9.KORS

Chcem sa poďakovať tajomnému anonymovi za komentík :) A taktiež ostatným, ktorí toto čítate. Tak aby som nezdržovala. Enjoy it :* Chloe


"To snáď nieje pravda!" z odporom som vyšla z auta. Otvorila som kapotu a čakal čo na mňa vyskočí. Z celého motora išla para. Vyzeralo to, že moje nové autíčko ide vybuchnúť. Zpanikárila som. Chytila som fľašu vody a vyliala to na motor. Veď to sa robí keď niekto horí, tak sa to musí robiť aj keď z motora ide dym či? Z beznádejou som si vybrala mobil z vačku a vytočila číslo tých ujkou, ktorých potrebuješ aby si vedela opraviť auto. Dohodla som sa s nimi, že sa stretneme tam kde som o 20 minút. Ale kam asi by som išla? Tak to som nedomyslela... Sadla som si na malú vyvýšeninu na chodníku a čakala. Keď som ich uvidela s veľkou hyperaktivitou som sa postavila. Okamžite som dostala do nohy krč a začala som skackať po celej ceste ako jeleň pred strelcami. S tej bolesti som sa išla zblázniť. Vôbec mi nevadilo, že som sa posadila do stredu cesty. Masírovala som si chodidlo, keď niekto zaehmkal. Otočila som sa a uvidela asi tak 20 ročného chalana v opravárskom obleku. Okolo bokov mal obviazané vrecúška na náradie.
"Vy ste volali?" ozval sa prvý.
"Áno." vydala som sa smerom k autu. Opravár ma nasledoval-
"Tak, čo sa stalo?"
"No z ničoho nič ma to zastavilo, a keď som otvorila kapotu išiel s tadiaľ dym."
"Aha, tu je voda. Asi sa vám niekde uvolnila trubička"
"No, nie tak docela. Tú vodu som tam vyliala"
"Čo ste? Vy ste vážne..." vypúlil na mňa oči.
"Dymelo to, čo som mala robiť?" zahanbene som sklopila zrak na zem. Pokrútil neveriacky hlavou a začal sa tam s niečim hrajkať. Je sranda, že moja malá Charlotte ma nikdy takto nezradila. Nikdy ma nenechala na pospas zlému životu a lesom plnom pavúkov a všetkého ostatného. Dobre, dobre. Uznávam, že trošku preháňam. Cesta k môjmu domu nevedie cez žiadny les. Je vlastne osvietená ako herňa v Las Vegas. Ale aký by bol svet bez trošky prikrášlovania?
"Tak a je to slečna. Ale auto budem musieť ešte odviesť preč. Môžte si pre ňho prísť cez pracovné dni od 8 do 19. Dovidenia." rýchlo a teraz myslím vážne rýchlo nastúpil do auta, aby som nemala šancu namietať. Pozerala som sa ako moje autíčko odchádza s iným mužom preč odomňa. Cítila som sa ako v nejakom romantickom filme, kde ma práve zrádza láska môjho života. Pozerala som sa na ňho až kým mi neodišlo zo zorného pola. Poslala som vzdušnú pusu.
"Ale.." vydralo sa mi z úst. Zdvihla som si kabelku a vybrala sa na cestu. Tak ako vajíčko išlo na vandrovku, tak aj ja som išla domov. Peši sa mi ísť nechcelo. To rozhodne nie. Išla som na autobusovú stanicu blízko školy. Tadiaľ som chodievala do školy, ešte keď som nemala auto. Autobus ide o 20 minút. Nenávidím, keď zistím, že mi autobus odišiel pred minútou a ďalší ide až o 20 a viac minút. Unudene som si poklopkávala nohou na zemi do rytmu pesničky. Hypnotizovala som hodiny a počítala nahlas spolu so sekundovou ručičkou. 39,40,41,42,43... Dobre to už stačí Cassie! rozkázala som si. Postavila  som sa a išla som si pozrieť reklamy, ktoré viseli na stenách. Na jednej bola iba čokoláda milka. Na jednej reklame meriacej asi 5x10 metrov bola iba jedna čokoláda a aj to na bielom podklade. Neskutočne ma to iritovalo. Vzala som fixku a začala kresliť. Dokreslila som jej nohy a smutný úsmev. Odsunula som sa aby som videla svoj výtvor. Spokojne som si vydýchla. Raz by zo mňa kľudne mohla byť maliarka. Z myšlienok ma vytrhol autobus. Na celej zastávke nikto nebol. Veď kto by išiel o 11 v nedeľu ráno na autobus? No jedine ja. Autobus ma preniesol až ku môjmu domu. Vystúpila som a vošla do bytu. Zhodla som si veci a rozhodla sa upratovať. Jak som si povedala, tak sa aj stalo. Dnes večer už dojdu moji milovaný. Musí to tu vyzerať super. Všetko som upratala a pripravila nám všetky cukríky a zmrzlinu. To je taká naša vec. Vždy keď sa vrátia, čaká nás maratón filmov s najsexy mužmi. Plus robíme si zmrzlinu do ktorej si pridáme všetko sladké, čo uvidíme. Kým som pokladala posledné dvd-čko na stôl pre televíziou ozval sa zvonček. Natešene som sa rozbehla k dverám....