17. Maybe One Day

 Táto časť je dosť krátka no s ďalšou sa viac pohrám. Sľubujem, že bude lepšia! :) 

*Charlotte*

Ďalšie nezmyselné hodiny v škole som Nathana stretávala až príliš často, ale čas na porozprávanie sme si nenašli ani jeden. Neustále sme si iba vymieňali neurčité pohľady a sladké úsmevy. Zvyšok prestávok som si krátila hľadaným mojich až príliš zamilovaných kamarátov na to aby strávili aspoň chvíľu so mnou.

"Zrýchli" povedala som sama sebe pri prehľadávaní skrinky. Hodina mala začať za necelú minútu, všetky učebnice aj karisblok som už mala prichystané no viac času mi zaberalo udržať všetky ostatné veci v skrinke, ktorá mala od upratanej veľmi ďaleko. V momente keď som zatvorila skrinku mi školský zvonček zazvonil rovno do ucha. Tento zvuk už z hlavy asi nikdy nedostanem, poľutovala som v mysli samú seba.

Celá chodba sa vyprázdnila. "Sakra akú mám teraz hodinu?" potichu som zahrešila pretože na chodbe sa všetko ozýva. Snažila som sa spomenúť si čo je moja posledná hodina no môj rozvrh vie naspamäť jedine Abigail, ktorá ma už pár hodín dokonale ignoruje.

Opatrne som otvorila skrinku a snažila zazrieť v nej papier s rozvrhom. Skrinku som pootvorila iba o milimeter no aj to stačilo na to aby z nej všetko spadlo ako lavína.

Prekrútila som očami a s nechuťou som sa vrhla na kopu učebníc a iných neidentifikovateľných vecí.

"Zaujímavý pohľad," Nathan stál nado mnou a zadržiaval smiech.

Zdvihla som hlavu a chvíľku sa kochala jeho krásnym úsmevom, ktorý teraz patril mne. Po sekunde som skočila na nohy a ruky dala v bok, rozkazovačným tónom som mu prikázala, "Nestoj tu len tak a všetky veci pekne ulož naspäť do skrinky," cítila som sa ako nejaký diktátor.

Nathan zodvihol ruky a nahodil vystrašený výraz.

Behom chvíle vyzerala moja skrinka lepšie ako v prvý deň školy. Zamkla som ju a užívala som si s akou ľahkosťou som dokázala dvierka zatvoriť, za posledné dva roky som si zvykla na boj, ktorý som uskutočňovala každú prestávku.

Nathan sa oprel o skrinku a hľadel na mňa. Nikto nič nehovoril, mierne trápne ticho po chvíli našťastie prerušil.

"Ďakujem ti Nathan, veľmi si mi pomohol. Čo by som bez teba robila?" ironicky poďakoval Nathan sám sebe.

"No presne toto som práve chcela povedať," zahrala som urazenú.

Zasmial sa a znovu sa na mňa zahľadel, jeho typicky pohľad prechádzajúci rovno cez vás. Prekvapilo ma, že mi vôbec neprekážal, skôr naopak.

"Mala by som ísť na hodinu," trhla som sebou. Otočila som sa ku skrinke a opatrne ju začala otvárať, úplne som zabudla, že tentoraz sa nemusím báť žiadnej prívalovej vlny, ktorá by ma zavalila.

"Samozrejme angličtina," buchla som sa do čela. Pozrela som sa na Nathana, ktorý sa nepohol ani o centimeter.

"Nemal by si ísť aj ty na hodinu?" opatrne som sa ho spýtala. Dlho neodpovedal no bolo vidno, že nad odpoveďou nepremýšľa.

"Na čo?" mykol plecami, "Tu je mi lepšie," priblížil sa ku mne.

Nechcela som dať najavo, že ma jeho prítomnosť jemne znervózňuje preto som mu rýchlo odpovedala.

"No ty tu môžeš kľudne zostať, ale ja nechcem mať problémy s tým, že vymeškám hodinu," zodvihla som obočie a tvárila som sa ako vzorná študentka. Bola som presvedčená otočiť sa a rýchlo vbehnúť na  hodinu, no pri pomyslení na nepríjemný výraz profesorky angličtiny a dvadsať minútovú prednášku ako chodiť včas na hodiny je základom dobrého vychovania, som svoj názor zmenila.

Oprela som sa o skrinku vedľa Nathana, ten sa frajersky usmial, " Ak nechceš mať problémy mala by si sa držať ďalej odo mňa,"  hneď ako to dopovedal hlavou mi prebleskla myšlienka, On a problémy? Myslela som si, že práveže on sa problémom vyhýba. Je to futbalista a na škole je dosť populárny, určite by si nemohol dovoliť urobiť niečo zlé. Ale nepoznám ho. Možno ma ešte Nathan poriadne prekvapí.

"Vidím, že tu radšej ostaneš so mnou," prišiel ku mne bližšie a hranica medzi nami bola na môj vkus až príliš maličká no odtiahnuť som sa určite neplánovala. "To som rád", pošepkal, krásne sa na mňa usmial a mne sa podlomili kolená.

Bola som úplne ticho. Čakal na moju reakciu a mňa nenapadalo nič čo by som mohla povedať, aby som zo seba nespravila úplne zúfalku.

Povedz niečo Nathalie, prosila som v duchu samú seba. Povedz niečo! Hocičo! prikazovala som si.

"Ehm, ja už naozaj pôjdem na hodinu," vykoktala som. Dobre, lepšie ako byť ticho, utešila som sa.

 Urobil malý krok dozadu a ja som konečne získala naspäť svoj životný priestor.

"Samozrejme," stále sa usmieval a prezeral si ma od hlavy až po zem.

"Veď dnes sa ešte vidíme," hovoril neuveriteľne sebaisto a mne sa tým páčil čím ďalej tým viac. "Ak budeš aj večer vyzerať aspoň spolky tak nádherne ako teraz bude mi každý závidieť," zašepkal.

Moja bledá pokožka v okamihu očervenela.

Narovnala som sa pomalým krokom od neho odchádzala. Po pár krokoch som sa otočila naspäť na miesto kde stál. Stále tam stál s prekríženými rukami. "Takýmto tempom tam prídeš možno do zazvonenia," sarkasticky zdôraznil moju pomalú chôdzu.

"Huh?" zaškaredila som sa na neho a okamžite zrýchlila.

...

Bez zaklopania som vošla na hodinu. Stála som pred dverami a vôbec si neuvedomila pohľady všetkých naokolo.

"Ak chcete stáť môžete prísť sem pred tabuľu a odpovedať spoločne s pánom Brysonom," zasyčala na mňa profesorka. Bleskovo som si sadla do lavice. Profesorkyne oči ma celú dobu sledovali. Vrela v nej zlosť a vďaka môjmu neúprimnému úsmevu vykypela a ako som predpokladala začala sa prednáška o Dôležitosti včasného príchodu na hodinu. 

V hlave som stíšila zvuk a profesorku ukážkovo ignorovala. Občas som prikývla hlavou naznak, že rozumiem a veľmi sa za seba hanbím.

Neočakávane mi nahlas zapípal mobil, profesorkyna tvár chytila nový odtieň červenej, ktorý jej pomerne dosť svedčal.

Mohla by si kúpiť sveter takej istej farby, pomyslela som si.

Otvorila som správu od Abigail. Neverím ona si spomenula, že ma pozná.

Hneď po škole ma čakaj na parkovisku, musíme ťa prichystať na rande. Myslím, že som ešte viac vzrušená ako ty :*

Položila som mobil na lavicu a na hodinkách sledovala každú sekundu, ktorá ma delila od večera.