25.Maybe One Day

Tak a je tu ďalšia časť :) Prepáčte, že v poslednej dobe pridávam krátke a menej zaujímavé časti no škola ma úplne ničí. Opravovanie známok a písanie písomiek z ktorých musím dostať niečo lepšie ako 5 a pritom tomu vôbec nerozumiem je trošku stresujúce :D No robím čo sa dá, tým myslím školu aj príbeh. No už iba jeden mesiac školy-toto si hovorím snáď každú sekundu počas hodín v škole.

 PS: Nemala som čas skontrolovať pravopis alebo či táto časť dáva zmysel takže to berte s rezervou :D ;)

i hope you enjoy it!

*Charlotte*

Aj keď samú seba nemôžem počas spánku vidieť som si istá, že som sa celú dobu usmievala. Dokazoval to úsmev s ktorým som ráno otvorila oči a taktiež fakt, že sa mi sníval nádherný sen o Nathanovi. Bolo trochu zvláštne, že v sne sme boli obidvaja jednorožci no Nathan bol aj ako jednorožec neuveriteľne krásny. 

Zaujímavý sen, konštatovala som celú cestu do kúpeľne. "Konečne piatok," usmiala som sa na vlastný odraz v zrkadle. Rannú hygienu som zvládla omnoho rýchlejšie ako inokedy a aj preto som zbehla do kuchyne ako prvá. Prázdna kuchyňa ma na pár sekúnd prekvapila no v momente som si spomenula, že rodičia prídu až zajtra na obed. "Večierok," vyhŕklo zo mňa hlasnejšie ako som chcela. Úplne som na neho zabudla, rovnako ako som zabudla pozvať hocikoho z mojich kamarátov či známych aby som celú noc nemusela trpieť len Jasonových zaostalých kamarátov. V zúfalstve som začala vyťukávať číslo Abigail no pri spomenutí na ňu som si uvedomila, že ona už určite všetkých pozvala. Možno aj tých ktorých by nemusela. S ladnosťou som pristúpila k chladničke a intenzívne začala hľadať nejakú dobrotu. Keďže som bola lenivá na zdĺhavú prípravu lievancov alebo miešaných vajíčok vytiahla som jahodový jogurt. Neznášam jahodové jogurty no Abigail všetky ostatné včera zjedla! Prvých pár lyžičiek jogurtu som si od zlosti na Abigailin apetít doslova vrážala do úst. Prestala som až kým som si poriadne neudrela do zuba. "Preklínam ťa Abigail," potichu som zasyčala a voľnou rukou si prichytila boľavé miesto. 

S plnými ústami poslednej lyžičky jogurtu som opatrne otvorila dvere do Lucasovej izby. Bola som úplne potichu až pokým som nebola úplne pri ňom. Čupla som si k jeho posteli a za rameno ho otočila ku sebe. V okamihu som začal žmoliť oči. Hneď ako ma uvidel posadil sa a silno ma objal. Na desaťročného chlapca má poriadnu silu a vymaniť sa z jeho objatia ma stálo veľa síl. Keď sa mi to podarilo spýtala som sa ho,"Čo si prosíš na raňajky," hovorila som veľmi potichu.

"To je jedno," mykol plecami. Vstala som a jeho zobrala zo sebou. Pri dverách jeho izby som sa otočil, "Prichystaj sa do školy a potom sa prísť najesť," všetko som hovorila veľmi milo a až možno príliš sladko.

Prebehla som ku Jasonovym dverám no neotvorila som ich. Aj cez zatvorené dvere som počula hlasný buchot ktorý naznačoval, že sa o jednu z tých milión povaľujúcich sa vecí v jeho izbe potkol. Vybuchla som do hlasného smiechu, Jason ma určite započul pretože vyvalil dvere rovno na mňa. Tie ma zhodili na zem a po dopade som sa smiala ešte hlasnejšie aj intenzívnejšie ako dovtedy. Jasonov hnev, že som ho počúvala za dverami a smiala som sa mu v momente vystriedala bratská láska, ktorú musel vyhrabať niekde poriadne hlboko. Podával mi ruku aby mi pomohol no ja som v kŕčoch od smiechu ležala na zemi a nebola som schopná ruku ani len zodvihnúť.

"Ty sa ráno smeješ aj na každej blbosti," smial sa Jason a sadol si vedľa mňa. Mal pravdu ráno mi je vždy všetko smiešnejšie no nemôžem si stažovať. 

"Pfúú," začala som pravidelne dýchať aby som sa dokázala ukľudniť. Na Jasona som sa nemohla pozrieť pretože by som sa znovu rozosmiala pri predstave ako sa musel v izbe rozčapiť. Dokázala som si to živo predstaviť, v podstate niečo ako žaba no o niečo väčšie a o trochu menej slizké.

...

Zvyšok rána prebiehal až príliš dobre na to, že rodičia sú od nás poriadne ďaleko. Všetko sme stihli na sekunde presne. Pre Lucasa príde do školy pani Reedová no ja ho musím vyzdvihnúť čo najskôr to pôjde.

Čo najskôr to pôjde, opakovala som si celú dobu smerom ku skrinke. 

"Party" zapišťala mi Abigail rovno do ucha a tým spôsobila otravné pískanie v uchu. 

"Ďakujem za pripomenutie," hovorila som do svojej skrinky a začala si masírovať ucho v  snahe znovu normálne počuť. 

Abigail si ma celú prezrela a keď uvidela môj nie veľmi nadšený výraz začala sa mi ospravedlňovať. "Prepáč," hodila sa mi okolo krku a k pískaniu v uchu pridala aj bolesť hlavy z nedostatku kyslíka. 

"Okej," povedala som pridusene. Len čo som nabrala nejaký kyslík do pľúc pokračovala som. "Dúfam, že si už všetkých pozvala," povedala som napäto. Nežiadala som ju o to, ale pevne v to teraz dúfam.

"Jasné," mávla rukou a z výraz jej tváre som mohla vyčítať prekvapenie prečo sa jej vôbec pýtam. Na toto bezslovné urazenie som taktiež bezslovne odpovedala tým, že som dlaňami ku nej zodvihla obidve ruky. Nadýchla som sa s plánom oznámiť Abigail, že ju o siedmej čakám u mňa a musí mi pomôcť vybrať oblečenie a podobné veci no prichádzajúci Chris moje plány ukážkovo zničil. Objal Abigail a pokým by som nahlas nezakašlala vôbec by si ma nevšimol. "Ehm, ehm," moje kašľanie sa rozliehalo po celej chodbe. 
"Áno Nathalie, ja som si ťa všimol," zasmial sa a po chvíli sa ku  nemu pridala aj Abigail.
"Samozrejme," žmurkla som na nich. "Nebudem vás tu vyrušovať len ešte jednu vec," nedočkavo som čakala kedy začnú venovať aspoň štipku pozornosti mne. "Prídu dnes Caleb a Sarah a inak kde sú celé dni?" bez toho aby som si to poriadne uvedomila som teraz načakal tému, ktoré by nám zabrala niekoľko hodín. Rýchlym pohľadom na Abigail som naznačila aby mi teraz neodpovedala, že si to neskôr všetko vyrozprávame. Bleskovo som si vybrala všetko potrebné na hodinu dejepisu a na päte sa otočila smerom do triedy. Vliekla som sa ako slimák so zlomenou nohou pretože do začiatku hodinu zostávalo ešte dobrých pätnásť minút. Na konci chodby som uvidela Jasona. Práve sa na niečom smial spoločne so svojim kamarátom Jeydonom. Ten u nás väčšinou strávi aj celé dni, teraz bol dva mesiace s rodičmi na dovolenke a keď tak pozerám zase ho u nás budem vídať každý deň. Nespokojne som si kúsala peru, vydala som sa smerom k Jasonovi. Nevedela som o čom sa s ním budem rozprávať no nejako sa musím zabaviť kým začne hodina. Pomaly som sa predierala chodbou a každým krokom sa snažila zistiť na čom sa zabávajú. Bola som už na pol ceste ku nim a v tom mi niekoho ruky zakryli oči. Strhla som sa a dotyčného chytila za ruky a tým ich ešte viac pritlačila na svoje oči. Zistiť kto to je mi trvalo iba pár sekúnd.
"Nathan," povedala som a zahryzla si do pery. Nathan svoje ruky posunul nižšie okolo mojich bokov. Jeho dotyk ma jemne elektrizoval a ja som svoje ruky znovu položila na tie jeho. Stál za mnou a svoju hlavu si položil na moje plece. Takto sme stáli iba chvíľu a aby sme už naďalej neprekážali v ceste Nathan ma oprel o stenu. Pevnú stenu za mnou som vrelo privítala, napomohla mi aby sa moje nohy nepodlomili a vďaka tomu som nehodila placáka na podlahu.  Dlho sa mi pozeral priamo do očí a mne sa v okamihu v bruchu objavili motýle veľkosti palmových listov.  Hral sa mi z vlasmi a zrak zo mňa nespustil ani na sekundu rovnako ako ja.
"Čo sa ti stalo?" starostlivo sa ma opýtal keď rukou jemne prechádzal po mojom líci. Rukou som rýchlo potlačila svoje líce a ucítila jemnú bolesť. "Au," potichu som povedala a Nathan moju ruku okamžite schoval do tej svojej. Svojimi mäkkými perami jemne prešiel po mieste na líci kde sa po rannej stretávke s Jasonovými dverami objavila modrina. Jeho pery prešli na druhé líce, na čelo neskôr na nos až  pokiaľ si nenašli cestu na moje pery. Začal iba jemným letmým bozkom no určite vycítil moju túžbu po niečom intenzívnejšom. Jeho pery som cítila čím ďalej tým viac no stále mi to nestačilo. Chytila som ho za tričko a pritiahla ešte bližšie ku sebe, jeho ruky stále viac stískali moje boky a postupne sa presúvali k mojej tvári až do vlasov s ktorým zostali. V tú chvíľu mi vôbec neprekážali pohľady spolužiakov na náš vášnivý bozk a Jasona som tiež suverénne ignorovala. Keď hlasy ostatných na chodbe začali utíchať pustila som Nathana a jemne odstrčila ďalej. Okolo nás sa zhromaždila skoro všetci na chodbe a spoločne s Jasonom na nás pozerali s otvorenými ústami. Keď uvideli, že sme si ich s Nathanom všimli nahodili kamenné výrazy a pokračovali vo svojej predchádzajúcej činnosti. "Je na nás niečo zaujímavé?" nechápavo som sa opýtala Nathana, ktorý stál stále len pár centimetrov odo mňa. 
"Nechcem aby to znelo namyslene, ale...," prestal hovoriť. Naozaj nechcel povedať niečo prečo by mi mohol pripadať namyslený. Jednoznačne som pochopila pokračovaniu jeho nedokončenej vety a pokračovala za neho.
"Ale všetci na škole ťa vďaka futbalu poznajú a je mne nich viac než zaujímavé, že si si našiel dievča," pri vyslovení slova dievča po mne prebehli zimomriavky. V ušiach mi to znelo neuveriteľne krásne.
"Dievča," šibalsky sa usmial a jeho pery si na pár sekúnd znovu našli tie moje. "Sám by som to nepovedal lepšie."
V momente ako Nathan dopovedal som započula Jasonovu prítomnosť. Vystrela som sa a obišla okolo Nathana. Jasona som uvidela stáť na tom istom mieste ako predtým než ku mne piršiel Nathan. Stál síce bez pohnutia rovnako ako predtým no jeho dobrú náladu vystriedalo nervózne trhanie oka. 
"Ach jaj," nahlas som si vzdychla a udržiavala očný kontakt s Jasonom.  Nathan síce môjho brata ešte predtým nevidel alebo možno aj áno tak či onak pochopil, že by sa mal na chvíľu vzdialiť. Zobral moju tašku zo zeme a vybral sa do triedy. Rýchlo mi ešte zašepkal, "Budem v učebni dejepisu. Obsadím ti miesto s dobrým výhľadom na mňa," zasmial sa a svojim smiechom mi príjemne pošteklil ucho. 
Spoločná hodina s Nathanom, potešila som sa  v duchu. Nadšenie však netrvalo dlho. Jason sa ešte stále nepohol a pri pohľade na jeho červenajúcu sa tvár som mala obavy či ešte vôbec dýcha. Pribehla som ku nemu, celú dobu sa pohybovali iba jeho oči a to tým smerom kam ja.
Prišla som rovno pred neho, nabrala všetku statočnosť a spustila, "Tak to bol Nathan," povedala som so širokým úsmevom. 
"Nathalie!" zasyčal na mňa. "Čo to malo znamenať?" stále znel veľmi podráždene. 
"Upokoj sa," povedala som úplne pokojne. "Čo malo znamenať čo?" 
"Veď ťa tam skoro znásilnil!" vyprskol na mňa. Ja som tiež vyprskla no od smiechu.
"Prosím?" začala som sa smiať. "Veď to bola normálna pusa."
"Ak toto bola len pusa tak jak som anglická kráľovná," rozhadzoval rukami a neskutočne preháňal.
Prekrútila som očami a v zapätí sa pred ním poklonila. "Teší ma vaše veličenstvo," uklonila som sa až k zemi a snažila sa udržiavať vážnu tvár.
Jason začal chytať veľmi nezdravú farbu a tik v oku stále zrýchľoval.
"Jason upokoj sa!" dôrazne som mu prikázala. "Dýchaj!" kládla som dôraz na každé jedno písmeno. "Hlavne sa zbytočne nerozčuľuj. Hneď ako spoznáš Nathana zistíš, že je to dokonalý chlapec," usmievala som sa. Chcela som pokračovať v obhajovaní Nathana no Jason ma prerušil.
"Ja ho nemusím spoznávať! Ja ho už poznám. Možno nie osobne no je to futbalista a moc si o sebe namýšľa. Ver mi Nathalie on nie je iný ako ostatný," Jason už hovoril pokojnejšie dokonca to znelo akoby ma prosil aby som si jeho slová vzala k srdcu.
"Nie Jason," usmiala som sa. "Možno Nathana poznám len týždeň no viem, že je na mňa milý a má ma naozaj rád rovnako ako ja jeho," úsmev mi nezmizol ani na sekunde. "Daj mu šancu a poznaj ho. Neoľutuješ," hovorila som veľmi presvedčivo a zdalo sa, že som Jasona aj naozaj presvedčila.
Zhlboka sa nadýchol a pomaly vydychoval, presne ako som mu radila. "Dobre Nathalie, ale nemyslím si, že zistím niečo viac ako viem už teraz," prezeral si ma od hlavy až po päty. "Dovtedy sa prosím trošku kroť!" prikázal mi so zdvihnutým ukazovákom a slovo prosím povedal najtichšie ako vedel.
"Dobre," silno som ho objala a on moje objatie opätoval a to asi len kvôli tomu, že sme boli na chodbe úplne sami. "Dnes večer príde na večierok," zazubila som sa neho. "Dokonalá príležitosť na zoznámenie."
Znova mu začalo trhať okom a mojou jedinou záchranou sa stal školský zvonček. Zazvonil a svojim nepríjemným zvukom naručil ticho ktoré vládlo na chodbe. Rozbehla som sa do triedy, ktorá bola našťastie vzdialená iba pár krokov.
"Na večierku z vás nespustím oči Nathalie. Tým si buď istá," zakričal na mňa veľmi dôrazne a tiež sa rýchlo pobral do triedy.
Vošla som do triedy zarovno s profesorom dejepisu. Snáď jediný profesor, ktorý není psychopat, alkoholik, úchylák alebo blbec no o tom úchylákovi by sa dalo diskutovať. Pri dverách ma nenápadne chytil okolo pása a posunul ma tak aby som mu nestála v ceste. Poobzerala som sa po triede a uvidela Nathana so širokým úsmevom na tvári. Pri predstave, že chodil do tej istej triedy každý piatok a ja som si ho doteraz skoro vôbec nevšímala mi bolo zle. Túto myšlienku som rýchlo vyhodila z hlavy a sadla si do lavice vedľa Nathana. Kašlať na minulosť. Prítomnosť sa mi nadovšetko páči a budúcnosť sa mi vidí taktiež rúžová, zasmiala som sa v mysli.