32. Maybe One Day

Tak po týždni konečne nová časť! :D Začínam mať síce nepríjemný pocit, že mením dej z vety na vetu no snažím sa to zmeniť!!
Teraz cez prázdniny budem pridávať najmenej jednu časť za týždeň, ale budem sa veľmi snažiť písať niečo čo sa vám bude páčiť alebo vás zaujme :)
*Charlotte*


Preletela som vchodovými dverami. Nathana som nechala stáť pred domom samého a ešte naposledy som sa na neho nenápadne pozrela spoza záclony. Pomaly sa presúval do auta a na svojom mobile húževnato vyťukával pravdepodobne niekoho číslo. Priložil si mobil k uchu a otočil sa k môjmu domu, so strachom, že by ma mohol vidieť som padla na kolená a hlavu som držala bezpečne pod líniou okna. Až po pár minútach som sa odvážila znovu vystrčiť hlavu a pohľad na prázdnu príjazdovú cestu ma upokojil. "Konečne v bezpečí," potichu som si vydýchla pri pomyslení na nepríjemné popoludnie. Namiesto toho aby som sa však cítila zle kvôli tomu čo všetko som prežívala, kvôli pochybnostiam, ktoré mi Nathan ani trochu nevyvrátil, sa mi na tvári uchytil úsmev. Nathanovo správanie mi prišlo vtipné. Niečo v hlave mi bilo, že sa úsmevom snažím zakryť to ako veľmi ma bolí pomyslenie na to, že o Nathanovi v skutočnosti nič neviem, ale aj tak som vcelku dobrú náladu privítala.
"Veľmi zaujímavé," pribehol ku mne Jason. Bleskovo som vyskočila na rovné nohy a bezvýznamne si upravila šaty. "Nejaký problém?" zakrútila som hlavou do kruhu. Jason mi venoval iba pobavený výraz a v okamihu ako sa mi otočil chrbtom som ja na neho vyskočila. Podarila sa mi zachytiť sa okolo neho pevne rukami aj nohami a aj napriek tomu, že je vyšší a silnejší ako ja nedarilo sa mu zhodiť ma dole. Začal sebou krútiť ako blázon no pre mňa to bolo zábavné. Keď započul môj prenikavý smiech sprevádzaní občasným zakrochkaním prestal. "Zlez!" prikázal mi.
"Donúť ma," naťahovala som ho. Cítila som sa znovu ako päťročná keď sme takto pobehovali po dome skoro každý deň. Jason stál na mieste ako socha a mojou povinnosťou bolo teraz znovu prinútiť ho k niečomu. Priložila som preto ruky pred jeho oči a pečlivo zakryla jeho výhľad okolo seba. "Toto myslíš vážne?" opýtal sa ma a aj napriek tomu, že som mu nevidela do tváre v hlase bolo zrejmé, že sa usmieva. "Tak fajn," zasmial sa a ja som pocítila, že ma pevne chytil za lýtka. Najskôr som nechápala prečo sa snaží udržať ma na sebe no keď sa rozbehol bezhlavo proti stene všetko som pochopila. Jason sa rýchlo rútiť naprieč tvrdej stene. Zmohla som sa iba na hlasné kričanie. Celý život sa mi začal premietať pred očami. Príliš mladá, kričala som na seba v mysli. Príliš mladá na smrť, dokončila som nakoniec vetu.V okamihu kedy sme mali spoločne naraziť do steny a asi aj vybiť si pár zubov som odstránila svoje ruky z pred jeho očí a Jason konečne zastavil. Doslovne sme zastavili len pár centimetrov pred stenou. Zoskočila som z neho a pomaly odstupovala od svojho potencionálneho vraha. "Kto ťa to vychoval?" krútila som hlavou a keď moje srdce zase začalo naberať stály tep rozosmiala som sa. 
"Ja teda nie," ozval sa spoza nás otcov hlas. Bez rozmýšľania som sa okamžite hodila mamke aj otcovi okolo krku. 
"Ako ste sa mali? Užili ste si to? Však už neodídete?..." Lucas, ktorého som si doteraz nevšimla začal rodičov kameňovať otázkami. 
"Chýbala som vám?" spýtala som sa nakoniec ja. Chodbou sa začal rozliehať smiech a ja som pri srdci ucítila ten skvelý pocit keď sa vám podarí rozosmiať niekoho. 
"Úžasne. Áno užili. Už budeme doma...." začal otec odpovedať na všetky otázky. "A áno chýbala si nám," obrátil sa ku mne otec s úsmevom a silno ma objal. "Všetci ste nám chýbali," povedal nakoniec.
"Ehm, jasné všetci," nenápadne som žmurkla na otca.
"Čo ste robili vy?" spýtala sa nás mamka. Pri tejto otázke sa ku mne vrátil nepríjemný pocit spojený s poslednými chvíľami s Nathanom.
"Ja nič," zaklamala som. Našťastie ma Jason podporil, "Nič zaujímavé. Pár hádok. Veľa chipsov.... Veď viete," zasmial sa a usmial sa na mňa. Aj keď Jason nemohol vedieť o tom čo sa dialo s Nathanom a s akými pocitmi teraz zápasím no aj tak vedel presne čo povedať, veď rodina. Úprimne som sa na neho usmiala.
"Dobre," zamračil sa otec a bolo jasné, že nám príliš neverí. Začal sa otáčal okolo vlastnej osi a hľadať náznak nejakého večierka. Spoločne s ním som sa obzerala aj ja. Kvôli Nathanovi som Lucasa, Jasona aj Jeydona nechala v dome samých a keď som odchádzala dom určite nevyzeral takto dobre. 
"Máme počítať s tým, že tu nájdeme nejaké jedlo alebo sa rovno nachystáme do nejakej reštaurácie," opýtala sa mamka s melodickým tónom. S rukami okolo Lucasa sa pohupovala do pomalej melódie. 


...


Vkročili sme do reštaurácie. Menšia, útulná reštaurácia plná staršieho personálu. Mama tu približne v mojom veku pracovala. Sadli sme za stôl a skoro okamžite otvorili jedálny lístok. 
"Samozrejme," pobavene som pokrútila hlavou. Vždy si všetci pečlivo prezerajú lístok no aj tak si objednáme to isté. 
"Kaytlinn, Jonathan," usmiala sa na mojich rodičov servírka. Vždy je tu iba ona. Štyridsaťročná milá pani, s vlasmi vždy v dokonalom drdole lemovanom pár šedivými prameňmi.  "Dlho som vás nevidela," na jej čele sa objavili prvé znaky vrások. 
"Morgan," mamka je úsmev krásne opätovala.
"Ako vidím, deti rastú do krásy," prehodila pohľad na nás. "Lucas už aký veľký," postrapatila   mu vlásky. "Jason," pristúpila k nemu. "Známy lámač srdcí?" zachichotala sa. Jason iba vypleštil oči a s nadutou spodnou perou pokrútil hlavou naznak súhlasu. "A Nathalie. Ešte krajšia ako naposledy," ako jedinú ma objala a ja som svoje líce pritisla ku nej. "Už má nejaký chlapec to šťastie byť tvojim priateľom?" zašepkala mi do ucha no kedže okrem nás bolo v reštaurácií iba jedno dievča, všetci jej otázku počuli. Dokonca aj to dievča na opačnom konci reštaurácie sa na mňa usmialo. Zámerne som sa snažila vyhnúť odpovedi. Pri spomienke na Nathana a to ako sa postupne začal prejavovať a to čo som dnes ráno zažila sa mi vôbec nepáčila myšlienka povedať niekomu, že by mal byť mojim priateľom. Postupom času som o tom aj začínala pochybovať. Výrazne som potriasla hlavou a snažila sa striasť zo seba všetky myslienky. 
"Myslím, že sa volá Nathan," usmiala sa mama no v zápätí mi venovala nechápavý pohľad, prečo mi tak dlho trvá odpovedať. Jediné čo som v tejto situácií dokázala zo seba dostať bol priblblý úškrn. Všetci za stolom čakali kedy konečne potvrdím maminu myšlienku. Začala som preto trhavo krútiť hlavou hore a dole, ale na slová som sa už nezmohla.
Konečne sme si objednali, nečakane všetci to isté ako už niekoľko rokov. Pokým sme vyčkávali na taniere našich najobľúbenejších jedál rozprávali sme sa o...vlastne ani neviem o čom bola reč. Myšlienkami som blúdila novo vytvoreným svetom v ktorom bol ako jediný obyvateľ Nathan. Čo asi robí? A s kým? Aký je v skutočnosti? Na všetky tieto otázky som si vytvárala vlastné odpovede a aj keď som sa snažila nemyslieť na neho, pretože mi to neprinášalo najpríjemnejšie pocity, nešlo to.
"Tak kedy nám už konečne predstavíš Nathana?" usmiala sa na mňa sladko mama. "Radi by sme ho spoznali," pridal sa otec. Ach keby ste len vedeli..., pomyslela som si. Bola som zmätená. V tú chvíľu som ani nevedela kedy ho najbližšie uvidím ja. Ani so nevedela či ho chcem v najbližšom čase vidieť. Spomenula som si na ráno, ako ma bozkával na kapote auta, ako zneistel pri otázke čo po večierku robil, ako si starostlivo strážil mobil alebo ako mi jeho prítomnosť začínala byť nepríjemná. Absolútne som netušila ako sa mám cítiť preto som vyskúšala hnev. Bola som na seba naštvaná, keby že najskôr Nathana viac spoznám predtým ako mu dovolím vtrhnúť do môjho sveta. Odrazu ma zapichalo pri srdci. Všetky myšlienky a emócie, ktoré som si o ňom nechávala ako tajomstvo ma zastihli v jednu sekundu. Ešte viac som znervóznela keď sa mi do očí nahrnuli slzy. Pochopila som, že doterajšia dobrá nálada bolo len maskovanie mojich skutočným pocitov.
"Ospravedlňte ma," odskočila som od stola. Pohľad som namierila na opačnú stranu. 
"Niečo sa deje miláčik?" opýtal sa ma otec a ja som započula ako vstáva zo stoličky. 
"Som v poriadku," falošne som sa zasmiala, "Len som na niečo zabudla." Klamanie mi naozaj nikdy nešlo, preto som čo najrýchlejšie no pritom nenápadne odišla od stola. Vďaka skoro úplne prázdnej reštaurácií som už slzy nemusela ďalej potláčať. Preletela som cez dvere a začala nahlas vzlykať. Nával emócií bol príliš veľký. Každú novú slzu som sa snažila zachytiť čo najskôr aby som sa k stolu nemusela vracať s rozmazaným make-upom, ktorý by ma prezradil. Rovnako rýchlo ako na mňa všetky pocity skočili tak rýchlo začali aj miznúť. Nemala som v pláne kvôli niekomu plakať a po chvíli som dokázala presvedčiť samú seba, že sa všetko vyrieši. Možno nakoniec zistím, že som iba totálne paranoidná a všetko zveličujem! naďalej som sa upokojovala.
"Všetko v pohode?" Jeydon ma pevne stisol za rameno a stlačil ho. Trhla som sebou a uprene sa na neho zadívala s kamennou tvárou. Čo ten tu robí? 
"Samozrejme," ani som sa neposnažila o úsmev. 
"Nie, nie si," pokrútil hlavou a druhou rukou mi stisol aj druhé rameno. "Čo sa deje?" opýtal sa ma s ustarosteným pohľadom. 
Nemala som v úmysle vybafnúť na neho a vynadať mu za tie veci čo mi o Nathanovi hovoril no moje ústa plánovali niečo iné. Ani som si to poriadne neuvedomila a už som na neho kričala, "Všetko je to tvoja chyba!" začala som. "Keby že si ticho a necháš mňa aj Nathana napokoj, bola by som v pohode! Kvôli tebe som stratila skoro všetku dôveru v Nathana a všetko čo spraví mi príde akoby mi klamal alebo chcel ublížiť!" bez prestania som na neho kričala.
"Obviňuješ mňa, že Nathanovi neveríš?" zamračil sa. 
"Je to tvoja chyba," odvrkla som.
"Znova sa mýliš Nathalie," jeho hlas bol jemný akoby som na neho práve vôbec nekričala. "Všetko čo som ti o Nathanovi povedal bola pravda. Nezaslúži si ťa. A vlastne som ti ani nepovedal všetko a rozhodne som ti nepovadal nič prečo by som ťa mam donútiť neveriť mu. To ti sama si mu prestala veriť. Ja s tým nemám nič spoločné," celú dobu upieral zrak do mojich očí. "Nemôžeš na mňa hodiť vinu za to, že Nathan je blbec a ty si s ním niečo začala predtým ako si na to prišla sama," dokončil vetu a bez toho aby počkal na moju ďalšiu reakciu odišiel. Vošiel do reštaurácie.
Prečo je ku mne zase tak milý? Chcela som byť na Jeydona nahnevaná. Potrebovala som na niekoho zhodiť vinu a aj keď som na neho kričala a obviňovala ho za najväčšie blbosti za, ktoré vôbec nemohol, on sa ku mne stále správal milo. 
"Tak precitlivená," štvala som sa na samú seba a hlavne na svoju povahu. "A to zo sebou budem musieť žiť až do konca života," mrmlala som si sama pre seba zatiaľ čo som vchádzala do reštaurácie. Nechcela som si to pripustiť no to, že som na Jeydona nakričala a konečne sa niekomu aspoň trochu zverila so svojimi pocitmi mi neskutočne pomohla. Sadla som si na svoje miesto a uprene pozerala pred seba. 
"Oh, ahoj Nathalie," usmial sa na mňa Jeydon, ktorý teraz sedel vedľa Jasona. Tváril sa, že ma dnes vidí poprvý krát a ja som to s radosťou hrala s ním.
"Ahoj."
"Vybavila si čo si potrebovala?" opýtal sa otec.
V tej chvíli som pocítila skvelú príležitosť ospravedlniť sa Jeydonovi. Svoje správanie som totiž oľutovala už sekundu po tom čo sa za Jeydonom zabuchli dvere.  
"Áno. Musela som zavolať Abigail a ospravedlniť sa jej," pozrela som sa na Jeydon aby som upútala jeho pozornosť. 
"Ospravedlniť," opýtal sa Jeydon, ktorý pravdepodobne pochopil, že sa chcem ospravedlniť jemu.
"Áno, za to, že som na ňu bola bezdôvodne nahnevaná a aj keď mi chcela len pomôcť."
Jeydon začal krútiť hlavou,"Možno by si mala jej pomoc prijať."
"Možno, ale ja všetko zvládnem sama." Jeydon sa na mňa usmial a ak bol na mňa čo i len trochu nahnevaný už je všetko v poriadku.
Obzrela som sa okolo seba a nedočkavo hľadala servírku s našou objednávkou. "Počkaj," otočila som sa znovu na Jeydona. "Čo tu robíš?"
"Jason ma pozval," posmešne sa usmial.
"Ou, naozaj? A prečo mi nikto nepovedal aby som pozvala Abigail?" zamračila som sa no voňavý tanier, ktorý Morgan práve položila predomňa ma umlčal.
Celú dobu som cítila Jeydonov pohľad na mojej tvári. Občas som sa nenápadne pozrela no on len uhol pohľadom a húževnato skúmal roh stolu. 
Už som skoro dojedla no zrak som zastavila na Jeydonovi. Skúmala som jeho tvár. Husté, čierne, nezbedne rozstrapatené vlasy, ktoré krásne kontrastovali s jeho bledou pokožkou. Sýto zelené a hlboké oči. Stredne veľké tunely v ušiach, piercing na spodnej pere a ďalší v obočí. Vyzeral ako presný opak Nathana a to sa mi v tú chvíľu nesmierne páčilo. Pozerala som sa na neho asi príliš dlho pretože som si od Jasona vyslúžila silné šťuchnutie. 
"Au, mami," posťažovala som si. "Jason ma bije."
"To nie je pravda. Chcel som len aby prestala tak zízať na Jeydona," obhajoval sa.
"Zízať?" vypleštila som oči.
"To mi lichotí," ozval sa pobavene Jeydona.
"Neozívať sa!" s úsmevom som ho utíšila.
"Prestaňte a hneď. Berte si príklad s Lucasa. Ten nikomu nič nerobí a správa sa dospelejšie ako vy," krútiac hlavou nám povedala mama.
"Fajn," povedali sme obaja naraz.
Konečne som všetko z môjho taniera chcela zjesť no vyrušil ma mobil. Keď som ho nakoniec vyhrabala s kabelky prestal zvoniť a na displeji svietil neprijatý hovor. Neprijatý hovor od Nathana. S kamennou tvárou som sa pozerala na mobil. On bol teraz ten posledný človek s ktorým by som chcela hovoriť. Zatiaľ čo som pohľadom hypnotizovala jeho číslo mobil sa znovu rozzvonil. "I'm gonna pick up the pieces. And build a Lego house. If things go wrong we can knock it down. My three words have two meanings...," mobil nechcel prestať zvoniť.
"Ty to nezdvihneš," povedal mierne podráždene otec. V okamihu som Nathanovom prichádzajúci hovor zrušila a mobil strčila pod stôl. 
"Nič dôležité," oznámila som všetkým skôr než sa ma niekto stihol spýtať kto volal.

"Pip-pip-pip," mobil mi za necelú sekundu zase oznámil novú esemesku. "Hah," zachichotala som sa.

S nevôľou som si prečítala čo mi Nathan píše. Prečo mi nedvíhaš zlatko? O siedmej v parku? :P

Na esemesku som zízala s zvrašteným čelom. Zlatko? 

Neodpísala som mu a mobil hodila naspäť do kabelky. Dnes na teba ešte náladu nemám. Prepáč Nathan. 

30. KORS

Dneska sa mi podarilo dať, tak ju tu máte skôr.. ENJOY *Chloe ----->



 Bol to čistý príval šťastia, čo som cítila, keď som sa na nich pozrela. Bola som šťasná aj preto, že Nate nakoniec našiel svoju cestu životom. Kate mu sedela na kolenách a na tvári sa jej rozlieval blažený úsmev. Išla z nich žiara. Nehli sa od seba celý večer. Ešte keď si šla Kate po pitie, Nate bol pri nej. Vyžarovala z nich čistá nefalšovaná plná láska. Taká by mala byť každá. Nič od druhého neočakávali, jedine lásku. Hrali sme biliard, no nehávali sme ich vyhrať. Všimli si to, tak sme nasadili bohaté vedomosti herectva. Teda aspoň ja. Liam stále hnul pohľadom, keď na neho zazrela Kate.

***

Večer som sa s nimi rozlúčila a šla domov pešo. Auto sme tam a Liamom nehali. Čo to sme už v sebe mali, a nechcelo sa mi riskovať naše životy. Chytili sme sa za ruky a v tichosti šli lesíkom. Obaja sme boli zabraný do vlasných myšlienok. ..... Ja len dúfam, že im to rodičia dovolia. Budú krásny pár. Manželia....... Z protichodných myšlienok ma vytrhol Liam. Mimovoľne mi stisol ruku. Asi si to neuvedomoval, hryzol si do pery.
"Nad čím rozmýšlaš?" Zrak uprel na ďaleké borovice, ktoré sú potenciálne domovi Chipa a Dalea. Luskla som mu pred očami. Prebral sa ako medveď na konci zimy.
 "Hmm?"
"Nad čím rozmýšlaš?" Povedala som naliehavejšie, na čo som rozhodila rukami.
"Len tak...." Zdvihla som obočie. Pristúpila som bližšie k nemu a ruky som mu položila okolo jeho krku. Ako som spúšťala ruky som mu pohladila líce. Zachytil mi ju a pridržal ju tam. Pochopila som, že potrebuje niekoho.
"Niekedy si myslím, že si ťa nezaslúžim..." Prst som mu položila na pery.
 "Pššš" obímula som ho. Opätoval mi ho najmenej päťkrát silnejšie.
 "Áuu"
"Jaj, prepáč" pustil ma.
"Nie, to moja topánka" ukázala som na zlomený opätok. Vyzula si ich. Chytila som ich za ramienka a na boso som sa vydala v ústrety lesa. V jednej jedinej mikrosekunde ma Liam zastavil.
 "Kam si sa vybrala?"
"Domov. Vieš, to je také miesto, kde sa spí." Štipka irónie ešte nikoho nezabila. S úsmevom na perách sa postavil predomňa. Chytil ma za stehná a vyšvihol ma na seba. Ruky som mu položila cez plecia pred hruď. Nohy sa mi hompálali sem a tam popri jeho bokoch.
"Ďakujem"
 "Aha, bude pršať." Namieril prst na oblohu.
"Nebude, neboj"

 ***
http://www.youtube.com/watch?v=WLcASJwfhTA
 Ostával nám už iba jeden menší kopec a sme doma. Ako naschvál začalo neskutočne pršať.
"Uhmm"
"Buď ticho Payne" ani som sa nepohla. Usmiala som sa a z hrdla sa mi dral smiech. Ruky som upažila a začala sa točiť s hlavou otočenou k nebu. Liam len stál a neveriacky sa uchechtâval. "Poď sem" naznačila som mu rukou. Dala som mu dole kapucňu, ktorú si nedávno natiahol. Upažila som mu ruky a hlavu natočila k nebu ako som mala aj ja.
"Vôbec nevidíš krásu dažďa, nepočuješ ho" potlapkala som ho po srdci.
"To ťa naučila samotná Pocahontas? Myslíš, že má vo štvrtok volno?" Skočil mi do reči. Pokrútila som s úsmevon hlavu.
"Tak, a teraz krič!"
"Prosím?"
"Kríííč (zakričala som z plných plúc).Viem, že ti niečo je. Dostaň to zo seba von. Pozri, ukážem ti to. Zakrič niečo, čo ti ublížilo. Čo ťa ťaží." Nadšene som mu vysvetlovala. "Si šialená" priblížil sa ku mne a pobozkal ma. Jazykom sa mi predral cez zuby. Nevedela som sa odtiahnúť, no po chvíľi som to urobila. Kvapky na nás bubnovali v nepravidelnom rytme. Bolo bezvetrie. Dážď bol taký prudký, až som musela prižmúriť viečkami, aby som videla. Premočená som bola do poslednej nitky. Rozbehla som sa necelých sedem metrov od kopca. Prudko som zastavila, rozhodila rukami a zakričala najviac ako som vládala.
"Chcem vedieť, kto je moja mamááá!" Následne som spadla na kolená. Milióny veľkých kvapiek zakrylo jednu moju neposlušnú slzu. Dlane som si položila na stehná a prudko dýchala, aby som chytila dych. Moje mokré vlasy sa lepili všade. Prišiel ku mne Liam.
"Teraz Ty" zasmiala som sa. Bol to napoly hysterický a napoly úprimný smiech. Postavila som sa uživajúc si, že zo mňa všetko zlé opadlo. A to len preto, že som to vykričala do sveta. Doslovne! Liam sa ku mne pridal. Náš smiech prehlušil dážď. Otočil sa mi chrbtom. Roztvoril dlane z pästi. Roztiahol ich za chrbát a zakričal:
"Bojím sa, že som sa zamiloval!" Tá veta mi rezonovala v ušiach. Ozývala sa ako ozvena a liepala sa po najbližších domoch. Otočil sa ku mne s obrovskými otáznikmi v očiach. Usmiala som sa, čím som si vyslúžila pusu plnú kvapiek. Rozbehla som sa k nemu. Dážď mi to vôbec nezjednodušoval. Ani to, že som bola bosá. Vyskočila som mo na boky a rukami sa zakvačila o jeho chrbát. Pery mi prisal na tie moje. Vzplanula v nás vášeň. Môj výskok spôsobil odokrytie jeho vypracovaného brucha. Moje tričko už nebolo biele ale priesvitné a moja červená podprsenka tam žiarila viac ako semafór v opustenej uličke bez pouličnej lampy. Vedela som, že lepšie načasovanie už nebude. V mojich bozkoch som mu prezradila aj tie najtajnejšie zákutia môjho srdca. Moja hlava už nevedela vyprodukovať žiadnu normálnu myšlienku. Potom si už iba pamätám, že sme boli samy doma. Oprel ma o zrkadlo sťahujúc mi dole tričko. To isté som spravila aj ja. Držiac sa stále na jeho bokoch som mu jazykom skúmala krk. Keď mi rozopol podprsenku, vedela som, že už východ nenájdem. Ani som sa o to nepokúšala. Chcela som ho. Celého. Už mi jednoducho nestačili iba bozky. Teraz ma ťahali iba ľudské pudy a srdce. Mozog dostal výpoveď a vybral sa na dovolenku. Potom mám čierňavu. Asi to bolo alkoholom, no toto by sa stalo tak či tak. Ešte si pamätám pár zábleskov ako: Liam sedí na posteli a ja som na ňom stále zakvačená. Potláčaná prudkou rozkošou mu jemne škrábem chrbát. Vášnivo sme zo seba strhli všetko oblečenie. Alebo, ako mi skúmal perami celé telo. Bruško, chrbá, krk, trup...Bola to súhra tiel túžiacich po sebe. Rýchly záblesk ako z neba ma napadla spomienka, že sa to stalo, že sme to obaja chceli.

***

 Ráno som sa zobudila na lúče hladiace mi nahé telo. Prv ma vydesila ruka prehodená cez môj hrudník. Spomenula som si na včerajšiu noc a upokojila sa. Lenže znova som spanikárila. Oteckovia! Ďakovala som bohu, že som to nezakričala nahlas. Vzhladom na situáciu by to nebolo vhodné. Hneď cez nočný stolík bola pohodená podprsenka. Zbadala som aj tričko, no bolo rozrhané. Viac som nenašla, tam som si privlastnila Liamove tričko. Precupitkala som do kúpelne s napnutými nohami na špičkách. Pred zatvorením som sa ešte rýchlo pozrela na krásne spiaceho Liama. Mám krásneho frajera- výskala som od šťastia v hlave. Toto bude národný sviatok pre bunky v mojej hlave. Z ničoho nič do mňa tresla ďalšia spomienka. Presne ako okolotý svet hmyz. Ako sedím obkročmo cez neho a skúmam jeho hruď, neskôr vypracované bruško. Medzi to sme vydávali slastné vzdychy. Už sa mi drala ďalšia no zavrtela som hlavou. Bolo to akoby ste niekomu niekoľko milimetrov pred tvárou zapli silnú baterku, a potom ju vypli. Stále, keď zatvoríte oči vidíte čmuhy. Ja som videla úryvky. Pozrela som sa na hodiny. 7a.m.. O ôsmej máme školu. Rýchlo som sa osprchovala, umyla zuby a natrela kokosovým mliekom. Naposledy som potichu precupitkala von z izby. Spokojná s tichým odchodom som nechtiac tresla dverami. Prudko som zatvorila oči a prikrčila sa akoby vybuchla bomba. V hlave mi pichlo. To chce aspirin. Vošla som do kuchyne. Voda z kohútika mi lenivo skľzala po sklenenom pohári. Zapila som bielu pilulku alias vykupiteľ bolesti. Pripravila som nám na tácku dva pomarančové džúsi. K nim dve misky s jahodami a ovosnými vločkami. Zaliala som to mliekom a hodila k nim lyžičky. Jednu som hneď vybrala a nahradila ju vidličkou. Tuším, že mi Nate spomínal, že Liam nemá rád lyžičky. Dohodila som na iný tanier mangá s papayámi a vybrala sa hore. Z kúpelni vychádzala para a hluk vody. Ten zvuk mi pripomenul včerajší večer. Ovládla som ludský pud vybehnúť za ním. Voda sa zastavili a o minútu neskôr stál Liam medzi dverami IBA v uteráku. Blbo som sa usmiala a sadla si na posteľ. Pomaly sa približoval. Hlavou zastavil blízko pri mojej hlave. Rukou sa natiahol za nohavicami pohodené za mnou. Zdvihla som obočie. Žmurkol na mňa a zrak mu padol na tácku.
 "Hmm" priblížil sa k nej akoby to bola krásna baba. So súhlasom v očiach ju skenoval. Ja som sa postavila. Otočil hlavu ku mne.
"Pekné tričko" usmial sa nezbedným spôsobom.
"Že? Ďakujem, dneska som ho dostala" zazubila som sa. Priblížil sa ku mne o pár krokov a rozpustené vlasy mi prehodil na chrbát.
 "Pôjdeš pred školou ešte domov?" Pohladil mi líce, ruky zahrabal za krk a pobozkal ma. Neprerušujúc bozk vydal citosloce ee. Jemne ma položil na posteľ a jeho telo kopírovalo to moje. Pomaly sa odtiahol a do uška mi pošepkal:
"Myslím, že už vidím krásu dažďa" moje líčka chytili červeň. Zapýrila som sa.
 "Tak čo? Už veríš na mocnú Pocahontas?" Prstami som naznačila, že čarujem.

Charlotte

Jaj, dnes som sa snažila napísať novú časť, ale na nič som sa nezmohla :D Cez výkend môžete určite čakať ďalšiu časť Maybe One Day. Sľubujem. ;) Snáď ma nejaká múza kopne!

Chloe oznam!!

Ahojte, ďalšiu časť pridám v nedeľu, pretože som bola na pohrebe vlastnej babky.. nemám chuť písať, ale v nedelu bude. Sluby sú na to, aby sa plnili. :D pekný deň vám prajem mrkvičky moje :)

Duch?:D

Ahojte ;D S Love or Friendship som na dobrej ceste , ale stále mi tam niečo chýba . Ešte to trochu poprepisujem a zajtra už vám to sem dám ;) Pridám vám sem aj moju dávnejšiu tvorbu . Napísala som to presne 22.júla 2011 v 13.55 :DD . Príde mi to také divné , nereálne ale celkom sa mi to páči :) Poviem vám v akom úžasnom stave je moja klávesnica . Vzpiera sa a nechce písať s . Nič zlé som jej neurobila , okrem toho , že som po nej tresla rukou . Ale to neznamená , že sa má na mňa uraziť! :D Kvôli nej musím to písmenko kopírovať a vkladať do každého slova . Včera , keď som ležala vo vani som si čítala knižku z knižnice. Brat začal búchať na dvere nech si pohnem a moja dokonalá knižka mi spadla do vody . Teraz sa suší na balkóne a dúfam , že to dopadne dobre :DD Moja úžasná zubárka ma objednala na strojček až o mesiac a to je asi dosť noviniek :D Pridávam starú tvorbu + moju momentálnu fotku . Nezľaknite sa ma ;D


Bol krásny jesený večer . Vonku už bola prevažne tma . Sedeli sme v obývačke a pozerali horor . Náš pes pribehol do izby . Kňučal a škrabal na dvere . Povedala som , že ho zájdem vyvenčiť . Naši boli zásadne proti tomu , lebo vonku je už tma a že s ním pôjde starší brat . Ja som ich nepočúvala . Dala som si vlasy do chvosta , vzala mikinu , natiahla na seba dlhé nohavice a vzala do ruky obojok s vodítkom , keby niečo aj mobil . Nuž bol vybitý tak nič z neho . Vezmem si aspoň baterku .Otvorila som dvere a vypustila Nelly . Behala si a cítila sa voľná . Bolo ešte trochu vidno tak sme zašli hore na lúku . Sadla som si na trávu a pozerala ako sa blázni . V tom ma niekto pohladil po líci . Trhlo mnou a Nelly začala brechať a vrčať a skákala vedľa mňa ... POzerala som ako úplny blázon čo sa to deje . Niekoho som vedľa seba cítila ale nikto pri nás nebol . Znovu sa ma niekto dotkol ... Tentokrát ma pohladil po vlasoch ... Bála som sa kto je to ... Nelly vrčala a skákala ako zmyslov zbavená . Zrazu , ked vyskočila ju niekto z celej sily buchol a bolo vidno čo sa stalo ... Skočila ... V tej minisekunde jej zaviala srst pri krku ... Zakňučala a zvalila sa na zem ... Nehýbala sa ... Začala som plakať a prosiť , nech ten kto je pri nás okamžite odíde a nechá nás tak ... Ta osoba ma objala a pošepkala mi niečo . Bolo to niečo v tom zmysle ako : ,, Ži naplno lebo tvoj život sa ti môže skončiť veľmi rýchlo . ´´ ďalšie slová som nerozumela . Niekto ma chytil za ruku a odišiel ... Už som tú energiu necítila .... Moje kroky viedli k potoku ... Netuším prečo ... Vonku už bola úplná tma tak som vytiahla baterku . Zacítila som obrovský smrad ... Chcela som sa vrátiť ale nešlo to . Niečo ma ťahalo dopredu k zdroju zápachu ... Namierila som tam baterku ... Ležala tam žena . Bola nahá a zrejme rovnako stará ako ja ... Telo bolo v miernom rozklade ... Začala som vrieskať a utekala som domov ... Doviedla som tam rodičov ... Keď sanitka odnášala telo , pocítila som jemný dotyk na líci a  hlas : ,,ďakujem´´

Áno ja viem . Príliš fantastické na dnešnú dobu ;DD + Tá sľúbená fotka ;D

Milujem svoje vlasky ;D

S láskou , vaša Lucy ;D

29. KORS

Dneska trošku kratšia a je tam jedna scéna, ktorá sa sem moc nehodí, no mne sa neskutočne páči.
I hope you will enjoy it :)



"Ahoj" pozdravil ma s krásnym britským prízvukom. Neobťažovala som sa ani odzdraviť a hneď som si ho k sebe pritiahla. Vkĺzla som mu jazykom do úst a prešla mu ním po zúbkoch. Veľmi rýchlo pochopil, že sa nechystám od neho oddeliť. Prisal sa mi na pery a jemne mi ho opätoval. Prispôsobil sa. Jemne mi kusol do pery a odtiahol sa. Tým vytvoril ďalšiu vlnu neovládateľnej túžby nikdy ho nepustiť. Dneska sa od neho nepohnem ani na krok!
"Čím som si to zaslúžil?"
"Ber to ako odvahu na dnešný deň"
"Aha, v tom prípade si myslím, že jej ešte nemám dostatočne" lišiacky sa usmial. Následne mi vlepil bozk. No nie hocijaký. Bol plný neopísateľných pocitov. Tých kladných. Položila som mu ruky na hruď a jemne ho odsotila. Vyceril zuby a šťastne sa spýtal:
"Pripravená" neisto som prikývla. Aj ja som bola šťastná, no iba ak bol blízko mňa. Strašidelne som si to uvedomovala. Nemala som rada, keď som bola na niečom závislá. Teraz viem, že ak mi ublíži alebo opustí, budem trpieť. No nejako sa z toho vypletiem. Som silná osobnosť.....
***

Do auta presvitalo slnko. Teplota...31 stupňov. Lenivé lúče sa mihotali o interiér v aute. Keď sa jeden nezbedný lúč oprel o moje nohy, zapla som klímu. Nemám leto v láske. Milujem jar. Všetko kvitne, vietor sa pohráva s vlasmi ľudí, odvieva listy stromov, napomáha vtáčikom na ich let. Všade sú pestré farby, a vzduch voní po.. no proste po jari. Jar má špecifickú vôňu. Nenapodobiteľnú! Zapla som rádio, no nikde nič. Už ma chytali pazúre nervozity. Ako by to nestačilo, vonku pieklo tak, že ak by ste robili vajce o najbližší kameň, mali by ste obed do troch sekúnd. Úprimne som prekliala už tristo staníc. Už ma opúšťala trpezlivosť. V posledných kvapkách trpezlivosto som napokon našla moju obľúbenú stanicu. Meridian FM. Auto rozozvučala hudba od We are the kings- we'll be a dream. Vyzliekla som si sveter, čo sa nezaobišlo bez odhalenia istých miest na mojom tele. Moja pokožka bola jemná a celé auto rozvoňalo po kokose.
"Hmmmm" zahmkal Liam na moju trčiacu červenú čipkovú podprsenku. Zahanbene som sa zapýrila.
"No čo, nikdy nevieš, kde ťa opre nejaký krásavec..... ako napríklad Toby" Po chvíľke uspokojenia sa zachmúril. OMG,on žiarli! Takže ma má rád. Bol taký chutný. Jemne odul spodnú peru. Všimol by si to iba skúsený pozorovateľ, čím som ja bola. Vedela som, že so mnou neprehovorí. Sveter som hodila do zadu a pohľadom som zavadila o piknikový košík.
"Kam ideme?"
"Nepoviem" povedal rozhodne.
"Ale no ták. Nežiarli, Liam" jemno som mu povedala. Tvrdohlavec pokrútil hlavou. Pomaly zastavil na príjazdovej ceste a zaparkoval na jej kraji. Dala som mu pusu na líce.
"Teraz?" pokrútil opäť hlavou. Tentoraz som mu jemne prešla perami po krku.
"Teraz?" zašepkala som mu do ucha. Pokrútil hlavou, no vôbec nie tak rozhodne ako do teraz. Šťastná, že sa blížim k výhre som sa usmiala.
"Budeš potrebovať viac, aby som t....." zastavila som ho bozkom. Jemne som ho hryzla do spodnej pery.
"E-e, nepoviem" zaťato, no zároveň slastne zašepkal. Bola to záporná odpoveď, no z úst mu vyšli kladné hlásky. Odsunula som sa zo svojho sedadla a presadla si obkročmo cez neho. Ruky som mu zaplietla do vlasov.
"Teraz?" zašepkala som to tak ticho, až som sa divila, že ma počul.
"Možno"odpovedal popri bozkoch. Jeho ruka putovala všade možno. Jednou mi kopíroval stehno a druhú mal pod mojím tričkom na chrbte. Vášnivo som ohýbala telom. Ovládol ma príliv tepla. Prirovnala by som to temnote. Viete, že niekde je cesta von, no neviete ju nájsť. A občas ani nechcete, jej tmavá stránka vás priťahuje. Začínam mať starosti, čo sa bude diať, ak budeme u mňa a nie v aute. Začínala som preklínať rozhodnutie, ísť autom a nie motorkou.
***

Otázky typu: Kam ideme? som si nechala pre seba. Chcelo to dosť sily zahryznúť si doň a nevyšteknúť ich na neho. Pri riadení sme občas zavadili o seba pohľadom. Nenápadne som na neho úkusom pozrela, v tom okamihu ustúpil pohľadom späť na cestu. Boli sme..'nenápadní'. Asi na tretíkrát ma to už omrzelo. Keď sa na mňa pozrel vyplazila som mu jazyk a vypúlila oči s jedným obočím zdvihnutým. Zasmial sa.
"Vieš o tom, že by ma v živote nenapadlo, že skončím akurát s tebou?" Povedala som to s dávkou nostalgie. Pozrel na mňa ako Garfiel, keď mu niekto ukradol lazane.
"Samozrejme, priťahoval si ma už od začiatku (spokojne sa zaýril) no odradili ma tvoje fanúšičky. Ti raz nahrám, ako trávia prestávky" Zdvihla som ruky ako maňušky.
"Ach, dneska sa na mňa pozrel Liam"
"On je taký chutný"
"Chutný, vážne?" skočil mi do reči zaskočený Liam. Mal zdvihnuté obočie. Odignorovala som ho a pokračovala. "Počula som od Natali, ktorá to mala od Emily a ona od sestry, ktorá to mala zo spolku roztlieskavačok, že sa mu ľúbia baby s krásny úsmevom"
"Tak to znamená, že budem každú chvíľu pani Paynová. HA-HA" afektovane som sa zasmiala.
Veľavravne som sa na neho pozrela. Liam sa na mne dosť zabával. Keď som videla jeho krásne oči upierajúce sa na moje pery, mimovoľne som sa usmiala.  Natiahol ku mne jeho ruku a jemne mi pohladil líce.
"Našiel som si dievča s najsladším úsmevom" zašepkal. Zacítila som červeň hrnúcu sa do mojej tváre. Rýchlo (aby si to nevšimol) som mu položila ruku na líce a pootočila ho na cestu.
"Sleduj radšej cestu, Rómeo"
"Zničila si nám romantickú chvíľku" zahundral si popod nos.
"Ako ti to môžem oplatiť šlachetný cudzinec?" šklblo mi kútikmi a šibalsky sa na mňa pozrel. Vyceril jeho geniálne biele zúbky.
"Hm, niečo ma napadlo" Zahrala som sa na hlúpe dievča. Neviem prečo, no chcela som to počuť z jeho úst. Tie ústa, pery, mäkké pery.. Prestaň! pokarhala som sa.
"Ano, čo také?" anjelsky som sa na neho pozrela. Nevybuchla som smiechom. Hodiny herectva z tretieho ročníka boli predsa na niečo dobré. Hrýzol si do pery. Už chápem, čo to s ním robí, ak to robím ja. Rozmýšlala som nad tým, čo by sa stalo, ak by som prevzala volant, zaparkovala, a vrhla sa na neho. V zadu je dosť miesta. Opäť letela imaginárna facka. Pre efekt som zaaukala.
"To si nechám na inokedy. Keď budeme samy."
"Hambíš sa za mňa?" naťahovala som ho.
"Práveže nie" na perách sa mu pohrával tajuplný výraz.
***

Išli sme cez polia ruka v ruke. Steblá trávi mi siahali až nad kolená. Ďaleko, až pri skalách, ktoré hraničili s jazerom, som zbadala Natea s Kate. Sedeli na skalách a nohy si namáčali vo vode. Liam si ma k sebe privinul a pobozkal mi temeno hlavy.
"Nie ja som to hovorila"
"Ja som to povedal ešte pri raňajkách"
"Ja ešte mesiac pred tým!"
"O čom sa hádate?" zaplietli sme sa do témy s Liamom.
"Ale tuto pán múdry hovorí, že skôr uhádol, že budete spolu" nechápavo sme sa na seba pozreli.
Zobrala som si flašku minerálky. Išli sme sa pozrieť na vodu. Sedeli sme v objatí. Zrazu sa ozval tlmený zvuk. Akoby niekto pišťal.
Vrátili sme sa ku skalám, no videli sme iba Kate. Keď nás zbadala pokrútila hlavou.
"Čo zas urobil?" vyhŕkol Liam. Kate namierila prst na vodu. Nechápavo sme sa naklonili cez skaly.
"No to si robíte srandu" pri okraji vody sa zmáčalo naše jedlo.
"Vyhodil ho nechtiac. Pohol sa pre niečo do ruksaku a keď sa otáčal, zhodil ho do vody. Potom sa nahnevane rozbehol do lesa. Keď som sa ho snažila zastaviť, povedal, že to nechápem. Že to malo byť dokonalé"
"Ja tomu nerozumiem" priznala som.
"Idem ho nájsť" ozval sa Liam. Zmizol v húštine stromov a kríkov nahromadených na seba. S Kate sme si začali hovoriť historky od výmyslov sveta. Keď sa vrátil, dohodli sme sa, že pôjdeme so nejakej reštaurácie. Kate dodala, že do tej najbližšej. Zastavili sme asi päťdesiat kilometrov v jednej menšej reštaurácii s názvom kamenný útes. Kate sa rozbehla a objednala skôr ako sme došli do vnútra. Sedela spokojná pri stole. Podišli sme k nemu, no Liam ma chytil za ruku.
"Poďme sa poprechádzať" chcela som mu povedať, že sa mi neche no mal naliehavý pohľad. Vyšli sme von a za budovou som prehovorila:
"O čo ti išlo? Ja som hladná!"
"Nekrič a poď. Vysvetlím ti to cestou" prstom namieril do lesa na lúku. Bolo tam množstvo kvetov, ktoré som nevedela pomenovať. Vzdialili sme sa.
"Teraz hlavne nekrič, no Nate ju chce požiadať o ruku" vyvalila som na neho oči.
"Prosím? Veď má len 20 rokov!"
"Cassie, život je moc krátky na to aby odďalovali nevyhnutné" povedal to bez výrazu v tvári, no v hlase mu rezonoval cit. Neistotu vystriedala neskutočná radosť.
"Myslíš, že povie áno?" zachichotala som sa.
"V to dúfam. Nate bol poriadne nervozni. Chcel aby bolo všetko dokonalé" Kráčali sme hlbšie do lúky. Pohlcovalo nás viac a viac kvetov.
"Ako zabijeme čas?" opýtal sa ma. Nevedela som prísť na odpoveď. Zahladela som sa na kvety. V tom ma niečo napadlo. Nebolo to nič moc, no lepšie ako ticho.
"Aký kvet by si mi dal?"
"Prosím?" jemne sa zasmial. Mal zvonivý smiech. Príjemne ma pohladil po ruke. Prešiel si rukou po brade.
"Ruža asi nebude dobrá odpoveď, že?" prevrátila som očami.
"Akoby ste vy muži čítali jednu a tú istú knihu. Prečo dávate všetci ružu?"
"Tebe by sa ani nehodila"
"A aká sa teda ku mne hodí?"
"Ruža nie, pretože ty nemáš trne, nie si zlá. Potom tu je púpava, je žiarivá ako ty, lenže púpava sa vyskytje všade. Ty si jedinečná. Si ako tento kvet." ukázal na krásny modrý kvet ktorý sa na koncoch lupeňou sfarboval na fialovo.
"Prečo akurát tento?"
"Pretože som ho videl teraz po prvý raz. Je chránení a má krásne sfarbenie. Je osviežujúci"
"Ja som pre teba osviežujúca?" na tvári sa mi pohrával úškrnok. Pravda bola taká, že to čo práve povedal bolo to najkrajšie, čo som kedy počula.
"Tak som to nemyslel. Je štíhly a hrdý. Štíhla si a hrdá tak isto. Ešte som ťa nevidel cúvnuť z hádky"
"Ale zobralo by ti to veľa času natrhať ich"
"Pre teba by som to urobil" zastavil sa a prudkým pohybom sa premiestnil predo mňa.
"Už by sme mali ísť" ozvala som sa. Podišla som do predu. Liam ma dobehol a do dlane mi vtisol kvet.
"Nechceš vedieť ak sa volá?"
"Nie. To by stratil väčšinu krásy. Keby stratil tajuplnosť, už by ma neozaujímala tak ako teraz" citlivo som si ju preberala v rukách. Dorazili sme do reštaurácie. Vošli sme do vnútra a ovalil nás krik a spev. Kate za nami dobehla.
"Povedala som áno!" ukázala krásny prsteň. Týčil sa jej na ukazováku. Pýšila sa ním, no kráse jej nekonkurovala..... Pokračovanie nabudúce *Chloe

31. Maybe One Day

 Veľmi ma potešili komentáre od niektorých, ktorí môj príbeh iba začínajú čítať :) Nemyslela som si, že niekto nový začne čítať príbeh, ktorý už má 31 častí :) Ďakujem!!!
*Charlotte*

Naštvaná som otvorila skriňu. Vybrala som z nej krátke šaty. Neúmyselne som ich krátkou dĺžkou chcela Jeydona naštvať. V sekunde som už v nich pobehovala s kúpeľne do izby. Maľovanie aj vlasy som stihla pomerne dosť rýchlo. Sadla som si na posteľ a snažila sa ukľudniť. Prečo sa vždy tak jednoducho naštvem? ešte viac som sa rozčurovala nad svojou povahou. Jeydon ma vždy štval už len svojou prítomnosťou no to bolo skôr len také doťahovanie. Teraz to bolo iné, všetkým tým čo hovoril o Nathanovi ma úplne dožieral. "Aaah," buchla som do vankúša. Ležala som na na chrbte a snažila sa pravidelne dýchať. Hnev ma rýchlo opúšťal a ja som prestala medzi prstami zvierať paplón. 

"Už si sa upokojila," vošiel potichu Jeydon. Podvedome som znovu pevne stisla paplón. Pristúpil k posteli a sadol si vedľa mňa. Hruď sa mi pod nátlakom prudkého dýchania nekontrolovateľne zdvíhala. V izbe bolo hrobové ticho. Modlila som sa aby Jeydon konečne niečo povedal ale aby odišiel pretože ticho v izbe ma zožieralo. 

"Prepáč," povedal nakoniec s nevôľou. Uprene som sa pozerala na strop. Správala som sa ako päťročné urazené dieťa no v tú chvíľu som sa tak cítila. "Neospravedlňujem sa ti kvôli tomu čo som povedal o Nathanovi," prestal hovoriť a pozrel sa na mňa. Jeho pohľad som mu okamžite opätovala. Hneď ako uvidel, že ho stopercentne počúvam pokračoval. "Prepáč za to, že...," znovu prestal, pokrútil hlavou a kútiky úst mierne nadvihol. S posledným pokrútením zastavil zrak na mne. "Nemám sa ti za čo ospravedlňovať," zahľadel sa mi do očí. Ja som sa tiež v jeho očiach strácala. Veľké, tmavé hlboké zelené oči. V momente keď sa mi rozbúchalo srdce som vstala na pevnú zem. "Nathan," povedala som omylom nahlas. Jeydon nenápadne prevrátil očami. Vzala som kabelku a preletela dverami, zastavila som na chodbe a začala cúvať smerom dozadu. Vo dverách som sa zastavila. Jeydon sa zatiaľ nepohol ani o centimeter. "Nemusel si sa mi ospravedlňovať, ale tým, že si to spravil si u mňa stúpol o päť bodov," usmiala som. 

"Naozaj?" zaiskrilo sa mu v oku. "Koľko bodov už teda mám?" naklonil hlavu.

"Päť," povedala som bez mihnutia. Jeydon sa rozosmial a hodil sa na moju posteľ. Prudko som vykročila ku nemu. "Nerozvaľuj sa na mojej posteli!" prikázala som mu s pobaveným hlasom. Pevne som ho chytila za zápästia a prinútila ho vstať. Stála som kúsok pred ním a neunikol mi jeho pohľad uprení na šaty a hlavne na moje nohy. Nadvihla som obočie,"Problém?" 

Jeydonov pohľad rýchlo prebehol na moju tvár. Pozrel sa na mňa jemne červený a pokrútil hlavou. Všetko nakoniec zakončil sladkým úsmevom. 

S neurčitým možno trochu zamračeným pohľadom som zo skrine vybrala biele pančuchy. Vybehla som z izby a ešte cestou dole po schodoch som s nimi zápasila. Až pred vchodovými dverami som ich konečne dostala na seba. "Nathalie?" zakričal na mňa Jason z kuchyne.

"Nemám čas," odvrkla som mu. 

"Rodičia prídu za najviac dve hodiny," vošiel medzi dvere. "Niekam sa chystáš?" oprel sa o dvere.

"Prídem skorej ako rodičia," zamávala som mu a rýchlo vyšla von. Dvere za mnou leteli a hlasno sebou pleskli. "Ideme," chytila som Nathana za ruku a náhlila sa k autu. Až pri aute som dala Nathanovi vydýchnuť. Prešli sme za auto tak aby na nás z domu nevideli. Nathan ma pritlačil k autu a svoje prsty si preplietol s mojimi. "Ahoj," usmial sa na mňa a kusol si do spodnej peri. Srdce sa mi rozbúchalo no nie tým príjemným spôsobom ako vždy keď som bola s Nathanom no tým zlým spôsobom akoby som sa niečoho bála. Súrne som potrebovala zmeniť myšlienky preto som Nathana napäto pobozkala. Oči som mala celú dobu otvorené a jedine čo som robila bolo tlačenie svojich pier na Nathanove. V tom ma Nathan ešte viac pritlačil k autu a jeho bozk bol stále viac a viac naliehavý. Podvolila som sa mu a otvorila ústa. Vtedy som už oči zatvorila a vychutnávala si krásny okamih. Nathanove ruky nezbedne pobehovali po mojom bruchu. Ja som sa zase dlaňami prilepila na jeho líca. Pokračovala som až pokým som neskočila medzi jeho vlasmi. Začala sa mi krútiť hlava preto som ho od seba odtlačila. "Prečo?" priložil svoje čelo na moje. Hneď ako sa jeho peri oddelili od tých mojich znovu som pocítila ten nepríjemný pocit. "Poďme," kŕčovito som sa usmiala. 
Zatiaľ čo som si zapínala bezpečnostný pás "nadávala" som na Jeydona, Ďakujem Jeydon. Fakt ďakujem, prevracala som očami. Kvôli Jeydonovi som sa cítila vedľa Nathana neisto. Všetkým tým čo mi hovoril ma znepokojil a ja som sa Nathana na žiadnu z tých vecí nedokázala no ani nechcela spýtať.
Išli sme na nábrežie. Celú cestu tam som mala na tvári stále rovnaký falošný úsmev. Prestala som sa usmievať iba vtedy keď moje ústa zachvátil kŕč. Úsmevom som chcela docieliť to aby si myslel, že som úplne v pohode a tým aby sa ma nepýtal nič typu Deje sa niečo? Riadila som sa slovami Toho kto sa usmieva sa nikdy, nikto nepýta či sa niečo zlé deje.
Úsmev moju tvár neopustil ani keď sme dorazili na miesto. Prechádzali sme pomedzi dav ľudí občas sme zastavili pri nejakom stánku no ak mám pravdu povedať bola som úplne mimo a nič nevnímala. "Je ti moc ľudí," zakričala som Nathanovi do ucha. "Poďme niekam inam," naliehavo som pokračovala. Nathan sa na mňa ani nepozrel. Poobzeral sa okolo seba a hľadal najlepšiu cestu preč. Keď sme konečne prešli na miesto kde bolo už len pár ľudí cítila som sa lepšie. Chcela som zastaviť no Nathan vo chôdzi stále pokračoval. Ku konci cesty som vedľa neho už iba bežala. Zašli sme na vyľudnené parkovisko. Nathan ma ťahal až na koniec parkoviska kde stáli tesne vedľa seba tri autá. Boli to jediné autá na celom parkovisku, dokonca aj Nathanovo auto bolo na inom. Oprel sa o kapotu prvého auta a usmial sa na mňa. Poobzerala som sa okolo seba a intenzívne si šúchala lakeť na ľavej ruke. Neďaleký les a tlmené zvuky z nábrežia pôsobili desivo. Dokonca ani to, že som tu bola s Nathanom ma neupokojovalo ba priam naopak, jeho prítomnosť ma znervózňovala. Ešteže nie je tma, nájdeným jedného pozitíva som sa snažila upokojiť. Nathan ma až sem ťahal na mňa až príliš rýchlo preto som si sadla vedľa neho na kapotu a snažila sa nabrať stratený dych. Nathan nezaváhal ani na sekundu a už stál predomnou. Stál tak blízko mňa a mne sa zdalo, že mi berie všetok vzduch, ktorý som vtedy tak potrebovala. Jedným svižným pohybom som sa od neho zase vzdialila. Nerada no musela som si pripustiť, že Jeydon moju dôveru k Nathanovi poriadne oslabil, možno aj úplne zakopal. Nemohla som však vidniť Jeydona. Ak by som k Nathanovi mala dostatočnú dôveru nič by ju nezlomilo, rozhodne nie pár viet.
Nathan ignoroval moje uhýbanie a stále sa posúval ku mne. Odrazu ma začal bozkávať. Jeho ústa som cítila všade. Na krku, ústach lícach. Ruky som mala stiahnuté za chrbtom a bola som úplne stuhnutá. Kašli na to! prikázala som si a rukami pevne chytila Nathana okolo krku. Pod nátlakom jeho tela som sa oprela o kapotu auta. Stále trochu nepríjemný pocit sa mi darilo potláčať a postupne som začala získavať dôveru v to, že tento pocit čoskoro zmizne.
Len čo som sa zase začala cítiť o niečo lepšie pocítila som Nathanovu ruku ako smeruje pod moje šaty. V momente ako ňou prešiel po mojom stehne prudko som ho odsunula. Takto by som sa určite zachovala aj keby mi Jeydon alebo Jason nič nehovorili. "Čo to robíš?" spýtala som sa ho a telom som sa od neho ešte viac odtiahla. 
"Ako čo to vyzerá?" nadvihol obočie. Nastalo ticho a ja som zase ucítila jeho ruku na mojej. Svoju ruku som si prisunula k hrudi a objala ju druhou.
"Prestaň Nathan," povedala som mu a znela som ako malé uprosené dievčatko.
Nathan ostal zarazený. Akoby niečo takéto ešte nikdy nepočul. "Mám prestať?" pokrútil hlavou. "Ako dlho chceš preboha čakať?" vybafol na mňa. 
Vypleštila som oči a začala ho skenovať pohľadom. "Ty máš na sebe stále to isté čo včera?" povedala som potichu hneď ako som si uvedomila, že od včera sa jeho oblečenie vôbec nezmenilo. Doteraz som si to vôbec nevšimla keďže som bola myšlienkami niekde úplne inde."Prečo máš na sebe stále to isté oblečenie?" spýtala som sa ho hlasnejšie.
Nathan sa narovnal a prezrel sa. "Nemám to isté," snažil sa oklamať ma.
"Máš," pozrela som sa mu do očí. "Nadvihla som spodok jeho trička a ukázala mu malú škvrnu, ktorú som mu omylom spravila keď som na neho vyliala trochu pitia. Táto vec bola jedna s posledných, ktoré si pamätám. "Pamätám si, že som na teba včera niečo vyliala," pozerala som uprene na neho a jeho oči striedavo pozerali na mňa a na malý fľak.
"To je hlúposť Nathalie," frajersky sa usmial a sadol si vedľa mňa. Odrazu už nemal náladu na "obťažovanie ma". Hlavou mi plávali rôzne myšlienky. To isté oblečenie. Och, taká blbosť, hovorila som samej sebe. Môže mi byť jedno čo má na sebe. Už zase začínam byť paranoidná! Za toto môže Jeydon! hodila som vinu na prvého kto mi napadol. 
"Musím ísť domov," skočila som na zem a falošne som sa usmiala na Nathana. Jeho môj úsmev veľmi potešil a zdá sa, že aj ukľudnil. Išli sme vedľa seba celú cestu naspäť k autu. Boli sme úplne ticho a ja som sa celú dobu hrabal v kabelke len aby som mala výhovorku prečo nič nehovorím, nemôžem ho chytiť za ruku a idem jeden krok za ním. Až keď sme prišli k autu vylovila som tak dlho "hľadaný" mobil. Tvárila som sa, že niekomu volám a ten niekto mi nezdvíha. Kedysi som sa aj tvárila, že s niekym hovorím no takéto herecké výkony som si šetrila na dôležitejšie chvíle.
"Komu voláš," prehovoril nakoniec Nathan až v polke cesty ku mne domov. So svojou odpoveďou  som sa nikam neponáhľala. Najskôr som niečo ťukala do mobilu potom som ho pomaly uložila do kabelky a až potom upriamila pozornosť na Nathana. "Hovoril si niečo?" drzo som sa ho opýtala. Zasmial sa a svoju otázku zopakoval,"Komu voláš?" 
"Mame," usmiala som sa no skorej to vyzeralo len akoby som dostala kŕč. 
Touto krátkou konverzáciou sme rozprávanie skončili. Zvyšok cesty bolo úplné ticho a mne hlavou stále behala myšlienka na Kimberly. V podstate som na nič zaujímavé nemyslela len som mala pred sebou jej portrét. 

"You had a lot of crooks tryna steal your heart," zaznelo zo zadného sedadla. Zvonenie Nathanovho mobilu ma trochu vystrašilo. Mykla som sebou a kedže Nathan šoféroval chcela som mu mobil podať. Len čo som sa otočila dozadu Nathan prudko zastavil a mobil schmatol do ruky. Ani sa poriadne nepozrel na displej a už hovor ukončil. 

"Kľud," povedala som pomaly. Znovu som otvorila ústa s plánom spýtať sa ho kto volal no pri spomienke na jeho reakciu keď som mu mobil chcela iba podať som si radšej zakusla do jazyka. Konečne sme zaparkovali pred domom. Vyskočila som z auta a čo najrýchlejšie sa snažila prejsť okolo auta až k domu. Nathan však vyšiel z auta rovnako rýchlo ako ja a cestu domov mi zablokoval. Objal ma okolo pása a prilepil svoje peri na moje. Na sekundu som mu "bozk" opätovala no v druhej sekunde som už stála pred ním. "Ahoj," zazubila som sa...

28.KORS

 Ahojte, dneska nemám o čom písať, tak vás nechám prečítať si ďalšiu časť. Koniec už mám premyslený. Teraz to už nejako zhmotniť do slov... Tá najťažšia časť :/ 
I hope you'll like it :) Chloe :*

„Tak zajtra vo Wore-landu“ usmial sa a otočil sa na odchod. Postavila som sa a pricupkala k dverám do domu. Prudko som ich otvorila a následovne som vybuchla do obrovského smiechu. Naskytol sa mi úžasný pohlad na oteckov. Tak som tušila, že budú odpočúvať. Ležali na zemi na sebe s pohármi pri uchu. Keď som prechádzala okolo, zakopla som o nich.

„Why?“ bolestivo sa schúlali na zemi. Otočila som sa a dramaticky som zodvihla ukazovák na nich.

„You know why“ vážne som zakričala. Otočila som sa, zo stola som si zobrala jablko s mojou poštou a vybehla do izby.

Prvé, čo som urobila, bolo zapnutie hudby, ako inak? Prelistovala som trištvrte playlistu, kým som zastavila pri albume Simple Plan- Get your heart on! S poštou v ruke som sa pohodlne zhodila na posteľ. Boli to tri obálky. Málo na pracovitého človeka, no pre mňa až až. Nuda ma natoľko pohltila, až som  ich zoradila najskôr podľa abecedy a neskôr podľa odtieňu bielej. Zobrala som prvý, čo mi padol pod ruku. Bol to mierne recyklovaný papier A5. Úhľadným písaným písmom napísaný. Hneď v prvom riadku bolo napísané: Pozvánka. Dychtivo som sa začítala. Po dočítaní poslednej vety si úsmev skysol a vymenil ho ironický. Dokrčila som ho do guličky.
"To určite. Už len tam by som išla" ťahom najlepších basketbalových hráčov som ho hodila do koša. Vytvoril jemný oblúk a letel ďalej. Letel bližšie a bližšie až.....Success! Trefa! Ten teraz už dokrčeý papier bola kedysi pozvánka na prom od Nicka. Druhý dopis. Prosím, nesklam ma! Odtrhla som vrch obálky a vytiahla z neho štyri A4. Moje oči lyžovali po papieroch vyplnené čiernym atramentom. Išli takou rýchlosťou, že som prečítala iba každé druhé slovíčko v každom druhom riadku.
...Škoda, že ťa nemôžem vidieť v taký dôležitý deň ako sú tvoje  osemnáste narodeniny, že ťa nemžem obímuť,......
...Asi ma nepoznáš, ale...
To, že máš môj dopis značí, že ťa nejaká rodina predsa len adoptovala..
..... ,Tvoja mama

Zapišťala som do ničím nerušeného ticha, a papier som hodina na zem. S vypleštenými očami som si sadla do tureckého sedu. Nie, to nieje pravda! Ten dopis neexistuje! To nieje možné. Veď jej na mne nezáležalo.... Neveriacky som sa priblížila k okraju postele. Cassie, kľud! Máš iba pestrú fantáziu. Dúfajúc, že je to iba halucinácia som sa nahla cez posteľ. Ležal tam! Čo teraz? Pesničky sa vymenili. Steny mojej izby oblizovali ľubozvučné tóny jednej balady. Samozrejme, že som zvedavá aká bola, ako vyzerala. No otázky, ktoré ma zožierali zvnútra ako paraziti, boli: Podobám sa na ňu? Mám jej oči? Ľúbila ma? Ktorú vlastnosť mám po nej? Moji oteckovia sú bezpodmienečne nenahraditeľní, no mama je mama. Moja krv. Nakoniec ma premohla zvedavosť, no čo? Som slabý človek. Zohla som sa pre papier a čítala ďalej. Slza sa mi lenivo skotúľala po líci, ako som prechádzala po vyrytom mene do papiera. Čierny atrament úspešne zahladil aj tie najjemnejšie ryhy. Jemne som sa zasmiala. Aspoň už viem, že perfekcionistka som po mame. Papier už bol poznačený rokmi v obálke. Priložila som si prsty k perám, pobozkala ich, a priložila na vyryté meno.  Naposledy som sa pozrela na dátum. Už teraz som vedela, že ten dátum nezabudnem aj keby som veľmi chcela.  16. Apríla.1996. Boli to dva roky aj pár dní po mojom narodení. Takže ma vychovala ona! Rozrušená som sa rozbehla dole. Toto sama neunesiem. Je toto príliš. Toto chce niekoho vážneho.... Josh! bliklo mi  hlave ako kontrolka. Stál pod schodmi s telom natočeným ku mne. Bezhlavo som sa rozbehla za ním a nabúrala na jeho hruď.Následne som si ruky obmotala okolo neho. Rukou mi jemne prechádzal po vlasoch a hral sa mi z pramienkami jemne zatočenými do vĺn. Šepkal mi upokojujúce slová do uška. Cítila som sa ako troj ročné dieťa. Až keď som bola v jeho náručí, som pochopila, že plačem. Prirovnala by som to k pocitu, ako keď vidíte umierať milovanú osobu a potom sa vás snaží ukludniť, že to raz muselo prísť. Začnete plakať ešte viac. Neubránite sa tomu. Cit je niečo, čo pochopí iba hŕstka ľudí. Väčšinou to nie sú vyštudovaný fyzici ani chemici, ale prostý ľudia. Taký, čo vedia, čo je to chudoba. Ja sa to nepokúšam pochopiť. Môj názor je, že všetko je lepšie, kým je to obalené tajomstvom. Ľudí to potom viac láka. Joshovi stačilo povedať jedno slovo, a pochopil. Cítila som v hrdle jednu obrovskú hrču. Prichrípnuto som vydala neurčitý zvuk:
"Mama" Veľmi opatrne sa ma spýtal:
"Prišiel ti dopis, však?" prišlo mi to ako keby si myslel, že som porcelánová bábika. Môj výraz sa zmenil. Bol kamenný, bezvýrazný. No predsa sa mi nepodarilo skryť štipku citu.
***
Po dlhom rozhovore s Joshom som sa opäť vyštverala do izby. Mám tri hodiny, kým ma Liam vyzdvihne. S Joshom som sa rozprávala o mame. Zevraj mu ju pripomínam. Bola pekná, dôvtipná, smelá a perfekcionistka. Môjho otca videl iba raz. Vraj v ňom vzbudzoval strach, no v Joshovi vzbudzuje strach aj veverička, či panda. Dal mi jemnú retiazku na ktorej bol oválny kru ktorý sa dal otvárať. Bol nádherný, no keď som ho otvorila mal pre mňa väčšiu cenu. Vnútri bola fotka mojich rodičov a v druhom výklenku bola moja fotka. Mohla som mať okolo prvého roku. Prepadla ma bezmocnosť, že si na nič z toho nespomínam. Plná istoty som si dočítala dopis. Písalo sa ta, že pred mojím otcom mala iného, a že s ním mala syna. Takže ja mám niekde vo svete nevlastného brata! A ak sa nepresťahoval, tak žije niekde v okruhu tritisíc kilometrov. Jeho otca opustila, lebo im ubližoval. Z toho usudzujem, že moja mama bola silná. Kiež by som mala jej vlastnosť! No napokon našla svoju cestu. Našla môjho otca. Ľúbili sa, a môjho nevlastného brata si zobrala k sebe na opateru. Vraj sme sa nemali radi. Vždy sme sa škriepili, ťahali za vlasy a kradli si hračky. Opísala tam aj jednu príhodu, kde mi vyhodil moju obľúbenú hračku cez okno. ( jednorožca, ako inak?). Ukončila to vetou, že ma ľúbi a nech na to nikdy nezabudnem. Trošku ma pobúrilo, že nenapísala, prečo ma dala k Derekovi a Joshovi. No to ma hneď prešlo, ako som prečítala:
Ps: Pozdravuj Dereka  a Josha. Dúfam, že ostali stále takými bláznivými. Nezabudni, neobyčajné veci robia ľudí neobyčajnými. Každý deň máš šancu vidieť živý príklad. To nemá každý.. I love you, my unicorn! Takže som mala aj prezývku.. Unicorn!  Mimovoľne som sa usmiala nad tou predstavou. List som si schovala so šuflíka a s oblečením vybraným na dnešný deň som sa vybrala do kúpelky. Spravila som pár krokov späť a znova si prezrela ten náhrdeľník. Chytila som ho do ruky a žmolila ho.
"Toľko mi ju pripomínaš" v odraze sa na mňa pozeral Derek. Usmiala som sa na neho.
"Chýba mi. Je to šialené, ani ju nepoznám a chýba mi"
"Nie je to šialené" jemne pokrútil hlavou a podišiel ku mne.
"Povedz mi niečo o nej" obímul ma a hompálal so mnou sem a tam. Pri tom mi hovoril príhodu s mojou mamou. Povedal mi, že ju mal strašne rád. Ja som sa bez slova od neho odtiahla a pozrela na neho. Niekedy nechápem, ako rýchlo sa vie zmeniť zo šialeného na ochranárskeho, či normálneho.
"ľúbim ťa" postavila som sa na špičky a dala mu pusu na líčko.
"Počkaj tu" so vztýčeným ukazovákom som ho nechala v kúpeľni. Pozeral na mňa so zmeteným pohľadom. Späť som sa vrátila aj s dopismi v ruke.
"Prečítaj si to" vyzvala som ho. Zobral si ich a nechal ma samú. Prezliekla som sa, prichystala sa. Vždy keď som mala čo i len chvíľku voľna ohmatávala som náhrdelník.

Presne v chvíľu keď som si vyčerpane ľahla na posteľ zazvonil zvonček. Vyšla som z izby a ako som míňala Derekovu izbu, bolo počuť vzhlyky. Nenápadne som sa premiestnila ku dverám a nakukla som. Derek ležal rozvalený na posteli s dopismi v ruke. Na tvári sa mu rozlieval úsmev a pri tom mu tiekli slzy. Mal ju rád. Je to vidno. Nechcela som ho ručiť a tak som sa vydala v ústrety dverám. Otvorila som ich a omámila ma krása jedného chalana. Liama...... Pokračovanie nabudúce Chloe

30. Maybe One Day

Tak, konečne ďalšia časť :) Plánovala som ju napísať inak no nakoniec sa bude môj príbeh odvíjať inak ako som si myslela :D Snáď sa vám bude časť páčiť :)
*Charlotte*

"Ty si taký idiot," osočila som sa na Jeydona a odvrátila od neho tvár. Vrkočom som mu "neúmyselne" švacla po tvári. "Au," posledné čo som od Jeydona započula zatiaľ čo som bežala do izby.

Kimberly, Kimberly, Kimberly, jej meno by behalo po mysli celú cestu po schodoch. Zavrela som sa v izbe a s mobilom v ruke sa hodila o posteľ. Žalúdok mi zvierala žiarlivosť a ešte jeden neurčitý pocit. Z nejakého dôvodu som Kimberly priam nenávidela. Samozrejme, vždy som mala svoj vlastný názor na dievčatá, ktoré sa snažili vyzerať ako kópia Barbie, ale taktiež som sa vždy snažila nájsť pre nich pochopenie. U Kimberly to bolo niečo iné.
Nathonovo číslo som vyťukávala tak prudko, že som si skoro vykĺbila malíček. Sedela som na posteli v tureckom sede a mobil som si pritláčala k uchu čo najsilnejšie som vedela. Mala som v pláne žiarlivostnú  scénu v ktorej by boli hlavné postavy Nathan a Kimberly no môj hnev pomaly vyprchával. Nathan s ňou niečo možno mal!, v hlave som si slovo mal poriadne zdôraznila. V tú chvíľu som mu do telefónu chcela len poďakovať za uloženie do postele a normálne sa porozprávať, možno naplánovať dnešný deň.

"Volajúci sa nehlási. Zavolajte neskôr prosím," pri započutí monotónneho hlasu z druhého konca telefónu som zostala sedieť na posteli s dokorán otvorenými ústami. Mobil som pomaly položila vedľa seba na vankúš  a pozerala sa priamo pred seba. Jeydon mi do hlavy votrel predstavu o Nathanovy a Kimberly. Predstava ich dvoch mi pripadala absurdná a rýchlo som hľadala nejaké rozptýlenie. Jemne som zobrala mobil a napísala Nathanovi. Chcem ťa vidieť :) zavolaj mi keď sa zobudíš. Tak som si aspoň vysvetlila to, že mi práve nedvíha. Určite spí. Spí, určite! uisťovala som samú seba stálym opakovaním si týchto slov. Pohodlne som sa oprela o čelo postele. Rovne sedieť som vydržala iba jednu milisekundu. Začala som sa mrviť a prehadzovať. "Toto nepôjde!" zamrmlala som si a rýchlo vstala na rovné nohy. Z mojej izby do kuchyne som prešla rýchlejšie ako psychopat na autíčkách. Aj napriek rýchlemu behu som sa dokázala pyšne pokochať uprataním bytom. Preletela som cez dvere do kuchyne a skoro zaútočila na podlahu. Rukami som hľadala stratenú rovnováhu. V momente ako som uvidela Jasonov a Jeydonov pobavený pohľad na mňa, narovnala som sa, upravila vlasy a a nahodila povýšenecký pohľad. Rovná ako pravítko som sa presunula ku chladničke. Bezmyšlienkovito som do nej hľadela. Po hodnej chvíli nezmyselného pozerania na džús som zavrela chladničku. Pobavené pohľady tamtých dvoch som stále cítila na svojom chrbte. Otočila som sa a čo najškaredšie ako som vedela som na nich zasyčala, "Máte nejaký problém? Čo takto si ma odfotiť, fotka vydrží dlhšie," oprela som sa o linku za mnou pretože sa mi začala točiť hlava. Aj keď som si to nepriznávala, myšlienka na Nathana a Kimberly ma neopúšťala. Vpadla som do víru myšlienok. Čo ak má Jeydon pravdu. Kimberly vyzerá síce ako zlá napodobenina barbie no jej povoľnosť určite láka všetkých chlapcov. A čo ak na to idem s Nathanom prirýchlo. Skoro nič o ňom neviem! znovu som pocítila zvláštny pocit. Musíš Nathanovi veriť! začala som rýchlo prikazovať sama sebe. Musíš, opakovala som si to stále dookola no z nejakého dôvodu som odrazu dôveru v Nathana stratila. Tento pocit sa mi ani z ďaleka nepáčil a preto som Jeydonove vyrušenie privítala. Zvuk jeho mobilu, ktorým si ma práve fotil ma vytrhol z práve novo vytvoreného sveta. "Vymaž to!" zakričala som na neho hneď ako som si uvedomila, že sa spoločne s Jasonom na novej fotke mňa poriadne smejú. Nahla som sa ponad stôl a snažila sa vytrhnúť mu mobil. Jeydon okamžite vstal a ruku s mobilom nadvihol nad seba najvyššie ako vedel. Už aj tak bol odomňa o dosť vyšší a dočiahnuť na mobil v jeho ruke bolo teraz úplne nemožné.
"Nezačínaj si s psychopatom!" povedala som mu a vetu som vyslovila pomaly a so zaťatými zubami. Vďaka tomu som znela ako ozajstný psychopat.
"Len to pošlem všetkým v mojich kontaktoch a...," šibalsky sa usmial a tým mi naznačil, že tú fotku práve asi naozaj všetkým poslal. Skočila som na stôl a len tak-tak nestúpila na tanier s toastami. Jeydon so svojimi dlhými nohami prebehol do haly rýchlejšie ako som ja stihla zoskočiť zo stola.
Opieral sa o stôl a na tvári mal víťazoslávny úsmev. "Daj mi ten mobil," povedala som mu so otvorenou dlaňou keď som sa ku nemu konečne dostala dostatočne blízko.
"Ja ho nemám," mykol plecami a otvoril prázdne dlane tak aby som ich videla. Zvraštila som čelo a v okamihu sa otočila naspäť do kuchyne. Jason stál medzi dverami a kľudne sa hral s Jeydonovým mobilom. Zaťala som päste a presviedčala samú seba o tom, že mi je jedno čo títo dvaja blbci robia. S posledným výdychom som uvolnila plecia a pokojne sa usmiala. Zadržiavanie toľkého hnevu mi nemôže robiť dobre, zamyslela som sa.
"Takže už nič?" zase ma vyrušil Jeydon. Otočila som na neho iba hlavu, zvyšok tela ostal natočený na Jasona. "Kedysi s tebou bola väčšia zábava," uškrnul sa.
Otočila som sa na neho aj zvyškom tela a zodvihla jeden kútik úst, "Nevedela som, že poznáš toľko slov." Snažila som sa vychutnávať si Jeydonov zaskočený výraz no kvôli hlučnému zvoneniu pri vchodových dverách som od neho musela odtrhnúť zrak. Hlasný zvuk zvončeka znovu vyvolal neznesiteľnú bolesť hlavy. Pomaly som otvorila dvere no oči som mala pevne zatvorené. Aspoň to mi trochu pomáhalo a navyše slnko vonku bolo nehorázne silné.
"Ahoj," pozdravil ma Nathan, ktorý sa ladne opieral o zárubňu dverí. Rýchlo som otvorila oči a na chvíľu zostala v šoku. Automaticky som sa mu hodila okolo krku, "Ahoj," zašepkala som hneď potom ako som ho letmo pobozkala na líce. Pochybnosti, ktoré som pred sekundou prežívala zmizli.
"Chcela si ma vidieť?" sladko sa usmial a stále ma objímal okolo pása. "Na nábreží je dnes krásne," povedal jemne a naznačil mi tým, že ma tam dnes plánuje zobrať. Mala som chuť rovno za sebou zavrieť dvere no tak ako som vyzerala by som sa nemohla ukázať ani v cirkuse "omylov prírody".
"Hneď sa prichystám. Nebude to trvať dlho," usmiala som sa na neho. Cez silné slnečné lúče som na neho nevidela zreteľne no ospalé a opuchnuté oči by si všimol aj slepý. "Ťažká noc?" zasmiala som sa. Nathan mi venoval iba nervózny pohľad, "Ehm, ako to myslíš?" začal sa škrabať na zátylku. "Veď...," chcela som mu vysvetliť,  že myslím večierok no Jeydon nám vstúpil do konverzácie. "Nathalie...,"zakričal na mňa skorej ako prišiel ku dverám. Keď predomnou uvidel stáť Nathana zarazil sa. Stály oproti sebe a obdarovávali sa škaredými pohľadmi. Táto situácia pre mňa bola viac ako nepríjemná preto som zakročila. "Hneď sa prichystám," usmiala som sa na Nathana a zatvorila ho za dverami. Ak by som ho pustila dnu asi by to nedopadlo najlepšie. Za dverami bude aspoň trochu v bezpečí. Pustila som kľučku a otočila sa na Jeydona. "Nemusí sa ti pozdávať no ignorovať ho by bolo najlepšie. Veľmi by som to ocenila," prerušila som oční kontakt a rozbehla sa na schody. Cestou som ho ešte ramenom udrela, kvôli čomu sebou otočil dozadu. "Skús ma počúvať. Nezaslúžiš si aby...,"
"Aby čo Jeydon?" vyskočila som na neho. Stála som na poslednom schode a ruky som mala roztiahnuté medzi stenami.  Skôr ako mal Jeydon šancu niečo povedať zašila som sa v izbe...

Charlotte

Prepáčte, že sem v poslednej dobe nepridávam nové časti Maybe One Day. Robím čo sa dá no riaditeľka mojej školy sa rozhodla, že sa nebudeme učiť iba posledné tri dni a dovtedy sme zahltený nezmyselným učením :'( Posnažím sa pridať časť čo najskôr! :)

27.KORS

Ahojte, mrkvičky! Rozhodla som sa dávať časty nie každý deň ale po niekoľkatich dňoch. Pretože, ak mám pridávať každý deň jednu, neboli by dobré, ale ak budem mať viac času, budú lepšie. Aspoň myslím :D Takže tu je ďalšia časť, pardon, že mi to tak trvalo. *Chloe I'll hope u enjoy it

Sedela som na húpacej sedačke, ktorá nepríjemne vŕzgala vždy keď som bola najvyššie. Vyberala som zrniečka z papay-i s pravým, nefalšovaným úsmevom. Bola som šťastná! Slastne som si zahrizla do oranžového božstva. Tá chuť ma natoľko ovládla, až som začala rozmýšlať, koľko by trvalo, kým by tu vyklíčil krík s papayami. 1 rok? 7? Možno viac, no to riziko by som podstúpila ak by tu bolo pole plné papay-í a máng. To sú proste najlepšie ovocia na svete. Keď som začala myšlienku zväčšovať tým, že som rozmýšlala nad polom mandlí potriasla som hlavou. Nad čím tu rozmýšlam? Musela som sa zasmiať. Môj úprimný smiech sa rozlieval po celej záhrade. Sedela som v tureckom sede a na sebe som mala iba spodné prádla na ktorom bol veľký bavlnený sveter. Potiahla som si rukávy tak, že som si v nich uveznila ruky. Z ničoho nič som si začala pohmkávať zalúbenú pesničku. Z pohmkávania vznikol spev. Spievala som jemne ako slnečné lúče opierajúce sa o pokojné more. Nežne ako jesenné listy vo vánku. Prestala som hneď ako som započula zvonček. Môj spev sa zasekol v hrdle a ja som sa načiahla po hrnček čaju. Ešte stále z neho stúpala para tepla. Vial z neho čerstvý harmanček. Na ráno po opice je najlepší. Napodiv ma vôbec nebolela hlava.

„Je vzadu“ počula som Dereka. Potom som videla cez sklenené dvere, ako uteká k Joshovi a niečo mu šepká. Josh spozornel a hneď sa postavil.

„Kde?“ Derekova odpoveď bol ukazovák namierený na mňa. Prižmúrila som oči snažiac sa uhádnuť, o čo im ide. Spoza rohu sa vynoril Liam. Mal na sebe supermanove tričko a čierne gate. S jeho červenými converskami sa približoval ku mne. Môj úsmev sa zväčšil, až sa mi zdalo, že to nieje možné. Jeho rozstrapatené vlasy sa podobali labutiemu hniezdu. Netrpezlivo sa ku mne náhlil. Náhlil sa nesmiernov rýchlosťou, prirovnala by som to k psychopatickým luďom jazdiacim na kolotočových autíčkach. Bez najmenšieho slovíčka sa nahol a vlepil mi bozk. Bolo to rýchle no aj to mi stačilo na pocit zdvíhajúcich sa motýlikov v mojom bruchu. Ich jemné zamatové krídla sa obtierali o moju kožu.

„Hmm, to bolo začo?“

„Chcel som to urobiť už od kedy som sa zobudil“ sadol si vedla mňa a zahltilo nás ticho. Nám to moc nevadilo, keďže sme mali svoj vlastný svet. Čerstvo vyrobený, takže sme nechceli riskovať napadnutie ale absolutné zničenie, toho krehkého prepojenia. Rekapitulovala som si včerajší večer. Môj úsmev ani omylom nezmizol z tváre. Hlavu som si položila na jeho hruď a jeho ruky si ma ovinuli. Jednou rukou mi škrabkal chrbát....

Niekoľko hodín dozadu:

Líšiacky sa na mňa usmial a pristúpil ešte o krok bližšie. 
Neverila som, že je medzi nami toľko miesta aby dokázal spraviť krok. Dotýkali sme sa nosmi. Jediný zdroj svetla bola kúpelňa. Svetlo doliehalo na nás a vytváralo tieň dvoch splívajúcich tiel. Vrhalo to jemné svetlo aj na jeho brucho. Neodolala som a pozrela som sa. Môj pohľad trval asi dlhšie ako som plánovala, pretože sa súhlasne a hlavne namyslene usmial.

„Už si konečne priznáš, že ma chceš?“

„A ty?“ spýtala som sa so zrakom zaklincovaným na jeho vypracovanom bruchu.

„Ja sa netajím tým, že po tebe túžim (zdvihol mi tvár na jeho úroveň svojou rukou) a ešte k tomu..“ nestihol mi nič vysvetliť. Vrhla som sa na jeho pery ako keby to bolo mango či papáya. Vášnivo som mu prešla jazykom po perách a moje ruky putovali do jeho vlasov. Do tejto chvíľe som si neuvedomila, koľko krát som rozmýšlala, fantazírovala nad touto chvíľou. Moje nohy vyskočili, vzlietli.. Ovinula som si ich o jeho boky. Hneď sa ujal vedenia a premiestnil na k posteli. Cestou asi nevládala a oprel ma o stenu nenarúšajúc náš náruživý bozk. V tú chvíľu mi bolo všetko jedno. Dokonca aj to, že majú zbúrať mangové pole! (Pôvodne som mala v pláne tam prísť a priviazať sa k nemu, no nevyšlo to. ) Zrejme mu alkohol zmenšil silu, pretože ma z posledných síl položil na posteľ. Jeho pery sa odpojili od mojich. Putovali všade! Najskôr krk, ramená bruško. Vrátil sa späť na pery. V tú sekundu nejaký ožratá pár vošiel do mojej izby. Zasvietili svetlo a odlepili sa na stotinu od seba. Hneď som sa posadila a vymýšlala únikový východ alebo aspoň výhovorku, prečo som bez trička a Liam tiež. On zostal pokojne na posteli sedieť. Podoprel si hlavu a zapozeral sa mi do očí. Prestala som riešiť všetko na čo som sa sústredila. Pohľad som mu opetovala.

„Ehm, pardon, nechceli sme rušiť“ neznámi pár sa uchcechtol a vyšli von z izby. Ani sme sa na nich nepozreli. Stále sme sa venovali naším očiam. Hypnotizovali sme sa navzájom, no musím priznať, že vyhrával. Kusla som si do pery, čím som spôsobila zkrat. Jeho oči sa odlepili os mojich a pozrel sa mi na pery. S ľahkou ironiou a vyčerpanosťou zakrútil hlavou. Posunul sa bližšie a dal mi pusu. Prisal sa mi na pery a čakal, či budem pokračovať. Ako som už raz hovorila nemám silu odolať veciam. Dokonca ani čipsom nie. Kamarátky sú mi svedkom! Bozkávali sme vášnivo, no jemne zároveň. Dravo, aj z dávkou neistoty. Neistota hneď opadala. Kusla som ho do pery, čo ho odštartovala. Pootvorla som ústa aby som mu ukázala, ako ho chcem. Ako ho lúbim. Áno, lúbim ho. Asi. Niesom z tých, čo si hneď myslia, že niekoho lúbia. Ja si počkám a uvidím, či to zo mňa opadne.  Odtiahla som sa a zapozerala sa na neho.

„Dobre, to bolo divné! Do riti! Čo teraz?“ Bolo dosť vidieť, že sa bojím toho, že by sme boli spolu. Zúfalo som sa snažila vymyslieť nejakú výhovorku, dôvod prečo by som ho odbila. Neúspešne. Sladko sa usmial.

„Vieš, čo je tvoj problém?“

„Že som ťa pobozkala, alebo že si  namyslený a ‚všemúdry‘?“ Zapol sa môj obranný mechanizmus.

„Nie.... To, že sa bojíš“

„Ja sa nebojím“

„Ale bojíš.“

„A koho? Nebodaj teba...“

„ Mňa nie, ale pocitu, ktorý by si mohla cítiť.“

„Ha, nejaký múdry zrazu si. Nesnaž sa vypotiť tu nejakú trapnú metaforu mysliac si, že sa tu rozlejem. Vidíš, tu je ten rozdiel. Ja z teba niesom na vetvy ako ostatné“

„Ale ty sa bojíš aj blizkosti“

„Nebojím“ ohradila som sa.

„Dokáž to“ vyzývavo sa usmial. Priblížila som sa k nemu tak, že sme dýchali ten istý vzduch. Nosy sa nám dotýkali. Telá sa nám prelínali. Nohy som mala rozkročené a medzi nimi bolo jeho telo.

„Stačí?“  pokrútil hlavou. Podopretá nohami som sa priblížila, až sme sa jemno dotýkali perami. Vlasy som mala všade.

„Teraz?“ môj hlas stratil všetku istotu. Pomaly som strácala istotu v hoci čom. Môj pohlad sa zmenil na neistý a hamblivý.

„Vidíš to? Bojíš sa. A to nehovorím o tom, keby som napríklad.... Položil ruky tvoj chrbát“ Tak ako povedal, tak aj urobil. Mierne vylakaná som sa odtiahla. Podoprel sa rukami a čakal. Potom mi to doplo. Zas? Vážne Cassie? Odsunula om sa od neho. V tom bolo počuť dupot nôh na schodoch. Opitý Nate sa rozkričal.

„Kde je môj pracovný partner? Jednorožec môj, kde si?“ V zmetku som sa zvrtla s úmyslom postaviť sa na zem. Nohy sa mi zamotala v prikrývke a vysypala sa na zem. V rýchlosti som sa postavila na nohy.

„Som v pohode“ rozhodne som povedala.

„To vidím“ nenápadne ironicky mi protirečil. Zasmial sa, no to ho prešlo, keď jeho tričko pristálo na jeho tvári. Schmatol si ho s rýchlo ho pretiahol cez hlavu. Podobne som spravila aj ja. Dvere sa rozleteli. Stál v nich Nate.

„Prosím, povedzte mi, že to nieje ďalšia súdna sieň!“ jeho oči sa rozžiarili, keď ma zbada.

„Vďaka bohu, mám ťa“ zatackal sa. Pribehla som k nemu a podoprela ho. Rukou ma jemne odtlači.

„Som v pohode“ pustila som ho a v tú chvíľu letel k zemi. So smiechom som sa nahla s nemu na zem.

„Očividne si.“ Čakal kým mu pomôžem.

„Prepáč, hovoríš mi niečo?“ Vec sa má tak, že náš Nate povedal iba zo pár krát slovo prosím.

Oduto odvrátil zrak. Prosebne sa pozrel na Liama. Zaostril zrak a spoznal ho.

„Liam, ty ma nezradíš. Zdvihni ma“ pery spojil v jednu čiaru a pokrútil hlavou. V tú chvíľu som si myslela, že sa na neho vrtnem.

„Prosím“ rezignovane pošepkal.

„Prosím? Prepáč, ale ja nič nepočujem. Liam ty niečo počuješ?“ pozrela som sa na neho.

„Nie“

„Prosím“ zavrčal Nate. Nechcelo sa mi ho týrať,tak som ho zdvihla. Posadila na sedačku oproti postele. Sadla som si na postel vedľa Liama a čakala čo vypotí Nate.

„Viete, čo sa stalo?“ Ani nečakal na našu odpoveď a pokračoval.

„Toby a nejaká iná baba...“ spravil dlhú tajomnú odmlku. Spôsobilo to napetie.

„Spolu robili osté veci“

„Aké?“ s neskrývaním nezáujmom som sa opýtala. To posledné, čo chcem teraz vedieť, je že čo robí chalan ktorý sa mi kedysi dávno lúbil. Dobre, dobre. Ešte včera sa mi lúbil, no to som ešte nebola s Liamom sama v izbe.

„Ukáž nám to“

„Bolo to trošku romantické a trošku dráždivé. Ona ležala takto (položil ma na posteľ a jednu nohu mi skrčil) a on bol takto. Poď sem Liam“ dotiahol ho ku mne a nastavil ho, ako to videl u Tobyho a tej druhej. Nate položil Liamovi ruku na moje boky a druhú mu dal za moje temeno. Hlavu mu dal tesne nad moju. Pozerali sme sa a čakali, ako nám ešte dodekoruje Nate. Zase ten pohlad! Tentokrát sa nenehám vyviesť z mieri. Opetovala som mu ešte urputnejší pohlad. Asi to zabralo, pretože sa nezbedne usmial a priblížil sa ešte bližšie bez Nateovho rozkazu.

„Nate, Liam podvádza“ zachichotala som sa. Nate prestal posúvať moju nohu do smerou a podišiel k nám z boku. Nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Liam, tvoja hlava má byť tu“ Posunul ju vyššie a o trošku ďalej“ Výťazoslávne som sa usmiala. Nate už asi skončil, pretože som necítila jeho ruky na nijakej časti môjho tela. Urobil pár krokov od posteli. Nahol hlavu do boku a zamýšlajúc pohmkával. Hodnotil situáciu.

„No ale vy vizerát lepšie ako oni“ nebadane som sa usmiala a vyviazla som z Liamovej blízkosti.

***

Nate odišiel a Liam za ním zatvoril dvere. Oprel sa o ne a zahladel sa na mňa. Po štvor nožky som sa doplazila na zem. Doplo mi, že tu asi ešte stále vládne gravitácia. Zavrhla som myšlienku o lietaní a postavila sa. Podišla som ku nemu. Chytil ma za boky a zvrtol si ma tak, že sme sa vymenili. Ja som bola opretá o stenu a Liam ma uväznil. Perami mi prešiel po pleciach. Len ten letmý dotyk mi stačil na zahmlenie mozgu. Prešiel ku krku, polka môjho mozgu už nepracovala ako by mala. Prešiel po brade, trištvrťka. Pery, celá! Zatvorila som oči a zaklonila hlavu. Vychutnávala som si jeho pery na mojich.

„Tak ako to bude ďalej? Budeme spolu, alebo budeme predstierať, že sanič nestalo?“ Zašepkal jeho chraplavým hlasom. Moja hlava nevedela vyprodukovať ani len jednu zmysluplnú vetu. Jediné na čo som sa zmohla bolo pokrútenie hlavou na súhlas.

„Takže sme spolu?“ mojou odpoveďou bol bozk.

„To mi úplne stačí“ povedal medzi bozkami, ktorými sme sa zahrňali. Ešte hodinu po tom sme len sedeli a rozprávali sa ako ďalej.

***

Prítomnosť:

„Nad čím rozmýšlaš?“ bezmyšlienkovite som zo seba vyhrkla.

„Nad veľa vecami, ty?“

„Nad včerajškom a nad mamou“

„Mamou? Myslíš tvojou pravou mamou?“ prkývla som a zamrvila som sa v jeho objatí. Položil si ma na nohy a otočil k sebe.

„Nemusím eo tom hovoriť. Povieš mi to keď budeš chcieť“ dal mi pusu na noštek.

„Čo máš s mojím nosom?“ neodpovedal iba mi naň dal ďalší bozk.

„Takže tajomstvo?“ prikývol a slastne sa naposledy prisal na moje pery.

„Už udem musieť ísť, bol som iba na skok, či si si niečo nerozmyslela“

„Ani za svet“ usmiala som sa. Začínam pochybovať, či mi niekedy zmizne o pier. Od včerajška sa usmiavam najúprimnejšie z môjho života.

„Tak zajtra vo Wore-landu“ usmial sa a otočil sa na odchod. Postavila som sa a pricupkala k dverám do domu. Prudko som ich otvorila a následovne som vybuchla do obrovského smiechu. Naskytol sa mi úžasný pohlad na oteckov. Tak som tušila, že budú odpočúvať. Ležali na zemi na sebe s pohármi pri uchu. Keď som prechádzala okolo, zakopla som o nich.

„Why?“ bolestivo sa schúlali na zemi. Otočila som sa a dramaticky som zodvihla ukazovák na nich.

„You know why“ vážne som zakričala. Otočila som sa, zo stola som si zobrala jablko s mojou poštou a vybehla do izby.

29.Maybe One Day

 Dnes naozaj krátka časť, no cítim sa omnoho lepšie keď pridám aspoň niečo :) Ešte aj budúci týždeň mám nabití písomkami no nie tak veľmi ako doteraz :) Konečne budem mať aj čas písať príbehy!! :D 
PS: Určite ste si už prečítali, že budeme mať na našom blogu novú "spisovateľku" Lucy ;) Čítala som kúsok z toho čo napísala a som si istá, že sa to aj vám bude páčiť :)
Hope you will like this :)
 *Charlotte*

Party skončila a ja som ležala vo svojej posteli. "Ako som sa sem dostala?" zamrmlala som si keď som konečne identifikovala svoju izbu. V celom dobe bolo hrobové ticho a ja som sa pomaly prehadzovala na posteli. Vonku už vychádzalo Slnko no moje tmavé zatiahnuté závesy do izby nevpúšťali žiadne svetlo. Rozsvietila som preto opatrne lampičku. Poobzerala som sa okolo seba a skúmala hlavne to, že som na sebe nemala topánky a niekto ma zakryl paplónom. Sama by som sa sem takto nedostala, skonštatovala som. Napriek náhlej bolesti hlavy som dokázala prísť k myšlienke, že jediný kto to mohol byť bol Nathan. Abigail bola ku konci dosť mimo a spoločne s Chrisom odišli, Sarah a Caleba som našťastie už nevidela a posledný bol Jason, ktorý by si neodpustil nejaký vtip ako napríklad pomaľovať mi tvár. Pri tejto myšlienke som v momente pribehla k zrkadlu. "Rozmazaná, ale inak...," zašepkala som. "Takže Nathan,"usmiala som sa o pretrela si čelo. Vydrhla som so tvár pretože make-up sa ku nej nehorázne prilepil. Hlava mi stále viac a viac vrešťala. Nálada sa mi okamžite zhoršila a ja som zo skrine prudko vytiahla tepláky a veľké tričko. Vlasy som si stiahla do vrkoča a pridržiavajúc sa steny som prešla do kuchyne. V dome už nikto neostal no dom bol aj tak plný a to kúskami rozbitých alebo na koberec vyliatych fliaš, popukaných balónov, nedojedenej pizzy a iných vecí. V kuchyni som sa predrala medzi popadané stoličky a neporiadok okolo len zhoršoval moju už aj tak zlú náladu. Otvorila som dvierka skrinky tak prudko, že smi skoro ostali v ruke. Rovnako prudko som vybrala sáčky na smeti a pri zatváraní dierok som skoro prerazila stenu za nimi. S dupotom som prechádzala po schodoch a rýchlo skontrolovala čas. Hodinky ukazovali niečo málo po siedmej ráno.

"Vstávaj," vtrhla som ku Jasonovi a zasyčala na neho. Rozvaľoval sa na posteli a moje slová úplne ignoroval. Hodila som na neho sáčok a až tento silný náraz ho prebudil. "Čo?" pozrel sa na mňa a v momente ako si všimol vrecko na svojom chrbte zaboril hlavu znovu do vankúša, "To má čas," povedal do vankúša a ja som mu ledva rozumela. Pristúpila som ku nemu a nahlas povedala, "Rodičia prídu za necelé štyri možno päť hodín a podľa toho to čo som videla a v akom stave sa dom nachádza, tak už teraz nestíhame," prevalila som ho na bok a konečne ho prinútila vsať. Otočila som sa ku dverám a na kresle uvidela Jeydona. Spal vo veľmi neurčitej polohe a rovnako ako Jasona ani jeho neminul útok sáčkom, "Poď aj ty!" povedala som mu hneď ako otvoril oči. 

Prechádzala som po byte a zbierala všetko čo mi padlo pod ruku. Na tvári som mala otrávený výraz a celé dve hodiny neprehovorila ani slovo, napriek tomu, že Jeydon sa o nejakú tú konverzáciu snažil. Keď sa na zemi už prestalo všetko povaľovať vrhla som sa na čistenie kobercov, na moje prekvapenie to šlo veľmi ľahko a aj drobnosť ako čistý koberec mi mierne zdvihla náladu. 

"Za chvíľu to už budeme mať," vošiel do obývačky Jeydon a poriadne zničení sa hodil na sedačku. Vďaka lepšej nálade som mu s úsmevom odpovedala, "Hej," aj v tomto jedom slove bolo viac nadšenia ako za celé tri predchádzajúce hodiny.

"Konečne máš dobrú náladu," usmial sa na mňa a skorej ako som stihla zareagovať začal hovoriť ďalej. "Včera to bolo niečo iné," prevrátil očami a neskôr na mňa pozrel so šibalským úsmevom.

"Prosím," zodvihla som obočie a postavila sa pred neho. "Včera som mala úplne dobrú náladu," rýchlo som dodala. 

"Čo?" zasmial sa a vstal zo sedačky. "Ty si asi včerajšok moc nepamätáš," oznámil mi s tichým povzdychnutím.
"Prestaň," prekrížila som ruky a tvárila sa urazene, čo som v tejto chvíli aj bola. "Pamätám si všetko," nahlas som prehltla a uvedomila si, že si vôbec nepamätám ako som sa dostala do postele a ešte pár iných vecí.
"Naozaj?" pokrútil hlavou a úsmev sa mu rozliehal po tvári.
"Samozrejme," povedala som neisto. Kľakla som si naspäť na koberec a čistila už aj tak dokonale čisté miesto.
"Hmmm, jasne," Jeydon sa poobzeral po izbe. Jeho prítomnosť mi odrazu veľmi prekážala. No omnoho viac mi prekážala neistota čo som robila tých pár hodín čo si nepamätám. Prehovárala som samu seba aby som sa na to spýtala Jeydona to bála som sa. Keď mi povedal, že som mala zlú náladu možno som ľudom, ktorých mám rada povedala niečo čo by som inokedy nepovedala.  Prehovárala som samú seba a otázka zo mňa vyletela až v okamihu keď sa Jeydon vybral smerom von z izby.
"Počkaj," zakričala som na neho možno až veľmi zúfalo. "Čo som robila? A, ako si myslel, že som mala zlú náladu?"
Pousmial sa, "Neboj sa. Bola si hnusná iba na mňa a Jasona. Nič neobvyklé," po chvíli sa rozosmial.
Potichu som si vydýchla no cítila som sa previnile, že Jeydon berie moje hnusné správanie k nemu a Jasonovi ako samozrejmosť. "Prepáč," vyšiel zo mňa tichý hlások.
Jeydon s úsmevom pokrútil hlavou, "V pohode. Ja aj Jason vieme, že nás miluješ," žmurkol na mňa a ja som sa na neho široko usmiala. Jeydon bol pre mňa ako druhý brat len možno otravnejší ako Jason. "No tak keď chcete žiť v klamstve tak potom, hej. Milujem vás," zasmiala som sa a vyšla von z obývačky.
"Super party," zakričal za mnou Jeydon a v hale si spoločne s Jasonom tľapli. "A čo tá...," začali si šepkať a aj napriek mojej veľkej stahe započuť čo Jeydon hovorí Jasonovi som neuspela. Bezdôvodne som prebehovala od chladničky ku stolu a tvárila sa, že niečo robím.
"Poprosím si lievance," Jeydon si sadol za stôl a zakričal na mňa ako na servírku.
"Tsss," odpovedala som mu.  "Budem sa tváriť, že som nič nepočula," hovorila som a môj hlas smeroval do chladničky.
"Mám to zopakovať?" stále dobiedzal Jeydon.
"Kebyže si Nathan," pridal sa do nášho rozhovoru ešte rozospatý Lucas. Pri spomenutí Nathana Jeydon okamžite stíchol. Vstal od stola a rýchlo vyšiel von. Zamračila som sa rýchlym krokom išla za Jeydonom.
"Rozmysli si čo chceš jesť," chytila som Lucasa za plecia a ďalej kráčala za Jeydonom.
"Aký je tvoj problém?" zakričala som na neho zatiaľ čo on sa tvárim veľmi zamestnaný prepínaním programov. "Jeydon! Čo máš ty aj Jason proti Nathanovi?" povedala som rázne a postavila sa rovno pred televízor. Jeydon sa na mňa pozrel s ovládačom v ruke a iba mykol plecami.
"Odpovedaj," povedala som už kľudnejšie.
"Proste ho nemám rád. Nieje pre teba dobrý," povedal rýchlo.
"A to už prečo? Nebodaj ho poznáš?" krútila som hlavou.
"Poznám ho až moc dobre," na okamih prestal hovoriť. "Hrávali sme spolu futbal. Pamätáš?" zodvihol obočie. Narovnala som sa a jemne znervóznila keď som si uvedomila, že Nathana pozná dlhšie a možno aj lepšie ako ja.
"Tak mi povedz čo by som o ňom mala vedieť," sadla som si vedľa Jeydona.
Otočil sa ku mne bez najmenšej emócie na tvári. "Po prvé. Nieje pre teba dosť dobrý. Po druhé je to kretén. Po tretie je to debil a ďalšie body sú podobné ako predchádzajúce."
Zvraštila som čelo, "Mýliš sa."
"Oh, naozaj?" zamyslel sa. "Posledné čo ti môžem povedať, že som prekvapený, že chodí s tebou. Nie si jeho typ," celú si ma začal prezerať.
"Prosím, vysvetlenie," povedala som urazene.
"Neber si to zle. Jeho typ dievčat je presný opak teba. Proste dievča ako Kimberly."
Pri započutí jej mena sa mi zodvihol žalúdok. "Tá Kimberly?" povedala som omylom nahlas. Tá Kimberly ktorú som stretla v parku. Tak preto mi už vtedy bola taká nesympatická, zasmiala som sa v duchu.
"Proste si nemyslím, že by sa dalo na Kimberly zabudnúť," pokračoval. "U nej mal všetko. Ak vieš čo tým myslím," mierne mu trhlo kútikmi...