44. Maybe One Day

Tak máme tu posledné  dni prázdnin a aj ďalšiu časť :) snáď sa vám bude páčiť, ja si ju tu nejdem kritizovať, no...:D
*Charlotte*

Ráno som opatrne rozlepila unavené oči a bosými nohami stúpila na chladnú dlážku. Telom mi v okamihu prebehli zimomriavky. Cez okno prefukoval studený vietor a izbu každou sekundou viac a viac ochladzoval. Rýchlo som ho zavrela a cez Lucasa, ktorý za noc obsadil celú moju posteľ som prehodila ešte jednu deku. Dnes som vstala skoro o hodinu skorej ako obyčajne, preto som sa nikam nemusela náhliť. Zamkla som sa do kúpeľne a pol hodinu po sebe nechala stekať prúd horúcej vody. Zabalila som sa do uteráku a stúpila pred zrkadlo. Na tvári som mala okrem kvapôčok vody aj slzy. Červené oči som mala olemované výraznými kruhmi pod očami. Len jedna prebdená noc a takto ma zničí, pomyslela som si. Vošla som naspäť do izby kde Lucas ešte pravidelne vydychoval. Na mokrom tele ma zamrazil studený vzduch. Na nohy som si rýchlo natiahla úzke, krémové nohavice, cez hlavu prehodila tielko a naň ešte veľkú  tmavomodrú mikinu.

Cestou dolu po schodoch ma na srdci ťažilo ticho okolo mňa. V takúto chvíľu by sa mal celým domom rozliehať Jasonov smiech alebo podobne, teraz však len sedí za stolom, chrbát má až príliš ohnutý a s kamennou tvárou prehadzuje cereálie z jednej strany misky na druhú.

Bez slov som jemne objala mamu aj otca a sadla si vedľa Jasona. V momente si svoju stoličku odsunul ďalej odo mňa. Síce sa odsunul iba o necelý centimeter, no aj to stačilo na to aby sa mi do očí nahrnuli slzy. Mala som chuť pustiť sa do neho a vykričať si na neho hlas za to ako sa ku mne správa, ale našťastie som si do úst stihla natlačiť veľký kus manga. Všetky pocity som v sebe potlačila. Nemohla som sa na Jasona hnevať, na takéto správanie ma absolútny nárok. Radšej som teda iba potichu sedela vedľa neho a pre istotu sa ani moc nehýbala.

"Mám vás dnes odviesť do školy?“ Otec si sadol oproti nám so šálkou horúcej kávy. V jeho očiach som voči mne uvidela výčitky, za tajenie môjho vzťahu, no bola som si viac ako istá, že to nikdy nepovie nahlas. Ak by totiž dal najavo, že súhlasí s Jasonom, všetko by sa iba zhoršilo. Ja som mu za to bola v duchu nesmierne vďačná.

Jason si otázku nevšímal a do úst si dal ďalšiu plnú lyžicu cereálií. Mama sa oprela o linku a spolu z otcom si vymenili veľa vravné pohľady.

Rozhodla som sa, že budem prvá kto preruší ticho. "Ja sa radšej prejdem,“ strojene som sa usmiala. "Dnes  je na prechádzku vhodné počasie,“ nasilu som sa zasmiala. Pozrela som sa von oknom, tam kam smerovali pohľady ostatných. Obloha mala neprirodzenú tmavomodrú farbu, vetvy stromov sa pod prudkým vetrom ohýbali a vzduchom leteli vrecúška, letáky či podobné veci.

Predstavila som si ako toto počasie bude pokračovať. Najneskôr do desiatich minút sa určite spustí silná búrka. Hlboko v duši som dúfala, že sa nado mnou Jason uľútostní a sám navrhne aby nás oboch otec do školy zviezol. Keď odložil lyžičku a pozrel sa na mňa verila som, že tak aj spraví, "Máš pravdu. Dnes je pre teba dokonalé počasie aby si šla pešo,“ kútiky úst na sekundu skrútil nahor no vzápätí jeho tvár znovu skamenela.  

Kruté..., zakričala som si v hlave. Usmiala som sa, skrčila nos a prižmúrila oči. ...ak mu, ale vidieť ma trpieť, pomôže prijať môj vzťah s Jeydonom a možno aj odpustiť mi..., znovu som pozrela do okna. Výzva prijatá.

Zvyšné jedlo som nechala na tanieri a bežala do izby. Make-up by bol teraz viac než nepotrebný preto som si len cez plece prehodila tašku, na nohy si obula gumáky a odhodlane zbehla ku vchodovým dverám. V ruke som už držala kľučku, keď ma zastavil otec. "Naozaj sa nechystáš ísť do školy pešo, však?“ nadvihol obočie a zasmial sa.

Kľučku som chytila pevnejšie a otvorila dvere. V momente ma ovalil prudký a chladný vietor a všetky vlasy mi šľahli do tváre. Vietor zasiahol aj moje oči, ktoré sa okamžite zaplnili štipľavými slzami. Otočila som hlavu, "Bez problémov.“ Zavrela som dvere.

Na hlavu som si nasadila kapucňu, ktorú však vietor neustále zhadzoval. Vietor mi celú dobu fúkal do tváre a chôdza bola čím ďalej tým komplikovanejšie. Keď som si už ani nemyslela, že by to mohlo byť horšie, z neba začali padať prvé kvapky. Jedna mi zasiahla nos, hlavu som zaklonila nahor a vtedy sa spustil lejak. Tvár som mala v sekunde mokrú, rovnako ako zvyšok tela. Chcela som sa rozbehnúť no vietor ma vždy zastavil.  Bez problémov, opakovala som si v hlave.

Po dvadsiatich minútach utrpenia som konečne vošla do školy. Cestou ku skrinke som za sebou nechávala mokrú stopu. Hlavu som držala vzpriamenú  a ignorovala dusivý smiech všetkých okolo mňa. Otvorila som skrinku a vyhla sa pohľadu do zrkadla.

"Robíš si zo mňa srandu?“  Abigail sa mi zasmiala rovno do ucha. Prehodil som si jeden mokrý prameň vlasov dozadu a otočila sa na ňu.

"Zdá sa ti, že sa smejem?!“ zasyčala som na ňu. Tašku som hodila do skrinky, a zamkla ju.

Abigailin smiech neutíchol ani na sekundu.

"Pomôž mi,“ povedala som s odutou spodnou perou. Abby ma chytila pevne za zápästie a bežala so mnou na záchody.

"Všetci von!“ Jej krik bolo počuť ešte aj na chodbu. Všetky dievčatá si nahádzali svoje lesky na pery, púdre a podobne, do taštičiek a s pohľadom sklopeným do zeme vošli na chodbu.

Len čo vyšlo aj posledné dievča, Abby  pred dvere postavila veľký kôš. Do rúk si nabrala čo najviac papierových  vreckoviek a začala mi nimi utierať tvár. Na oči mi naniesla trochu špirály a viac som jej už nedovolila. Vlasy mi už pomaly uschli, spojila som pery aby som rovnomerne rozotrela lesk na pery a strčila ho do zadného vačku.

"Ďakujem,“ usmiala som sa na ňu, zatiaľ čo si sama upravovala make-up.

Úsmev opätovala môjmu odrazu v zrkadle. "V pohode. Musíš predsa kvôli Jeydonovi vyzerať dobre,“ jemne ma buchla lakťom.

Očividne si to náramne užívala. Prehrabla si vlasy a vážne sa na mňa pozrela. "Kedy to chceš povedať Jasonovi?“

Kusla som si do spodnej pery, "Včera mu to Jeydon povedal.“

"A čo Jason?“ vypleštila na mňa oči.

"No...,“ prižmúrila som oči. „Nezabil Jeydona ani seba a ráno dokonca jedol. To je všetko čo si zatiaľ môžem priať,“ nútene som sa zasmiala.

"Hej, po chvíli to bude v pohode,“ Abigail to povedala naozaj rozhodne. A vďaka tónu jej hlasu mi spadol ďalší kameň zo srdca.

...

"Takto verejne?“ zasmial sa Jeydon. Len čo som ho cez štvrtú prestávku uvidela na chodbe, a hneď po tom ako som si uvedomila, že to už nemusím tajiť, hodila som sa mu okolo krku. Pobozkala som ho možno až príliš vášnivo, no v tú chvíľu som to nevnímala.

Kusla som si do vnútornej strany líca. "Fajn.“ Dala som mu ešte jednu malú pusu na ústa a hneď sa odtiahla. Chytil ma za ruku a spoločne sme si preplietli prsty. Užívala som si každý jeden krok, a nenávidela sa za to, že sa túto chvíľu práve chystám pokaziť. "Hovoril si s Jasonom?“

"Nie,“ okamžite odpovedal. "Musím mu dať aspoň jeden deň na ukľudnenie,“ pozrel sa na mňa a venoval mi vrúcny úsmev. "Neboj sa. Ak prežil tvoj vzťah s Nathanom z tohto bude mať ešte radosť.“
Len čo to dopovedal vytrhla som svoju ruku z tej jeho. "To už v živote nespomínaj,“ snažila som sa tváriť urazene no cez smiech mi to nešlo.

"Stále nechápem ako si s ním mohla...,“ ďalej podpichoval.

"Prestaň!“ pichla som mu do hrude. "Táto časť mojej temnej minulosti je už za mnou,“ zašepkala som s vražedným tónom.

"To som rád,“ chytil ma okolo pása a pritiahol si ma ku sebe. Chystal sa mi dať pusu a aj ja som sa ku nemu pomaly približovala, no za trest som milimeter pred ním zastavila a urobila krok dozadu. "Nie takto verejne,“ pokrútila som hlavou.

...

Cestou domov som šla takisto pešo, no počasie so mnou tentoraz spolupracovalo. Zamračené,  no na dážď to už nevyzeralo, občas zafúkalo a ak by ma jeden idiot v aute, ktorý okolo mňa prechádzal príliš rýchlo neoblial vodou z kaluže, bolo by to dokonalé.

S jednou stranou tela mokrou, som nahnevane buchla dverami.

"A on jej to nakoniec povedal.“ S obývačky sa niesol smiech a Jasonove vtipné historky z dňa. V mokrých gumákoch som prebehla do obývačky a úsmevom som zastavila medzi dverami.  Úprimný úsmev mi zmizol z tváre rovnako rýchlo ako sa na nej objavil. Len čo si ma Jason všimol stíchol, vstal a bez pohľadu na mňa odišiel z izby. Po celú dobu som ho pozorovala so zvraštenou tvárou. Pochopenie, ktoré som pre jeho správanie mala bolo v sekunde preč a hnev, ktorý som potláčala sa začal znásobovať. "Ako dlho ma chceš takto ignorovať?“ zakričala som na neho. Jason zastavil v polke schodoch no neotočil sa. Stála som na prvom schode a opierala sa o stenu aby som zamaskovala trasúce sa ruky. Len čo stúpil na ďalší schod, zakričala som znovu. "Nemôžeme sa proste porozprávať?“

Videla som ako Jason stisol päste a vzápätí zase uvoľnil. "A o čom?“ povedal potichu.

Pri počutí jeho hlasu som získala potrebnú odvahu. Prišla som až ku nemu, "Si môj starší brat a to, že sa so mnou nerozprávaš mi trhá srdce.“
Čakala som, že niečo povie no priestor znovu prenechal mne. "Ty vieš, že Jeydon je skvelý chlapec, poznáš ho lepšie ako ktokoľvek z nás a ja ho mám naozaj veľmi rada, no teba mám rada tiež,“ v očiach ma začali páliť slzy, no ani jednej som nedovolila aby pretiekla cez okraj. "Mrzí ma, že som ti to tajila. Ver mi, že toho nesmierne ľutujem.“

Jasonove plecia očividne klesli nižšie, už nebol v takom kŕči. Pozrel sa na mňa, "Si moja malá sestrička,“ nahlas prehltol. "Jeydon je môj najlepší kamarát. Neviem ako by som reagoval keby ste mi to povedali hneď na začiatku, no viem to, že potrebujem čas.“
V jeho očiach som konečne nevidela len chlad ale aj niečo vrúcnejšie. Objal ma. Ja som sa ho chytila tak pevne až nemohol dýchať. Hlavu som mu zaborila do ramena a slzy nechala pomaly stekať po lícach.

"Nehovorím, že sa na teba alebo na neho už neskutočne nehnevám a ešte nejaký čas potrvá kým túto situáciu pochopím no mám ťa rád Nathalie, si moja malá sestra,“ pozrel sa mi do očí. "Malá,“ dôrazne zopakoval.

"Ak ti s tým chápaním...,“zasmiala som sa."...môžem nejako pomôcť.“

"Nejakú dobu vás nemusím vidieť spolu, teda hlavne držať sa za ruky alebo,“ silno zavrel oči, "niečo podobné.“

"Myslíš, bozkávať sa.“

"Nathalie!“ vypleštil oči a dokorán otvoril ústa.

"Prepáč,“ úprimne som zasmiala a znovu ho silno objala.

Dlaňou si utrel čelo a pokrútil hlavou, "Ty si proste...“

"Nemusíš to dopovedať,“ prerušila som ho.

"Dobre,“ pousmial sa. "Musím ísť do,“ ukázal na dvere do svojej izby.

"Samozrejme,“ okamžite som ho pustila a dokonca mierne postrčila smerom k dverám.

Dlhými krokmi prešiel ku dverám kde sa ešte naposledy otočil, "Mám ťa rád.“
Z očí mi vyplávali posledné slzy. "Ja viem,“ výrazne som zodvihla kútiky úst. "Ja teba viac.“ Zavrela som oči a keď som ich znovu otvorila na chodbe som stála sama.

Na schody som našľapovala tak jemne akoby som na ne ani nestúpala. Vo dverách do kuchyne stáli v objatí otec s mamkou. Obidvaja mali na tvári ten istý výraz, hrdý výraz. "Výborne,“ pristúpila ku mne mama, tvár mi chytila do svojich dlaní a pobozkala ma na čelo.

"Postavila si sa k tomu dobre,“ povedal sekavo otec a potľapkal ma po pleci.Viac som však od neho nemohla chcieť. Vedela som, že on sám sa cez túto situáciu nepreniesol a robí čo môže. Oboch som objala okolo pása a zozadu ucítila Lucasove ruky objímajúce ma okolo chrbta.

38. KORS

Ahojte :) Ďalšiu pridám asi v sobotu. Už ostávajú iba tri časti :) už mám rozrobenú novú, no bude to trošku fantasy, nevadí? Takže,čo máte nové? Ja som ostrihaná! Neverím tomu. Je to divné prejsť si po hlave a skončiť už pri lopatke. Pred tým som mala až po.. pupok :D Alee tak nejdem hovoriť o mne.. Užite si * Chloe 

Bol tam.. Chýbal mi, keď sa na mňa vykašlal aj on, jazva sa zväčšila... Zatvorila som dvere a pomaly sa otáčala, zisťujúc, či je to on.

„Nate?“ vzdychla som a utekala k nemu. Stál pred posteľou. Ako som na neho skočila, ohol sa v kolenách a spadli sme na posteľ. Nepúšťala som ho.

„Prosím ťa, nepúšťaj ma... už nikdy!“ zaryto som mu opakovala do ucha. Obímul ma silnejšie. Moje viečka sa pomaly otvárali vychutnávajúc si, že tu je. Uvoľnila som stisk viečok a otvorila ich. Naskytol sa mi pohľad na Kate, opierajúcu sa o zárubňu dverí. Pustila som ho, že sa privítam s Kate, no Nate mal lepší nápad. Pričapil mi všetky končatiny na posteľ a potom sa rozbehol, aby bol u Kate skôr. Bolo to ako v romantickom filme. On sa za ňou rozbehol, chytil ju za bradu a vlepil jej bozk. Vidíte, čo môže vzísť s obyčajného lístočku nalepeného na kofole? Bola šťastná a dávala to na sebe aj poznať

„Ale no tááák!“ hodila som po nich vankúš. Pravda je, že mi nevadil fakt, že sa bozkávajú, ale to, že ja som mala takú lásku a už nemám... Odlepili sa od seba a ruka v ruke sa premiestnili na posteľ. Ona si sadla a on sa postavil rovno predo mňa. Potom môj pohľad putoval k Nateovi.  Jeho tvár nič neprezradzovala. Bola ako z kameňa. Mrzelo ma to. Zavalil ma nával trpkosti. V jednej sekunde sa mi zmenili pocity. Rozhodila som rukami a čakala kričať. Sotila som do neho, a znova a znova a pri tom som vykrikovala.

„Ako. Sa. Opovažuješ. Sem. Prísť. Akoby. Sa. Nič. Nestalo? Mal. Si .Byť. Na. Mojej. Strane!“

„Strane?!“

„Prečo si sa nepostavil za mňa? Prečo za Liama? So mnou si kamarát od detstva!“ pri jeho mene mnou striaslo. Spotené dlane som si rýchlo schovala za chrbát. Triasli sa mi. Dokonca aj spodná pera. Kusla som si do nej, aby si to nevšimol. Silno som pritlačila, kým som nezacítila horkú červenú tekutinu. Cassie, nájdi si nejaký bod, na ktorý sa budeš sústrediť! Na zemi som uvidela hodený nejaký kus papieri dokrčený do guli. Nate mi moc nepomáhal...

„Práve som bol s Liamom“ vyslovil to prosto. Ako keby hovoril, že sa stretol z pekárom. Vedel, čo so mnou robí jeho meno! Prečo to robí? Slané kvapky nazývané slzy my vyšli z očí a stekali po líci. Nemohla som si ich utrieť, pretože by mi potom bolo vidieť trasúce sa spotené ruky. Nehala som to tak a naďalej hľadela na papier- Čo na ňom asi je? Teraz nemôžem byť slabá.. Povedz niečo!

„A?“ jedno arogantné –A? Vážne na viac nemáš? Následné mlčanie hovorilo za všetko.

„Nebuď na mňa hnusná. Chcem s tebou hovoriť!“ povedal odmeraným hlasom.

„Samozrejme ako vždy! On bude radšej na jeho strane... Sme nepochopená rasa Cassie, nič si z toho nerob“ zašepkala som si sama pre seba.

„Prosím?“ ignorovala som jeho trapné prosím?.

„ O čom chceš hovoriť?“ spýtala som sa sarkasticky. Pri Nateovi sa viem naozaj nahnevať.

„O Liamovi“ prevrátila som očami a ukázala mu svoj chrbát.

„Cassie“ precedil cez zuby.

„Nehraj sa tu na necitlivé dievčatko. Sadni si  a vypočuj ma so ZATVORENOU pusou“

„Vieš, možnože som až teraz prišla na podstatu svojho ja, možnože ja som...“

„Mám strach o Liama“ skočil mi do reči.

„chladná a arogantná alebo.. Počkaj, čo? Čo sa mu stalo?“ vystrela som sa ako ceruzka. Vystrela som svoje trasúce sa ruky. Cítila som v ukazováku svoj tep. Sústreďovala som sa naň. Dala som ich späť za chrbát. Nate si s úšklabkom prekrížil ruky cez prsia. Vtedy sa Kate postavila.  

„Máte toho veľa čo riešiť, ja už pôjdem.. Zlato tak zajtra“ vlepila mu pusu na líce a venovala mi úšklabom. Vtedy mi došlo, prečo sa smejú.

„A čo ja s tým? I don’t care.“ rýchlo som povedala a by ma počula aj Kate. Po tej vete ju už nebolo. Teraz som tu iba ja a Nate. Nate a Cassie. Ako za starých čias. Strach z mojich očí nezmizol.

„Heh, Liam mal pravdu“

„O čom to hovoríš?“ pokrútil hlavou.

„Vraj keď klameš, zmení sa ti farba očí..“ jemne sa zasmial. Moje kútiky sa zvlnili nahor. Moje líca nabrali červeň. Pamätám si na to, keď si to po prvý raz všimol... Nate skúmal každý kúsok mojej tváre.

„Nate počúvaj. Nechcem o ňom nič vedieť. Prosím! Ak si tu ba kvôli nemu, tam sú dvere“ môj prst prudko vystrelil smerom k dverám. On iba zaťato stál.

„Čo sa ti stalo? Nech je to čokoľvek, stará Cassie by to prekusla. Nič nie je horšie ako odlúčenie..“

„Strč si tie kecy Roserwood! Nič nevieš!“ skríkla som. To som nechela.. Všetok hnev, čo sa vo mne nazbieral sa teraz dral na povrch.

„Tak mi to povedz!“

„Nemáš to jedno? Ja mám Tobyho,“ začal sa smiať.

„Nie si s ním šťastná“

„A to vieš ako? Samozrejme, že som“

„Nie si. Stavím sa, že vždy, keď ste blízko seba rozmýšlaš, aké to bolo s ním.“

„Tak a teraz ma počúvaj,“

„Nie ty ma počúvaj. Nelúbiš ho! You’re just scared of lonely“  pálčivá pravda, ktorú práve vypustil ma zasiahla. Je to naozaj tak?

„Polož si jednoduchú otázku. Keby sa v tvojom živote neobjavil Liam, bola by si s Tobym? No ták, veď si ho nenávidela.. Páčil sa ti iba jeho výzor“

„To áno, ale potom som zistila, že to s ním som si po celý ten čas písala...“

„Pozri, ja som tu iba kvôli Liamovi,“

„Ako inak?“ skočila som mu do reči. Vôbec sa nad tým nepozastavil.

„On.. je. Tak trochu.. No, keď si sa mu neozývala, pil. Celý čas, každý deň. Potom odišiel na dní do vedľajšieho mesta. Keď sa vrátil, no tak on...“ nevedel sa vymotať.

„No ták Nate, povedz to“ vyzvala som ho.

„No on sa u nás objavil s dvomi štetkami...“ vypúlila som oči. To som netušila. Ale veď on je voľný, prečo by nemohol? Nedávalo to zmysel, no bolelo to.

„Každý druhý večer sme ho museli vyzdvihnúť v bare. Vždy mal okolo seba pár žien. Raz bol dokonca na polícii. Nejdem ti hovoriť prečo.. No, on je úplne mimo. Snaží sa na teba zabudnúť. Vždy, keď ho z niekadiaľ berieme stále do kolečka opakuje tvoje meno. Raz napadol dievča. Nie napadol, ale nasilu obímal. To dievča sa podľa neho na teba podobalo.. Cassie, ja potrebujem tvoju pomoc.“ Toto ma dostalo. Prudko sa mi zdvíhala hruď, aby som do nej nabrala kyslík. Celá vyblednutá som si sadla na posteľ. Nate ma chytil za ruku. Cítil ako sa mi trasie. A to, že si ju utrel znamená, že si všimol, že mám spotené dlane. Leskla sa.

„Kde je?“ šepla som ťažko počuteľným hlasom.

„Mám sa s ním stretnúť zajtra o 14 v parku pri tej obrovskej čerešni. Vieš, kde?“ Chcela som sa spýtať, načo mi to je, no potom nahodil ten pohľad. On chce aby som tam šla ja.

„Nate, to nejde“

„Musí to ísť. Cassie, on fakt má právo vedieť, prečo..“

„Nie Nate, ty ma nechápeš.. Ja sa už trasiem iba pri jeho mene, čo budem robiť keď ho uvidím?“ Chytil ma za ruku, keď zbadal moje slzy tlačiace sa von.

„Prosím, povedz mi, prečo si zrazu zmizla z jeho života?“ pýtal sa ma, zatiaľ čo ja som pobehovala sem a tam. Hľadala som dôkaz, aby si vedel, prečo.. Popri hľadaní som zmáčkala náhrdelník mojej mamy. Prudko som otvorila šuflík. V tej rýchlosti vybehol von a ja som mala celý šuflík v mojej ruke.

„Hups“ Hrýzla som si od nervozity zuby. Zobrala som mobil. Šuflík vyletel do vzduchu. Ten pristál tvrdo, no dve veci pristávali s ľahkosťou a pomaly. Boli to tie dopisy. Nestihla som ich vziať. Teraz potrebujem kričať.

„Prepáč Nate, ale ja teraz musím ísť preč.“

„Kam?“

„Proste preč...“

Oddych aký si zaslúžim :)

Ahojte :) Práve som sa vrátila z rehabilitačného pobytu v Grécku a cítim sa úžasne :) Prepáčte , že som dlho nič nepridávala ale potrebovala som sa dať do kopy. Ale vás to nezaujíma :D Dnes som sa vrátila z kúpeľov  a potom v priebehu týždňa vám sem pridám časť Love or friendship , Just one hug + úvodku k novej poviedke ;) VaŠa Lucy xxx.

37. KORS

Dneska ďalšia. Už iba tri časti a Kind of romantic story končí.. Už mám rozrobbenú ďalšiu, na ktorú sa teším... Tak enjoy :* Chloe

 

„Toby?Ja  nemám plavky!“

„Nevadí, sú tu jedny“

„Je to nefér! Ty si plavec, ktorý reprezentuje našu školu a vyhráva samé zlaté medaile... To si mohol vybral niečo ako golf!“ rozhodila som rukami. Hodil mi do tváre dvojdielne plavky a vybral sa na odchod.

„Počkám ťa pri bazéne“ zatvoril dvere a ja sm nemala na výber. Obliekla som si plaavky. Po chvíľe som počula zvuk gitari. Čo robí gitara pri bazéne? Vyšla som von a pozrela som po Tobym. Sedel na lehátky pri bazéme a ladil gitaru.

„Ako to, že tu máš gitaru?

„Toto je jediné miesto, kde môžem hrať bez strachu, či ma niečo vyruší, alebo uvidí. A milujem vôňu chloru, pri nej sa mi lepšie vymýšlajú slová.

„Doma to neschvalujú?“

„Povedzme, že rodičia zo mňa chcú športovka a nie hudobníka...“

„Ou“ Došla som až ku nemu a prisadla si.

„Chceš pomôcť?“ spýtal sa po tom ako uvidel moju ruku pridržiavať si horný diel plaviek.

„Nikdy si ho neviem dobre  zašnúrovať.. Pomôžeš mi?“ prstom mi naznačil aby som sa otočila. Jemne mi prešiel po pokožke až k zapínaniu. Bruškami prstou sa obtieral o moju pokožku a mne to spôsobovalo zimomriavky. Po chvíľi, keď odtiahol prsty, vydal hlboký výdych, ktorý mi pohladil kožu. Asi zadržiaval dych, niet divo, ja som robila to isté. Rýchlo som chcela zmeniť tému, aby nezačal s niečim, čo by nám pokazilo večer. Zakročila som hneď ako otvoril pusu, pripravený niečo povedať.

„Ten chlapec.... Vyzerá na 15, tvoj brat?“ smutne sklopilzrak a začal vysvetlovať.

„Nie tak úplne. Starám sa o neho... Schováva sa tu, pretože nemá kde bývať. Ja mu nesiem jedlo, no nie vždy aj čokoládu, preto zareaagoval ako zareagoval.... Je super, fakt! Ak ho spoznáš nebudeš lutovať“  usmial sa a popri tom hladkal gitaru za struny.

„Zahraj mi niečo..“ vyklzlo zo mňa skôr ako som si to stihla premyslieť. Nechápavo na mňa pozrel.

„No,...ja“ prevrátila som očami.

„Niečo, čo si vytvoril“

„Ja som si nepriniesol notes so skladbami.“

„Tak niečo vymyslíme spolu“ odpovedala som po dlhšiej dobe.“

„Ty vieš skladať?“ vyceril na mňa zuby.

„Nie, ale nemôže to byť ťažké... Veď iba vytváraš slová do melodie“ úsmev sa mu vynásobil.

„Dobre... Tak prvý pôjde B-mol a hneď prskočím na A-mol s dlhším držaním, takže máš čas urobiť tie okrasi vďaka spoluhláskam. Potom,..“

„Dobre... Dajme si pauzu!“ zachichotal sa.

„Takže nie si zrovna odborník, že?“

„Ja viem spievať a to mi stačí.... Ty skladaj, potom ma to naučíš a následne budeme spievať. Bude to naša pieseň“

„Dobre, a akú?“

„Niečo pekné...“

„Dobre“ po tejto výmene slov si ma pretal všímať. Bol iba on a gitara. Brnkátkom skúšal hociaké rytmusy. Po pár minútach na mňa spokojne pozrel. Všimol si, že som sa na neho celý čas pozerala a skúmala každý jeho pohyb. Iba zodvihol kútiky úst. Nelúbi sa mi, že začína byť namyslený a sebaistý.

„Už iba slová, ale chcelo by to pauzu. Dojdem pre pitie“ postavil sa na odchod. Skôr ako stihol zahnúť za roh som sa hodila do vody. Skočila som šípku a plávala pod vodou. Keď som sa vynorila, chcelo sa mi skočiť znova. Vyšla som po rebríku a znova skočila. Tento krát bombu. A potom znova a znova. Po siedmy krát som vyšla von a chystala sa skočiť nejak ako som ešte neskákala. Nohy som si zaprela o vyvýšeninu, ktorá delila bazén od podlahy. Voda sa pri každom miniatúrnom prílive vylievala von. Vlasy som si dala do drdlu. Voda mi z nich stekala. Neskutočne to šteklilo. Už som bola pripravená skočiť, keď ma zrazu niečo chytilo zo zadu a skočilo so mnou do vody. Ešte vždy som stihla zakričať pisklavým hlasom. Nechtiac som vdýchla vodu. Po vynorený sa okolo mňa vynárali ostatné mini bublinky, no Toby nikde. Začala som sa točiť okolo svojej osi. Nakoniec som ho zbadal stáť hneď za mnou. Tu sa začala válka. Začala som ho topiť, no vždy bezúspešne. Keď som sa ho snažila chytiť, taktiež. Ako som mohla? Veď je to šampion! Bol rýchlejší ako väčšina rýb.

***

Už utretý sme znova  sedeli. Tentokrát to bolo na okraji bazéna. Nohy sa nám hompálali vo vode a naše mozgy sa snažili vyprodukovať slová do pesničky.

„Mohlo by to byť...“

„Nie!“ prerušil ma už po najmenej stý krát. Vždy som použila slová z iných pesničiek.

„A čo takto..“

„Je to znova niečo z pesničky?“

„Áno“ priznala som sa.

„Tak nie“

„Dobre, tak ja poviem nejakú vetu a ty skúsiš k tomu vymyslieť niečo v podobnom zmysle.“ Nemo som prikývla a čakala celá vzrušená, čo príde teraz...

„Don’t break my heart, before I give it to you“

„EHhhm, Don’t tell me ehm...... no, before I ask you to“ uznanlivo prikývol. Celý čas sme šepkali a pozerali sa do toho druhého očí. Začinala som si myslieť, že je to viac ako iba pieseň...

„Don’t tell it doesn’t fit...“

„Before you try it on“ doplnila som ho.  S úsmevom odvrátil zrak odo mňa a venoval ho gitare. Zahral pár akordov a šepkal pri tom tie slová.

„To by mohlo byť.. Je to dobré.. Ďalej, hovor ďalej..“ s iskričkami v očiach sa na mňa pozrel. Vypúlila som oči a snažila sa vypátrať múzu, ktorú som mala pred chvíľou.

„Ja už neviem na toto. Začnime niečo iné. Niečo, čo by mali príbeh..“ hypnotizovala som ho očami.

„Dobre, potom to môžeme nejako spojiť. Tak teraz začni ty“

„Dobre... tak“

„Try to say it right, been rehearsing this all night.. Ehmm, and i had the words planned down, but now nothing’s coming out“

„Nothing was true, until i met you,“

„It’s become so hard, for me to be surprised....“ Toby ma nehal dohovoriť. Už mi nechcel skákať do reči. Chcel aby som sa vyjadrila.

„But you’re bringing back the real me, no judgement in your eyes...........“ Zdvihla som zrak k nemu a dokončila som svoju myšlienky jednou vetou, ktorá všetko rozprúdila. Povedala som:

„I know it sound so cliche, but you take my breath away“ Zapozerali sme sa na seba a nikto sa nehol. Zodvihol ukazovák a bruškom prsta mi prechádzal po lícnej kosti. Elektizujúco ma to ťahalo k nemu. Nepribližoval sa ku mne. Slúbil mi to.. To je zlaté...Ani som si to neuvedomila, a už som mu niečo hovorila. Ten hlas akoby nebol môj.

„Pobozkaj ma“ stručne som vydýchla. Zaškeril sa. Ruku mi dal za krk a pritiahol si ma k sebe. Samozrejme sme to nevydržali a spadli sme do bazéna. Počas pusy, keď sme sa na stotinu odtrhli sme sa smiali. Správal sa ku mňe akoby som bola porcelánoca bábika. Každú chvíľu otvoril oči aby sa presvedčil, či som to ja. Či je to pravda... Klamala by som, ak by som povedala, že sa mi o nelúbilo. No bol tu Liam. Tú myšlienku som okamžite odsunula niekde ďaleko z dosahu od mojich myšlienok.

***

Prechádzali sme sa uličkou pri mojom dome. Jeho ruka bola prehodená cez moje plece. Zrazu ma pustil a preplietol si so mnou prsty.

You’re so naive yet so. How could this be done, by such a smiling sweet heart.... Mobil sa rozkrikoval na celú ulicu. Toby zalovil v gatiach a o sekundu ju vybral aj s malou čiernou krabičkou. Stlačil prijať.

„Čo? Teraz?....Josh no ták... Dobre, dobre. Hneď som tam, ale za to mi tam nehaj kúsok z čokolády“ zrušil hovor a ospravedlnujúco sa na mňa pozrel.

„Prepáč, ale Josh chce aby som tam ešte došiel. Ani za svet my nechcel povedať o čo ide....“

„V pohode, utekaj“ usmiala som sa a na rozlúčku som mu dala pusu.

„Na toto som čakal veľmi dlho“ zašepkal mi pri uchu a uťž ho nebolo.... Vošla som do izby a našla som niečo, čo som určite nečakala. Bol tam on. Chýbal mi.... Moje srdce poskočilo

43. Maybe One Day

 Pfúúú. Mne osobne sa táto časť písala snáď najťažšie. Ale zvládla som to a tu ju máte :) :D Snáď s ňou budete spokojný a aby som nezabudla, ďakujem za krásne komentáre :) Vždy sa na ne usmievam ako najväčší debil :D 

PS: Zajtra o tretej ráno odchádzame na Liptov a ideme do Tatralandie. Ja nenávidím aquaparky a mám z nich strach. Teda hlavne z toboganov a plánujeme tam byť tak jedenásť hodín (aj napriek mojim námietkam), tak mi prosím držte palce aby som sa tam od strachu nezrútila :/  

*Charlotte*

"Nemôžem uveriť, že si mi to tajila!“ Jason na mňa pozeral s hrôzou v očiach a nechápavo pootvorenými ústami. "Ja som...,“ nič som zo seba nevedela vykoktať. Snažila som sa, naozaj som sa snažila povedať niečo, čo by Jasona upokojilo, no všetkým by som situáciu iba zhoršila.

"Jason upokoj...,“ Jeydon nestihol ani dopovedať a už od Jasona uštedril silnú ranu do sánky. Z hrdla sa mi vydral zúfalý vzlyk. "Ty sa ku mne...,“ Jason si bodol prstom do hrude,"...alebo ku nej...,“ nenávistne ukázal smerom ku mne,"...ani len nepriblížiš! Rozumieš?“

Ruku som si pritlačila k ústam, oči ma pálili od sĺz a pár kvapôčok sa mi už aj kotúľalo po lícach. Jeydon držal oči zabodnuté pred seba  a opatrne si masíroval miesto Jasonovho úderu. Jason sa už od hnevu klepal. Pevne stisol päste.

"Jason mňa to naozaj...,“

"Dosť!“ prerušil ma. Jeho ťažký dych sa nepríjemne ozýval tichom haly. Vedela som, že hovoriť mu niečo v tejto chvíli je viac než zbytočné no stáť tu bez slova bolo pre mňa nemožné.

Otec stál za mnou a pevne ma držal za ramená. Mama s Lucasom odišli do jeho izby, hneď po tom ako sa Lucas rozplakal. Kolenami som trochu poklesla a ruku ešte viac pritlačila k ústam. S očí sa mi hrnuli tenké pásiky sĺz a hlasné vzlyky som sa už ani nepokúšala potláčať. Jason sa oprel o koniec zábradlia okolo schodov a s kamennou tvárou pod ktorou skrýval zlosť no aj ľútosť,  na mňa pozeral.  Otec ma chytil pevnejšie.  Našťastie pretože inak by som sa zosypala na zem. Jeydon ku mne spravil malý krôčik no aj ten nepatrný pohyb stačil k uvoľnenou ďalšej dávky Jasonovej zlosti. Nie až tak silno no rázne ho udrel do hrude. Jeydon sa prisunul k stene.

"Jason, rozmýšľaj nad svojim správaním.“ Otcov hlas znel veľmi vyrovnane a kľudne, no i napriek tomu som vedela, že ho zistenie o vzťahu mňa a Jeydona zaskočilo a aj sklamalo.

Jason si dlaňou utrel čelo. Ironicky sa zasmial a s posmešným výrazom pozrel na otca. "Myslíš, že sa nesprávam vhodne?“ rukami rozhodil okolo seba. "Myslíš, že sa mám týmto dvom hodiť okolo krku a predstierať aký som z toho nadšený?“

Hlboko v duši som  Jasona za jeho správanie nenávidela no väčšmi som inú reakciu ani nečakala. Jason ma kruto prebodával pohľadom. Pri pohľade na moje červené oči som v tých jeho uvidela ľútosť no vzápätí sa znovu naplnili hnevom.

"Musíš to pochopiť.“

Pozrela som sa na Jeydona. Stál pri stene s rukami vo vreckách no jeho ruky ani hlas sa netriasli, pripadal mi úplne pokojný až pokým znovu nesklopil zrak do zeme.

"Vypadni z môjho domu,“ zasyčal Jason cez zaťaté zuby a ukázal na dvere.

Všetok smútok vo mne sa odrazu premenil na hnev. "Nemôžem ho,“ zakričala som, no nie tak nahnevane a silno ako som plánovala. "Nemôžeš,“ skúsila som to znovu no Jason ma prerušil.

"V poslednej dobe si ľudia robia čo chcú.“ Vôbec sa na mňa nepozeral, buď mu zo mňa bolo zle, alebo len nechcel prestať nepríjemne zazerať na Jeydona.

"To je v poriadku Nathalie. Teraz by som naozaj radšej mal ísť.“

Najskôr som na Jeydona nechápavo a nahnevane hľadela, že ma nepodporil, no hneď na to som si aj ja uvedomila, že ak odíde bude to lepšie. Zavrela som oči, zhlboka sa nadýchla a pomaly upokojovala svoje roztrasené ruky. Jeydon urobil pár malých krokov ku dverám. Celú dobu som na neho hľadela. Vo dverách sa otočil na mňa, kútiky úst jemne zodvihol a rýchlo zavrel. 

Len niekoľko sekúnd sme ešte stály v hale no mne to pripadalo ako celé hodiny. Otec mi neustále silno stláčal ramená, tým naznačoval, aby som bola silná. Ľavou rukou som mu stisla ruku a vydala sa ku schodom. Jason sa opieral o koniec zábradlia, s rukami prekríženými cez hruď a nevenoval mi už ani najmenší pohľad. Prvých pár schodov som šla potichu, na schody som našľapovala veľmi opatrne, no posledných päť som prebehla hlasným dupotom. Sledovala som dvere za, ktorými som sa plánovala čo najrýchlejšie a na čo najdlhšie zavrieť. Kľučku som už držala v ruke keď v tom som kútikom oka zahliadla Lucasa. Pozeral na mňa, svojimi veľkými, nevinnými, čiernymi očami. Nenápadne som si usušila líca od sĺz a usmiala sa na neho. Dvere na svojej izbe pootvoril a vybehol z nich ku mne. Silno sa okolo mňa omotal. Hlavu mi zaboril do boku. Cítila som ako sa trasie.

"Dnes môžeš spať u mňa,“ zašepkala som. Lucas ku mne zodvihol tvár a naširoko sa usmial. Jeho úprimný úsmev ma neskutočne upokojil a ešte viac potešil. Kľakla som si na kolená a povedala mu: "Choď sa prichystať, dobre?“

V okamihu sa otočil a vbehol naspäť do svojej izby. S nepatrným náznakom úsmevu na tvári som ťažko vstala na nohy. Zodvihla som zrak a uvidela pred sebou stáť mamu. Nohy natesno pri sebe, ruky voľne okolo tela, vôbec nevyzerala naštvane. No ja som sa radšej pripravila na najhoršie. Ráznym krokom prišla ku mne a zovrela ma vo svojom náručí. "Pohovorím s otcom aj s Jasonom,“ zašepkala mi rovno do ucha. "Nemusíš sa ničoho báť.“ Jemne ma pobozkala na čelo a stratila sa za rohom. Potichu som počúvala jej tiché kroky dolu schodmi a keď utíchli zavrela som sa v izbe. Nezasvietila som, teraz som radšej privítala tmu. Na zem som odhodila riflovú bundičku, topánky odkopla každú do iného kúta a hodila sa o posteľ. S očí mi už netiekli žiadne slzy aj keď by som ich uvítala radšej ako zlosť, ktorá ma zožierala. Chcela som sa v tejto chvíli cítiť zle, a viniť samú seba, pretože to vlastne bola moja chyba, no namiesto toho moja povaha zvíťazila. Cez hlavu som si prehodila vankúš a zakričala do neho. Môj krik mierne stlmil no aj tak znel príliš hlasno. Sústredila som sa na pravidelné dýchanie. Po minúte sa otvorili dvere a do izby na chvíľu pustili svetlo. Medzi dverami som videla Lucasa. Malý chlapček, v pyžamku s planétami a plyšovým zajacom v ruke, to mi vždy vykúzlilo úsmev na tvári. Oprela som sa o predlaktia, Lucas zavrel dvere a dlhými skokmi skočil na posteľ. Zamrvil sa, ja som ho poriadne prikryla paplónom a dala mu pusu na líčko. Ľahla som si tesne vedľa neho, no všetky vankúše i paplón som prenechala len jemu. Usúdila som, že si na spanie nezaslúžim pohodlie, aj mäkký matrac podo mnou mi pripadal ako luxus. Netrvalo dlho a Lucas začal pravidelne dýchať. Až keď zaspal on, zavrela som oči aj ja. Bola som rada, že sa nepýtal kvôli čomu sme sa hádali, asi aj on sám na to chcel čo najskôr zabudnúť.  Jednu ruku som prehodila okolo neho. Len čo som zavrela oči, začala sa mi prehrávať scéna s pred hodiny...

...

Sedeli sme za stolom. V prostriedku stola ležala obria pizza, teda už iba krabica v ktorej predtým bola. Ja som v ruke prehadzovala stále svoj prvý kúsok. Nedokázala som si ani odhryznúť, pretože som mala zovretý žalúdok od nervozity. Jeydon mi skoro ráno písal, že už ďalej nemôže čakať a dnes to Jasonovi povie. Ako prvé som pocítila radosť z toho, že to už nebude tajomstvo, no tento pocit nahradila úzkosť behom jednej nanosekundy. Celý deň som tŕpla, občas som mala chuť zavolať Jeydonovi aby mu to nehovoril inokedy som to chcela povedať Jasonovi sama, no nakoniec som sa radšej snažila byť celý deň ticho.

"Ak ho nechceš,“ Jason si, do už aj tak plných úst, dotlačil piaty kúsok pizze a ruky načahoval k môjmu tanieru. Bez slov alebo emócií v tvári som mu ho podala. Aspoň týmto kúskom pizze ho dnes poteším, v duchu som sa neúprimne zasmiala.

"Deje sa niečo?“ opýtal sa ma otec, no túto otázku sa ma všetci, snáď okrem Jasona nie, chcú určite opýtal celú večeru, možno aj celý deň.

"Nie,“ okamžite zo mňa vyletelo. Dlane som mala stále mokré aj napriek tomu, že som si ich každých päť sekúnd utierala do nohavíc, ktoré som mala na sebe.

Všetci očividne spokojný s mojou odpoveďou sa znovu pustili do jedla. Jedine mama na mňa občas nenápadne pozrela a vždy ma obdarila letmým úsmevom.

Dlane som mala úplne mokré a na čele sa mi začali objavovať prvé kvapôčky potu. Postupne som si utierala dlane a hneď na to čelo. Robila som to ako robot, úplne mechanicky. Keď už mľaskanie za stolom, ktoré ma normálne nesmierne vytáčalo, utíchlo, zodvihla som sa zo stoličky a začala zbierať taniere do jednej ruky a prázdnu krabicu do druhej. Okolie som vôbec nevnímala a to, že som zhodila stoličku, na ktorej som sedela, som si všimla až keď som sa o ňu skoro potkla.

Stála som pred dresom a na ruky si naťahovala gumené rukavice. "Vieš, že môžeš použiť umývačku však?“ opýtala sa ma mama vľúdnym hlasom.

"Dnes ho radšej umyjem ručne, veď mám predsa dve zdravé ruky nie?“ pokúsila som sa o vtip no podaril sa mi iba stáť ten najhorší. Aj tak som sa zasmiala. Pustila som horúcu vodu, príliš silný prúd narážal o taniere a hneď ma ošpliechal. Tvár som mala celú mokrú no väčšina z toho bol nervózny pot, len pár kvapôčok bola voda.

Srdce mi stále bilo ako splašené. V tom sa domom ozvalo zazvonenie. Vypleštila som oči na stenu pred sebou a snažila sa všetko počuť.

Aj napriek tomu, že som zreteľne nič nepočula vedela som, že je to Jeydon. Po chvíli sa s chodby nieslo hlasné mrmlanie. Teda ja som to počula už iba ako mrmlanie. Dve minúty som stála ako paralyzovaná, potom keď som z haly započula aj otcov hlas, rozbehla som sa. Zastavila som až keď som stála medzi Jasonom a Jeydonom. Hore na schodoch som videla mamu a Lucasa. Mama Lucasa držala na rukách a on jej zabáral hlavu do ramena. Bez slov som stála medzi nimi. Otec ma po chvíli chytil za plecia a odtiahol ku sebe.

„Nemôžem uveriť, že si mi to tajila...,“

...

Keď som prešla do tejto časti spomienok, otvorila som oči. Presunula som sa na chrbát. Slzy som mala na krajíčku no ani jednej som nedovolila aby pretiekla cez okraj.

Zo zeme vedľa postele sa ozvalo slabučké zapípanie. Mobil jasne svietil, na všetky strany. Ruku som prehodila cez okraj postele a nešikovne ho na zemi hľadala. Končekmi prstov som ho ucítila a zodvihla nad hlavu. Na displeji žiarila nová správa od Jeydona.

Prepáč. Bolo jasné, že to pôjde takto, no sľubujem, že to napravím. Ľúbim ťa!

Mobil som si najskôr pritisla na hruď k miestu kde je srdce a vzápätí ho odložila na stolík. Otočila sa na bok a ukradla si kúsok paplóna. Zavrela som oči, musela som sa poriadne sústrediť aby mi myseľ znovu nepohltila spomienka na dnešný večer. Toto bol len prvý krok, tíšila som samú seba, Ten je vždy najťažší! Teraz tom bude už len lepšie. Ak si to budem opakovať stále dookola dosť dlhú dobu možno tomu aj sama uverím.