43. Maybe One Day

 Pfúúú. Mne osobne sa táto časť písala snáď najťažšie. Ale zvládla som to a tu ju máte :) :D Snáď s ňou budete spokojný a aby som nezabudla, ďakujem za krásne komentáre :) Vždy sa na ne usmievam ako najväčší debil :D 

PS: Zajtra o tretej ráno odchádzame na Liptov a ideme do Tatralandie. Ja nenávidím aquaparky a mám z nich strach. Teda hlavne z toboganov a plánujeme tam byť tak jedenásť hodín (aj napriek mojim námietkam), tak mi prosím držte palce aby som sa tam od strachu nezrútila :/  

*Charlotte*

"Nemôžem uveriť, že si mi to tajila!“ Jason na mňa pozeral s hrôzou v očiach a nechápavo pootvorenými ústami. "Ja som...,“ nič som zo seba nevedela vykoktať. Snažila som sa, naozaj som sa snažila povedať niečo, čo by Jasona upokojilo, no všetkým by som situáciu iba zhoršila.

"Jason upokoj...,“ Jeydon nestihol ani dopovedať a už od Jasona uštedril silnú ranu do sánky. Z hrdla sa mi vydral zúfalý vzlyk. "Ty sa ku mne...,“ Jason si bodol prstom do hrude,"...alebo ku nej...,“ nenávistne ukázal smerom ku mne,"...ani len nepriblížiš! Rozumieš?“

Ruku som si pritlačila k ústam, oči ma pálili od sĺz a pár kvapôčok sa mi už aj kotúľalo po lícach. Jeydon držal oči zabodnuté pred seba  a opatrne si masíroval miesto Jasonovho úderu. Jason sa už od hnevu klepal. Pevne stisol päste.

"Jason mňa to naozaj...,“

"Dosť!“ prerušil ma. Jeho ťažký dych sa nepríjemne ozýval tichom haly. Vedela som, že hovoriť mu niečo v tejto chvíli je viac než zbytočné no stáť tu bez slova bolo pre mňa nemožné.

Otec stál za mnou a pevne ma držal za ramená. Mama s Lucasom odišli do jeho izby, hneď po tom ako sa Lucas rozplakal. Kolenami som trochu poklesla a ruku ešte viac pritlačila k ústam. S očí sa mi hrnuli tenké pásiky sĺz a hlasné vzlyky som sa už ani nepokúšala potláčať. Jason sa oprel o koniec zábradlia okolo schodov a s kamennou tvárou pod ktorou skrýval zlosť no aj ľútosť,  na mňa pozeral.  Otec ma chytil pevnejšie.  Našťastie pretože inak by som sa zosypala na zem. Jeydon ku mne spravil malý krôčik no aj ten nepatrný pohyb stačil k uvoľnenou ďalšej dávky Jasonovej zlosti. Nie až tak silno no rázne ho udrel do hrude. Jeydon sa prisunul k stene.

"Jason, rozmýšľaj nad svojim správaním.“ Otcov hlas znel veľmi vyrovnane a kľudne, no i napriek tomu som vedela, že ho zistenie o vzťahu mňa a Jeydona zaskočilo a aj sklamalo.

Jason si dlaňou utrel čelo. Ironicky sa zasmial a s posmešným výrazom pozrel na otca. "Myslíš, že sa nesprávam vhodne?“ rukami rozhodil okolo seba. "Myslíš, že sa mám týmto dvom hodiť okolo krku a predstierať aký som z toho nadšený?“

Hlboko v duši som  Jasona za jeho správanie nenávidela no väčšmi som inú reakciu ani nečakala. Jason ma kruto prebodával pohľadom. Pri pohľade na moje červené oči som v tých jeho uvidela ľútosť no vzápätí sa znovu naplnili hnevom.

"Musíš to pochopiť.“

Pozrela som sa na Jeydona. Stál pri stene s rukami vo vreckách no jeho ruky ani hlas sa netriasli, pripadal mi úplne pokojný až pokým znovu nesklopil zrak do zeme.

"Vypadni z môjho domu,“ zasyčal Jason cez zaťaté zuby a ukázal na dvere.

Všetok smútok vo mne sa odrazu premenil na hnev. "Nemôžem ho,“ zakričala som, no nie tak nahnevane a silno ako som plánovala. "Nemôžeš,“ skúsila som to znovu no Jason ma prerušil.

"V poslednej dobe si ľudia robia čo chcú.“ Vôbec sa na mňa nepozeral, buď mu zo mňa bolo zle, alebo len nechcel prestať nepríjemne zazerať na Jeydona.

"To je v poriadku Nathalie. Teraz by som naozaj radšej mal ísť.“

Najskôr som na Jeydona nechápavo a nahnevane hľadela, že ma nepodporil, no hneď na to som si aj ja uvedomila, že ak odíde bude to lepšie. Zavrela som oči, zhlboka sa nadýchla a pomaly upokojovala svoje roztrasené ruky. Jeydon urobil pár malých krokov ku dverám. Celú dobu som na neho hľadela. Vo dverách sa otočil na mňa, kútiky úst jemne zodvihol a rýchlo zavrel. 

Len niekoľko sekúnd sme ešte stály v hale no mne to pripadalo ako celé hodiny. Otec mi neustále silno stláčal ramená, tým naznačoval, aby som bola silná. Ľavou rukou som mu stisla ruku a vydala sa ku schodom. Jason sa opieral o koniec zábradlia, s rukami prekríženými cez hruď a nevenoval mi už ani najmenší pohľad. Prvých pár schodov som šla potichu, na schody som našľapovala veľmi opatrne, no posledných päť som prebehla hlasným dupotom. Sledovala som dvere za, ktorými som sa plánovala čo najrýchlejšie a na čo najdlhšie zavrieť. Kľučku som už držala v ruke keď v tom som kútikom oka zahliadla Lucasa. Pozeral na mňa, svojimi veľkými, nevinnými, čiernymi očami. Nenápadne som si usušila líca od sĺz a usmiala sa na neho. Dvere na svojej izbe pootvoril a vybehol z nich ku mne. Silno sa okolo mňa omotal. Hlavu mi zaboril do boku. Cítila som ako sa trasie.

"Dnes môžeš spať u mňa,“ zašepkala som. Lucas ku mne zodvihol tvár a naširoko sa usmial. Jeho úprimný úsmev ma neskutočne upokojil a ešte viac potešil. Kľakla som si na kolená a povedala mu: "Choď sa prichystať, dobre?“

V okamihu sa otočil a vbehol naspäť do svojej izby. S nepatrným náznakom úsmevu na tvári som ťažko vstala na nohy. Zodvihla som zrak a uvidela pred sebou stáť mamu. Nohy natesno pri sebe, ruky voľne okolo tela, vôbec nevyzerala naštvane. No ja som sa radšej pripravila na najhoršie. Ráznym krokom prišla ku mne a zovrela ma vo svojom náručí. "Pohovorím s otcom aj s Jasonom,“ zašepkala mi rovno do ucha. "Nemusíš sa ničoho báť.“ Jemne ma pobozkala na čelo a stratila sa za rohom. Potichu som počúvala jej tiché kroky dolu schodmi a keď utíchli zavrela som sa v izbe. Nezasvietila som, teraz som radšej privítala tmu. Na zem som odhodila riflovú bundičku, topánky odkopla každú do iného kúta a hodila sa o posteľ. S očí mi už netiekli žiadne slzy aj keď by som ich uvítala radšej ako zlosť, ktorá ma zožierala. Chcela som sa v tejto chvíli cítiť zle, a viniť samú seba, pretože to vlastne bola moja chyba, no namiesto toho moja povaha zvíťazila. Cez hlavu som si prehodila vankúš a zakričala do neho. Môj krik mierne stlmil no aj tak znel príliš hlasno. Sústredila som sa na pravidelné dýchanie. Po minúte sa otvorili dvere a do izby na chvíľu pustili svetlo. Medzi dverami som videla Lucasa. Malý chlapček, v pyžamku s planétami a plyšovým zajacom v ruke, to mi vždy vykúzlilo úsmev na tvári. Oprela som sa o predlaktia, Lucas zavrel dvere a dlhými skokmi skočil na posteľ. Zamrvil sa, ja som ho poriadne prikryla paplónom a dala mu pusu na líčko. Ľahla som si tesne vedľa neho, no všetky vankúše i paplón som prenechala len jemu. Usúdila som, že si na spanie nezaslúžim pohodlie, aj mäkký matrac podo mnou mi pripadal ako luxus. Netrvalo dlho a Lucas začal pravidelne dýchať. Až keď zaspal on, zavrela som oči aj ja. Bola som rada, že sa nepýtal kvôli čomu sme sa hádali, asi aj on sám na to chcel čo najskôr zabudnúť.  Jednu ruku som prehodila okolo neho. Len čo som zavrela oči, začala sa mi prehrávať scéna s pred hodiny...

...

Sedeli sme za stolom. V prostriedku stola ležala obria pizza, teda už iba krabica v ktorej predtým bola. Ja som v ruke prehadzovala stále svoj prvý kúsok. Nedokázala som si ani odhryznúť, pretože som mala zovretý žalúdok od nervozity. Jeydon mi skoro ráno písal, že už ďalej nemôže čakať a dnes to Jasonovi povie. Ako prvé som pocítila radosť z toho, že to už nebude tajomstvo, no tento pocit nahradila úzkosť behom jednej nanosekundy. Celý deň som tŕpla, občas som mala chuť zavolať Jeydonovi aby mu to nehovoril inokedy som to chcela povedať Jasonovi sama, no nakoniec som sa radšej snažila byť celý deň ticho.

"Ak ho nechceš,“ Jason si, do už aj tak plných úst, dotlačil piaty kúsok pizze a ruky načahoval k môjmu tanieru. Bez slov alebo emócií v tvári som mu ho podala. Aspoň týmto kúskom pizze ho dnes poteším, v duchu som sa neúprimne zasmiala.

"Deje sa niečo?“ opýtal sa ma otec, no túto otázku sa ma všetci, snáď okrem Jasona nie, chcú určite opýtal celú večeru, možno aj celý deň.

"Nie,“ okamžite zo mňa vyletelo. Dlane som mala stále mokré aj napriek tomu, že som si ich každých päť sekúnd utierala do nohavíc, ktoré som mala na sebe.

Všetci očividne spokojný s mojou odpoveďou sa znovu pustili do jedla. Jedine mama na mňa občas nenápadne pozrela a vždy ma obdarila letmým úsmevom.

Dlane som mala úplne mokré a na čele sa mi začali objavovať prvé kvapôčky potu. Postupne som si utierala dlane a hneď na to čelo. Robila som to ako robot, úplne mechanicky. Keď už mľaskanie za stolom, ktoré ma normálne nesmierne vytáčalo, utíchlo, zodvihla som sa zo stoličky a začala zbierať taniere do jednej ruky a prázdnu krabicu do druhej. Okolie som vôbec nevnímala a to, že som zhodila stoličku, na ktorej som sedela, som si všimla až keď som sa o ňu skoro potkla.

Stála som pred dresom a na ruky si naťahovala gumené rukavice. "Vieš, že môžeš použiť umývačku však?“ opýtala sa ma mama vľúdnym hlasom.

"Dnes ho radšej umyjem ručne, veď mám predsa dve zdravé ruky nie?“ pokúsila som sa o vtip no podaril sa mi iba stáť ten najhorší. Aj tak som sa zasmiala. Pustila som horúcu vodu, príliš silný prúd narážal o taniere a hneď ma ošpliechal. Tvár som mala celú mokrú no väčšina z toho bol nervózny pot, len pár kvapôčok bola voda.

Srdce mi stále bilo ako splašené. V tom sa domom ozvalo zazvonenie. Vypleštila som oči na stenu pred sebou a snažila sa všetko počuť.

Aj napriek tomu, že som zreteľne nič nepočula vedela som, že je to Jeydon. Po chvíli sa s chodby nieslo hlasné mrmlanie. Teda ja som to počula už iba ako mrmlanie. Dve minúty som stála ako paralyzovaná, potom keď som z haly započula aj otcov hlas, rozbehla som sa. Zastavila som až keď som stála medzi Jasonom a Jeydonom. Hore na schodoch som videla mamu a Lucasa. Mama Lucasa držala na rukách a on jej zabáral hlavu do ramena. Bez slov som stála medzi nimi. Otec ma po chvíli chytil za plecia a odtiahol ku sebe.

„Nemôžem uveriť, že si mi to tajila...,“

...

Keď som prešla do tejto časti spomienok, otvorila som oči. Presunula som sa na chrbát. Slzy som mala na krajíčku no ani jednej som nedovolila aby pretiekla cez okraj.

Zo zeme vedľa postele sa ozvalo slabučké zapípanie. Mobil jasne svietil, na všetky strany. Ruku som prehodila cez okraj postele a nešikovne ho na zemi hľadala. Končekmi prstov som ho ucítila a zodvihla nad hlavu. Na displeji žiarila nová správa od Jeydona.

Prepáč. Bolo jasné, že to pôjde takto, no sľubujem, že to napravím. Ľúbim ťa!

Mobil som si najskôr pritisla na hruď k miestu kde je srdce a vzápätí ho odložila na stolík. Otočila sa na bok a ukradla si kúsok paplóna. Zavrela som oči, musela som sa poriadne sústrediť aby mi myseľ znovu nepohltila spomienka na dnešný večer. Toto bol len prvý krok, tíšila som samú seba, Ten je vždy najťažší! Teraz tom bude už len lepšie. Ak si to budem opakovať stále dookola dosť dlhú dobu možno tomu aj sama uverím.