36. KORS

Včera neskoro večer som sa vrátila z tábora a tak vám píšem ďalšiu časť. Dnes dám možno ešte jednu, ak budem stíhať. Enjoy.. :* Chloe :)

Práve odchádzam zo Starsbucku. S Kate sme si skvelo porozprávali  o všetkom. No keď sa téma pozastavila na Liamovi, odvrátila som zrak a uprela som ho na najbližšie nohy. Kate vycítila, že sa dotkla osieho hniezda. Prestala hovoriť o tom ako s ním bola vonku a ako je zmetený a vtipy, ktoré mu povedala... S klesnutým úsmevom po tejto blízkej spomienke som vykračovala do parku za Tobym.

***

Môj úprimný smiech sa rozlieval po parku. Všetky hlavy sa na nás otáčali, ale mne to nevadilo. Už som aj zabudla na čom sa smejeme. Prosto sme sa smiali na tom ako sa smial ten druhý. Bolo maximálne obtiažne prestať. Tvár som sa schovala do dlaní a snažila sa nabrať dych. Prudkos om sa hádzala na všetky strany. Nachvíľu sme prestali, no potom sme sa na seba pozreli a začali sme znova. Za to sme si vyslúžili divno pohoršené pohlady okoloidúcich seniorov. V rukách sme mali kelímky s mrazeným jogurtom. Na vrchu sa mi rozlievalo všakovaké ovocie poliate niečim mne osobne neznámym. Znova sme sa ukludnili. Pozrela som sa na neho.

„Tvoje oči sú vážne divné!“ grimasou s vyplazeným jazykom do hora mi naznačil, že nechápe. Opätovla som mu grimasu.

„Nie vážne, počkaj..“ Prudko som sa nahla k nemu. Jednu ruku som mu položila na čelo a zodvihla obočie. Druhú som mu iba jemne položila na ruku.

„Je tam hnedá, zelená... aj žltú vidím. Mal by si ísť na casting pre film ako napríklad výnimočná, či hostitel...“ Obočie som mu uvolnila a jemne som mu prechádzala po pokožke okolo očí. Až teraz som si všimla, že zadržiava dych a uprene pozerá na moje pery. Nedošlo mi, čo to s ním robí... Prsty som okamžite stiahla a načiahla sa pre kelímok. Nohy som si dala do tureckého sedu, čo obsadzovalo asi trištvťku lavičky. Chudák Toby si musel vystačiť s tou poslednou štvrťkou.

„Chcelo by to kolotoče“ snažila som sa zachrániť situáciu. Jeho pohlad patril zmrzline. Kútiky úst sa mu jemne vykrútili dohora. Vyzeral presne ako Liam.. Liam. Znova sa mi vrátili spomieky. Spolu ako kričíme na ceste pred domom v daždi. Jeho pery prechádzajúce po mojej pokožke. Jeho chôdza. Spôsob akým vyslovoval moje meno. Striaslo ma. Toby si to všimol. Snažil sa ma rozveseliť. Slabo počúvatelná hudba, ktorá vychádzala s karavanu so zmrzlinou znela pekne. Klasika, bol to Armstrong. Postavil sa predomňa a nastavil ruku. S radosťou som mu ju podala. Nechcela som znova myslieť na Liama.Veď nič neurobil... Postavila som sa k nemu a on sa uklonil. Čakala som, že budeme tancovať, alebo iný trapas. On ma iba chytil na ruku ako nevestu a bežal so mnou preč.

„Kam ideme?“

„Nepoviem“ zarito provokoval.

„Prosím“  pokrútil hlavou. Po pár minutách prestal bežať a iba kráčal.

„Pamätáš sa ešte na tu stenu?,“ nečakala som na odpoveď a pokračovala.

„Raz si tam napísal, že píšeš...“ čakala som ako zareaguje. On bol iba ticho a kotroloval cestičky aby trafil tam, kam chcel ísť.

„Ehm,“

„Jasné, píšem.“

„Ako príbehy?“

„Nie, pesničky.. Mám doma svoju lásku, ktorá mi s tým pomáha. Je fakt krásna. Raz vás možno zoznámim..“

„Ako sa volá?“ pomaly sa ma chytala žiarlivosť.. Ako to, že neviem, že niekoho má?

„Stela, ako hviezda“

„Hm, pekné meno“

„Ďakujem, vybral som jej ho“

„Ako môžeš vybrať babe meno?“ zasmiala som sa. Toby sa ku mne pridal.

„Môžem, ako.. Počkaj!“ vybuchol smiechom. Okoloidúci si nás všímali. Kto by nie? Ideme parkom, ja som v jeho náručí, sme od seba asi milimeter a ja mám ruky okolo neho. Jednu cez krk na jeho chrbáte a druhú na jeho hrudi. S odutou perou som sa na neho pozrela. Čo som povedala?

„Ty si si myslela, že je to nejaké dievča?“

„A nie je?“ nechápavo som stále pozerala ako sa mu na perách pohrával úsmev.

„Nie, to je moja gitara,“ očerneveli mi líčka a pozerala som sa mu do očí s pokorou.

„Ale je zlaté, že žiarliš. Nemusíš, si iba ty... Zatial“ uťahoval si zo mňa. Mne to ale stačilo. Spokojne som sa zamrvila na jeho hrudi. Prečo sa mi tak splašilo srdce? No, not this again! Všimol si to. Pokrútil hlavou a zachichotal sa. Buchla som ho do ramena.

„Nenamýšlaj si Rovengood!“ pokarhala som ho ako učiteľka, keď posiela dieťa do kúta. Boli ste niekedy v kúte? Ja stále. Mala som iba čierne bodíky.. V kúte som sa spoznala aj s Nateom. Pamätám si na to dosť jasne. Raz mi došli na to, že píšem do kúta.. povedzme isté slová.  Chceli ma dať do kúta znova, lenže ten sa akurát čistil. Tak ma poslali do vedlajšej triede do kúta. Chceli ma ponížiť. Došli sme tam, ale môj oblúbený priestor- kút- bol osadený niekym iným. Dali ma tak aj tak.

„Ahoj, som Nate“ ozval sa detský hlas s malej krásnej hlavičky.

„Som Cassie, čo si urobil?“

„Popísal som učiteľke diár“

„Dobrý! Myslím si, že z tohto môže vznuknúť krásne priatelstvo“ Aj bolo a je a ešte aj bude. Od vtedy sme stále vyvádzali. Ohadzovali sa hrachom a mrkvou. Fúj, zelenina! Blé! Teraz ju samozrejme lúbim, ale to bolo detstvo. Ako každý iný som mala rada iba sladké.

Dorazili sme na miesto. Položil ma na zem a ja som mala ústa otvorené do obrovského O.

„Takže páči?“ spýtal sa so záujmom. Nemo som prikývla. Chytila som mu ruku a rozbehla som sa k tomu, čo svietilo najviac. Predomnou sa rozliehalo mnoho kolotočou. Zastavila som pred tou najväčšiou dráhou a prosene sa na neho pozrela.

„Ideš?“ On iba nechápavo pozeral.

„Si prvá, čo sa nebojí ísť na kolotoče“

„Takže ideš“ so spokojoného hlasu som prešla na pysklavý. Obímula som ho a pošepkala slovo Ďakujem. Cestou späť som mu nechtiac prešla po uchu. Jemne mi to pošteklilo pery. Stále sa smejúc som sa zodvihla na špičky a ruky som mu omotala okolo krku. Dala som mu ďalšiu pusu na líce. Úplné dejavú! Znova sa chytil na mieste, kde jeho chladné líco rozhoreli moje pery. Tu bol zonva rozdiel. Pusa s Liamom bola vždy iná. Vždy dobrodružstvo. Tá istá, no predsa iná.

***

O pár hodín neskôr:

„Kam teraz?“ Spýtala som ho rozvalená na lavičke. Toby sedel a ja som mala hlavu na jeho stehnách. Ležala som pohodlne a v rukách sme mali cukrovú vatu ktorou sme krmili seba navzájom.

„Niečo ma napadlo, ale budeme musieť ísť taxíkom, či autobusom.

„Autobus!“ začala som skandovať.

„Ok, ideme na zastávky, kde sme si písali. Mimovolne som sa na neho usmiala. Úsmev mi bleskurýchlo opätoval. Na zastávke sme si sadli pred bilboard a spomínali, keď sme ešte netušili, kto je ten druhý. Možno som vtedy niekde hlboko aj dúfala, že to bude Toby. Veď sa mi lúbi od 6. ročníka! No to bolo pred Liamom.  Hovorili sme si príhody, ako sme si vymýšlali pred rodičmi, prečo ideme autobusom a nie autom. Ako to tu našiel a chcel odpísať.... Autobus došiel dosť rýchlo, i keď meškal desať minút. Ešte sa mi tam chcelo sedieť a počúvať príhody.Vraciať sa do minulosti...

***

Zastavili sme až pri nejakej osvetlenej budove. Vyzralo to ako škola. Toby zazvonil na zvonček. Po chvíľi sa ozval hlas v našom veku.

„Čau Josh, je tam volné?“

„Máš niečo na odmenu?“
„To čo vždy“ bolo počuť zachichotanie a následne pípnutie. Brána vytvarovaná do komických tvaroy v sa pomaly otvárala. Prešli sme cez krásnu trávu a obrovskú fontánu. Vyzeralo to ako sídlo, no nebolo to sídlo. Ďalšie prekvapenie... Pred dverali užť stepoval chalan.

„Máš to? Máš to?“  Ruku dal pred seba a čakal. Toby so smiechom k nemu predstúpil a dal mu do ruky čokoládu.

„Iba čokoláda?“ nechtiac mi vyšlo z úst.

„Iba? Čokoláda? Toby vyveď ju preč...“ Naoko urazene sa otočil na Tobyho.  Toby začal vysvetlovať:

„No vieš, Tuto Josh tu býva a nedávajú mu žiadne sladkosti....“ Prikývla som a nenehala ho dohovoriť.

„Chápem, tam potom tu mám...“ zalovilasom v kabelke.“Nefalšovanú čokoládovo kokosovú... Tyčinku!“ dramaticky som ju vybrala z kabelky rovno pred neho. Hneď sa rozbehol, vytrhol mi ju z ruky a následne ma obímul.

„Toby nes ju častejšie! Mám ju rád“nejako veľmi rýchlo zmenil pocity ku mne, ale lichotilo mi to. Po rozhovore s ním sme sa vybrali do jedných červených dvier. Otvoril ich a môj nos zaplnila vôňa po chlóre.

„Toby?Ja  nemám plavky!“