11.časť

Už už tu je :D ako som sľúbila :) ---> enjoy

10. časť

"Peyton! mali by sme zmiznúť!" Všetko mi dávalo zmysel. Ten úsmev, ktorý sa už viackrát snažil ukryť predo mnou. Bola som mu na smiech..
"You've got to be kiddin' me!" skríkla som. Chalan zamrzol pri kroku a otočil sa ku mne. V očiach v jednu sekundu zmizlo odhodlanie. Tento chlapec za chvíľu umrie, ak ma niekto nezastaví!! 

9. časť

Prepáčte, že už skoro nepridávam, ale mala som obdobie, kedy som premýšlala že skončím. Dokonca sme so Charlottou raz spomínali zrušenie stránky.. Fakt nemám časť to písať, a neviem, či by ste sem aj tak chodili, ak by sme pridávali nie často časti. A ešte ako naschváľ ma napadá nová poviedka! To nenávidím.. Musím sa znova donútiť písať o Chastity. Kedysi, keď som si v mysli vymyslela postavu Chastity, prišla mi dokonalá a odsť blíza, no teraz.. ja neviem. Tak, ale predsa (hlavne vďaka komentáriku :*) tu je ďalšia časť :) Enjoy
Ps: Taká krátka, ale ďalšia bude čoskoro, sľubujem :) Teraz už vážne :*



Po otvorení očí som si prezrela dievčatá. Jedna bola Autumn, ako si pamätám z prvej hodiny. Tú druhú som nepoznala. Blond vlasy poniže pliec jej obmývali tvár. Nechápajúc som sa na ňu pozrela. Privítala ma úsmevom. 
"Auu" zachripela som. Konečne si všimla, že mi stojí na ruke.
"Op, prepáč" zostúpila mi z ruky.  Jemne som sa zamračila a ohýbala stŕpnutú ruku. Posadila som sa a škaredo na nich pozerala.
"Kto ste?!"
"Prepáč mi za tú ruku../ Autumn" naraz odpovedali.
"Oo, ja som Anise, a ty?"
"Chastity" hánkami som si pretrela viečka a pomaly sa postavila.
"Nepozeraj sa tak na mňa! Ano, áno mala si pravdu, spokojná?" Anise vybehla na Autumn. Autumn len zodvihla obočie.
"Koľko je hodín?" rýchlo som skočila do ich konverzácie, treba opomenúť, že bez zmyselnej.  
"Okolo 6 a.m." bez najmenšieho pocitu mi povedala túto nepochopiteľnú vetu. Ja som prespala (dá sa povedať) v divočine?
"Damn!" rýchlo som sa postavila a bez rozlúčky šprintovala do izby.   
Dobehla som do izby, vošla do sprchy a keď som z tadiaľ vyšla zostávalo 5 minút do hodiny. Fajn, čo na seba? Otvorila som skriňu. Mokré vlasy mi padali na chrbát. Rýchlo som vytiahla obyčajné riflové retro kraťase pod rebrá. Do nich som si zastrčila prvú blúzku, ktorú som uvidela. Bola to bledo oranžová volná blúzka, ktorá mi odhalovala ruky a istú časť chrbta. Vlasy som nechala mokré, len som zobrala notes s perom, pero a utekala preč. Veci som si dala do tašky a do rúk som si dala pár bot. Boli do pol lýtka, takže som celú cestu dole schody zabila šnúrkovaním. Tesne pred dverami som mala všetko hotové. Otvorila som dvere a nakukla do svojho rozvrhu. Mala by som byť v triede oproti mne. Šťastná, že som to tak rýchlo našla som vošla do triedy. 
V sekundu ako som vošla som zastavila. Predo mnou stálo veľa ľudí, no najviac ma desilo, že boli oveľa starší ako ja..Toto nie sú moji spolužiaci..
"Stratila si sa kráska?" otočila som sa za hlasom. Chalan, ktorý stál predo mnou sa neskutočne podobal na Peytona. Bol tak isto bledý a oči mal modré, síce viac už po ňom nemal. 
"Som v pohode" slušne som odpovedala, i keď som mu mala chuť vraziť za tú krásku. 
"Si tu nová?" pozerala som sa poza neho, proste všade len nie na neho. Nebol odpudzujúci, len som nestíhala prísť na svoju hodinu. Jemne som prikývla.
"Prepáč, už musím ísť.." Snažila som sa nájsť najbližšie dvere. Márne. Najbližšie boli úplne v rohu. Vykročila som nohou a hypnotizovala som dvere. Do môjho zorného pola mi vbehol niekto. Peyton.
"Drew!" zakričal. Otočila som sa, zaujímajúc, koho volá. Peyton by mal byť predsa môj spolužiak. Takže som tu predsa dobre? Chalan, ktorý sa mi prihovoril sa na neho pozrel a odzdravil ho. 
"Nazdar bratček..." Takže preto tá podoba!  
Ja som pokračovala v ceste ku dverám. Ako som sa predierala k dverám znova mi niekto zavadzal v mojej ceste. Bol to chalan, ktorého som videla s Peytonom. Asi prišiel s ním. 
"A, prepáč" asi si ma nevšimol, keďže sme skoro do seba narazila. Ledva som zastavila. Cúvol a nechal ma prejsť.
"Ďakujem.." Ako som prechádzala, zavadila som a lištu na zemi a skoro by som spadla, keby som sa nezachytila o neho. Posledné, čo som počula bolo:
"Á, sakra" zahmlelo sa mi pred očami. Znova niekoho iného spomienky. Nenávidela som to. Brala som to ako narúšanie súkromia. V úzadí som ešte počula ako niekto zakričal.
"Peyton! mali by sme zmiznúť!" Všetko mi dávalo zmysel. Ten úsmev, ktorý sa už viackrát snažil ukryť predo mnou. Bola som mu na smiech..
"You've got to be kiddin' me!" skríkla som. Chalan zamrzol pri kroku a otočil sa ku mne. V očiach v jednu sekundu zmizlo odhodlanie. Tento chlapec za chvíľu umrie, ak ma niekto nezastaví!! 

8. časť

2. A Beautiful Lie

Ďakujem za krásne komentáre :) Neskutočne ste ma nimi potešili! Snáď sa vám aj táto časť bude páčiť :) Ďalšiu pridám až budúci týžden keďže som na nej ešte ani nezačala pracovať :)
*Charlotte* 

1. A Beautiful Lie

Konečne som dokázala niečo napísať! Prvá časť je tu :) Niekedy zajtra pridám aj druhú časť, aby ste mohli pochopiť o čo v príbehu ide :) Inak budem pridávať časti pravdepodobne jednu za týždeň :)Verím, že sa vám bude páčiť :P 
*Charlotte*

Charlotte

S radosťou vám oznamujem, že som konečne začala písať novú poviedku :) Dnes som už skoro dala dokopy prvú časť čiže hneď ako s ňou budem ako-tak spokojná ju sem pridám :) Tak mi odľahlo, že Chloe nebude jediná, ktorá sa o stránku ešte stará! :D ♥

Forever and Always- Jednodielovka

Ahojté :* Tuto je jednodielovka, ale neviem prečo neplačem pri nej. :D snáď sa bude aspoň páčiť :) So Enjoy :* Chloe

7. časť

Ahojté :* aj vám sa zdá učenie nekonečné? Keď konečne skončí jeden týždeň, v ktorom je milion písomiek a ja si poviem: Ak prežijem toto som nesmrtelná.. A potom príde ďaľší týždeň a ešte horší ako ten minulý.. No comment :/ Jediné, čo ma teší je moja knížka Rezistencia. Och ako ja milujem Tobiasa :*  Dobre, nejdem zdržovať. Enjoy :*

6. časť

Ahojtéé :) Ani vy ste sa ešte nič neučili? Ja som totálne v riti!! Pardon za výraz :D Ešte pred časťou vám chcem povedať tri veci! :/
1. Niall má babu! :( Samozrejme, že mu to prajem....:)
2. V pesničke Little things má Harry tak sexy chrapláák! <3 span="span">
3. To som nedomyslela.. Ja tretiu vec nemám-- TRAPAS!..  
                     
                        ... Chloe :*  Ps: ďakujem za komentíky :**

5. časť

Ahojte.. Zase raz kratšia :P Chcem sa ospravedlniť, pretože tento týždeň píšeme asi tak 12 písomiek a som naučená na jednu.. :/ Tak ďalšia časť bude asi tak... NEVIEM! :/ Možno by som to stihla v stredu, ale iba možno. Vážne sorry. 

PS: Už som hovorila ako vás milujem? Ale ešte viac milujem vaše komenty, takže šup šup :P

Ale nie.. Som iba neuveriteľne šťastná, že to niekto číta.. Love ya! :* Chloe

4. časť

Ahojté :* kedže som už slúbila, že dnes niečo pridám, tak to tu je.. Je to sakra krátke a nevypilované, ale čo už.. Ďalšia časť je v nedohladne :P

Curse of talisman

Ahojté! :* Veľmi ma to mrzí, ale časť bude až zajtra.. Totižto som mala včera aj dnes mám prácu a ešte k tomu mám zajtra dve písomky o ktorých som sa dozvedela dnes..  a ako bonus idem odpovedať z biologie! A to všetko v prvé 4 hodiny! Ooo a ešte som zabudla, že mám zajtra aj diktát. U mňa diktát nikdy nebol lepší ako 3! .... Aj keď si nájdem čas na písanie, neviem nájsť tie správne slová. Ako viem o čom má byť časť, ale neviem to dostatočne dobre opísať, tak..

Lúčim sa s vami :* tak zajtra ;)

Prepáčte :/ :D

Tak Hojte no:D Ja fakt nestíham a rozhodla som sa , že končím na tejto stránke. Makám do školy , krúžky a všetko možné a nemám čas na PC. Radšej pôjdem von akokeby som mala presedieť tu. Dokonca sa mi splníii sen a pojdem po druhý krát na vianoce do Londýna. Odtiaľ na deň do Paríža. A ak mi ockov šéf vybaví lístky , tak navštívim 1D koncert .....

Nový príbeh je dokonalý a budem ho neustále čítať. Majte sa všetci krásne :)

PS:Neumieram ;) :DD


Toto bol môj posledný príspevok na tomto blogu. Pa ;) :D Lucy...

3. časť

Ahojte :) Ostávame pri vydieraní! :D Dva komenty a bude ďalšia časť... Aspoň budem mať čas napísať ďalšiu časť :P.. So enjoy again! Chloe :*

2.časť

Takže, neberte to ako vydieranie, ale ďalšia časť nebude pokiaľ nebude komnetár :D Chcem iba vedieť, či sa mi to oplatí písať.. So Enjoy -Chloe :*

1. časť

Tak a je tu prvá časť. Bolo to trošku narýchlo. Už mám napísanú aj druhú časť, ale ak ju chcete, tak to napíšte do komentáru. Začiatok je trošku nudný, ale keď sa to rozbehne bude to lepšie ... Chloe  :*

 

„Chastity Rain Shaw“ zvolal profesor Luke. Jeho hrubý hlas rezonoval aj v takejto obrovskej hale. Ruky sa mi začali nenormálne triasť. Načo som sem vlastne prišla? Veď ja nie som taká dobrá! Trasúco som sa pohla smerom k vyvýšenine. Luke zoskočil a nechal ma samú.

„Tak sa predveď“ povzbudzujúca povedal. Zbadala som Hakeema ako rukami naznačil „choď už“ Vďačne som sa usmiala pripravená ukázať im niečo. Treba pripomenúť, že ešte sama neviem čo! Nadýchla som sa a.. Počkať! Mala by som začať od začiatku! Bolo to pred dvoma rokmi....

 Mala som 15 rokov a išla som zo školy. Bola sychravá zima. Prsty na rukách ma oziabali. Natiahla som si sveter cez prsty a s pohľadom priklincovaným k zemi som kráčala známou cestou opakujúc si učivo na písomku. V ušiach som mala slúchadlá s pesnčkou You found me- od The Fray http://www.youtube.com/watch?v=xMlou7Q0GRE. Snehové vločky pristávali na čerstvo pokrytom chodníku. Sneh bol nedotknutý. Ešte nikde žiadny znak toho, že tadiaľto niekto prešil. Po okraji sa snažili cez sneh predrať posledné steblá trávy. Akoby jeseň bojovala proti zime. Bolo to krásne. Všetko naokolo biele. Krása nepotrebuje pestrosť, ale cit a jednoduchosť. Vločky na zemi sa trblietali mnohými farbami. Vyzerali ako prášok. Vietor ich prenášal na všetky strany, no teplo mi to neprinieslo. Pridala som do kroku. Ešte  dva razy zabočím a som na zastávke. Už iba raz.  Náhle sa z rohu vynorila čierna postava. Kontrastovali spolu so snehom. Spod kapucne vyčnievala hladká pokožka no tvár bola napätá.  Bola to žena a mohla mať okolo 20 rokov. Prechádzala okolo mňa. Jej tenké pery sa zvlnili do úsmevu, keď zbadala muža kráčajúceho za mnou. Pozerajúc sa do jej očí som si nevšímala okolie. Menšia bublina asfaltu mi stála v ceste. Členok sa mi vyvrtol a ja som padala. Inštinktívne som sa chytila ženinej ruky.

Zahmlelo sa mi pred očami. Všade hmla. Necítila som žiadny oporný bod. Bola som v traume. Doliehala na mňa až som nevedela dýchať. Videla som svetlá. Prevažne červené. Videla som zafajčené prostredie, opilecký smiech a spev. Bola tam žena vystupujúca na pódiu. Oblečená len v korzete a čiernych silonkách. Čierne topánky na pätku ju zvyšovali asi o 15 centimetrov. Vrtiac zadkom sa dostala k mikrofónu. Kabaret, napadlo mi. Nechápala som o čo ide. Toto všetko prebehlo v pár sekundách. Snažiac sa upokojiť som počúvala svoj dych. Jediná vec, ktorú som brala ako pravdivú, samozrejmú. Ako sa mi to zjavilo, tak to aj zmizlo. Bol to zrýchlený spätný chod. Dvere sa za mnou zatvárali. Jedny veľké červené dvere buchli najviac a na nich bolo napísané: Burlesque.

Držiac sa za hlavu som si uvedomila, že ležím na zemi. Konečne som niečo pocítila pod nohami. Udržiavajúc závrate som sa snažila porozumieť, čo mi slečna hovorí, no jediné, čo som počula, bol šum.  Šum sa zväčšoval až sa to nedalo vydržať. Od najjemnejšieho šumu sa to vygradovala do nepríčetného revu. Chytila som si uši. V tú chvíľu som nemala kontrolu nad ničím. Moje telo si robilo, čo chcelo. Niečo mi šepkalo, nech sa poddám. Zmetená pocitmi som sa pozrela okolo seba. Hŕstka ludí sa zoskupila okolo mňa a žena sa mi stále niečo snažila povedať. Nič! Akoby ste vybrali sluchadlá od mp3 a čakali na pesničku. Chytila som si uši, schúlila som sa do klbka a prenikavo pozerala na ženu stojacu predo mnou. Niekoho mi pripomínala. Niekoho.. Vtedy som si uvedomila, kto to je. Len v mojej hlave bola staršia. Tá žena, ktorá vyšla na pódiu. Ničomu som nechápala. Bolesť ma otupila natoľko, až som nevedela pochopiť, ani prečo vlastne sedím. Šum náhle ustál. Bolo to ako vyslobodenie. Akoby niekto prestal robiť niečo, čo vás neuveriteľne irituje! Všetci okolo mňa očividne čakali na odpoveď na otázku o ktorej som nemala poňatie aká bola. Môj chabý pokus o úsmev nevyšiel. Pritlačila som.

„Som v poriadku. To sa mi stáva. Veď viete, tekutiny“ Evidentne mi to neuverili. Z ôsmich párov očí ma iba jeden pár pochopil. Snažila som sa k tým očiam priradiť aj telo, ale všetci boli strane poprepletený. No vrásky okolo očí mi napovedali, že to bude staršia paní. Jedna ruka mi ponúkla pomoc. Bola to ona. Starena. Z ôsmich ľudí, kde bol priemer asi 30 rokov, mi ruku podala starena? Super...Skupinka sa rozpustila smutná, že nikto neumrel.

„C“ frflala som si. Chytila som ruku, postavila sa a poďakovala. Jej ruka ma stále nepustila a mne sa ten pocit vrátil. To nemala robiť. Závrať. Pevná pôda zmizla a všetko naokolo vybuchlo v prach. Bolo to skôr ako dym zo zrniečok. Všetko bolo šedé a rozmazané a zrniečka dymu leteli na všetky svetové strany. Vytvorili enormnú guču a následne vyleteli dohora. Môj pohľad prenasledoval guču. Zrazu dym nabral na rýchlosti. Šiel proti zeme. Bolo to proti všetkému, čo som sa kedy učila. Proti môjmu presvedčeniu. Udusila som v sebe výkrik, ktorý sa mi dral cez hrdlo. Dym s celou silou vrazil do zeme a vyšplechol do hora ako gejzír. Nabral na farbe. Zrniečka sa ustálili a vytvorili ľudské bytosti. Jedným z nich bol muž. Nie, bol to ešte chlapec. Počula som nariekanie. Chlapec mi kazil výhľad na osobu za ním. Jediné, čo bolo počuť, bolo, ako niekomu sľúbil, že bude všetko v poriadku. Chlapec niečo podal osobe oproti nemu. Tretia osoba bola postaršia paní. Dirigovala ich kam ísť. Naposledy dala chlapcovi pusu na temeno hlavy. So slzami sa odvrátila.

„Ja ťa tu nenehám“ detský histerický plač bolestivo zodieral steny.

„Nemáme čas. Nezabudni, zostaň tam a potom odíď a postaraj sa o Máriu.“ Za chrbtom som počula hluk, tak som sa otočila. Nikde nič. Keď som sa pozrela naspäť, chlapec a druhou osobou boli preč. Bolo to divné, pretože to bolo obyčajná miestnosť bez okna a iných dverí ako tie, čo sú vedľa mňa. No to mi robilo najmenšie starosti. Najviac ma vykolajil fakt, že som bezfarebná priam čierno-biela. Všetko naokolo bolo farebné, len ja nie. Prečo? Z myšlienok ma vytrhol muž, ktorý násilím vykopol dvere. Bol v uniforme a cez chrbát mal prehodenú zbraň. Bolo mi jasné, že je to minulosť, ale ako dofrasa môžem vidieť minulosť? Sníva sa mi? Hystéria ma pohltila. Dych bol znova horší. Z mojich očí sa dala čerpať nenávisť. Bezhlavo som sa rozbehla naprieč jemu. Narazila som do neho, no nepocítila som nič. Ja som ho prešla! S rozklepanými rukami som sa ho snažila dotknúť nešlo to... Päsťami som do neho narážala a kričala som nech mi vysvetlí, čo sa deje. Nech ma nechá ísť. Opakovane som nemala nič pod kontrolou. S vyvalenými očami som pozerala na priebeh deja. Muž v uniforme bez štipky citu odrážajúceho sa na tvári a s chladnými očami sa pozrel na ženu stojacu rovno cezo mňa. Mávala som mu pred očami, dokonca som sa ich pokúsila vypichnúť... Bezúspešne! Z jeho pohľadu mnou prešli zimomriavky. Oblial ma pot. Takto som sa ešte nikdy nebála. Žena, matka chlapca, stála so zhrozeným výrazom v tvári. Bol počuť veľký a hlučný TRESK a ženu otupil bolestivý výraz. Uprostred hrude sa jej vyvtvorila červená bodky, ktorá sa každú chvíľu zväčšovala. Presiakla jej cez nočnú košelu a červená tekutina kvapkala na podlahu. Všade ticho, len kvap, ......kvap,  ...... kvap. Žena už bez života ležala na zemi v kaluži krvi s otvorenými očami. Otočila som sa späť. Muž bez akéhokoľvek citu zdvihol kútik úst a hneď na to oplul ženu. Prešla mnou vlna odporu k tomuto mužovi. S vedomím, že ma nemôže vidieť som sa aj tak čo najviac pritlačila k stene do rohu. Začala som vzlykať. Vzlyk sa premenil na hysterický plač. Jednou nohou ho prekročil a druhou do nej kopol. Naschvál. Pako! Povedala som si v hlave. Hovoril si niečo sám pre seba. Musela som si ukludniť plač, aby som mu rozumela. Nebola to angličtina. Bol to cudzí jazyk. Ešte som ho v živote nepočula, vtedy.  Muž so silným prízvukom ruštiny začal prehladávať byt. Počas rozprávania prehrabával šuflíky, posteľ, kúpelňu. Už bol na ceste von, keď sa prudko otočil a vystrelil do skrini. Ďalší otupujúci zvuk. Rezonoval mi v ušiach, no mala som to viac pod kontrolou ako minule. Započul zrýchlený dych a udusený výkrik. Usmial sa, čím vyceril jeho žlté zuby. Svižne ťažkým krokom sa vydal v ústrety skrini. Chytil úchyt a vytrhol ho aj s krídlami dvierok. Okamžite som sa otočila, no nedalo mi to a otočila som sa späť. Jediné, čo som videla bol mužov chrbát a jediné, čo som počula, bol detský piskot. Znova sa mi všetko zahmlelo. Už som videla iba ako muž berie chlapca od dievčaťa. Oni po sebe kričia aby sa nepustili. Ich priškrtený smiech ma pichol pri srdci. Už som držali iba koncami prstov, keď ho vytrhol s jej stisku.

„Nájdem ťa“ boli posledné slová, ktoré počula od chlapca, ktorého ľúbila.  Potom sa mi pred očami zjavovali niečo ako pohyblivé obrazy. Videla som to isté dievča asi v mojom veku ako pracuje. Tvrdo pracuje. Je na poli a vytrhavá nejaké obilie. Utrie si pot z čela a sadne si na zem. Jediná vec, ktorá ju dokáže znova postaviť na nohy je, myšlienka naňho. Že ju nájde ako to povedal pred 3 rokmi. Ak by sa nepostavila, tí, čo ju odkúpili ako sluhu, by ju zabili. Veľa krát už mala na mále. Nechcela sa postaviť. Z trucu. Viem, že to nedáva zmysel, ale pre ňu to bola samozrejmosť. Ľudia okolo nej rozprávali po francúzky. Na všetkých obrázkoch bola vážna, vystresovaná. Oči plné sĺz už pomaly nemali čo vypúšťať.  V tých očiach sa jej odzrkadlovala bolesť, akú som ešte nikdy nevidela. Ďalší obrázok bol, keď malo dievča narodeniny. Jedinú vec, ktorú si priala bol on. Potom prišiel obrázok, kde malo dievča už 30 rokov. Presťahovala sa do Anglicka a hladá známky života chlapca. Začína ju premáhať pocit, že už ho neuvidí. Zmizol počas války..  Po tomto obrázku som sa ocitla späť v realite.   

Chloe and new story

Ahojte, jednorožci ;) Stala sa taká vec, že sa mi podarilo vymazať posledných 20 príspevkov! :D Šikovná som! MOD a KORS mi nevadia. Tie príbehy už skončili, ale Lucy mala poviedku Cesta. Mala iba dve časti! Tak dúfam, žesi ich uložila :/ Ja som chorá. Do pondelka doma, tak som si povedala, že začnem s novou story. Nebude to o 1D boys! Už mám chaarakteristiku postáv. Už len spísať prvú časť.. :) Dnes večer by tu mala byť. Časti budú asi dve alebpo jedna za týždeň. Pardon, ale profesork sa zbláznili. Učenia mám vyše hlavy, povinné čítania, písomky a neviem čo ešte :/ Teraz sedím v okne zabalená v deke s čajíkom v ruke a premýšlam, čo sa udeje v prvej časti :D Ja nemám ešte ani len názov! Vidím to na jeden z dlhých rozhovorou so Charlottou. Snáď mi pomôže :P Tak večer ;) Ešte obrázky: Toto bolo povedané vo filme Titanic. Zamilovala som sa do tej vety! :P


S tým musím začať :D Pravda, pravda!


Tento obrátok ma strašne pobavil :)














                                                     

Geniálny človek. Geniálna postava :)                                                                           



 úplne ako ja včera :P



- Chloe :*