3. časť

Ahojte :) Ostávame pri vydieraní! :D Dva komenty a bude ďalšia časť... Aspoň budem mať čas napísať ďalšiu časť :P.. So enjoy again! Chloe :*



           

V 16 som celý svoj voľný čas venovala internetu. Hľadala som čo i len najmenší náznak toho, že takých ako ja je viac. Za ten čas som si aj usmernila moje schopnosti. Najhoršie bolo udržať to v tajnosti. Keď máte v škole nejakú kravu a môžete jej vidieť všetky tajomstvá, váhate či by ste.. Ale to nie je pointa, ku ktorej sa snažím dostať. Zistila som, že viem čítať myšlienky. Všetky po mne kričia, kým idem chodbami do triedy. Preto mám vždy po ruke Paralen. Mojej tety nápad. Jej som to samozrejme povedala. Je z toho taká šťastná! Vždy večer  sa musíme dorozumievať mysľou a potom hodinu hovorí aké to je super..

Po dlhšiom čase hľadania som klikla na stránku o jednom vedcovi, ktorý skúma super schopnosti. Taylor Drensky. Vybrala som sa do školskej knižnici. Prehľadávala  som knihy v jednej rade. Prechádzala som podľa abecedy, až som našla písmenko T.

Taleoskopia, Taliansko a jej destinácie,... Ta, Taylor Aingurged, Taylor Drensky.. Mám to! Načiahla som sa po ňu, keď ju zrazu niekto z druhej strany zobral.

„Hej“

„Ahoj, pomôžem ti?“ Do diery sa vystrčila hlava. Bol to Brandon Clark, triedny playboy, chodili sme spolu na chémiu. Je to môj sused... Chvíľu sme dokonca boli kamaráti. Vycerené zuby na mňa oslnivo žiarili spod tmavšej pokožky. Pracuje tu po škole skoro každý deň. Návštevnosť od jeho prijatia do knižnici sa rapidne zdvihla, prečo asi?.. 

„Podáš mi tú knížku späť?“

„A niečo iné odo mňa nechceš?“ jeho čierne oči priam žiarili.

„Pokiaľ nemáš nejakú super tajnú schopnosť, ani nie...“ odľahčene som vydýchla vetu.

„Mám schpnosť.“

„Nemyslím oblbovanie báb. Ak by to bola tvoja schopnosť, tak prečo nie som očarená aj ja?" vôbec sa nezmenil.

 „Si, len si to nepriznáš. No túto schopnosť som na baby ešte neskúšal, ale asi to skúsim“ 

„Takže máš nejakú moc, hej?“ Dal si prst na pery a pomaly prikývol. Skoro som vybuchla smiechom, ale ak sa chce hrať na hrdinu, poďme na to. Vybrala som ešte jednu knihu, aby som na neho lepšie videla.

„Takže by to malo byť utajené?“ znova prikývol.

„Hmmm, tak to ti ide“

„Nemôžem si pomôcť..A ty máš?“

„Mám. (Vážne som prikývla) ak máš aj ty, tak sa predveď“ keby nás niekto počul..  Už som čakala, kedy do toho zapletieme jednorožcov.

„Ako môžem vedieť, že ma nezradíš a nepovieš to niekomu? “ celý čas sa usmieval.

„Najskôr  ty, Chast.“ Prevrátila som očami

„Fajn, podaj mi ruku...... Prosím, nech je to minulosť“ zašepkala som. Až teraz som si uvedomila, že jeho myšlienky na mňa nekričia. Musím sa vážne stíšiť, aby som ich počula.

„Čo?“

„Pššt! Ešte pred hodinou si bol s niekým menom Dylan. A poviem ti, ten je ale silák.“

„Špehuješ ma Shawnová? Vedel som, že som neodolatelný, ale až takto? Csss!“

„ Vidím, že tvoje ego nejde zrovna ku dnu. Urobil si niekedy niečo zlé, Brandon?“

„Isteže“ Tá moja otázky my vytvorila bránu k jeho tajomstiev. Zrazu sa mi ponúkol pohľad na jeho tajomstvá a ja som mohla listovať. Jedna na mňa bila ako ciklamenové tričko, ktoré nenávidím mimochodom.

„Ooo! To snáď nie! A ty si sa nepriznal“ Celá prekvapená som zvýšila hlas.

„K čomu?“ nerozumel mi.

„To ty si ukradol  tie výsledky na záverečnú písomku!“ Cez tú malú dierky prepchal ruku a pritlačil mi ju na ústa. Obišla som si do kolečka celý rad. Z jednej ruky som mu schmatla tú knihu, druhou rukou som ho chytila a ťahala von zadným vchodom. V momente ako sa za nami zatvorili dvere som zhúkla naraz s ním.

„Ako to vieš?“/„Ty vieš lietať!“

„Čo? Nie, nie nie.. To nie je možné. Žeby... Fajn, na aké číslo myslím?“

„Brandon!.. Mysli na číslo!“

„Dobre, dobre prepáč..“ zahanbene kopol do imaginárneho kamienka.

„1456, -98,0.. už sa rozhodni“ udivene sa na mňa pozrel.

„Musím o tebe povedať Sheenovi, poď,“ pozrel sa mi na knihu.

„Toto potrebovať nebudeš“

„Počkaj, počkaj, počkaj.. Oh My Saint Unicorn!  Ty vieš lietať! Ako to, že som to nezistila? Veď sme susedia!“

„Nie je to nijaká veda. Na akdémií sú oveľa lepší než ja. To čo dokážem ja je nič..“

„Robíš si srandu?! Keby som vedela ja lietať, už by som tu nebola išla by som do Anglicka, Paríža, Benátky, do.. počkaj akú akadémiu myslíš? Na našej škole je viac ľudí?“ Iba sa zasmial a ťahal ma preč.

Tak a v ten deň som spoznala svojho nového riaditeľa. Týždeň na to mi došla poštov pozvánka na otvorenie školského roku na akadémie Sheena Coxa. Na svoje 17 narodeniny som nastúpila do školy. A to je aj prítomný deň, kedy sa mám strápniť. Môj život nabral iný smer, iný zmyseľ. Mám tu bývať na internáte, ešte ani neviem s kým. Dnešný deň začal asi takto:

„Chast! Opováž sa znova zaspať!“ neunúvala som sa ani pohnúť. Moja teplá posteľ na mňa pôsobila ako magnet. Sekundu po mojom nezareagovaní som skončila mokrá. Prudko som sa posadila.

„Evelyn Foster! Nechci aby som zavolala tvojmu priateľovi a povedala mu tvoje tajomstvá!“

„Žiadneho nemám!“ s vyplazeným jazyk si vyspevovala.  Ja som sa ťarbavým pohybom dostala sprchy. Spustila som vlažnú vodu a nechala sa unášať vôňou môjho jablkového šampónu. Pozrela som sa do zrkadla. Hnedé dlhé vlasy zakončené tyrkysovou farbou. Bledá pokožka, plnšie pery , divno zelené oči kopírované miniatúrnými mihalnicami. To som ja... Ešte som nemala frajera a nevadí mi to. Vystačím si sama. Načo? Aj tak spolu nebude navždy. Zbytočne preplakaný čas.!

Obliekla som si jediné veci, ktoré som nemala zbalené. Tmavé rifle, tyrkysové polobotky a jednoduché voľné priesvitno-biele tričko pod ktorým som mala šedé tielko. Vlasy som si dala do copu.  Ešte som si zobrala mp3-ku a išla som.

Pred dverami stála teta. Keď som dorazila k nej, vystrčila ruku a podala mi extra balenie paralenu.  So slzami na krajíčku som sa na ňu usmiala.

„Ďakujem“ obímula som ju a šepkala do vlasov. 
"Budeš mi chýbať!" 

***

Vyšla som pred dom a už ma čakal Brandon.

„Dobré ráno kráska“

„Nechaj si to slizké podstatné meno, Casanova!“

„Takže si sa nevyspala. To si ešte pamätám z 5 triedy“ žmurkol na mňa. Prehnane som sa naňho usmiala.

„Môžeme?“ spýtal sa ma Brandon.

„Môžeme. Ehm, ale kde je auto, lebo niečo?“ Brandon sa zasmial.

„Si myslíš, že by som prepásol možnosť  odviesť ťa sám?“ Nechápala som..

„Kufre tu nechaj, dojdu preňho.“

„Uprostred ulice? Brandon, že ty si niečo užil?“ s obavami som k nemu pristúpila.

„Zakvač sa o mňa nohami“

„Čo?...“ vtedy som pochopila o čo mu ide.

„Za toto by som mala vyberať peniaze..“ bola posledná veta pre odletom. Odlepili sme sa od zeme. Lietali sme. Pólku celej cesty som mala zatvorené oči a komunikovala s Brandonom. Neskôr ma studený vzduch donútil otvoriť ich. Boli sme asi meter od oceánu. Miniatúrne kvapky pristávali na naších rozpálených teliach z adrenalínu. Silnejšie som sa k nemu pritúlila. Nerobila som to, keby som pod sebou nevidela veľrybu. Udusila som v sebe výkrik. Brandon si to všimol.

„Neboj, sú mierumilovné“

„Jasné, to je aj Medveď zo začiatku...“ Brandon sa zasmial.

„Kde to vlastne sme?“

„Nepoznáš to tu..“

„Mala som z Geografie A+!“

„Fájn, je to ostrov s názvom: occultus Island. Čo v znamená Utajený ostrov. Nikto o ňom nevie. Na mape nie je a nikto ho v živote nevidel. Iba ľudia so super schopnosťou.“

„Ako to?“

„Máme okolo neho obrannú bariéru, ktorá umožňuje neviditeľnosť ostrova.“

„Woow“ bolo jediné, na čo som sa zmohla. Prešli sme  cez niečo mazľavé. Ešte pre tým som videla iba vodu. Široko ďaleko studenú vodu. No, keď sme prešli cez bariéru, uvidela som nádherný ostrov. Okolo ho lemovala pláž a lesy, no potom bolo mesto. Bolo to akoby sa zmiešalo Los Angeles a New York s trochou Anglicka. Boli tu aj starodávne budovy, ktoré ma napĺňajú príjemnými pocitmi. Pristáli sme rovno pred rušnou školou. Všetci sem akurát prichádzali. Každý inak. Niekto na lietajúcom taxíku, niektorých sem priniesla loď. Každý s minimálne dvoma kuframi. Mne ich majú doniesť neskôr.

„Tak, držím ti palce“ Zostúpila som z neho.

„Ďakujem, ale zvládnem to“

„Ešte stále si si o mne nezmenila názor z piatej triedy?“ S úsmevom som pokrútila hlavou.

„Mňa nezblbneš“

„Si jediná“

„To teda nie som!“ obhajovala som sa. S úsmevom zdvihol obočie. Jemne som ho strčila do ramena.

„Nenamýšlaj si“ Jeden pán mi doniesol kufre.

„Ďakujem“ prívetivo som sa na neho usmiala. Zobrala som ich za úchyty. Zatvorila som si oči a silno kusla do pery. To robím vždy, keď som neistá alebo keď chcem ukončiť konverzáciu. Znova som ich otvorila.

„Tak ďakujem za odvoz. A už choď, lebo vidím, ako už chceš lámať ženské srdcia. Len prosím, nebuď k nim zlý..“ zasalutoval mi.

„Spolahni sa“ a už ho nebolo. Otočila som sa ku škole. Vydýchla som si.

„Chastity, toto nič nie je. Zvládneš to“ Ešte pred vykročením smerom k škole som si chytila talizman. Požmolila ho a poslala pusu mamine do neba.