4. časť

Ahojté :* kedže som už slúbila, že dnes niečo pridám, tak to tu je.. Je to sakra krátke a nevypilované, ale čo už.. Ďalšia časť je v nedohladne :P

Možno zajtra a možno v piatok.. Nič neslubujem, lebo nechcem aby to dopadlo ako dnes.. Ako ste sa dnes mali? Ja super až na školu. Z bio sm jediná, čo ešte neodpovedala a tá krava ma odmietla skúšať. Teraz sa musím učiť aj nové učivo.. A písomka z umenia a kultúri. Všeto v pohode. Ako nenasralo by vás to? Predstavte si, že sa učíte až do polnoci a potom, keď prídete na hodinu a rozdajú sa písomky zistíte, že  sú na A,B,C.. To by bolo v pohode, keby nebol zvýraznemým písmom správna odpoveď. Viem, že by som sa nemala hnevať. Mám plný počet a celá trieda tiež, ale proste som nad tým zabila veľa času. To už mohla byť ďalšia časť tejto poviedky.. :/ - Vaša Chloe :*
Ps: Komenty! :D

V okamihu, ako som otvorila dvere, vypuklo šialenstvo. Prvá myšlienka, ktorá mi zišla na um bola: Títo ľudia vedia, ako si užiť život. V jednej chodbe sa diali šialené veci: jeden chalan sa pred mojimi očami premenil na sliz. Ďalší privolal vietor, aby zodvihol dievčatám minisukne. Baby sa nahnevane pozerali. Jedna z nich obyčajným zdvihnutím ruky vyslala oheň a doslova mu vyholila hlavu. Začala som sa nekontrolovane smiať. Keby sa toto dialo na našej škole.. Chalan sa na mňa nenávistne pozrel.  Obranne som zodvihla ruky a pozrela  sa iným smerom.  Ďalší chalan vedel lietať a šikanoval chalana tým, že mu zobral učebnicu, vyletel do jedného metra a nechal ho, nech si po ňu skáče. Po tomto predstavení som sa rozhodla prekročiť prah tejto školy. Myslím si, že tu bude sranda!  Hneď po tejto myšlienky mi napadlo: Čo ak to budem ja? Tá hračka z ktorej si robí každý srandu? Veď viem iba čítať myšlienky a vidieť isté časti života osoby, ktorú držím. Veď ani neviem ako to ovládať. S hromadou proti sebe bojujúcich myšlienok som sa snažila predrať k riaditeľni popri stene. Úspešne a hlavne bez povšimnutia som prešla až k riaditeľovi. Zaklopala som a po pár sekundách sa ozvala jednoduché:

„Ďalej“

Pár minút dozadu:

Pohľad Peytona!

„Wyatt! Pohni si.... Hustota sa zväčšila“

„Peyton? Ja nie som génius! Čo to znamená?“  opýtal sa chalan prehrabujúci skrinky s nechápavým pohľadom. Mal na sebe krémové gate a kockovanú košelu červenej farby.

„Niekto ide..“

„Ako to myslíš niekto ide?“ pošepky zvýšil hlas.

„Tie výsledky tu musia byť! Kedy asi príde?“

„O desať“

„Minút?“

„Deväť... Osem“ vymenili si panický pohľad.

„Túto osobu som ešte nevidel. Nezistí, že či je to pravý riaditeľ, pokiaľ ho ešte nepozná“ Prikývol a v očiach mu šklblo vzrušenie. Priložil som si prst na pery. Na znak pochopenia mi  Wyatt prikývol.

( začali sme si ukazovať divné útvary rukou a čakali, kedy sa navzájom pochopíme.)

„Dobre, som ten niekto... Ako sa budeš správať?“ zaklopal som o najbližší stôl.

 „Vstúpte, dieťa“

„Hrabe ti? Nie sme v červenej čiapočke!“ zvýšeným hlasom som zašepkal. Waytt sa nadýchol,  ale nič štiplavého nepovedal. Wyatt nabral riaditeľovu podobu a skúsil prehovoriť, znova!

„Vstúpte“ pre efekt si zakašlal do skrčenej dlane.

„Lepšie“ Obaja sme šli na naše miesta. Ja som sa schoval a on sa usalašil na kresle.

Ešte asi dve sekundy sme čakali, kým sa ozvalo klop...klop! Wyatt  zaspätkoval. Zbadal misku s kešu orieškami. Neviem, čo ho to napadlo, ale nabral si hrsť a všetky si strčil do pusy. Poznám ho a ja viem, že sa chce smiať. On si fakt myslí, že plná pusa mu zabraní smiechu?

„Ďalej“ ozval sa riaditeľov/Wyattov hlas. Dvere sa otvorili. Stálo v nich dievča. Ešte som ju tu nevidel. Stavím sa, že ani on nie. Totálne vyvedený z mieri ukázal na kreslo oproti jeho. Delil ich stôl vyrobený z dubu.

„Posaďte sa“

„Ja som si prišla iba po rozvrh a kľúč od mojej izby na intráku.“

„Dobre, takže tu máme prváčku“ Treskol som sa o hlavu. Mohol to povedať??! Wyatt sa postavil k šuflíkom s názvami tried. Otvoril prvú triedu. Vytiahol prvé, čo uvidel a dal jej to.

„A ešte kľúč.. Aký máte kod?“ Postavil sa pred nástenku, kde boli zavesené kľúče. Nad nimi boli miniatúrne  znaky. Chast zahrabala do  zadného vrecka na rifliach. Vylovila malý poskladaný papierik. Roztvorila ho a začala čítať.

„985ROP4“ Wyattove oči skĺzali po papierikoch. Vytiahol jeden a nenápadne sa pozrel na meno na druhej strane papierika.

„Takže Chastity, prajem ti pekný deň“ lepšie ju vyhodiť nemohol.. Dievča s tyrkysovými vlasmi si vzalo papier s kľúčmi a vybralo sa preč. Wyatt sa pohodlne oprel o kreslo a vyložil si ruky na stôl.

„Čo myslíš, čo má za schopnosť?“ vyšiel som von a odpovedal mu. Zdá sa byť milá..

„Neviem, ale vypadnime kým sa dá“ Schmatol som ho za rukáv a ťahal ho preč. Keď sme prechádzali okolo zástupkyne, ktorá bol za pultom, divne sa na nás pozrela. Prísne ulízaný drdol už naeral na šedinách. Dioptrické okuliare mala také hrubé, že by som ich mohlol používať ako dosku na krájanie. Ružový kostým so zlatou brošňou. Okolo nej boli samé fotky mačie. Nerozumeli sme tomu.

„Peyton Mell! Prečo ťaháš za sako pána riaditeľa?!“ zastavili sme a obaja si prezreli Wyatta. Div, že sme nevybuchli smiechom. Oprášil som mu rukáv.

„Iba mu chcem niečo ukázať“

„Áno! Tak je..(odkašlal si do ruky). Keby niekto volal, prosím vás povedzte mu, že som o hodinku späť“ Wyatt sa zatváril kamenne, hlavu zdvihol dohora a niesol sa za roh ako páv. Zahli sme za roh a začali sa strašne smiať. Oporu sme hľadali v skrinkách pre žiakov. Wyatt sme premenil späť a my sme pokračovali. Celá chodba bola prázdna. Všetci sa asi vybalujú v izbách.

„Ozaj, čo si jej dal za rozvrh?“ Wyatt sa začal nekontrolovane smiať.

„Ne-viem“ prerývano povedal. 
ôDoriti! My sme nakoniec nenašli odpovede na písomky!" . Z poza rohu sa vynoril riaditeľ.

„Mell, Coleman! Čo vám je tak smiešne?“ To som sa už pridal aj ja.....