39. Maybe One Day

"Pochopil si." Na tvári sa mi roztiahol úsmev. Jeydon sedel opretí o strom, nohy si chúlil k hrudi. Zodvihol hlavu ku mne. S čiernych vlasov mu kvapkala voda, tvár mal pokrytú malými kvapôčkami. Vyzeral skoro presne tak ako včera večer v kúpeľni na Trevorovej party. Vstal a usmial sa na mňa. Svetlo dopadajúce na jeho tvár odhalilo veľkú modrú podliatinu okolo jeho oka. "Pochopil." V jeho hlase som počula hlasné vydýchnutie. "Nebol som si istý, ale." Skôr ako stihol dopovedať, utíšil ho môj bozk. Naše vlhké pery sa nežne dotkli. Takto by som dokázala aj zomrieť. Po krátkom spojení som sa odtiahla, zahľadela som sa na neho a končekmi prstov jemne prešla po pokožke okolo oka. Nahlas som prehltla, "Mali by sme ísť niekam inam," navrhla som pri spomienke na Jasonove slová, Nespustím z teba oči. 
Jeydon ma chytil za ruku a preplietol si so mnou prsty. Pomaly sme sa prechádzali po mokrej tráve. Okolo nás nebolo živej bytosti, v takomto počasí sa tu nikdy nezdržiavalo veľa ľudí.
Celú dobu Jeydon rozprával, no ja som jeho slová nevnímala. Uprene som na neho hľadela, občas prikývla alebo sa usmiala. Nedokázala som od neho odtrhnúť zrak.
"Čo na to hovoríš?" zastavil a čakal na moju odpoveď.
"Super," vydrkotala som zo seba, nakoniec. Zodvihla som kútiky a pevne dúfala v to, že moja odpoveď dávala zmysel. Stisol mi ruku a prebehli sme cez cestu. Pár minút za cestou sa pred nami objavil les. V hlave mi búšila otázka, kam ideme?, no pocit, že mi to už povedal, len som ho nepočúvala, bol príliš silný.
Stromy okolo nás boli stále hustejšie a praskanie vetvičiek okolo nás čoraz častejšie.
"Au." Tráva pod mojimi nohami bola klzká a ja som sa ocitla na zemi. Na celom chrbte som cítila studené kvapky. Bleskovo som sa dlaňami  podoprela a snažila sa vstať. "Nesmej sa." Oprášila som si nohavice a špinavou rukou buchla Jeydona, ktorý potlačoval smiech až pokým nebol úplne červený. "Sústreď sa na cestu," buchla som ho do ramena. Očami som prešla po ceste pred nami a v hlave si označila každý možný, nebezpečný úsek. Po niekoľkých opatrných krokoch sme zastavili. "A sme tu." Odhrnul vetvu stromu, z ktorej okamžite opadalo lístie. Poobzerala som sa okolo seba a nepríjemný kŕč mi zovrel žalúdok. Stála som rovno pred jazierkom, ku ktorému ma kedysi zaviedol Nathan. Cítila som ako som zbledla.
"Si v poriadku?" So strachom v očiach mi tvár chytil do dlaní. Len čo som uvidela jeho hlboké zelené oči, hrdlo sa mi uvoľnilo. Nahlas som vzdychla a urobila pár krokov dopredu. "Bola som tu s Nathanom," povedala som potichu. Otočila som hlavu a predstavila si samú seba ako stojím vedľa Nathana. Rýchlo som potriasla hlavou.
"Chodievali sme sem celá partia," pristúpil ku mne. "Nathan si sem rád vodil svoje úlovky."
"Úlovky?"
"Nie Nathalie. Ja som to tak," chytil sa za čelo. "Prepáč."
Ústa som skrivila do úsmevu, prekrútila očami a stisla mu ruku. "To je jedno. Teraz som tu s tebou." Pomaly som sa približovala. Asi milimeter od jeho pier som zastavila a zvrtla sa. So šibalským úsmevom som opatrne našľapovala na klzké kamene a približovala sa k jazierku. Z jednej strany bol postavení mostík. Tmavé, mokré prkná, pár centimetrov nad hladinou. Jednou nohou som na neho stúpila, aby som sa uistila či sa podo mnou nezborí.
"Neboj sa." Prebehol okolo mňa. Bežal až na úplný koniec. Jedným rýchlym pohybom si dal dole mikinu a hodil ju na zem. Na ľavom rameni mal vytetovaný plameň, ktorý okamžite upútal moju pozornosť.  Po chvíli boli vedľa neho pohodené aj nohavice, tričko a topánky. Stála som bez pohybu. Jednu nohu som mala na mokrej tráve a druhú na mostíku. Svaly na Jeydonovom chrbte boli napnuté a zreteľne rýchlo a ťažko dýchal. 
"Jeydon!" Rozbehla som sa za ním. "Je najviac 15 stupňov. Obleč sa." Poslednú vetu som sa horko-ťažko prinútila povedať. 
V očiach mu skákali iskričky radosti, úsmev mal širší ako obvykle. Pokojne pozoroval hladinu. "Neboj sa," mrkol na mňa. "Nemôžeš za celý život nespraviť nič," zastavil a pozrel sa mi do tváre, "bláznivé." 
Ruky som prekrížila na prsiach, "Už som spravila veľa bláznivých vecí."
"Napríklad?"
Namiesto odpovede som na neho zazrela. Prestupovala som z nohy na nohu. Fajn, pomyslela som si a vzápätí nervózne povedala. Len čo som si vyzliekla veľký sveter, ovalil ma chlad, no neprestávala som. Nemôžem uveriť, že to naozaj robím. Vedľa mňa už ležala kôpka oblečenia. Vypleštila som na ňu oči a neskôr pozrela na vodu. Dobre, Nathalie. Vonku je zima a ty tu stojíš v spodnom prádle pred ľadovým jazierkom. To je už dosť bláznivé. Hlavne tam neskáč, dohovárala som si, ale zbytočne. Jeydon ma chytil pevne okolo pása a skočil so mnou do vody. V sekunde som po celom tele ucítila chladnú vodu. Zadržala som dych a ostala pod hladinou. Vlasy mi voľne plávali okolo tváre, ruky a nohy sa pomaly pohybovali do kruhov. Za pár sekúnd sa mi v hlave vytvoril nápad. Otočila som sa a plávala pod mostík. Až pokým sa mi nad hlavou nezatiahlo slnko, ostávala som pod hladinou. S hlbokým nádychom som sa vynorila. S posledných síl som doplávala za jeden z hrubých pilierov mostíka. Pod vodou som ho objala. Do pľúc som vdychovala studený vzduch. Pozorovala som Jeydona, ktorý sa už dávno vynoril asi dva metre odomňa. Obzeral sa okolo seba. "Nathalie." Točil sa do kruhu. "Nathalie?!" 
Zhlboka som sa nadýchla, zadržala dych a ponorila sa. Opatrne som plávala za jeho chrbát. Nad hladinou som stále počula výkriky svojho mena. Najtichšie ako som vedela, som vynorila hlavu."Áno?" zalapala som po dychu. Jeydon sa prudko otočil. "Ty!" Pritiahol si ma ku sebe a pritisol svoje čelo o moje. "Toto mi už nerob." 
Ruky som mu omotala okolo krku. Chytil ma za boky a položil ma na svoje bedrá. Pery som mala skrehnuté od zimy. "Neboj sa," zadrkotala som. Obidvaja sme sa triasli od zimy. "Je mi zima." Len čo som to dopovedala, začalo pršať. Ťažké kvapky rozvírili hladinu jazierka. Odplávali sme k mostíku. Jeydon ma otočil tvárou ku sebe, na krku som pocítila vlhké drevo. Chytil ma okolo pása a nadvihol ma. V okamihu som sedela na okraji a vzápätí sa vyšvihol vedľa mňa. Natiahol sa po svoju mikinu a prehodil mi ju cez hlavu. Nasadila som si kapucňu a končeky prstov schovala v dlhých rukávoch. Schúlila som sa. Rukáv som si pritisla k nosu. Vôňa kardamónu ma príjemne pošteklila v nose. Znovu som ucítila jeho ruku na mojom líci. "V poriadku?"
"Hej," potichu som zapriadla. Jeydonovu ruku som si ešte silnejšie pritisla k líci. Kvapky potichu dopadali okolo nás. Cez husté koruny stromov sa pomaly začalo predierať slnko. Kvapôčky vody sa na jeho hrudi leskli. Prisunula som sa ku nemu a jemne ho objala okolo pása. Hlavu som mu zaborila do hrude a zavrela oči. Jednou rukou ma objal okolo chrbta a druhou si ma pritúlil bližšie. Nežným dotykom ma stiahol kapucňu, vlasy mi prehodil na jednu stranu. Palcom mi začal prechádzať po spodnej pere, chytil ma za bradu a ja som ku nemu zodvihla hlavu. Pobozkal ma a hladil ma po líci. Kľakla som si na kolená a prsty zaplietla do jeho vlasov. Naše telá sa začali pohybovať do rovnakého rytmu. Odtiahla som sa a ešte chvíľu ho bozkávala na krku, zatiaľ čo on ma hladil po mokrých stehnách. Pevne som zavrela oči v snahe odpútať pozornosť od myšlienky, ktorá sa mi začala predierať mysľou. 
"Čo spravíš so školou?"
Jeydon stisol pery, hľadel priamo pred seba a zhlboka dýchal. Rozmýšľala som, či využíva túto chvíľu ticha, aby sa trochu upokojil. 
"Teraz nad tým nechcem uvažovať." Priklonil sa ku mne a pokúsil sa pobozkať ma. Rukami som ho jemne odtlačila. "Musíš." Cítila som sa hrozne, no teraz som nemohla prestať.  "Je to tvoj posledný ročník."
"Áno. A všetko zvládnem." Upravil mi tenký prameň za uši a sladko sa usmial.
"Zvládneš, ale...,"Nahol sa ku mne a dlaňou mi zakryl ústa. "Zvládneš," oblizla som si suché pery a potriasla hlavou. Hovorila som rozhodne no v očiach som mala neistotu.
"Nathalie, prestaň sa o mňa strachovať."
Usmiala som sa a rýchlo vstala. Navliekla som si legíny. Pomaly som si zavezovala šnúrky a sledovala Jeydona, otočeného chrbtom ku mne. Tričko sa mu lepilo na stále mokré telo.
Na rovných nohách som trochu stratila rovnováhu, no ustála som to. Cez hlavu som si pretiahla Jeydonovu mikinu. Znovu som pred ním stála iba v podprsenke, preto som sa bleskovo otočila a nešikovne na seba obliekla tielko. S mikinou v ruke som ju k nemu natiahla. 
"Nechaj si ju. Tebe sedí viac."
Pritisla som si ju ku sebe no vzápätí znovu odtiahla. "Nemôžem si domov doniesť tvoju mikinu. Jason by mohol..."
"Prestaň," skočil mi do reči. Zovrel ma v náručí a ja som zaborila nos do jeho ramena. "Keby som mohol zastaviť čas," zašepkal mi do ucha.

Just one hug - 3

Opäť vám prinášam ďalšiu časť Just one hug . Je tretia v poradí a mňa to naozaj chytilo . Mala som nápaď , že by som prekladala jednu knihu tu na stránku , lenže nemám čas ani len na dopísanie týchto začatých poviedok . Snažím sa . Túto časť som napísala teraz . Sedím na posteli , ntbk mám na nohách . Chystám sa na rande s kamošom ale on stále a stále po mňa nechodí . Asi mu prezovním . Je 17.00 a on stále nikde . Mal tu byť o štvrtej . Dobre , aj tak vás to nezaujíma ;D Hope you like it xxx ;) 

Ps : Na konci na vás čaká prekvapenie ;D

Zazrela som ju ako stojí na barovej stoličke s metlou v ruke .,,Preboha , čo to tu stváraš ?! " skríkla som na ňu .Nevinne sa na mňa pozrela , pustila metlu , avšak naďalej sa triasla . Prišlo mi jej ľúto . Nemala som na ňu tak skríknuť : ,,Zoe .. prepáč ...čo sa stalo?" kráčala som k nej.,,Nepribližuj sa sem !!! " vrieskala . 
                                                                   viac v celom článku :)

34.KORS

Hááá presne stý príspevok! Po dlhšej dobe, takže pardon. A ešte k tomu kratšia, ale pôjdem k babke a tak budem iba písať, takže doženieť všetko. ENJOY

Oprela som sa o posteľ a spustila najväčší plač. S očami plnou nenávisti som pozerala na dopisy.

„Neverím tomu!“ Skríkla som neplánovane nahlas. Rozthala som obálku a nakukla dnu. Bez najmenšej pointy som krútila hlavou. Náhle sa mi zahmlelo a ja som si potrebovala sadnúť. Rozčapila som sa na posteľ. Svoje ruky som naplno  zamestnala  utieraním sĺz. Asi po pól hodine, keď mi došli vreckovky, som sa posadila. Všade usmrkané vreckovky. Boli všade, len na zemy priam kričal čieny mobil. Neriešila som, čo robím, až pokiaľ som nezistila, že som vytočila číslo. Na druhé pípnutie mi to zodvihol.

„Ahoj Toby, ak to pozvanie stále platí, tak zajtra môžem“

„Cassie? Jasné.... Dojdem po teba o 16?“

„Jasné, zajtra nejdem do školy, tak sa nezlakni.. Ok, tak zajtra, pa“ zložila som a sprácúvala om, čo som práve spôsobila. Jedno je isté, Liam u mňa končíl!

„Prečo akurát on?“ pozerala som na strop a naivne som dúfala v odpoveď, ktorá neprišla. Ako inak? Teraz už iba vymyslieť výhovorku, že zajtra nejdem do školy... Čo bolesť hlavy? Alebo brucha? V rozhodovaní mi zabránil môj mobil. Nepríčetne vybroval. Našťastie som najskôr prečítala meno volajúceho. Liam. Hneď som to zrušila. Toto sa zopakovalo asi 6krát. Potom mi pípla správa, že mám hlasový odkaz. Zapla som ho. Neskutočne mi chýbal, ale toto nie...

„Prečo mi to nedvíhaš?“

„Pretože ťa ľúbim“ rýchlo som povedala s dávkou hnevom.

„ Stalo sa niečo? Počuj, ak mám prísť skôr, len mi to povedz...Okeey, tak mi zavolaj, pa láska“  Vypla som mobil a s uplakanými očami som si lahla.

 Spánok sa dostavil po dlhých hodinách pozerania sa na strop a počítanie spolu so sekundovou ručičkou. V izbe bolo také ticho, až sa zdal zvuk sekundovej ručičky nesmierne hlučný. Hlavu som si schovala pod vankúš a v najdivnejšej polohe som zaspala.

***

Ráno ma zobudil Derek. Mixoval so mnou.

„Čo to robíš?!“ okríkla som ho rozospatým hlasom.

„Budím ťa“

„Nehovor“ sarkasticky som sa zazubila. Opätoval mi úsmev a potiahol perinou. Tým, že som na nej ležala, ma vyhodil do vzduchu. Našťasie som pristála na to isté miesto. Na posteľ. Ale bolo to vážne iba o ďažďovský chlp. (pre zaujímavosť- dažďovka nemá chlpy... Vedela si to Charlotte?) Protestansky som sa posadila. Ruky som si prekrížila cez prsia.

„Čo?“

„Čo? Aké čo? Prečo ma budíš v túto nekresťanskú hodinu?“

„Zlatíčko je jedánsť hodín“

„Však hovorím“ s úškrnom pokrútil hlavou. Ten pohyb mi pripomenul včerajšom. Prepadli ma pazúri čerňavi. Popadla ma neuveritelne depresívna nálada. Položila som si na seba vankúš a rozplakala sa. Na mojom chrbáte na prechádzala Derekova ruka sem a tam.

„Zlatíčko neplač.. No, je tu Nate. Pošlem ho za tebou. On ti snaď pomôže“

„Nie“ uvzhlykane som prehovorila. No to už bol vedla mňa. Ani som nezdvihla hlavu, či to je on.

„Už je tu, že?“

„Správne“ pritakal Nate. Sadol si vedľa mňa a položil mi moju hlavu na jeho hruď. Upokojivo  mi prechádzal po chrbáte.

„Ďakujem, že tu si“  Dneska sa mi nejako menia nálady zo sekundy na sekundu.

„Nechcela by si mi niečo povedať?“ Zavrtila som sa mu na hrudi a bola ticho.

„Cassie...“ prehovoril starostlivo. Prstom mi prešiel po pere, čím mi zmazal posledné zvyšky červeného rúžu.

„Bratček, poviem ti hocičo, ale nie o tom čo odo mňa očakávaš..“

„Takže asi vieš, že mi volal Liam. Vieš, on má o teba strach. Prečo mu nevoláš? Rozhodol sa, že odíde skôr. Dnes o 19 ide na lietadlo“

„Nech si nemeria nadarmo takú dlhú cestu. Aj tak tu moc štastne nepochodí“

„Čo sa ti stalo? Nerozumiem. V jeden deň si Liam sem a na druhý deň nič. Ani ho vidieť nechceš“

„Chcem!“ protirečila som mu.

„Nerozumieš tomu Nate. Stále ho lúbim, ale je to lepšie takto. Proste mi ver“

„Okey, je toto jeden z tých ženských sprostých dní, kedy nechcú niečo povedať a preto zahadzujú lásku svojho života?“

„Také niečo“ Priznala som.

„Na toto sa pozerať nechcem“

„Tak odvráť zrak, pretože sa to práve teraz deje“

„Cassie, aj keby to malo byť to posledné, čo urobím, sptretneš sa s ním a vysvetlíš mu to.“

„Donúť ma“ zákerne som zakričala. Zbadal medzi všetkými vreckovkami dopis.

„Čo to je?“ Bleskovo som sa po ňom hodila a vytrhla mu ho z ruky.

„Dôvod, prečo sa s ním už nikdy neporozprávam“

„Cassie, mysli aj na neho. Onn ťa miluje. Len tak bez najmenšieho slova odídeš z jeho života, vážne?“

„Ano! Už o ňom nikdy predo mňou nehovor! Počuješ ma?“ skríkla som najviac ako mi hlasivky dali.

„Ako chceš“ nahnevane sa zohol po tašku.

„Nie, prepáč. S tebou nechcem byť pohádaná“ Uplakane som k nemu podišla.

„Cassie, ja neviem. Nechcem vidieť ako si ničíte životy. A ja som zasnúbený. Ako mám byť šťastný?“ silno som ho obímula..

„Nate, prosím, len mi ver. Takto je to lepšie.“ Silno som sa prichytila o jeho tričko a ťahala som mu ho. Ako bonus som ho celé oplakala. Zasmiala som sa nad mojím vývorom.

„Prepáč sa to tričko“ Chystla sa niečo povedať, no prerušilo nás trúbenie z príjazdovej cesty. Vypúlila som oči.

„Koľko je hodín?“

„16:10, prečo?“ Pleskla som sa po čele. Zbehla som do kúpelni a odmalovala si čierne stopy po slzách. Narýchlo som si dala make-up aby mi zakryl červené flaky. Vrátila som sa do izba akurát, keď sa zmetený Nate pozeral cez druhé okno.

„Kam ideš s Tobym? Cassie, nech sa stalo hocičo, toto nieje správna cesta.“ Pohoršene sa na mňa pozeral, zatiaľ čo ja som si vyberala oblečenie zo skrine.

„Tak to nie je Nate. Ideme ako kamaráti“

„Jasné Toby chodí zväčša s iba kamarátkami von“ Slovol kamarátkami dal do úvodzoviek. Prekrútila som očami a pristúpila k nemu. Dlane som mu dala na líca.

„Viem sa o seba postarať, neboj sa“ lenivo sa usmial a ja som ho obýmula.

„Stále s tým nesúhlasím. Síce si myslím, že to robíš z toho dôvodu, že nechceš byť sama, ale aj tak ťa mám rád. Len chcem vedieť, či si si istá, že robíš dobre“

„Niesom, ale potrebujem ísť s niekym neznámim von“ Prikývol.

„Dobre, ale nič viac“

„Nate, preboha niesi moja mama“ zasmiala som sa.

„Len sa bojím, že urobíš niečo, čo ťa bude neskôr bolieť. Bol som tam kde si ty. Viem ako to bolí“

„Neviem. Nemáš ani poňatia. Kebyže vieš pravdu (pokrútila som hlavou) ale nič“

„Tak mi ju povedz“

„Nepoviem, nechcem ti zničiť zásnuby“ pousmiala som sa a už oblečená som ho ťahala cez okno preč.

„Dobre už idem“zasmial sa a pramienok vlasov mi zapravil za ucho.

„Ešte ti volám“ zvolal už zo svojej izby. Zobrala som si telefon a zišla vn na záhradu. Tam ma už čakal vysmiaty Toby. Presne tototeraz potrebujem. Človeka s bezproblémovým životom. S miernym popudením som si zastrčila mamin náhrdelník pod košelu. Mala som sa sebe riflové kraťase pod rebrá a v nich zapravenú jemnú bielu košelu. Hnedé gladiátorky a vlasy v katastrofálnom stave, no čo už.....

„Ahoj“ pozdravila som ho s nasilu vytvoreným úsmevom.... Pokračovanie nabudúce Chloe

38. Maybe One Day

Tak, ďalšia  časť :) Ďakujem všetkým za komentáre. Som rada, že niekto tento príbeh číta pravidelne :) Snáď sa vám dnešná časť bude páčiť ;)
PS: Aj vy ste tak napätí čo sa všetko udeje v príbehu Chloe? Ja už síce viem ako to dopadne, ale aj tak každú časť čítam so zatajeným dychom :) Píšeš úžasne! :*
*Charlotte*


Ležala som na posteli. Cez otvorené okno prefukoval chladný a vlhký vietor. Na tmavej oblohe svietil úzky mesiac. Tvár mi pohltil široký úsmev. Okolo mňa vládlo dokonalé ticho, nepravidelne prerušované zvukom hromu. Ako v spomalenom filme som sa otočila na bok. Hlavu som pohodlne zaborila do vankúša. Niekoľko krát som zažmurkala a snažila sa udržať sa ešte pri vedomí.


...


Neskôr v tú noc ma zo spánku prebralo nepríjemné prasknutie. S hlavou stále zaborenou do vankúša som nehybne ležala na posteli no všetky zmysli som mala v pozore. Po chvíli niečo zavŕzgalo. Zvuk znel až príliš blízko pri mne. Zodvihla som hlavu no len tak aby som jedným okom dokázala preskúmať okolie. Vonku už zúrila silná búrka. Záves pred oknom sa nekontrolovateľne vlnil pod vplyvom vetra. Pohľadom som prešla po izbe. V starom kresle v rohu izby som uvidela tmavú postavu. Narovnala som sa. Srdce sa mi v okamihu rozbúchalo a na sekundu sa mi zastavila krv v žilách. Pri lepšom pohľade som v kresle uvidela schúleného Jasona. S nepríjemným vŕzganím, ktoré aj pri najmenšom pohybe staré kreslo vydávalo, sa snažil nájsť pohodlnú polohu. 
"Jason?" zašepkala som. Jeho nohy okamžite narazili na tvrdú zem. V izbe sa znovu ozvalo zapraskanie. "Čo tu robíš?" Dlhými krokmi prišiel až ku mne.
"Prepáč." Sadol si na okraj postele. Do rúk zobral koniec paplóna a žmolil ho v ruke. Vytrhla som mu ho z ruky a odtiahla ďalej. "Čo tu robíš?" zopakovala som. Svaly na Jasonovej tvári sa napäli až potom sa mu podarilo neisto sa usmiať. Prstami si zatlačil kútiky očí. Inštinktívne som ho objala. Ani som sa nesnažila spýtať sa ho čo sa deje. Ak by som musela počuť slzami zlomený Jasonov hlas, sama by som sa rozplakala. Počkala som kým začne hovoriť prvý. 
"Mrzí ma to Nathalie." Izba sa stále ochladzovala a Jasonovy z úst vychádzala para. Namiesto toho aby som zavrela okno, prehodila som cez neho paplón. V momente on prehodil jeden koniec cezomňa. "Mal som zariadiť aby sa včerajší večer nestal." Chcela som mu skočiť do reči, ale nedal mi na to príležitosť. "Keby som sa snažil viac," Očami stále prechádzal po izbe. "A ešte k tomu sa do toho zamotal aj Jeydon," pevne zaťal zuby.
"Jeydon?" Hlavou mi začali krúžiť myšlienky o Jeydonovi. Nevie to! Snažila som sa, aby nazbadal nad čím premýšlam. Bála som sa, že by mi to vyčítal z tváre. 
"To ako sa pobil s Nathanom," povedal s nechuťou.
Nevie to, potichu som si vydýchla. Vedela som, že by som mu mala povedať pravdu. Ale keď tak nad tým premýšľam sama som nevedela čo včerajší večer znamenal. Z myšlienok ma konečne prebral Jasonov trochu zvýšený hlas. "Už teraz má v škole problémy a až sa ten...ehm...Nathan v pondelok ukáže v škole s monokelom. Jeydon  bude zase," tvár mal napätú hnevom.
"O čom presne hovoríš?" Snažila som sa všetko si ujasniť.
"Už takto vymeškal dva mesiace maturitného ročníka a," Úplne som zabudla, že je ešte od Jasona o rok starší, prebleslo mi mysľou. "Problémy s učiteľmi."
"Oh môj Bože. Myslíš, že ho vyhodia zo školy?" 
"Minulý rok mu pomohlo iba to, že rodičia sľúbili. že sa to nebude opakovať," prižmúril oči.
"Ale ak by mal problém Jeydon musí mať aj Nathan," nervózne som sa zasmiala.
"O tom silno pochybujem." Táto skutočnosť ma ovalila chladnejšie ako silný prúd vzduchu z okna. Trhla som sebou a postavila sa pred okno. "Som unavená." 
Jason prišiel ku mne, "Odteraz ťa nespustím z očí." Otočil sa ku kreslu. Sadol si do neho a znovu sa ozvalo zavŕzganie. "Nespustím ťa z očí, ale v tomto spať nebudem." Vstal a potichu otvoril dvere. Ja som ho mlčky pozorovala. "Krič keby niečo," pousmial sa a zatvoril dvere. Oprela som sa o stenu a zasnene pozerala z okna. Ťažké kvapky dopadajúce do hlbokých kaluží, vetvy stromov pohybujúce sa do rytmu vetva či blesky, ktoré na pár sekúnd osvetlia všetko okolo seba. Všetko toto som pozorovala so slzami v očiach. Zas som niekomu spôsobila problém. Cez líniu očí mi pomaly začali tiecť prvé slzy. V tú chvíľu som si neskutočne želala aby sa pred oknom objavil Jeydon, aby som ho mohla objať. V jednu chvíľu som si dokonca myslela, že ho vidím no to sa so mnou už iba pohrávala moja ospalá myseľ. Ľahla som si na studenú posteľ. Celé telo prosilo a spánok no myseľ mi nedovolila zaspať. Celú noc som striedavo sledovala okno, hodiny a nakoniec strop. Raz som sa blažene usmievala, pri spomienke na Jeydonove dotyky a v zápätí ma pohltil smútok nad tým s čím sa teraz bude musieť Jeydon vysporiadať. Po pár hodinách oknom konečne začali prechádzať lúče slnka. Stále ticho som si v hlave dookola prehrávala bozk s Jeydonom. Zavrela som oči a akoby som sa znovu objavila v kúpeľny, tak intenzívne som to prežívala. Pri tejto spomienke som konečne zaspala. Snívalo sa mi z Jeydonom, samozrejme keď som posledné hodiny mala v hlave iba jeho. Z krásneho sna, kde sme boli len mi dvaja ma prebral buchot z kuchyne. Hlasné rozbitie taniera a následne hlučné zbieranie črepín. S jemne pootvorenými očami som  prešla do kúpeľne. Zahľadela som sa do zrkadla. Opuchnuté oči, rozmazaný make-up, pokrčené oblečenie a namiesto vlasov iba akási čudná, plavá slama. Rýchlymi pohybmi som si prečesala vlasy, zmyla make-up. "Musím sa porozprávať s Jeydonom," povedala som svojmu odrazu v zrkadle a tvár som si znovu ponorila do studenej vody. S bosými nohami som pricupitala  do kuchyne. Mama obratne krájala mrkvu a hádzala ju do hrnca. Privítala ma vrúcnym úsmevom. 
"To je už obed?" 
Mama sa zasmiala a začala drviť korenie. Intenzívna vôňa čerstvej zmesi korenia sa vznášala vo vzduchu. "Mohli ste ma zobudiť." Sadla som si vedľa otca. Pohľadom hypnotizoval krížovku a nervózne ťukal perom. Dlane si utrel do nohavíc a nenápadne sa opýtal, "Len tak teoreticky. Ako by si básnicky povedala," zrak mu udrel na krížovku, "smútok."
Mame sa ústa skrivili do pobaveného úsmevu. "Tesk," povedala.
"Samozrejme." Rýchlymi ťahmi pera zarýval do papiera správnu odpoveď. Očami znovu prebehol po krížovke. "Obyvateľ Indie na štyri." Perom začal klepať po stole a pozrel sa na mamu.
"Thád," povedala nezaujato.
Zúžil pery. "Zlatko, ako sa volá ten cicavec, slabozubec na A," pohľad mal prilepený na malé štvorčeky.
Mama zvraštila čelo a prižmúrila oči, "Neviem," pokrútila hlavou.
"Ty nevieš?" otočil sa na ňu s otvorenými ústami. Odsunula som sa od stola a cestou potľapkala otca po rameni, "Raz budeš šampión." Svižným krokom som prešla chodbou. Šla som priamo za hlasným Lucasovým smiechom. Veľká obrazovka hrala všetkými farbami a Lucas ju s lesklými očami zaujato pozoroval. Na konci obývačky sa Jason jedným plecom opieral o presklené dvere do záhrady. Sústredene ladil každú strunu na gitare. Aj napriek smiechu vládla v izbe pochmúrna atmosféra. Izbu osvietila žltá žiara, počula som hlasný zvuk blesku. 
"Konečne si vstala," nepatrní úsmev na Jasonovej tvári v sekunde vystriedalo sústredenie. Hodila som sa k nemu a mierne si ošuchla kolená. "Zahraj niečo." Jason pomaly zodvihol hlavu a zodvihol jedno obočie. Našpúlil pery a pokúsil sa vyzerať namyslene. Narovnal sa a gitaru chytil pevne do rúk. Pozorovala som precízne pohyby prstov, vďaka, ktorým izbu ozvučila krásna melódia. Hudba sa miesila s hromy. 
"Strašidelné." Lucas sa ku mne pritúlil. Pevne som ho objala a ďalej sme počúvali. Odrazu prestal hrať. Pozrel sa ponad mňa a odložil gitaru.
"Čau." Hlas znejúci za mnou ma šteklil po celom tele. Jason vstal a vo vzduchu si tľapol s Jeydonom.
Pomaly som sa otočila. V momente ako som ho uvidela som zmeravela. Bezradne som sa na neho pozerala. Čo mám robiť? bojovala som s myšlienkami.
"Ideme?" Jason rozhodil rukami. Jeydon nerozhodne zodvihol plecia. "Nechaj ma zohriať sa," neprirodzene sa zatriasol. Pozrel sa na mňa a zvodne zodvihol jeden kútik úst. 
S prázdnou hlavou som ich sledovala pokým nezabočili do kuchyne. "Poďme sa najesť." Chytila som Lucasa pevne za ruku a priam ho ťahala za sebou. Zastala som priamo vo dverách. 
"Si v poriadku?" zamračil sa Jason.
"Je mi zima," povedala som sekavo ako robot. Stisla som päste a prinútila sa pohnúť sa. Neprirodzené ticho mi bilo do uší. Rovná ako pravítko s rukami na kolenách som sedela za stolom. Potrebujem byť s Jeydonom sama!
"Tak čo dnes plánujete?" Mama sa rukou oprela o stôl a položila predomňa čaj. "Toto by ťa malo zahriať," rukou mu prehrabla vlasy a pobozkala ma na vrch hlavy. Oboma rukami som chytila horúci čaj. Do mysle sa mi votrel nápad. "Dnes ideme s Abigail do parku." Pozrela som sa priamo do Jeydonových očí v snahe naznačiť mu niečo. "Stretávame sa pri tom veľkom, starom dube na konci parku, presne o piatej." Každé slovo som dôkladne vyslovila a nenápadne sledovala Jeydona.
"Fakt nás to zaujíma," zamrmlal si Jason a húževnato krúžil lyžičkou. Prevrátila som očami. "Budem v izbe." Rozhodne som vstala od stola a schytila čaj. Šálka ma pálila po celej ruke, no na tvári som nedala nič poznať. Až v izbe som ju odhodila na stôl. Ruku som hneď položila pod prúd studenej vody. Žmolila som si ruku a sledovala svoj odraz v zrkadle. Pozerala som sa na seba akoby som to ani nebola ja. "Snáď to pochopil," povedala som si priamo do očí. 
Z čaju už vyprchala všetká horúčava. Ležala som na boku a očami prechádzala po ryhách skrine. Keď som sa konečne pohla zabolel ma každý sval. Prešla som sa po izbe aby si moje telo zvyklo na pohyb. Po poslednom kolečku som zrakom zavadila o hodiny. Červené svetlo mi bilo do očí. Bolo niečo po štvrtej. Otočila som sa ku skrini. Na nohy som si natiahla čierne legíny, na vrch som si dala úzke tielko cez, ktoré som prehodila široký béžový sveter s kapucňou. Dlhými krokmi som schádzala dole. Schody som brala po dvoch. 
"Kedy prídeš?" Jason stál pred dverami s prekríženými rukami. Pevne som zovrela kľúče v dlani. Časť môjho mozgu, tá zodpovedná bila na poplach, aby som mu povedala pravdu no druhá uvažovala opačne. Zavrela som lesk a spojila peri aby som ho rovnomerne rozotrela. "Neviem." Zabuchla som dvere a rýchlo nahmatala mobil. Kry ma, naťukala som čo najrýchlejšie. Odpoveď od Abby prišla behom sekundy,  Akoby sa stalo. Usmiala som sa a rýchlo si obula druhú tenisku. Vonku sa spustila ďalšia dávka dažďa. Natiahla som si kapucňu, ruky som schovala do vreciek a nohami som šúchala o chodník, akoby som ani nedvíhala nohy.
Po dvadsiatich minútach cesty som konečne prišla do stredu parku. Okolo mňa nebol vôbec nikto. V diaľke som uvidela starý dub o ktorom som hovorila. Prichádzala som bližšie. Každým mojim krokom sa dážď zoslaboval. Až keď som sa rukou dotkla vlhkej kôry uvidela som ho.

33. KORS

Troška kratšia, ale predsa... Po dlhom čase, ale užite si ju :) Chcela by som sa ešte poďakovať strašne strašne moc Caroline. Dievča nepoznám ťa, no vždy ma poteší, keď vidím, že si niečo okomentovala.. Chloe

„ehm. Odpisuješ mi na otázky?“ zasmiala som sa a zaklopala na cudzie rameno. Človek s čiernou kapucňou a sluchatkami v ušiach sa na mňa otočil.

„Cassie?“

„No to si robíš.... Toby?“

„To tebe odpisujem?“ prstom namieril na čerstvo napísané: Can we finally meet?

„Možno.... Je tu tá šanca“ zaspetkovala som. Možno nechcem aby to bol Toby. Možno je ešte šanca výjsť s klamstvom, že nemám najmenšie poňatie čo tu robí.

„Snažíš sa z tohto vykecať, však?“ zazubene sa na mňa pozeral.

„Nie“

„Klameš mi“ pobavene si prekrížil ruky cez plecia.

„Neklamem“

„A zase to robíš“ Pohladom som skenovala asfaltový chodník. Moje pery napadol neplánovaný úsmev. Chcela som si dať facku, za to. Ja sa predsa nechcem usmievať. Nie na neho. Pokrútila som hlavou.

„Prepáč, ale musím ísť ešte k Liamovi domov“Jeho pohlad spálil všetky moje obavy. Prečo som sa ho vlastne ešte pred sekundou bála?

„Môžem ťa aspoň odprevadiť. Chcem sa iba rozprávať“ zdvihol ruky do obranného postoja.

„Okej“ z kabelky som si vybrala žuvačku a hodila si ju do úst. Bola s papájovou príchuťou. Kráčal vedľa mňa a pýtal sa ma otázky.

„Chvíľku som si myslel, že si zo mňa niekto robí srandu“ ozval sa, keď sme vystúpili z autobusu.

„Vážne? Ja zas neverím, že si to písal ty“ odpovedala som s viditelnou dávkou ironie.

„Ako to myslíš?“

„Ty si bol vždy namyslený bohatý , s prepáčením, idiot, s ktorým sa nedalo rozprávať o ničom inom, iba ako ti to sluší“

„Hm, takže si myslíš, že mi to sluší?“ s úsmevom na perách si ma doberal. Kriticky som si ho premerala.

„Chceš počuť pravdu?“

„Radšej nie“ zasmial sa a nechcene som sa pridala. Nechcelo sa mi rozoberať tému ja a on.

„Čo ty a Melody?“

„Čo ja a melody?“ nechápavo hladel pred nás na cestu. Zatlačila som na jeho chrbát končekmi svojich prstou, aby som ho potlačila správnou cestou.

„Nehovor mi, že nevieš na čo narážam“ zastavili sme a pozrela som sa mu hypnoticky do očí.

„Ja som s ňou síce chodil, teda ak sa to tak dá nazvať, ale to bolo asi tak 27 hodinové. Povedzme, že nebola môjh typ“

„Čo ti nehovorila každú minútu aký si pekný, alebo čo?“ sarkasticky som odvrátila zrak a pokračovala v ceste. Po jej okrajoch boli kríky a po našej pravici sa rozprestierali rodinné domy. Po každom treťom kríku nasledovala lavička. Bolo to dosť symetriky navrhnuté.

„Takže už viem o tebe, že si o mne myslíš, že som pekný a že mi to vždy sekne“ prevrátila som očami a jemne ho sotila do ramena.

 „Ďalší dôkaz, že si namyslený“

„Možno som rád namyslený. Možno vďaka tomu mi nikto neublíži. Rozmýšlala si niekedy nad tým? Niektorý ľudia sa správajú divno, pre nejaký dôvod“

„Hm, to si si určite teraz vymyslel“ kútikom oka som sa na neho pozrela. Chystal sa mi protirečiť, no ja som prudko zastavila. Pukla som bublinu zo žuvačky a prehovorila som:

„Tak a som tu. Ďakujem za odprevadenie“ usmiala som sa na neho. Zahambene prešlapoval z jedenj nohy na druhú. Spravil krok bližšie.

„Čo to robíš?“

„No práve teraz sa ťa snažím pozvať niekedy von“

„Aha. Tak to nerob. Má Liama a lúbim ho“

„Ale ja som to myslel kamarátsky.“

„Uvidíme, pa“ postavila som sa na špičky a dala mu pusu na líce.

„Vieš o tom, že mi to moc nepomáha?“ ozval sa, keď som už otvárala dvere. Otočila som sa, zasmiala sa a zakývala mu. Zatvorila som dvere a vydýchla si prudkým výdychom.

„To bolo divné!“ vyhlásila som. Zhodila som žuvačku do koša a prudko otvorila dvere do obývačky.

„Hups, to je trapas. Ehh, ja vás tu nehám. Mala som iba dojsť pre Liamovu poštu do jeho izby“ povedala som, a hneď sa vyparila. Na ten obraz nikdy nezabudnem. Liamova mama ležiaca na poštákovi.... Aspoň som si bola istá, že poštu už dostal. Vyšla som po schodoch hlasným dupotom.  Na najvyššom schode ma striaslo. Obímula som sa rukami a v mysli som sa modlila, aby som ten obraz nemala vo snoch. Zaklopala som na dvere a čakal kým mi niekto otvor.. Počkať! Kto by mi mal otvoriť? Veď Liam je preč. Pichlo ma pri srdci, keď som si na ten fakt spomenula. Pometená myšlienkou, že mi pohľad na jeho mamu nerobí dobre som sa začala prehrabávať jeho vecami na stole. Zrazu som zbadala tri dopisy. Schmatla som ich, nahádzala ich do kabelky a priblížila sak jeho poličkám. Mala som sto chutí vziať mu jeho pokémonov!! Ovládla som sa a tak som sa uskromnila jeho svetrom. Bol nasiaknutý jeho vôňou. Fájn, už viem, pri čom budem zaspávať. So zatvorenými očami som vsiakla jeho vôňu a aj tú mikinu som hodila do kabelky. Poupravovala som si sukňu a vybrala sa dole. Cez medzierku na dverách do obývačky som videla, že si pošťák dáva a seba gate. Chvála bohu! Kráčala som po špičkách aby si ma nikto nevšimol. Keď som bola asi desať centimetrov od dverí, začala som šprintovať a treskla soom dverami. Ani som sa neotáčala, či niekto nenakúka cez závesy. Pohlad som zapichla do zemi a čo najrýchlejšie som sa snažila dostať na autobusovú zastávky.

Neskôr doma som si vybrala jeho mikinu z kabelky pripravená na spánok.O mikinu sa zachytila všetky dopisi a ako som ju vytiahla, rozsypali sa po zemi.

„Čo to... Fuck!“..... Pokračovaniee nabudúce *Chloe

Just one hug 2 - Lucy

Helou pípl . Rozhodla som sa , že to nebude jednodielovka ale kapitolovka . Totižto sa mi snívalo presne toto tu . Myslím si , že to bude celkom dobrý nápad , len ho musím spracovať. Dlho som nič nepridala ani LoF lebo nemám nápady , chuť a ani čas písať . Dúfam , že sa vám to bude páčiť a takisto očakávam aj nejaký ten komentár . Paa ;)

                                                     Viac v celom článku . 

Chloe- Really long time ago...

Moja prvá nefalšovaná jednodielovka! Písala som ju asi 6 dni, no každý deň asi 10 minút.. :D Cítila som sa previnilo, že somnič nepridala a ešte k tomu do mňa Charlotte hustila, že nemá čo čítať. Tak tu je jednodielovka- Really long time ago.

PS: Chystám sa na ďalšiu jednodielovku s názvom: Nothing just mystery  with a pretty smile...

Uprostred ničom nerušenej noci sa v jednom menšom obchodíku objavila útla postava. Mesačný svit osvietil tenké prsty ako pretáčajú nápis otvorené na zatvorené. Podišla ku chryzantémam a jemne vsiakla ich vôňu. Voňali krásne. Miluje vôňu niečoho, čo nevie opísať. Vedeli by ste definovať vôňu medu? Alebo čerstvého zimného vánku? Teraz na jar sú čerstvé. Dodekorovala rôzne  farby tohto druhu do vázy. Kúsok od nich sa hrdo vynímali lalie, potom ruže a všetky možné ostatné druhy kvetov. Roztriedila baliace papiere a veci na dekorovanie. Na drobný papier v tvare sedmokrásky napísala: Rosie, zajtra tu nebudem tak tu nevyvádzaj. Poobede dojdu tulipány a slnečnice, nezabudni ich prevziať xoxo Fela. Papier nechala na stolíku s poslednou slnečnicou. Šikmo odstrihla koniec aby sa dožila aspoň dvoch dní bez vody. Jej hlava obklopená žltými žiarivými listami bola znak. Vždy ju za sebou nechala. Nechala ju v nemocnici, domove dôchodcov a porozdávala ich bezdomovcom. Na oslave mohli od nej vždy očakávať slnečnice. Vybehla z obchodu a jeden z mnohých kľúčov zastrčila do dierky pod klúčkou. Zacvaknutie značilo zamknutie dverí.

Na ceste domov sa ozývalo pravidelné clop clop clop clop. Spôsobovali to Feline topánky na opätku. Boli desať centimetrové béžovej farby. Tmavé obtiahnuté rifle zvýrazňovali jej vyšportované nohy a na nich mala jednoduchý top. Bola to krémová blúzka spod ktorej presvitalo tielko. Kabelku hnedej farby si prehodila cez hlavu. Natiahla si sveter. Schovala si v ňom ruky a obímula sa. Vlna ju oteplovala.  Fela rozdávala jej úsmev už aj tak ospalému lesu. Všade tma. Kríky sa lenivo pohybovali vo vetre. Krík mal farbu ako ten vedľa neho. Bolo to ako keby jej vietor chcel niečo povedať. Občas zatvorila oči a vychutnávala si vietor. Cestu poznala veľmi dobre. Každý deň chodila touto cestou. Cestička lesom bola obklopená lavičkami z dubu natretými na tmavšiu hnedú. Keď sa dostala pred svoj dom, niečo ju vydesilo. Neviem prečo ale príjemne vydesilo. Tešilo ju to. Zmetená jej pocitom sa zhrbila,  prižmúrila oči a urobila krok vpred. Na schodoch Felinho domu sedel niekto zahalený tieňom. Jediná pouličná lampa osvietila akurát tak jeho nohy. Bol to muž, o tom nie je pochýb. V jemnom svetle sa vynímali jeho conversky bielej farby. V túto noc vial jemný a zároveň studený vánok. Nad hlavami svietili hviezdy. Pokryli celú oblohu. Jej úsmev badateľne zmizol. Klamala by, ak by povedala, že sa jej v očiach zračil strach. Sama sa nevyznala vo svojich myšlienkach. Snažila sa zaostriť na chalana oproti nej. Stála tam akoby jej niekto zamúroval nohy. Oblial ju pot.

„Derek?“ Hneď ako to povedala sa v duchu zasmiala. On aby sem prišiel? HA! To určite. Ešte k tomu ho nevidela od svojich 11. Derek bol jej bývalý kamarát z detstva.  Páčil sa jej od prvej triedy. Nepáčil sa jej vďaka jeho, vtedy ešte štrbavým, zubom. Nepáčil sa jej ani kvôli jeho žiarivým hlbokým očiam. Ani kvôli jeho menším kučierkam na jeho hrive. Boli a stále sú gaštanovo hnedé. Mnoho ľudí mu ich závideli pretože ,aj keď si ich zafarbíte, nie je tu ani tá najmenšia šanca,  aby boli žiarivejšie. Trapné napodobeniny zaplavili našu školu v 4. ročníku. Pravda bola taká, že sa jej ľúbil pre jeho spôsob zaobchádzania s ľuďmi. A tiež pre jeho hlas, ktorý bol ako jemný dotyk motýlich krídiel, ako med stekajúci po zoschnutej hrianke. Bolo náročné nezamilovať sa pre dievča, ktoré malo za kamaráta iba jeho a Joyce. S Joyce sa Fela baví do teraz. Fela bola nevýrazné dievča. Mala okuliare a oblečenie najjednoduchších farieb a látky. No pre Dereka bola aj cez tieto veci úžasná. Nanešťastie tento fakt Fele unikol. Baby boli úplne mimo už pri jeho pozdravení. Vraj dokonalosť neexistuje! Vlastne neexistuje. Mal problémy v rodine. Jeho maminka odišla do neba keď bol veľmi mladý. Doteraz si na to pamätá.

12.06.2000

„Nechytíš ma!“ ich  smiech sa rozlieval na všetky strany a oblizoval stromy všakovakých kríkov. Fela sa ocitla na menšej vyvýšenine pri jazierku. Bolo trblietavé. Na hladine sa odrážali lúče svetla. Oteplovali ju.

„Kde si?“ zvolala Fela keď nevidela Dereka. Žiadna odozva neprišla. Márne čakala ďalšiu minútu. Zvolala hlasnejšie.

„Derek?“ zastavila sa pri vŕbe. Boli tam duby a len jedna vŕba. Jej konáre boli v oblúku a dosahovali až po jej kolená. Odhrnula ich ako záves. Jeho listy sa obtierali o ostatné a vydávali zvonkový zvuk. Ako kedy slabé zvončeky o seba narážali. Boli jemnejšie ako najjemnejší  zamet. Jeho ostré konce neškrabali, iba pohladili.  Jemne pofukovali sem a tam. Prešla cez konáre a porozhliadla sa. Z jednej strany sa vynoril Derek a s úšklabom sa približoval. Šprintoval. Utekala pred ním, no nemala strach. Mala ho rada. Ich smiech rozvonil stromy. Tie stromy im rozprávali príbehy. Všetko sa zdalo živšie, celý les. Akoby ich oživoval úprimný smiech plný pocitov náklonnosti a radosti. Fela zastavila a snažila sa chytiť dych. Derek nezastavoval.  Nabral ju a spolu s ňou skočil do vody. Už vo vode sa Fele po hlave naháňali štiplavé poznámky, ktoré mu plánovala povedať, keď sa vynoria. Vynorili sa naraz. Lapali dych. Derek priplával k nej. V tej chvíli zabudla aj na najnovšiu bábiku v obchode aj na štiplavé poznámky. Usmievali sa od ucha k uchu. Jeho ruka sa zastavila až na jej ramene.

„Chytil som ťa. Som ako Ash.“
„Ash ale nechytil jeho vlastného kamaráta Pikačua. Ty si skôr Akvamen, alebo Spiderman“

„Hm, vždy sa mi Akvaman ľúbil.“

„Aj mne, ale mám radšej Spongeboba“
„Áno, aj s tou hviezdicou“ zasmiali sme sa.  Pruko rozhadzoval nohami aby sa nepotopil. Snaha plávať bol docela dobrý plán.

„Mám ťa rád. Možno skončíme ako tvoji rodičia. Budeme sa ľúbiť a budeme mať deti. Ako sa budú volať?“

„Ja neviem či sa za teba vydám! Ty máš oči len pre  Cameron!“ oduto si prekrížila ruky cez hruď.

„To nie je pravda!“

„Je! Vždy jej dáš vymaľovavánku a mne nič...“

„Ale to mi dáva otec... On chce aby som sa do nej zalúbil, pretože má bohatého otca, ale ja ju nelúbim!“

„Tak dobre.... Mohli by sa volať Nicolas alebo Sofia“ Iskričky mu leteli po očiach.

„A čo Hope?“

„Môže byť“ Fela sa priblížila a urobila vec, ktorá bola pre ňu osobná a delikátna. Načiahla sa a...... dala mu pusu na líčko. Okamžite ju napadla červeň a nasiakla jej líčka. Ale ako si všimla nie iba jej. Derekov pohľad patril hladine.  Zrazu mu blesklo v očiach.

„Počkaj tu“ prudko ponoril sa. Voda bola priezračná, takže Fela videla, čo robí Derek pod hladinou. Vynoril sa pod leknom. Lekno na jeho temene sa týčilo hrdosťou. Vybuchla do smiechu. Vyzeralo to, že sa mu smeje aj tá kvetina. Rýchlo ju strhol aby nepokazil estetický zážitok. Fela si zakryla rukou ústa a snažila sa nesmiať. Vznikol z toho zvuk podobný chrápaniu.

„Čo to je?“ Fela sa netrpezlivo pohybovala po hladine sem a tam. Spoza jeho chrbta vybral ruku v päsť. Otočil ju dlaňou k nebu. Pomaly ju otváral a na ruke sa objavil kameň. Mal divný tvar. Pripomínal srdce. Na koncoch bol slabunko šedý a v strede sa rozprestierala béžová. Vyzeral ako z obrázka nakresleného olejovými pastelkami.

„To je pre teba.“ Fela natiahla ruku k Derekovi a vzala si kamienok z jeho dlane.

„Ďakujem“ pošepkala už na ceste na breh. Položila sa na zem vedľa vŕby. Zahaľovala ich. Jej konáre im spravili ohradu. Cítili sa bezpečne. Kamienok položila do školskej tašky. Derek k nej podišiel a sadol si vedľa nej. Bez slova začal vyrezávať do stromu písmená.

„Čo to robíš?“

„Označujem naše miesto“ lenivo sa usmial. Zabratý do vyrývania si začal oblizovať spodnú peru.

„Derek! Dé-ré-k!“ ozval sa krik. Zdvihla som jeden konár vŕby a nakukla, kto to kričí. Splašený ako kôň sa Derekov otec preháňal po lúke. Steblá trávi mu kopírovali nohy.

„Mal by si ísť“ otočila sa na Dereka. On si len smutne oprášil gate. Dokončil nápis, vzal si tašku a predral sa konármi. Ešte naposledy pozrel na Felu a dal jej pusu na líčko.

„Raz utečieme!“ Fela prikývla nevediac, čo si o tom myslieť. Konáre sa za ním dali do pôvodného postoja. Boli ako záves. Záves cez ktorý nik nevidí. Záves, ktorý im dával bezpečie. Fela sa pozerala ako odchádza s otcom preč. Spadla na kolená a bruškami prstov prechádzala po nápise. Nápis bol obklopený srdiečkom.

Our safe place-

      F+D

S radostným úsmevom si vzala kameň do ruky a šla domov. Derek na druhý deň neprišiel do školy ani na ich miesto. Dokonca sa Fela rozhodla ísť do susednej dediny k jeho domu, no nik nebol doma. Klopala bezmocne na sklenené okná, ktoré boli pavučinové. Prach sa tam skladoval, akoby tam nik nebýval dobrý mesiac. Ich domový strážca povedal tejto jemnej bytosti krutú pravdu. Derek a jeho rodina odišli s mesta. Čoby z mesta, z kontinentu. Z Benátok sa presťahoval do Austrálie. Už len ten fakt, že odišiel, ju zlomil. Jej kamarát. Bez neho mala už iba rodinu a Joyce. Ten kameň má dodnes. Spravila si z neho klúčenku. Neprešiel deň bez spomienky na neho. No najviac ju bolelo, že jej nič nepovedal. Po šiestich rokoch jej začal byť lahostajný. Nesnažil sa ju nájsť, tak načo sa má sužovať?

Mladík sa na meno Derek otočil. V jeho očiach sa zračila bolesť a trápenie. Rýchlo sa vystrel na rovné nohy. Už nemalo zmysel hrať sa na to, že si ho nepamätá. Veď pred necelou minútou vykríkla jeho meno. Nedalo sa ani poprieť, že to bol on, ale čo tu chce? To za chvíľu zistí. Ten chalan na ktorého skoro zabudla tu stál v plnej kráse. A možno ešte krajší. Všetky tie pocity sa jej vrátili ako búrka po lejaku.

„Unicorn. Si to ty?“ To bola jej prezývka. Často ju tak volala, a nikdy jej nechcel povedať, prečo.  Ladne sa postavila do postavu, ktorý vravel: Máš 10 minút, potom ti vrazím, že zabudneš aj moje meno. Teda jedine ak ho vie, pretože zatiaľ povedal iba jej prezývku.

„Asi tu sedíš, aby si so mnou hovoril. Počkaj pozriem sa do diára...... Ups, aha mám tu poznámku. Nikdy nechoď von s blbými klamármi, čo sa ti nevedia ozvať ani po 7 rokoch.“ Naoko smutne odula spodnú peru. Dlho to netrvalo. Žiarivo sa usmiala, keď si všimla, že je jeho mega ultra veľké ego dotknuté.  Nedal to na tvári poznať. Mal ju stále zahalenú zmetkom, iba mu to blesklo v očiach. Derek vycítil, že sa Fela rýchlo snaží postaviť bariéry. Múry, ktoré by sa mu nepodarilo zbúrať, cez ktoré by sa nedostal. Rýchlo reagoval. Jeho klasický lenivý úsmev, ktorým sa vyznačoval, stále osídloval jeho tvár.

„Nevolaj ma tak! To právo si dávno stratil.. A čo tu chceš? Vráť sa odkiaľ si prišiel! Na čo je to dobré? Že sa tu objavíš po 7 rokoch? Odkiaľ si myslíš, že sem smieš prísť a pripomínať mi ako som trpela?“ Zvýšila hlas. Prehupovala sa z jednej nohy na druhú.

„Prečo? Ja ani neviem, čo som ti urobil.“

„To myslíš vážne?“ tu už kričala.

„A vlastne, prečo sa zaujímaš až teraz?............ Fájn, a akurát teraz ti došla reč. Prečo si mi nedal vedieť, že si odišiel? Preboha! A ja naivná som ťa ľúbila“ Od nervov mu hodia pod nohy klúčenku z toho kameňa. Ostal stáť ako obarený. Zohol sa pre kameň a začal ho žmoliť. Prekráčala okolo neho až k dverám. Už nahmatával správny klúč, keď sa zmetene opýtal:

„Počkaj, čo?“ Zastrčila kľúč do dierky a prudko sa otočila na neho. Prikročila k nemu. Delilo ich iba pol metra.

„Nehovor, že si to nevedel!“ obaja už na seba kričali.

„Keby som to vedel, myslíš, že by mi trvalo tak dlho nájsť ťa? Myslíš, že by som sa zasnúbil s Cameron?“

„Ty si zasnúbený? Tak už vôbec nerozumiem, čo chceš odo mňa! Ak hladáš oporu, alebo družišku, pri mne ju nečakaj“

„Bol som. Teda až do okamihu, keď som ju pred 19 hodinami nenechal pred oltárom s ospravedlnením takým nezmyselným.“ Felu pichlo pri srdci. Jeho pohľad ju skenoval celý ten čas. Jeho oči boli zaseknuté na jej. Prenášali si z nich bolesť. V tú sekundu mu videla do vnútra jeho srdca. Vedela čo cíti. Zmetok, nehu, ostražitosť, no najmä túžbu vyjasniť jej všetko. Pokrútila hlavou a znova sa premiestnila k dverám. Otvorila ich a v dverách ešte rýchlo prehovorila.

„Prečo si to neurobil? Perfektne ste sa k sebe hodili! Nemyslím si, že si ju nechal kvôli mne. Podľa mňa sám nevieš, čo chceš“

„Ja viem, čo chcem!“ skočil mi do reči. Pri tých slovách sa jej zapozeral hlboko do jej zelených očí. Treskla dverami ako blesk v najtichšej búrke. Oprela sa o dvere a zošuchla sa na zem. Rukami si zakryla tvár a plakala až do ranných hodín. Derek stál za dverami. Cítila to. Nenápadne nakukla cez záves. Sedel na schodoch a tvár mal schúlenú pri kolenách. Po troch hodinách to vzdal. Prvú hodinu sa k nej snažil prehovoriť, no márne.

Ráno sa zobudila na zemi pred dverami. Jej prvý pohľad smeroval na vázu. Slnečnice v nej boli zvädnuté. Podobne sa cítila aj ona. Vnútri bola zvädnutá, smutná, neistá. Celé doobedie jej to vŕtalo v hlave. Okolo piatej sa rozhodla ísť k tomu osudnému stromu. . Cítila, že ak pôjde k tej vŕbe, vietor jej povie, čo robiť. Vedela, že je to absurdné, aby jej vietor radil, no niečo vnútri jej to radilo. Bol to upršaný deň ako každý iný. Kašlala na to. Dala si čierne rifle a veľkú mikinu jej brata. Vlasy si dala do jednoduchého copu a na nohy si dala gumáky.

Prišla na miesto. V jazierku sa viditeľne zodvihla hladina vody. Vyzeralo to ako keby niekto zabil to miesto. Stále bolo krásne, no už nemalo v sebe tú krásu. Nedá sa to vysvetliť slovami...Proste ju už nenapĺňalo  radosťou.  Konáre na vŕbe sa zvýšili. Už dosahovali po kotník. Ani si neuvedomovala, čo robí. Viedol ju inštinkt. Odhrnula konáre a sadla si do tureckého sedu. Bolo jej jedno, že je tu riziko podchladenia. Bruškami prstou prešla po vyrytých písmenkách. Zatvorila oči a hlboko sa nadýchla. Snažila sa počúvať. Nakoniec k nej neprehovoril ani vietor ani jej vnútro, no niečo predsa len prehovorilo.

 „Často sem chodievaš?“ pošepky, akoby sa bál, že ju odstraší sa ozval vlúdny hlas. Fela sa prudko zvrtla a pozrela sa s kadiaľ ide ten zvuk. Hore na konári stromu ležal Derek.

„Ja sen chodievam, keď chcem premýšlať“

„Čo tu robíš?“ Už vôbec nie nahnevane sa rozprávali.

„Chcem ti iba všetko vysvetliť. Prosím, len ma nechaj hovoriť“ Rezignovane sa oprela o kmeň vŕby. Derek urobil tak isto, ale na druhý koniec stromu. Boli si chrbtami.

„Vieš, v ten deň ma otec zobral preč z mesta. Nevedel som, čo robiť. Chcel som utiecť, ako som ti sľúbil. (zasmial sa) Dokonca som už bol zbalený, no otec ma prichytil. Začal mi nadávať, že by som sa mal venovať Cameron. Odtiahol ma na vlak a šli sme do Ameriky.“

„Mne povedal váž strážny, že ste v Austrálii“ skočila mu do reči Fela.

„To je možné. Otec ho asi podplatil, pretože sa k tebe nedostal ani list, čo som ti napísal“

„Napísal si mi list.....“ skonštatovala skôr pre seba.

„Áno a potom ďalšie dva. Keď som pochopil, že ti ich asi Philip nedonesie, vzdal som to. Zatiaľ som trávil celý môj čas s Cameron. Naši rodičia ma obliekali do tých odporných handier. Dusil som sa.  Vyústilo do až do zasnúbenia. Dohodli sa. RODIČIA sa dohodli!, že keď mi bude 20 ožením sa. Vtedy som ti napísal asi 95 dopisov. Poslal som ich všade. Raz som našiel, že si bola v hoteli Kankaras. No nestihli ťa. A predvčerom, keď nastal ten deň, som na teba myslel viac ako obvykle. Pýtal som sa sám seba, čo ak ťa stretnem? Nechcem byť ženatý. A tak som utiekol. Doslova ( iskričky mu pobehovali v očiach. Na tvári mal úšklabok).  Včera, keď si do mňa hodila ten kameň... Ja neviem. Bol som si istý, že  Cameron už nechcem vidieť. Neveril som tomu.. Ty si po celý ten čas mala môj kamienok“ vytiahol ho z vrecka.

„Tak čo veríš mi?“ nahol sa cez kmeň aby videl na Felu. Ona iba nebadateľne prikývla.

„ Yes I believe you, but it doesn’t  matter. It’s too late. It’s over, we had our chance.....“ Fela začala zvyšovať hlas. Z jej hlasom silnel aj dážď. Z jemného poprchania sa stal silný lejak. Prudké kvapky ju donútili prižmúriť oči.

„No It’s not! I wrote you! It must mean something“ Fela sa pozerala na zem. Nebola si istá, čo ďalej. Ak by povedala, že to s ním skúsi, išla by proti vlastnému presvedčeniu.

„Pozri sa! (kričal). Ak by si ku mne nič necítila, prečo by si mala tento kamienok?“

„Neviem! Teraz je to už jedno!“

„Nie je! Aj ja som ťa ľúbil. A stále ľúbim! Vidím ti na očiach, že ku mne cítiš niečo hlbšie. Pozri sa na mňa“ chytil jej tvár do dlaní a donútil ju pozrieť sa do jeho hlbokých očí, ktoré prekypovali citom k nej. Medzi kvapky padajúce na jej tvár a vykotúľala aj slza.

„Pozri sa na mňa a povedz mi, že nič ku mne necítiš“ túto vetu už zašepkal. Pkrútila hlavou a znova zapichla pohľad na trávu pod nimi.

„To nie je fér! Ja sa snažím nič k tebe necítiť! Prepáč ale je proste neskoro...“

„No, still isn‘t  over“ Ako dopovedal vetu, vrhol sa na jej pery. Bolo to akoby sa dotkli neba. Každý v tú chvíľu vedel, že sú na svete, kvôli tomuto pocitu. Fela sa zaprela o jeho hruď a odtiahla sa. Pokrútila hlavou.

„Nie“ takmer nebadateľne zašepkala do prázda. Derek úspešne odignoroval jej reakciu a spravil presný opak. Znova sa jej prisal perami na tie jej. Tentokrát istejšie, vášnivejšie, rozvážnejšie. Jeho bozk bol opätovaný. Zakvačila sa mu nohami o bedrá. Vtiahol ju do vody. Ich oblečenie na nich priliehalo, ale im to bolo jedno. Hlavné, že sa po toľkých rokoch našli. Kašlali na Derekovho otca, či na Cameron. Na mieste, kde sa to celé začalo, tam sa to vyjasnilo a konečne to nabralo správnu cestu. Cestu, na ktorej sa našli dvaja ľudia plný citu pre seba. Nech robíte čokoľvek, vás vyvolený si vás nájde. Nájde si cestu k vám. Tak buďte pripravený! J Chloe

Just one hug -1

Helou ľudia . Áno teším sa ako malé decko . Som späť doma . Môj krásny sused (ktorý si toto podľa mňa prečíta ;DDD) Mi pomohol na mojej ceste osudu . Konečne som sa dostala domov po 6 dňoch . Prečo ? Pretože som ukecala moju najbližšiu osobu že umieram ♥ ♥ ♥ :DDDDD Nie až tak nie . Len , že mi je zle a chcem ísť domov . K tomu uhorka s mliečkom a som doma v postieľke :DDDDD Rozhodla som sa , že vám sem pridám jednodielovku . Jednodielovka rozdelená na 2 časti xD Áno stihla som ju napísať u tety . Nieje o 1D tak dúfam , že sa vám bude páčiť :) PS: človek najbližší môjmu srdcu ma opustil :( ♥ ÁNO . ROZCHOD s najlepšim kamarátom :DDDD Idem zjesť zmrzku a poplaćem si trochu . Zatiaľ ;)



Dúfala som , že sa mi to podarí aspoň raz . Objať osobu , ktorú milujem .
Večer . Tma . Hviezdy sa ligocú na oblohe . Vystupujú a usmievajú sa na ľudí . Ja kráčam po ulici . Nikdy predtým som tu nebola . Pouličné lampy zhasli . Vythiahla som mobil z vrecka a svietila som si na cestu . Vysoké múry budov mi naháňali strach . Srdce mi bilo zdesene . Nenávidím opustené ulice . Začula som za sebou kroky . Pochytila ma úzkosť . Obzrela som sa . Zazrela som útlu osobu . Nejaký muž . Vysoký ale chudý . Mal na sebe kabát a čiapka mu zahaľovala celú tvár . Chcela som mu tipnúť vek . Podľa chôdze musel mať niečo s nohou . Prečo kráča za mnou v tme ? Starý , zahalený muž ? Mám čisté svedomie . Nič sa mi nemôže stať . Vytočila som si na telefóne falošný hovor . Nechala som mobil zvoniť . V duchu som rátala  . 1  . Nádych . Výdych . 1 Ovečka . 2 . Nádych . Výdych . 2 ovečky . 3 . Nádych . Výdych . 3 ovečky . Zdvihla som telefón a dosť vysokým tónom hlasu som sa začala rozprávať sama so sebou . Áno . Kráčam už do obchodu . O chvíľku som doma . Áno počkajte ma . Nie nejdem sama . Je tu síce tma ale svietim si mobilom . Áno , vchádzam do obchodu . Pa zatím . Zložila som a jemne si vydýchla . Otvorila som dvere . Ozval sa jemný zvonček . Tudítu . Obzrela som sa po predajni . Za pokladňou sedela mladá žena . Chúďa . Má nočnú . Dlhé blond vlasy si omotávala okolo prsta . Jej uprený pohľad do neznáma obrátila ku mne . Pozerala na mňa jej čiernymi očami . Tiene jej krásne zvýraznili oči . Otvorila jemne ústa a vyfukla bublinu . Usmiala som sa smerom k nej . Kráčala som k pultom s malinovkami . Vybrala som si nejaký pomarančový džús . Vedľa mňa stál nejaký čudný chlapík . Tlstý s kučeravými vlasmi . Niečo si mumlal popod nos . Zrejme sa ma na niečo pýtal . Nerozumela som mu . Talian ? Francúz ? Sorry , I don´t understand to you . Môj zvonivý hlas sa ozýval po predajni . Kráčala som k pokladni . Cigarety . Veľa ľudí ma odhováralo od fajčenia no ja som nedokázala prestať . Povedala som im , keď budem šťastná s osobou ktorú milujem ,  prestanem fajčiť . Fajčím tri roky . Odvtedy som nebola šťastná . Vyťahovala som tri krabičky malboriek . Zvonček ohlušujúco zazvonil Tuditúuuuu . Z košíka som vytiahla džús s cigaretami . Pokladníčka mi zatiaľ blokovala , kým som ukladala ručný košík medzi ostatné . Počula som ako sa niekto háda . Nechcela som sa otočiť . Bolo by to priveľmi nápadné . Tak som sa postavila späť ku pokladni a počúvala . Ty kur*a ! Ako si mohla ? Okamžite sa otoč ! Inak to do teba napálim ! Počuješ ? Alebo ťa klátil aj do uší ? Zazerala som na predavačku . Tá len nehybne stála . Vypúlila oči a snažila sa mi niečo naznačiť. Ruky jej klesli k pokladni . Zatlačila nejaký gombík a mala slzy v očiach . Zavrela oči a niečo nezrozumiteľne mumlala . Slza jej stiekla po tvári . Kde som sa to dostala ? Začula som krik . Vreskot . Buchot . Zacítila som pálčivú bolesť medzi lopatkami , ktorá dosahovala vysoké ciele až pri mojom hrudníku . Snažila som sa nadýchnuť . Nešlo to . Priložila som si ruku k mojím prsiam . Vášni ľahko podľahnutej miesto , z malej medzierky  medzi mojimi prsiami ,  ma prebodávala neskutočná bolesť . Zavrela som oči . Svet sa krútil . Cítila som niečo horkasté na mojom jazyku . Nevládala som otvoriť oči . Chcelo sa mi spať . Čo sa to vlastne deje ? Nechápem . Z posledných síl som otvorila oči . Videla som len čiernotu . Prázdny priestor pohltený tmou . Chcela som kričať . Nešlo to . Chcela som plakať . Nešlo to . Cítila som sa uveznená vo svojom vlastnom tele . Pomôžte mi niekto prosím . Sama so svojimi myšlienkami . Rozplakala som sa . Len vo svojích myšlienkach . Chcela som hýbať rukami . Kopať nohami . Spievať . Tancovať . Nič nešlo . Zavriem oči a všetko sa vráti do normálu ? Z posledných síl som zavrela oči .   V ušiach mi stále znela pesnička z rádia , ktoré sa nachádzalo na predajni . Simple Plan - Summer paradise . 

S láskou Lucy ;)

37. Maybe One Day

Tak pevne dúfam, že v tom nemám chyby a príbeh dáva zmysel, kedže nemám silu prečítať si všetko ešte raz :D Túto časť chcem venovať Chloe, kedže ma so scénou, ktoré sa v tejto časti odohrá, otravuje už pomerne dosť dlho! :D ♥ 
*Charlotte*


Pomaly som sa stiahla popri stene až k zemi. Abigail ma bez slov objala a jemne mi prechádzala rukou medzi pramene vlasov. "To bude dobré," zapriadla nakoniec potichu. 
"Abi. Ja som v pohode!" snažila som sa znieť bezstarostne no môj roztrasený hlas značil niečo iné. "Nathan je mi ukradnutý," skúsila som to ešte raz. "chcem vidieť Jeydona." Zahľadela som sa jej do očí najúprimnejším pohľadom aký som dokázala vykúzliť. 
"Si naozaj v poriadku?" 
"Poď." S úsmevom som jej podala ruku. Ruka sa mi triasla preto som si ju druhou trochu pridržala."Nájdem si ťa neskôr," objala som ju. 
"Som na telefóne." Cúvala dozadu. "Ak budeš chcieť odvoz som tu! A sľubujem, že pôjdem pomaly." Jednu ruku si priložila na srdce a druhú nasmerovala ku stropu.
"Ďakujem," naznačila som ústami. Počkala som kým sa na chodbe neocitnem sama. "Jeydon." Oslovila som ho akoby som čakala, že mi odpovie. Samozrejme chodba ostala rovnako tichá ako doteraz. Prešla som ku schodom no dole som nezišla. S nadhľadom som pozerala na ostatných. Ryšavovlasé dievča už bolo nalepené na niekoho iného. Tí sa našli. 
"Au," ozval sa tichý, tlmený hlas spoza dverí priamo za mnou. Mykla som sebou. "Jeydon?" Prilepila som ucho o dvere. Boli pootvorené preto sa pod tlakom mojich rúk ešte viac otvorili. Cez malú medzierku som uvidela Jeydona. Nakláňal sa pred umývadlom a pod prúdom vody si umýval tvár. Okamžite som vošla za ním. Dvere som potichu zatvorila. Prišla som ku nemu, ruku som mu položila na chrbát, "Ďakujem." 
Jeydon sa narovnal a moja ruka sa bezvládne vrátila naspäť k boku. S Jeydonovej tváre sa hrnuli kvapôčky vody. "Ďakujem," zopakovala som no hlas ma zradil. S očí mi začali tiecť slzy.
"Hlavne neďakujem," pokúsil sa o úsmev no tvár mu zmrazila bolesť. Mokrou rukou mi prešiel po líci a tak zahladil stopy po slze. Zakrútila sa mi hlava, rýchlo som hľadala oporu. Oprela som sa o stolík za mnou. Našťastie bol na vrchu prázdny preto mi poskytol skvelú podporu. Jeydon si ma premeriaval pohľadom. Jeho oči po mne kĺzali zo strany na stranu, od hlavy až po päty. 
"Čo?" Vyhýbala som sa jeho pohľadu.
Jeydon zodvihol obočie, "Čo?" Na tvári mal neodolateľný úsmev. Prikročil bližšie a slabé svetlo na ňom odhalilo známky zápasu. Na pere presne na mieste pearcingu mal tenký pramienok krvi. Okrem ďalších malých škrabancov a modrín mu pravé oko pohltila modrá podliatina. 
"Ehm, nič. Vôbec nič," Rýchlo som sa vyhla jeho hlbokým očiam. Schytila som uterák a položila ho pod vodu. Z horúceho prúdu stúpala para, ktorá otepľovala celú izbu. Jemnými pohybmi som mu umývala už aj tak mokrú tvár. Pri každom dotyku jemne zvraštil čelo. Vzal mi z rúk uterák a naše ruky sa dotkli. Bola to iba sekunda no aj tá stačila na zamrazenie. Jemne mi prešiel po ruke. Približoval sa stále bližšie, ani jeden z nás sa nepohol. Nechceli sme prerušiť to nežné spojenie. V mysli som bojovala s myšlienkou Chcem ho pobozkať. 
Nie. Nemôžeš, pripomenula som si. Nakoniec som ustúpila ako prvá. 
"Neboj sa," pohladil ma po líci. Aj napriek tomu aký mi bol jeho dotyk príjemný som znovu ustúpila. "Nebojím sa." Myslela som to úprimne no z nejakého dôvodu sa celé moje telo bálo a pri každom dotyku ustupovalo. 
"Prepáč," povedal sklamane po mojom ďalšom myknutí. Srdce mi bilo ako splašené. 
"Ja len. Bojím sa mať niekoho zase rada." Bleskovo som vymyslela nepravdivú výhovorku. Jeydona som chcela mať rada. Už som ho aj mala.
Jeydon sa nežne zasmial. Znovu som sa oprela o stolík, aby som našla stratenú rovnováhu. Chytil ma za obe ruky a venoval im dva nežné bozky. Približoval si ku mne stále bližšie a tentoraz som konečne neprotestovala. Približoval sa stále bližšie a bližšie až pokým nestál priamo predomnou. Zrazu ma posadil na stolík. Konečne som mu videla priamo do tváre. Vpíjal sa do mňa svojimi zvodnými, zelenými očami. Vtedy som si uvedomila, že tento moment som si už párkrát niekde hlboko v mysli predstavovala. Prstami som mu jemne prechádzala po vlhkej pokožke. Pohladila som líce na mieste dlhej rany a nakoniec zranenú peru. Keď som si všimla, že aj najmenší dotyk mu spôsobuje bolesť stiahla som ruky a položila si ich na kolená. Jeydon ma chytil za boky a posunul ma až na úplný okraj stolíka. Nohy sa mi voľne hompálali pri jeho bokoch. Svoje ruky si položil tesne vedľa mojich stehien. Hlavu naklonil a priblížil sa ku mne. Vtedy sa konečne moje pery dotkli tých jeho. Boli neskutočne jemné. Pearcing na jednej strane mi príjemne prebiehal po pere. Veľmi rýchlo som jeho bozku podľahla. Jeydon sa jednou rukou oprel o stenu za mnou. Pery sa odlepili od mojich a prešiel mi k uchu. "Netušíš ako sa cítim keď som s tebou." Jeho slová ma šteklili po celom tele.
"Nemali by sme." Z mysle som nedokázala dostať nepríjemný pocit, že som sa iba ráno rozišla s Nathanom. Aj keď je to blbec nemusím sa správať ako on. Chytil ma okolo pása a vášnivo pritisol svoje ústa na moje.V okamihu sa mi hlava naplnila iba touto chvíľou. Moje slová našťastie ignoroval. Tisol sa na mňa celým telom. Naše telá sa dotýkali na niekoľkých veľmi citlivých miestach a bolo neskutočne zložité prinútiť sa odtrhnúť sa od neho. Nakoniec sa mi to podarilo, "Spomalme." Po dopovedaní sa ma zmocnil zlý pocit. Keď som o toto naposledy požiadala Nathana vybafol na mňa. Bála som sa, že teraz znovu zažijem ten pocit, že niekomu nedokážem dať to čo očakáva. 
No u Jeydona som sa bála zbytočne. Ustúpil a pohladil ma po tvári. Sladko sa na mňa usmial. "Ty naozaj nevieš čo pre mňa znamenáš," kusol sa do pery.
Opatrne som mu prešla po pere. Vzdávam sa. Chytila som ho za tričko a pritiahla ho naspäť ku sebe. Privinul si ma ku sebe a jemným skoro nebadateľným dotykom mi končekmi prstov prešiel po pokožke brucha. Prešla mnou horúčava no zároveň mi po tele prebehli zimomriavky. Vpíjal sa do mňa pohľadom. Usmial sa a z jeho výrazu vyžarovala túžba. V moje mysli sa začali vytvárať myšlienky na spoločnú noc s Jeydonom no zdravý rozum konečne zvíťazil. Rukou som sa pokúsila odstrčiť no dotyk mojej ruky na jeho hrudi bol príliš nenásytný. Rukami som sa mu zavesila okolo krku a Jeydon ma zodvihol. Položil si ma okolo bedier a ja som mu nohy pevne ovinula okolo bokov. Znovu sme sa ocitli v túžobnom bozku. Vôbec sa mi nechcelo odísť a skončiť. Nakoniec som znovu pocítila pevnú zem pod nohami. Nohy sa mi stále triasli, našťastie som bola stále v Jeydonovom náručí. Srdce mi akoby chcelo vyskočiť z hrude.
"Mali by sme sa vrátiť tam dole." V predstave som si buchla hlavou po čele. Nič lepšie si povedať ani nemohla. Jeydon sa krásne zasmial. Chytil ma pevne za ruku a prsty si preplietol s tými mojimi.  Ticho, ktoré na chvíľu nastalo prerušil Jeydonov mobil. "Zodvihni to," zašepkala som.
"To je Jason," oznámil keď si prezrel displej. "Jason," vyvalila som oči. "Ak by sa toto dozvedel...," začala som, "Zabil by ma," Jeydon presne vystihol situáciu. Pevne mi stisol boky, naklonil hlavu dopredu a svojim nosom jemne prešiel po mojom. "Radšej mu o tomto nepovieme," navrhla som s nechuťou. Jeydon zavrel oči a pokrútil hlavou, "Čau," zakričal do telefónu, "Hej. Za chvíľu som tam," Odložil mobil, pohladil ma po líci a zašepkal, "Si nádherná," nežne mi pritlačil svoje pery na čelo.
"Musím ísť za Jasonom, ak nechceme aby sem vtrhol."
"Bež." V momente ako sa za ním zatvorili dvere som stuhla. Oh môj Bože. S hlúpym úsmevom na tvári som si masírovala čelo. "Nemôžem prežiť konečne normálny deň?" znela som nespokojne no smer, ktorým sa môj život začal uberať sa mi veľmi páčil.

36. Maybe One Day

Ahojte! :) Dnes pridám ešte jednu časť nech je to kompletné. Dúfam, že si niekto nájde aj cez prázdniny ešte čas na prečítanie našich príbehov. :) 
*Charlotte*

"Tak kam pôjdeme?"
"Ja neviem." zamrmlala si Abi a znovu si upravila už aj tak dokonalý vrkoč. "do nejakého...," zvraštila čelo. "Nie je to jedno?" rozhodila rukami. Narastajúca vráska na čele začínala vyzerať čím ďalej neprirodzenejšie. "Čo by si chcela robiť v Illinois?" Omylom som načala nepríjemnú tému. Abigail a Illinois, tieto dve veci k sebe nikdy nepasovali a nikdy ani nebudú. Abigail, vždy dokonalo upravená vôbec nezapadá medzi ošumelé domy, ktoré sú v Illinoas rozšírené ako mor.
"Máš pravdu. Je to jedno," povedala som dúfajúc, že ju upokojím, "s tebou sa budem baviť všade." Prišla som ku nej a silno ju objala. Objatie mi opätovala no mierne stuhnuto. "Chceš mi vybrať oblečenie?" Atmosféra v izbe sa okamžite zlepšila. Abigail rozvalila dvere mojej skrine a v druhej sekunde už v ruke držala šaty. Podozrivé krátke vyberanie šiat ma znepokojilo.
"Tieto," niečo šialené sa jej zableslo v oku no aj napriek tomu znela vážne. Metala mi s nimi pred tvárou kým som si ich nezobrala. Pretáčala som ich v ruke a snažila si zachovať kamennú tvár. "Tieto?" nevydržala som to a mykanie kútikmi bolo príliš očividné.


...


Stála som pred zrkadlom ako paralyzovaná. "Nie som si istá Abi," pery sa mi pomaly odlepili. Začala som sa pretáčať a prezerať si vlastný odraz. Okrem nedôvery v tvári som obzerala čo všetko tie šaty odhaľujú. V mysli som si začala vytvárať zoznam dôvodov prečo by som sa mala v tejto sekunde prezliecť. 
Nemajú ramienka, čiže dokonale zdôrazňujú moje široké ramená.
"Kde sú?" Abigailnin podráždený hlas a hlasné búchanie skriniek ma vytrhlo s myšlienok. 
"Nepreraz stenu," povedala som viac-menej pre seba. Abi pokračovala v starostlivom prehrabávaní sa každým šuplíkom. 
Kľudne by ma hneď prijali do plaveckého teamu, pokračovala som v kritike.
"Nemáš široké ramená!" zahundrala na mňa Abi. V odraze som uvidela ako na mňa zazerá.  "Jasne," zareagovala som bezmyšlienkovito. "Počkaj!" prudko som sa otočila. "Ako si vedela na čo myslím?" strach v mojich očiach bol viac než zrejmý. Čarodejnica! Je to čarodejnica, podporovala som svoju paranoju.
"Vidím," ukázala na mňa, prevrátila očami a znovu sa vrátila ku hľadaniu. Uprela som na seba pohľad. Celú dobu som si pevne stískala ramená. Okej, možno nie je čarodejnica.
"Čo to?" Umlčal ma letiaci budík, ktorý minul moju hlavu iba o necelý nanomilimeter. Namiesto prehrabávania teraz všetko hádzala okolo seba. "So normálna?" Cestou ku nej som sa úspešne vyhýbala všetkému letiacemu. "Čo hľadáš?" Chytila som ju pevne za ramená aby som jej znemožnila pohnúť sa.
"Tie blbé náušnice," vyprskla. Nadvihla som obočie a pre istotu som ponad jej plece nazrela na obsah šuplíka. "Samozrejme. Každý by hľadal náušnice v šuplíku so spinkami a lepiacou páskou," chcela som aby to znelo vážne. Nepodarilo sa, skorej mi to znelo akoby som potláčala smiech.
"Tak prepáč," osočila sa na mňa."Zabudla som, že máš všetko organizované a nedokážeš sa," treskla si po ústach aby sa umlčala. "Prepáč," snažila sa ovládnuť svoj hlas. "Tak som to vôbec nemyslela."
Viem, že si tým myslela, že sa neviem baviť, ale nepotrebujem to od teba počuť, vynadala som jej. Ako vždy iba v mysli, navonok som držala kamennú tvár. Počkala som kým skončí svoje tisíce prepáč a povedala, "Ideme už?" opýtala som sa s úsmevom na tvári. 


...


Len čo sme vyšli von Chris nacúval na príjazdovú cestu. Skôr ako stihol vypnúť motor, nastúpili sme dnu. 
"Tak fajn," pousmial sa. Na jeho tvári bola vidieť radosť. Nemusieť na nás čakať na jeho tvári vykúzlilo úsmev. Celú cestu sa autom rozlieval Abigailin smiech a komické snahy o vtip. "Ale bol to stôl." Dokončila ďalší vtip s novou dávkou hlasného smiechu. V spätnom zrkadielku sa stretol môj pohľad s Chrisovým. Ani jeden z nás sa nehrnul do falošného smiechu, ktorý by Abigail možno konečne umlčal. On mal však zámienku prečo sa nesmeje. Musí predsa dávať pozor na cestu no ja... "Stôl," zašklebila som sa. "Môžem si tento vtip požičať?" Najľahšia možná cesta. Odpoveďou mi bol jej úprimný úsmev ako keď malé dievča uvidí vo výklade hračkárstva najnovší model Barbie domčeku s výrivkou. "Ehm," narovnala som sa a snažila sa nájsť pohodlnú polohu. 
"Počuli ste ten vtip o ceduli pri ceste," s úst jej vyprskol smiech. "Umriete z toho," ubezpečovala nás. To ti verím, vypúlila som oči. 
"Kam ideme?" Prvý zúfali pokus o zmenu témy, ktorý však aspoň utíšil Abi. Zrak uprela dopredu a prekrížila  si ruky. "V Ciao Baby má byť nejaká akcia. Miestny DJ či niečo také," v jej hlase bolo počuť jedine odpor.
"To už neplatí," zapojil sa Chris. Svojou nevinnou poznámkou uvoľnil lavínu menom Abigail. "Hovor!" prikázala mu. Chris však držal jazyk za zubami a ticho si užíval prevahu, ktorú teraz nad Abigail mal. 
"Chris!" Po chvíli vyhrážania sa a po ďalšej prosenia sa ku nemu nahla a niečo mu pošepkala. V Chrisových očiach začali skákať iskričky vzrušenia. "Na party ku...," hrnulo sa z neho.
"Trevor?" opýtali sme sa s Abigail naraz. No narozdiel od jej nadšenia v hlase, v mojom bolo sklamanie. Party u Trevora. Trevor je jeden z Jasonových najlepších kamarátov. Na koľko percent tam bude aj Jason? Tak na milión?, sarkasticky som sa zamyslela.
"Ou." Vystúpila som z auta. Moje šaty sa začali okamžite pohybovať. "Skoro by som zabudla." Vrch šiat sa mi posúval dole a spodok zase vysúval snáď až na chrbát. Každý môj krok bol nasledovaný neustálym upravovaním ich na miesto.
"Party," hrnulo sa s každej strany. Party už bola v plnom prúde. Pár ľudí ležalo na zemi a pri lepšom pohľade na ostatných ste mohli vidieť, že za chvíľu tiež skončia na zemi. Malými krokmi som sa presúvala dopredu. Aj napriek svojmu odhodlaniu baviť sa som teraz chcela nájsť nejaký tichý kút. Mám ťa, v hlave som ticho zajásala. Rovno predomnou bol dokonalý plac presne pre mňa. Hej, ty ja ťa vidím. To miesto je moje, varovala som dievča prechádzajúce okolo. 
"Bezpečie," oprela som sa o stenu. 
"Och môj Bože. To je Nathalie." Pár krokov odomňa na mňa pozerala skupinka dievčat. "Toto bude zaujímavé," dodalo druhé dievča. Ich pohľad prilepený na mňa bol nesmierne nepríjemný preto som sa bez slov presunula okolo nich preč. Nadvihla som hlavu aby som vyzerala aspoň trochu sebavedomo. Čo by malo byť na moje prítomnosti také zaujímavé? Na svoju otázku som dostala rýchlu a jednoznačnú odpoveď. Nathan. Niekoľko metrov odomňa sa na gauči bozkával s nejakým dievčaťom. Už ani Kimberly ti nestačí? Stála som pred nimi ako stĺp. V srdci som znovu pocítila zradu. Pri pohľade na Nathana a to ryšavovlasé dievča prilepené na ňom, snáď sekundovým lepidlom, mi prišlo zle. Aj keď som tam stála ako obarená hlavou mi vírili najrôznejšie myšlienky. Oči som upierala na nich a aj kvôli tomu mi dlho trvalo kým som si všimla ako všetci okolo mňa stíchli, navzájom sa šťuchajú, zrak upierajú na mňa a netrpezlivo čakajú čo sa bude diať. 
Musím vás sklamať. Nič sa nebude diať. Teraz sa jednoducho otočím a odídem.
Môj dokonalý plán však narušil Nathan. Pozrel sa na mňa a kusol si do pery. "Nechceš sa pridať Nathalie?" opýtal sa to príliš vážne a slizko. Krv mi začala stúpať do hlavy. Chcete scénu? Tu ju máte. Svižne som vykročila . Čo spraviť? Bleskovo som preskúmala svoje možnosti. Rozbiť mi tvár stoličkou? Pridusiť ho vankúšom? Napchať mu vlasy dej baby do úst? Moja predstavivosť stihla v tej sekunde vytvoriť pár streštených nápadov. Schmatla som pohár plný piva a vrazila ho Nathanovi do tváre. Pohár som starostlivo položila na jeho hlavu. Klasika. "Ako som ťa mohla niekedy pobozkať?" povedala som nanajvýš znechutene. "A ty," otočila som sa na to dievča stále prilepené na Nathana, "dúfam, že si iba príliš opitá na to aby si si uvedomovala s kým tu teraz si." Prudko som sa otočila a bez pohľadu na ostatných som sa snažila zmiznúť čo najďalej. 
"So mnou sa takto nebude nikto rozprávať," zakričal na mňa zjavne zahanbený Nathan. "Stále ma chceš," pritlačil si ma ku sebe a chytil ma za zadok. Šaty sa mi stihli znovu vyhrnúť. "Pusti ma." Buchla som ho do hrude no nie dosť silno. Prilepil svoje pery na moje, no ja som tie svoje našťastie držala napnuté. 
"Pusti ju!" Jeydon ho odomňa odrhol a skôr ako sa Nathan stihol spamätať, Jeydon mu uštedril silnú päsťovku.
"Hej," zakričala som no za chvíľu ma už Jason a Trevor preniesli ku dverám. Všetci okolo Jeydona a Jasona vytvorili kruh, preto som na nich vôbec nevidela. Jedine som počula zvuky pästí a buchot.
"Stoj tu!" prikázal mi Jason. Predieral sa čo najrýchlejšie naspäť do kruhu, ktorým centrom bol Jeydon.
Na mieste som nevydržala ani sekundu. Vydala som sa za nimi. "Čo sa to deje," pribehol ku mne Chris. "Kto tam je?" 
"Jeydon," vyhrnul sa zo mňa zúfalí vzlyk. Jeydon, opakovala som pokým som sa lakťami neprebojovala cez dav.
"Prestaňte," zapišťala som no bez odozvi. "Prestaňte," zopakovala som hlasnejšie. Konečne ku nim priskočili Trevor a Jason. Chytili ich pevne za ruky až pokým sa trochu neukľudnili.
"Debil," prskal nezmyselne Nathan. "Takto s ňou hovoriť nebudeš!" reagoval až príliš mierne Jeydon. 
Jason odtiahol Jeydona na záhradu a Trevor s Chrisom našťastie Nathana vyhodili von. 
"Hej," zakričala Abigail. "Ak nechcete aby som každého z vás vlastnoručne "odprevadila" domov prestaňte tak zízať a starajte sa o seba." S vlastných skúseností ju všetci v okamihu počúvli. "Zlatko poď so mnou," objala ma okolo ramien. Zaviedla ma na druhé poschodie. Ticho na chodbe ma upokojovalo. "Abi."
"Pšššt," pritlačila mi ukazovák na ústa. 

Prázdniny u tety , ktorá nepozná wifi .

Toto bude horor . 2 týždne u mojej "tety" na dedine . Ľudia , zachráňte ma ! :DD O wifi tam môžem snívať . Signál je tam málokedy . Ja nikam nejdem . Sa zavriem do skrine a nevyleziem . Uff.. .Balím veci . Mamča mi zakázala so sebou vziať notebook aj mobil . Že si mám užiť prázdniny na dedine . No nie , lebo ja som nikdy v živote nebývala na dedine . Celé 14 roky som bývala na dedine . V máji sme sa presťahovali . Fiuuu . Jediná šťastná útecha ---> žije tam jeden fakt krásny chalan . Sused . Juhíuuu.. :DDDD Aspoň niečo . Nie nezabúdam na môjho super kamoša .

Teraz k LoF . Žiadne komenty ? Takto ja sa nehrám :D Minimálne 5 komentáre a pridám ďalšiu časť ! Veď píšem to pre vás , tak by som rada počula (čítala) nejakú odozvu !:D Tak šup šup prečítať ôsmu časť - Tu - a pokúste sa napísať koment :D Pridávam obrázok z mojej dielne . Zostrihané video , nápad mňa a môjho kamoša . Yeah :DD Nehľadajte v tom žiadne urážky ani nič prosím :) A možno po tých dvoch týždňoch pridám obrovské prekvapenie :D No neviem kde budem na ňom pracovať :) :D 

Moje nové triko - I am the one . Veľké mi je ale zbožňujem ho ♥

Tu sú moje päť vajíčka ! :D

Vidíme sa o dva týždne :)

Lucy :)