31.KORS

Ahojtéé, dneska trošku s 24 hodinmovým opozdením.. Pardon. Čo hovoríte na počasie? Ja sa idem zblázniť! Bol niekto v kine na Snehulienka a lovec? Čo naňho hovoríte? Ja som tam stále videla môjho spolužiaka, ale našťastie som nebola sama! Že Charlotte? Ako vyzerá K****? Je zložený z 12 trpasličích nôh a zo 4 konských :D  Dneska troška na iný štýl.. So enjoy :*

Po škole som šla rovno domov. Od nudy som sa hodila o posteľ s knihou v ruke. Otvorila som ju na stránke, kde bola zastrčená záložka. Jemne som sa usmiala a pohľadila ju. Moja záložka bol kvet od Liama, čo som dostala. Ešte aj zosušený a zlisovaný bol krásny, iba trochu zbledol. Rozvoniaval moju izbu vôňou jary. Netušila som, že existuje zosušený kvet, ktorý stále voňí, no mala som pred sebou živí príklad. Vlastne mŕtvy...Pochytila ma túžba chytiť do ruky dopis od maminy. Postavila som sa a s bosými nohami prekračovala roztrúsené učebnice, ktoré sa válali po zemi. Bolo obdobie skúšok. Neviem, či to máte aj vy, no my celé mesiace nepíšeme žiadne testy, a potom píšeme všetky v jeden týždeň. A ten týžeň práve nastal. Otvorila som šuflík v prastarom nočnom stolíku. Bola vyrezávaná z dubu. Zo všetkých strán ju obiehali ornamenty. Keď som bola malá Josh mi hovorieval o ňom príbeh. Príbeh o Lockless rodine, ktorý vyrobili niečo, čo nikdy nemalo byť vynájdené. Bol o udatnom mužovi........

Vraj kedysi  dávno, ešte v sedemnástom storočí, obyvatelia malého mestečka Trebeanu, vyrobili skrinku. Skrinku, ktorá mala ukrývať najtajnejšie tajomstvá. Bol to dar pre najmocnejšiu kráľovnú. Bola vlúdna, no krutosť ju presahovala. Ukryla si do tej skrinky svoju dušu, aby jej ju nikto nezobral a aby bola nesmrtelná. Tento stolík bol vtedy iba malá krabička, no predsa bola výnimočná. Nemala zámok ani zátky. Dokonca tam neboli anu vyryté okraje otvoru. Mnoho chrabrých rytierov ju chcelo otvoriť, no neúspešne. Až raz ju ukradol z hradu jeden obyčajný, chudobný tulák, ktorý tam pracoval ako pomocník chyžnej. Nevedel, čo v nej je. V jeho očiach ste mohli vidieť  iba smäd po peniazoch. Bol chamtivý, ale predsa dobrý. Skúšal ju preťať sekerou, pílou s domienkou, že v nej je zlato. Krabička ho naplnila hnevom. Od nervou ju hodil do rozpálenej peci, kde sa roztavovalo železo. Neúspešne. Už bol na pokraji vymetenia. Nech robil, čo chcel stále rozmýšlalako ju otvoriť. Lenže tulák nevedel, že vo vnútri je kráľovňyna duša. Kde je duša, tam je aj kráľovná. Zdalo sa mu, že počul rozruch v dedinke. Pozrel sa cez okenice zastaraného domu vyrobeného z dreva. Všade samá pavučina a prach. Jedla ani pitia. Ani náznak života, okrem tuláka. Žalostne si uvedomoval, že mu ho podpália. Neváhal. Prvé na čo pomyslel bola krabička. Niekto naliehavo zaklopal na dvere, ktoré boli napadnuté termitmi. Keby veľmi chceli, stačilo by fúknuť a dvere by šli ku dnu. Otvoril malý otvor na zemi. Otvor viedol do kanalizácie. Za sebou počul iba slová ako: Nieje tu, bežte, bežte! Prehladajte to tu. Kráľovná to potrebuje.  Prodil sa ním päť dní, až kým nevošiel do ďalšieho mesta. Adem. Nová jazyk, noví ľudia, nová kultúra. Títo ľudia veľa nenahovorila. Maly špeciáne posunky. Neusmievali sa, neplakali. Všetko ukazovali. Ak boli šťastný, tvár mali kamennú, no ukazovákmi sa zháčili. Tento posunok znamenal šťastie. Trošku sa mu uľavila, že královnej moc sem nesiaha, no sám dobre vedel, čo všetko sa dá vybaviť, keď máte peniaze. Toto mesto neovládala vďaka bojovému umeniu, čo sa tu osadníci učili. Učili sa tu bojovať, no nie telom, ale mysľou.  Spiacou mysľou. Vraj, keď vás napadne návrh na pesničku, knihu, obraz, tak ste kopli do spiacej mysle. Ani z ďaleka ste ju nezobudili, no kopli ste ju. Trvalo dosť času, kým sa naučil najobyčajnejšie posunky. Komunikácia im to zťažovala. Strom ukážete ľahko, ale ako nazvačíte, že chcete vedieť posunok sarkazmu? Toto všetko ho naučil mladík menom Temor. Tento chudobný tulák menom Eludian šiel za mocným mágom. Súhlasil s tým, že mu pomôže. Akonáhle mu ukázal krabičku, mágovi sa zračil v očiach strach. Vysvetlil mu o čo ide. Mág mu povedal, že s tým nechce nič mať, no môže ho naučiť ako zobudiť  spiacu myseľ. Učenie mu trvalo 2 roky. Vždy bojovali pri strome, ktorého listy boli ostrejšie ako čepel exkalibru. Uhýbali sa nim a medzi tým cvičili. No tu nešlo o silu. Väčšinu času trávili múdrymi hádankami. Bol taký dobrý,až prevŕšil  učiteľa. Celý ten čas, kráľovná hladala. Už jej ostávali iba tri mestá. Elodian nezaláhal. V jednu bezveternú noc sa postavil pred krabičku.  Privolal vietor aby rozdrtil krabičku. Vietor nabral na prudkosti. Bol taký prudký, že by aj najväčšiu loď s dvomi miliónmi pasažierov išla ku dnu. No na krabičke sa neukázal ani škrabanec. Po privolaní všetkých ostatných živlov ho to omrzelo. Nevrlo sa prechádzal sem a tam okolo krabičky. Zobral všetku energiu čo mal a použil ju. Rozkázal samotnej krabičke aby sa rozdtila. Bublal v ňom hnev. Dusil v sebe toľko hnevu, že jeho dom v kameňa sa celý rozbadol. Všade prach a rozbité kamene, len uprostred zbúranini bol stolík a na ňon krabička. Neúspešne. Zachvátila ho panika. Teda aspoň si mysleľ, že sa nič nestalo. Bolo počuť nepatrné zaškrípnutie. Všimol si malú štrbinku.. Vážne? Štrbinku? S hnevom ju hádzal o zem, kým sa neukludnil. Jeho vnútro neopúšťala túžba otvoriť krabičku, a vlastniť jej obsah. Rozhodol sa precestovať pólku sveta, až do Trebeanu, za ľudmi, ktorý ju vyrobili. Nejdem to tu rozpisovať... Proste zažil mnoho dobrodružstiev cestou do Trebeanu. Keď dorazil do mesta, narazila do neho strašidelná babizňa. Odpudivo sa usmiala. Ukázala jej žlté, krivé, dotrhanými zubami. Páchlo jej z pusy.

„Tak, čo krásavc?“ slizko mu zdvihla ruku a začala veštiť. Vytrhol si ruku z jej zovretia rýchlosťou rozťatého stromu po náraze s bleskom. Na stotinu sa jej oči zmenili. Videl v nich jeho minulosť. Odrážali sa v jej dúhovkách. Žena rozhodila rukami  a začala nepríčetne vrieskať na všetky strany.

„To je on!“ opakovala. S hystériu zmiešanou so strachom sa pozerala cez neho. Nie na neho, ale cez. Podkla sa o vyčnievajúci koreň vŕby. Zaspetkovane vstala a rozutekala sa k bránam tunajšieho kráľovstva. Elodianov zmetený výraz vystriedal vystrašený. Ponáhlal sa ku kováčom. Pri behu počul za sebou ťažké kroky koňov. Zvuky kopýt. Usúdil, že sú blízko, pretože sa pod ním otriasala zem. Zrazu sa vedla neho roztvorili dvere a niečia ruka ho stiahla dnu. Jeho srdce bilo až v krku. Mocný mág je, ale keď príde na fyzický boj, nemá šancu. Spamätal sa, až keď, bol opretý o dvere a niekoho prst krížil jeho pery.

„Pššt“ jemný hlas zaznel, akoby bol rozbesnený kôň. Elodian otvoril oči. Pre istotu nimi zaklipkal, no žena nezmizla. Bola krásna. Naliehavosť  v jej hnedých obrovských očiach ho odzbrojovala. Jej havranie kučeravé vlasy poniže boky sa leskli a vysmievali sa sviečkám. Ani oni nemali taký lesk. A jej plné červené pery, takmer vytvorené pre bozky... Vyplašene na ňu hodnú chvíľu pozeral. Ženin zvonkový smiech sa ozval tak rýchlo, že odišiel  ako aj prišiel. Bola rada, že sa mu páči. Elodian sa ani nesnažil skrývať to, ale musel myslieť na to, že každú chvíľku sem môžu vpadnúť a zabiť ich. Odviedla ho ku kováčovi. Bol to špeciálny muž. Bol slepý, no predsa videl lepšie ako ostatný. Elodian vošie do miestosti, kováč sa zvrtol. Netrebalo mu hovoriť, kto to je. Vedel to.

„Podaj mi ju“

„Prosím?“

„Tú krabičku!“ nechápajúc mu prešiel pred očami, no kováčov pohľad stále patril prázdnu. Žena si zakrila ústa a zastavila smiech ťahajúci sa z brucha. Kováč mu podal klúč. Nechápal tomu.

 „Načo je klúč, pokiaľ nieje zámok?“ muž mu všetko vysvetlil. Tie ryhy na krabičke neboli iba na okrasu. Bol to dávno zabudnutý jazyk starých osadníkov, ktorý putovali po svete a hľadali zázračné veci. Tento jazyk sa volal Alitas. Vzniklo ešte v pätnástom storočí. Elodian zobudil svoju už bdiacu myseľ a rozkázal jej nech to preloží. Elodianove zelené oči vystriedali jasno-biele. Uprene hladel do dialky. Žena sa o neho bála. Začala ním triasť. Kováč, ktorý sa vrátil k svojej práci sa ozval neodtrhujúc pohľad od roztaveného železa:

„Nehaj ho dcérka“ Elodian začal pošepky vydávať divné slová. Nezmyselné. Nejasné, s divným prízvukom. Tomuto jazyku nikto nerozumel, nikto, iba jeho spiaca myseľ.  Jeho oči a triaška sa vrátila do normálu. Vydal tichý, takmer nezrozumitelný zvuk, akoby sa zaklapla zámka. Bum,bum......bum-bum. Jej duša vydávala zvuky, ktoré sa odohrávali v tele kráľovnej. Vyzeralo to ako hviezka. Malá gulička z ktorej išla neuveritelná žiara. Elodin ju chytil do ruky. Srdce kráľovnej nabralo na tempe. Bum,bum..bum,bum,bum...bum.Kráľovná bola v tom čase na koni, na ceste za ním. Po jej boku boli bojovníci, a tá ježibaba kráčala za nimi s plným mešcom. Kráľovná sa s vypúlenými očami chytila na mieste, kde bolo jej srdce. Následne spadla na tvrdú zem. Jej kôň začal erdžať a rozutekal sa. Postavil sa na zadné a už ho nebolo. Vo všetkých ľudoch vyvolávala taký odpor, až jej nepomohol ani jeden človek. Ani jede! Z najmenej tisícky. Umrela tam, na zaprášenej zemi s vedomím, že jej nieje nikomu lúto. Opustila svet, a nikto za ňou nebude smútiť, no až na jej kocúra. Po prepichnutí jej srdca sa Elodinan k činu neprihlásil. Aj keď by dostal dosť slušné veno. Jeho pochabosť prevŕšila láska k žene. K Feluriane. Kováčovej dcéry. V tichosti a bez slávy si šťastne žili. Nepotrebovali ju. Ako malá som tomu verila. Často uprostred mocnej noci som sa postavila pred skrinku a hovorila som kadeaké hablataniny,  dúfajúc, že som povedala správne slovíčka.  Dokonca sm sa to snažila vyhladať na googli. No nikde nič, akoby mohlo? Pousmiala som sa nad Joshovou fantáziou. Keď som sa ho pýtala, akože ho mám ja? Odpovedal mi:

„Feluriane bola tvoja pra pra pra pra pra pra pra babička“ Teraz si myslím, že sa mu už proste nechcelo čítať stále dokolečka moju oblúbenú knihu: Zajačik Benjamím. Ja osobne som si aj tak predstavovala Elodiana ako zajaca....Odplašujúc myšlienky na ten príbeh som vybrala mamin dopis. Dôležitosťou prevyšovala aj tú skrinku. Je veľmi špecifická.  Je žltkastej farby a vyzerá akoby bol pokrytý čipkami, no keď po nej prechádzam vankúšikmi prstov, nič necítim. Moja mama mala úhladný rukopis. Bol nádherný, no ťahy boli lenivé. Moju slzu zastavil buchot z dola. Následne bolo počuť ťažké nohy bežiace po schodoch. Dopis som si schovala pod epedo. Potom bolo počuť už iba zrýchlený dych. Niekto tu bežal. Neznámy dych sa dostavil za moje dvere. Neunúval sa otvoriť dvere a potom hovoril, niééé! Už za dverami začal:

„Musím ti niečo povedať“ potlapkala som miesto vedla seba. Poslušne si tam sadol, no hneď na to sa hyperaktívne postavil a netrpezlivo sa prechádzal po izbe.

„Jejda, Liam, hovor už“

„Čo by si povedala, ak by som na mesiac odišiel?“  povedal skôr ako som dopovedala svoju vetu. Ostala som sedieť ako obarená.... Pokračovanie nabudúce *Chloe