38. Maybe One Day

Tak, ďalšia  časť :) Ďakujem všetkým za komentáre. Som rada, že niekto tento príbeh číta pravidelne :) Snáď sa vám dnešná časť bude páčiť ;)
PS: Aj vy ste tak napätí čo sa všetko udeje v príbehu Chloe? Ja už síce viem ako to dopadne, ale aj tak každú časť čítam so zatajeným dychom :) Píšeš úžasne! :*
*Charlotte*


Ležala som na posteli. Cez otvorené okno prefukoval chladný a vlhký vietor. Na tmavej oblohe svietil úzky mesiac. Tvár mi pohltil široký úsmev. Okolo mňa vládlo dokonalé ticho, nepravidelne prerušované zvukom hromu. Ako v spomalenom filme som sa otočila na bok. Hlavu som pohodlne zaborila do vankúša. Niekoľko krát som zažmurkala a snažila sa udržať sa ešte pri vedomí.


...


Neskôr v tú noc ma zo spánku prebralo nepríjemné prasknutie. S hlavou stále zaborenou do vankúša som nehybne ležala na posteli no všetky zmysli som mala v pozore. Po chvíli niečo zavŕzgalo. Zvuk znel až príliš blízko pri mne. Zodvihla som hlavu no len tak aby som jedným okom dokázala preskúmať okolie. Vonku už zúrila silná búrka. Záves pred oknom sa nekontrolovateľne vlnil pod vplyvom vetra. Pohľadom som prešla po izbe. V starom kresle v rohu izby som uvidela tmavú postavu. Narovnala som sa. Srdce sa mi v okamihu rozbúchalo a na sekundu sa mi zastavila krv v žilách. Pri lepšom pohľade som v kresle uvidela schúleného Jasona. S nepríjemným vŕzganím, ktoré aj pri najmenšom pohybe staré kreslo vydávalo, sa snažil nájsť pohodlnú polohu. 
"Jason?" zašepkala som. Jeho nohy okamžite narazili na tvrdú zem. V izbe sa znovu ozvalo zapraskanie. "Čo tu robíš?" Dlhými krokmi prišiel až ku mne.
"Prepáč." Sadol si na okraj postele. Do rúk zobral koniec paplóna a žmolil ho v ruke. Vytrhla som mu ho z ruky a odtiahla ďalej. "Čo tu robíš?" zopakovala som. Svaly na Jasonovej tvári sa napäli až potom sa mu podarilo neisto sa usmiať. Prstami si zatlačil kútiky očí. Inštinktívne som ho objala. Ani som sa nesnažila spýtať sa ho čo sa deje. Ak by som musela počuť slzami zlomený Jasonov hlas, sama by som sa rozplakala. Počkala som kým začne hovoriť prvý. 
"Mrzí ma to Nathalie." Izba sa stále ochladzovala a Jasonovy z úst vychádzala para. Namiesto toho aby som zavrela okno, prehodila som cez neho paplón. V momente on prehodil jeden koniec cezomňa. "Mal som zariadiť aby sa včerajší večer nestal." Chcela som mu skočiť do reči, ale nedal mi na to príležitosť. "Keby som sa snažil viac," Očami stále prechádzal po izbe. "A ešte k tomu sa do toho zamotal aj Jeydon," pevne zaťal zuby.
"Jeydon?" Hlavou mi začali krúžiť myšlienky o Jeydonovi. Nevie to! Snažila som sa, aby nazbadal nad čím premýšlam. Bála som sa, že by mi to vyčítal z tváre. 
"To ako sa pobil s Nathanom," povedal s nechuťou.
Nevie to, potichu som si vydýchla. Vedela som, že by som mu mala povedať pravdu. Ale keď tak nad tým premýšľam sama som nevedela čo včerajší večer znamenal. Z myšlienok ma konečne prebral Jasonov trochu zvýšený hlas. "Už teraz má v škole problémy a až sa ten...ehm...Nathan v pondelok ukáže v škole s monokelom. Jeydon  bude zase," tvár mal napätú hnevom.
"O čom presne hovoríš?" Snažila som sa všetko si ujasniť.
"Už takto vymeškal dva mesiace maturitného ročníka a," Úplne som zabudla, že je ešte od Jasona o rok starší, prebleslo mi mysľou. "Problémy s učiteľmi."
"Oh môj Bože. Myslíš, že ho vyhodia zo školy?" 
"Minulý rok mu pomohlo iba to, že rodičia sľúbili. že sa to nebude opakovať," prižmúril oči.
"Ale ak by mal problém Jeydon musí mať aj Nathan," nervózne som sa zasmiala.
"O tom silno pochybujem." Táto skutočnosť ma ovalila chladnejšie ako silný prúd vzduchu z okna. Trhla som sebou a postavila sa pred okno. "Som unavená." 
Jason prišiel ku mne, "Odteraz ťa nespustím z očí." Otočil sa ku kreslu. Sadol si do neho a znovu sa ozvalo zavŕzganie. "Nespustím ťa z očí, ale v tomto spať nebudem." Vstal a potichu otvoril dvere. Ja som ho mlčky pozorovala. "Krič keby niečo," pousmial sa a zatvoril dvere. Oprela som sa o stenu a zasnene pozerala z okna. Ťažké kvapky dopadajúce do hlbokých kaluží, vetvy stromov pohybujúce sa do rytmu vetva či blesky, ktoré na pár sekúnd osvetlia všetko okolo seba. Všetko toto som pozorovala so slzami v očiach. Zas som niekomu spôsobila problém. Cez líniu očí mi pomaly začali tiecť prvé slzy. V tú chvíľu som si neskutočne želala aby sa pred oknom objavil Jeydon, aby som ho mohla objať. V jednu chvíľu som si dokonca myslela, že ho vidím no to sa so mnou už iba pohrávala moja ospalá myseľ. Ľahla som si na studenú posteľ. Celé telo prosilo a spánok no myseľ mi nedovolila zaspať. Celú noc som striedavo sledovala okno, hodiny a nakoniec strop. Raz som sa blažene usmievala, pri spomienke na Jeydonove dotyky a v zápätí ma pohltil smútok nad tým s čím sa teraz bude musieť Jeydon vysporiadať. Po pár hodinách oknom konečne začali prechádzať lúče slnka. Stále ticho som si v hlave dookola prehrávala bozk s Jeydonom. Zavrela som oči a akoby som sa znovu objavila v kúpeľny, tak intenzívne som to prežívala. Pri tejto spomienke som konečne zaspala. Snívalo sa mi z Jeydonom, samozrejme keď som posledné hodiny mala v hlave iba jeho. Z krásneho sna, kde sme boli len mi dvaja ma prebral buchot z kuchyne. Hlasné rozbitie taniera a následne hlučné zbieranie črepín. S jemne pootvorenými očami som  prešla do kúpeľne. Zahľadela som sa do zrkadla. Opuchnuté oči, rozmazaný make-up, pokrčené oblečenie a namiesto vlasov iba akási čudná, plavá slama. Rýchlymi pohybmi som si prečesala vlasy, zmyla make-up. "Musím sa porozprávať s Jeydonom," povedala som svojmu odrazu v zrkadle a tvár som si znovu ponorila do studenej vody. S bosými nohami som pricupitala  do kuchyne. Mama obratne krájala mrkvu a hádzala ju do hrnca. Privítala ma vrúcnym úsmevom. 
"To je už obed?" 
Mama sa zasmiala a začala drviť korenie. Intenzívna vôňa čerstvej zmesi korenia sa vznášala vo vzduchu. "Mohli ste ma zobudiť." Sadla som si vedľa otca. Pohľadom hypnotizoval krížovku a nervózne ťukal perom. Dlane si utrel do nohavíc a nenápadne sa opýtal, "Len tak teoreticky. Ako by si básnicky povedala," zrak mu udrel na krížovku, "smútok."
Mame sa ústa skrivili do pobaveného úsmevu. "Tesk," povedala.
"Samozrejme." Rýchlymi ťahmi pera zarýval do papiera správnu odpoveď. Očami znovu prebehol po krížovke. "Obyvateľ Indie na štyri." Perom začal klepať po stole a pozrel sa na mamu.
"Thád," povedala nezaujato.
Zúžil pery. "Zlatko, ako sa volá ten cicavec, slabozubec na A," pohľad mal prilepený na malé štvorčeky.
Mama zvraštila čelo a prižmúrila oči, "Neviem," pokrútila hlavou.
"Ty nevieš?" otočil sa na ňu s otvorenými ústami. Odsunula som sa od stola a cestou potľapkala otca po rameni, "Raz budeš šampión." Svižným krokom som prešla chodbou. Šla som priamo za hlasným Lucasovým smiechom. Veľká obrazovka hrala všetkými farbami a Lucas ju s lesklými očami zaujato pozoroval. Na konci obývačky sa Jason jedným plecom opieral o presklené dvere do záhrady. Sústredene ladil každú strunu na gitare. Aj napriek smiechu vládla v izbe pochmúrna atmosféra. Izbu osvietila žltá žiara, počula som hlasný zvuk blesku. 
"Konečne si vstala," nepatrní úsmev na Jasonovej tvári v sekunde vystriedalo sústredenie. Hodila som sa k nemu a mierne si ošuchla kolená. "Zahraj niečo." Jason pomaly zodvihol hlavu a zodvihol jedno obočie. Našpúlil pery a pokúsil sa vyzerať namyslene. Narovnal sa a gitaru chytil pevne do rúk. Pozorovala som precízne pohyby prstov, vďaka, ktorým izbu ozvučila krásna melódia. Hudba sa miesila s hromy. 
"Strašidelné." Lucas sa ku mne pritúlil. Pevne som ho objala a ďalej sme počúvali. Odrazu prestal hrať. Pozrel sa ponad mňa a odložil gitaru.
"Čau." Hlas znejúci za mnou ma šteklil po celom tele. Jason vstal a vo vzduchu si tľapol s Jeydonom.
Pomaly som sa otočila. V momente ako som ho uvidela som zmeravela. Bezradne som sa na neho pozerala. Čo mám robiť? bojovala som s myšlienkami.
"Ideme?" Jason rozhodil rukami. Jeydon nerozhodne zodvihol plecia. "Nechaj ma zohriať sa," neprirodzene sa zatriasol. Pozrel sa na mňa a zvodne zodvihol jeden kútik úst. 
S prázdnou hlavou som ich sledovala pokým nezabočili do kuchyne. "Poďme sa najesť." Chytila som Lucasa pevne za ruku a priam ho ťahala za sebou. Zastala som priamo vo dverách. 
"Si v poriadku?" zamračil sa Jason.
"Je mi zima," povedala som sekavo ako robot. Stisla som päste a prinútila sa pohnúť sa. Neprirodzené ticho mi bilo do uší. Rovná ako pravítko s rukami na kolenách som sedela za stolom. Potrebujem byť s Jeydonom sama!
"Tak čo dnes plánujete?" Mama sa rukou oprela o stôl a položila predomňa čaj. "Toto by ťa malo zahriať," rukou mu prehrabla vlasy a pobozkala ma na vrch hlavy. Oboma rukami som chytila horúci čaj. Do mysle sa mi votrel nápad. "Dnes ideme s Abigail do parku." Pozrela som sa priamo do Jeydonových očí v snahe naznačiť mu niečo. "Stretávame sa pri tom veľkom, starom dube na konci parku, presne o piatej." Každé slovo som dôkladne vyslovila a nenápadne sledovala Jeydona.
"Fakt nás to zaujíma," zamrmlal si Jason a húževnato krúžil lyžičkou. Prevrátila som očami. "Budem v izbe." Rozhodne som vstala od stola a schytila čaj. Šálka ma pálila po celej ruke, no na tvári som nedala nič poznať. Až v izbe som ju odhodila na stôl. Ruku som hneď položila pod prúd studenej vody. Žmolila som si ruku a sledovala svoj odraz v zrkadle. Pozerala som sa na seba akoby som to ani nebola ja. "Snáď to pochopil," povedala som si priamo do očí. 
Z čaju už vyprchala všetká horúčava. Ležala som na boku a očami prechádzala po ryhách skrine. Keď som sa konečne pohla zabolel ma každý sval. Prešla som sa po izbe aby si moje telo zvyklo na pohyb. Po poslednom kolečku som zrakom zavadila o hodiny. Červené svetlo mi bilo do očí. Bolo niečo po štvrtej. Otočila som sa ku skrini. Na nohy som si natiahla čierne legíny, na vrch som si dala úzke tielko cez, ktoré som prehodila široký béžový sveter s kapucňou. Dlhými krokmi som schádzala dole. Schody som brala po dvoch. 
"Kedy prídeš?" Jason stál pred dverami s prekríženými rukami. Pevne som zovrela kľúče v dlani. Časť môjho mozgu, tá zodpovedná bila na poplach, aby som mu povedala pravdu no druhá uvažovala opačne. Zavrela som lesk a spojila peri aby som ho rovnomerne rozotrela. "Neviem." Zabuchla som dvere a rýchlo nahmatala mobil. Kry ma, naťukala som čo najrýchlejšie. Odpoveď od Abby prišla behom sekundy,  Akoby sa stalo. Usmiala som sa a rýchlo si obula druhú tenisku. Vonku sa spustila ďalšia dávka dažďa. Natiahla som si kapucňu, ruky som schovala do vreciek a nohami som šúchala o chodník, akoby som ani nedvíhala nohy.
Po dvadsiatich minútach cesty som konečne prišla do stredu parku. Okolo mňa nebol vôbec nikto. V diaľke som uvidela starý dub o ktorom som hovorila. Prichádzala som bližšie. Každým mojim krokom sa dážď zoslaboval. Až keď som sa rukou dotkla vlhkej kôry uvidela som ho.