Chloe- Really long time ago...

Moja prvá nefalšovaná jednodielovka! Písala som ju asi 6 dni, no každý deň asi 10 minút.. :D Cítila som sa previnilo, že somnič nepridala a ešte k tomu do mňa Charlotte hustila, že nemá čo čítať. Tak tu je jednodielovka- Really long time ago.

PS: Chystám sa na ďalšiu jednodielovku s názvom: Nothing just mystery  with a pretty smile...

Uprostred ničom nerušenej noci sa v jednom menšom obchodíku objavila útla postava. Mesačný svit osvietil tenké prsty ako pretáčajú nápis otvorené na zatvorené. Podišla ku chryzantémam a jemne vsiakla ich vôňu. Voňali krásne. Miluje vôňu niečoho, čo nevie opísať. Vedeli by ste definovať vôňu medu? Alebo čerstvého zimného vánku? Teraz na jar sú čerstvé. Dodekorovala rôzne  farby tohto druhu do vázy. Kúsok od nich sa hrdo vynímali lalie, potom ruže a všetky možné ostatné druhy kvetov. Roztriedila baliace papiere a veci na dekorovanie. Na drobný papier v tvare sedmokrásky napísala: Rosie, zajtra tu nebudem tak tu nevyvádzaj. Poobede dojdu tulipány a slnečnice, nezabudni ich prevziať xoxo Fela. Papier nechala na stolíku s poslednou slnečnicou. Šikmo odstrihla koniec aby sa dožila aspoň dvoch dní bez vody. Jej hlava obklopená žltými žiarivými listami bola znak. Vždy ju za sebou nechala. Nechala ju v nemocnici, domove dôchodcov a porozdávala ich bezdomovcom. Na oslave mohli od nej vždy očakávať slnečnice. Vybehla z obchodu a jeden z mnohých kľúčov zastrčila do dierky pod klúčkou. Zacvaknutie značilo zamknutie dverí.

Na ceste domov sa ozývalo pravidelné clop clop clop clop. Spôsobovali to Feline topánky na opätku. Boli desať centimetrové béžovej farby. Tmavé obtiahnuté rifle zvýrazňovali jej vyšportované nohy a na nich mala jednoduchý top. Bola to krémová blúzka spod ktorej presvitalo tielko. Kabelku hnedej farby si prehodila cez hlavu. Natiahla si sveter. Schovala si v ňom ruky a obímula sa. Vlna ju oteplovala.  Fela rozdávala jej úsmev už aj tak ospalému lesu. Všade tma. Kríky sa lenivo pohybovali vo vetre. Krík mal farbu ako ten vedľa neho. Bolo to ako keby jej vietor chcel niečo povedať. Občas zatvorila oči a vychutnávala si vietor. Cestu poznala veľmi dobre. Každý deň chodila touto cestou. Cestička lesom bola obklopená lavičkami z dubu natretými na tmavšiu hnedú. Keď sa dostala pred svoj dom, niečo ju vydesilo. Neviem prečo ale príjemne vydesilo. Tešilo ju to. Zmetená jej pocitom sa zhrbila,  prižmúrila oči a urobila krok vpred. Na schodoch Felinho domu sedel niekto zahalený tieňom. Jediná pouličná lampa osvietila akurát tak jeho nohy. Bol to muž, o tom nie je pochýb. V jemnom svetle sa vynímali jeho conversky bielej farby. V túto noc vial jemný a zároveň studený vánok. Nad hlavami svietili hviezdy. Pokryli celú oblohu. Jej úsmev badateľne zmizol. Klamala by, ak by povedala, že sa jej v očiach zračil strach. Sama sa nevyznala vo svojich myšlienkach. Snažila sa zaostriť na chalana oproti nej. Stála tam akoby jej niekto zamúroval nohy. Oblial ju pot.

„Derek?“ Hneď ako to povedala sa v duchu zasmiala. On aby sem prišiel? HA! To určite. Ešte k tomu ho nevidela od svojich 11. Derek bol jej bývalý kamarát z detstva.  Páčil sa jej od prvej triedy. Nepáčil sa jej vďaka jeho, vtedy ešte štrbavým, zubom. Nepáčil sa jej ani kvôli jeho žiarivým hlbokým očiam. Ani kvôli jeho menším kučierkam na jeho hrive. Boli a stále sú gaštanovo hnedé. Mnoho ľudí mu ich závideli pretože ,aj keď si ich zafarbíte, nie je tu ani tá najmenšia šanca,  aby boli žiarivejšie. Trapné napodobeniny zaplavili našu školu v 4. ročníku. Pravda bola taká, že sa jej ľúbil pre jeho spôsob zaobchádzania s ľuďmi. A tiež pre jeho hlas, ktorý bol ako jemný dotyk motýlich krídiel, ako med stekajúci po zoschnutej hrianke. Bolo náročné nezamilovať sa pre dievča, ktoré malo za kamaráta iba jeho a Joyce. S Joyce sa Fela baví do teraz. Fela bola nevýrazné dievča. Mala okuliare a oblečenie najjednoduchších farieb a látky. No pre Dereka bola aj cez tieto veci úžasná. Nanešťastie tento fakt Fele unikol. Baby boli úplne mimo už pri jeho pozdravení. Vraj dokonalosť neexistuje! Vlastne neexistuje. Mal problémy v rodine. Jeho maminka odišla do neba keď bol veľmi mladý. Doteraz si na to pamätá.

12.06.2000

„Nechytíš ma!“ ich  smiech sa rozlieval na všetky strany a oblizoval stromy všakovakých kríkov. Fela sa ocitla na menšej vyvýšenine pri jazierku. Bolo trblietavé. Na hladine sa odrážali lúče svetla. Oteplovali ju.

„Kde si?“ zvolala Fela keď nevidela Dereka. Žiadna odozva neprišla. Márne čakala ďalšiu minútu. Zvolala hlasnejšie.

„Derek?“ zastavila sa pri vŕbe. Boli tam duby a len jedna vŕba. Jej konáre boli v oblúku a dosahovali až po jej kolená. Odhrnula ich ako záves. Jeho listy sa obtierali o ostatné a vydávali zvonkový zvuk. Ako kedy slabé zvončeky o seba narážali. Boli jemnejšie ako najjemnejší  zamet. Jeho ostré konce neškrabali, iba pohladili.  Jemne pofukovali sem a tam. Prešla cez konáre a porozhliadla sa. Z jednej strany sa vynoril Derek a s úšklabom sa približoval. Šprintoval. Utekala pred ním, no nemala strach. Mala ho rada. Ich smiech rozvonil stromy. Tie stromy im rozprávali príbehy. Všetko sa zdalo živšie, celý les. Akoby ich oživoval úprimný smiech plný pocitov náklonnosti a radosti. Fela zastavila a snažila sa chytiť dych. Derek nezastavoval.  Nabral ju a spolu s ňou skočil do vody. Už vo vode sa Fele po hlave naháňali štiplavé poznámky, ktoré mu plánovala povedať, keď sa vynoria. Vynorili sa naraz. Lapali dych. Derek priplával k nej. V tej chvíli zabudla aj na najnovšiu bábiku v obchode aj na štiplavé poznámky. Usmievali sa od ucha k uchu. Jeho ruka sa zastavila až na jej ramene.

„Chytil som ťa. Som ako Ash.“
„Ash ale nechytil jeho vlastného kamaráta Pikačua. Ty si skôr Akvamen, alebo Spiderman“

„Hm, vždy sa mi Akvaman ľúbil.“

„Aj mne, ale mám radšej Spongeboba“
„Áno, aj s tou hviezdicou“ zasmiali sme sa.  Pruko rozhadzoval nohami aby sa nepotopil. Snaha plávať bol docela dobrý plán.

„Mám ťa rád. Možno skončíme ako tvoji rodičia. Budeme sa ľúbiť a budeme mať deti. Ako sa budú volať?“

„Ja neviem či sa za teba vydám! Ty máš oči len pre  Cameron!“ oduto si prekrížila ruky cez hruď.

„To nie je pravda!“

„Je! Vždy jej dáš vymaľovavánku a mne nič...“

„Ale to mi dáva otec... On chce aby som sa do nej zalúbil, pretože má bohatého otca, ale ja ju nelúbim!“

„Tak dobre.... Mohli by sa volať Nicolas alebo Sofia“ Iskričky mu leteli po očiach.

„A čo Hope?“

„Môže byť“ Fela sa priblížila a urobila vec, ktorá bola pre ňu osobná a delikátna. Načiahla sa a...... dala mu pusu na líčko. Okamžite ju napadla červeň a nasiakla jej líčka. Ale ako si všimla nie iba jej. Derekov pohľad patril hladine.  Zrazu mu blesklo v očiach.

„Počkaj tu“ prudko ponoril sa. Voda bola priezračná, takže Fela videla, čo robí Derek pod hladinou. Vynoril sa pod leknom. Lekno na jeho temene sa týčilo hrdosťou. Vybuchla do smiechu. Vyzeralo to, že sa mu smeje aj tá kvetina. Rýchlo ju strhol aby nepokazil estetický zážitok. Fela si zakryla rukou ústa a snažila sa nesmiať. Vznikol z toho zvuk podobný chrápaniu.

„Čo to je?“ Fela sa netrpezlivo pohybovala po hladine sem a tam. Spoza jeho chrbta vybral ruku v päsť. Otočil ju dlaňou k nebu. Pomaly ju otváral a na ruke sa objavil kameň. Mal divný tvar. Pripomínal srdce. Na koncoch bol slabunko šedý a v strede sa rozprestierala béžová. Vyzeral ako z obrázka nakresleného olejovými pastelkami.

„To je pre teba.“ Fela natiahla ruku k Derekovi a vzala si kamienok z jeho dlane.

„Ďakujem“ pošepkala už na ceste na breh. Položila sa na zem vedľa vŕby. Zahaľovala ich. Jej konáre im spravili ohradu. Cítili sa bezpečne. Kamienok položila do školskej tašky. Derek k nej podišiel a sadol si vedľa nej. Bez slova začal vyrezávať do stromu písmená.

„Čo to robíš?“

„Označujem naše miesto“ lenivo sa usmial. Zabratý do vyrývania si začal oblizovať spodnú peru.

„Derek! Dé-ré-k!“ ozval sa krik. Zdvihla som jeden konár vŕby a nakukla, kto to kričí. Splašený ako kôň sa Derekov otec preháňal po lúke. Steblá trávi mu kopírovali nohy.

„Mal by si ísť“ otočila sa na Dereka. On si len smutne oprášil gate. Dokončil nápis, vzal si tašku a predral sa konármi. Ešte naposledy pozrel na Felu a dal jej pusu na líčko.

„Raz utečieme!“ Fela prikývla nevediac, čo si o tom myslieť. Konáre sa za ním dali do pôvodného postoja. Boli ako záves. Záves cez ktorý nik nevidí. Záves, ktorý im dával bezpečie. Fela sa pozerala ako odchádza s otcom preč. Spadla na kolená a bruškami prstov prechádzala po nápise. Nápis bol obklopený srdiečkom.

Our safe place-

      F+D

S radostným úsmevom si vzala kameň do ruky a šla domov. Derek na druhý deň neprišiel do školy ani na ich miesto. Dokonca sa Fela rozhodla ísť do susednej dediny k jeho domu, no nik nebol doma. Klopala bezmocne na sklenené okná, ktoré boli pavučinové. Prach sa tam skladoval, akoby tam nik nebýval dobrý mesiac. Ich domový strážca povedal tejto jemnej bytosti krutú pravdu. Derek a jeho rodina odišli s mesta. Čoby z mesta, z kontinentu. Z Benátok sa presťahoval do Austrálie. Už len ten fakt, že odišiel, ju zlomil. Jej kamarát. Bez neho mala už iba rodinu a Joyce. Ten kameň má dodnes. Spravila si z neho klúčenku. Neprešiel deň bez spomienky na neho. No najviac ju bolelo, že jej nič nepovedal. Po šiestich rokoch jej začal byť lahostajný. Nesnažil sa ju nájsť, tak načo sa má sužovať?

Mladík sa na meno Derek otočil. V jeho očiach sa zračila bolesť a trápenie. Rýchlo sa vystrel na rovné nohy. Už nemalo zmysel hrať sa na to, že si ho nepamätá. Veď pred necelou minútou vykríkla jeho meno. Nedalo sa ani poprieť, že to bol on, ale čo tu chce? To za chvíľu zistí. Ten chalan na ktorého skoro zabudla tu stál v plnej kráse. A možno ešte krajší. Všetky tie pocity sa jej vrátili ako búrka po lejaku.

„Unicorn. Si to ty?“ To bola jej prezývka. Často ju tak volala, a nikdy jej nechcel povedať, prečo.  Ladne sa postavila do postavu, ktorý vravel: Máš 10 minút, potom ti vrazím, že zabudneš aj moje meno. Teda jedine ak ho vie, pretože zatiaľ povedal iba jej prezývku.

„Asi tu sedíš, aby si so mnou hovoril. Počkaj pozriem sa do diára...... Ups, aha mám tu poznámku. Nikdy nechoď von s blbými klamármi, čo sa ti nevedia ozvať ani po 7 rokoch.“ Naoko smutne odula spodnú peru. Dlho to netrvalo. Žiarivo sa usmiala, keď si všimla, že je jeho mega ultra veľké ego dotknuté.  Nedal to na tvári poznať. Mal ju stále zahalenú zmetkom, iba mu to blesklo v očiach. Derek vycítil, že sa Fela rýchlo snaží postaviť bariéry. Múry, ktoré by sa mu nepodarilo zbúrať, cez ktoré by sa nedostal. Rýchlo reagoval. Jeho klasický lenivý úsmev, ktorým sa vyznačoval, stále osídloval jeho tvár.

„Nevolaj ma tak! To právo si dávno stratil.. A čo tu chceš? Vráť sa odkiaľ si prišiel! Na čo je to dobré? Že sa tu objavíš po 7 rokoch? Odkiaľ si myslíš, že sem smieš prísť a pripomínať mi ako som trpela?“ Zvýšila hlas. Prehupovala sa z jednej nohy na druhú.

„Prečo? Ja ani neviem, čo som ti urobil.“

„To myslíš vážne?“ tu už kričala.

„A vlastne, prečo sa zaujímaš až teraz?............ Fájn, a akurát teraz ti došla reč. Prečo si mi nedal vedieť, že si odišiel? Preboha! A ja naivná som ťa ľúbila“ Od nervov mu hodia pod nohy klúčenku z toho kameňa. Ostal stáť ako obarený. Zohol sa pre kameň a začal ho žmoliť. Prekráčala okolo neho až k dverám. Už nahmatával správny klúč, keď sa zmetene opýtal:

„Počkaj, čo?“ Zastrčila kľúč do dierky a prudko sa otočila na neho. Prikročila k nemu. Delilo ich iba pol metra.

„Nehovor, že si to nevedel!“ obaja už na seba kričali.

„Keby som to vedel, myslíš, že by mi trvalo tak dlho nájsť ťa? Myslíš, že by som sa zasnúbil s Cameron?“

„Ty si zasnúbený? Tak už vôbec nerozumiem, čo chceš odo mňa! Ak hladáš oporu, alebo družišku, pri mne ju nečakaj“

„Bol som. Teda až do okamihu, keď som ju pred 19 hodinami nenechal pred oltárom s ospravedlnením takým nezmyselným.“ Felu pichlo pri srdci. Jeho pohľad ju skenoval celý ten čas. Jeho oči boli zaseknuté na jej. Prenášali si z nich bolesť. V tú sekundu mu videla do vnútra jeho srdca. Vedela čo cíti. Zmetok, nehu, ostražitosť, no najmä túžbu vyjasniť jej všetko. Pokrútila hlavou a znova sa premiestnila k dverám. Otvorila ich a v dverách ešte rýchlo prehovorila.

„Prečo si to neurobil? Perfektne ste sa k sebe hodili! Nemyslím si, že si ju nechal kvôli mne. Podľa mňa sám nevieš, čo chceš“

„Ja viem, čo chcem!“ skočil mi do reči. Pri tých slovách sa jej zapozeral hlboko do jej zelených očí. Treskla dverami ako blesk v najtichšej búrke. Oprela sa o dvere a zošuchla sa na zem. Rukami si zakryla tvár a plakala až do ranných hodín. Derek stál za dverami. Cítila to. Nenápadne nakukla cez záves. Sedel na schodoch a tvár mal schúlenú pri kolenách. Po troch hodinách to vzdal. Prvú hodinu sa k nej snažil prehovoriť, no márne.

Ráno sa zobudila na zemi pred dverami. Jej prvý pohľad smeroval na vázu. Slnečnice v nej boli zvädnuté. Podobne sa cítila aj ona. Vnútri bola zvädnutá, smutná, neistá. Celé doobedie jej to vŕtalo v hlave. Okolo piatej sa rozhodla ísť k tomu osudnému stromu. . Cítila, že ak pôjde k tej vŕbe, vietor jej povie, čo robiť. Vedela, že je to absurdné, aby jej vietor radil, no niečo vnútri jej to radilo. Bol to upršaný deň ako každý iný. Kašlala na to. Dala si čierne rifle a veľkú mikinu jej brata. Vlasy si dala do jednoduchého copu a na nohy si dala gumáky.

Prišla na miesto. V jazierku sa viditeľne zodvihla hladina vody. Vyzeralo to ako keby niekto zabil to miesto. Stále bolo krásne, no už nemalo v sebe tú krásu. Nedá sa to vysvetliť slovami...Proste ju už nenapĺňalo  radosťou.  Konáre na vŕbe sa zvýšili. Už dosahovali po kotník. Ani si neuvedomovala, čo robí. Viedol ju inštinkt. Odhrnula konáre a sadla si do tureckého sedu. Bolo jej jedno, že je tu riziko podchladenia. Bruškami prstou prešla po vyrytých písmenkách. Zatvorila oči a hlboko sa nadýchla. Snažila sa počúvať. Nakoniec k nej neprehovoril ani vietor ani jej vnútro, no niečo predsa len prehovorilo.

 „Často sem chodievaš?“ pošepky, akoby sa bál, že ju odstraší sa ozval vlúdny hlas. Fela sa prudko zvrtla a pozrela sa s kadiaľ ide ten zvuk. Hore na konári stromu ležal Derek.

„Ja sen chodievam, keď chcem premýšlať“

„Čo tu robíš?“ Už vôbec nie nahnevane sa rozprávali.

„Chcem ti iba všetko vysvetliť. Prosím, len ma nechaj hovoriť“ Rezignovane sa oprela o kmeň vŕby. Derek urobil tak isto, ale na druhý koniec stromu. Boli si chrbtami.

„Vieš, v ten deň ma otec zobral preč z mesta. Nevedel som, čo robiť. Chcel som utiecť, ako som ti sľúbil. (zasmial sa) Dokonca som už bol zbalený, no otec ma prichytil. Začal mi nadávať, že by som sa mal venovať Cameron. Odtiahol ma na vlak a šli sme do Ameriky.“

„Mne povedal váž strážny, že ste v Austrálii“ skočila mu do reči Fela.

„To je možné. Otec ho asi podplatil, pretože sa k tebe nedostal ani list, čo som ti napísal“

„Napísal si mi list.....“ skonštatovala skôr pre seba.

„Áno a potom ďalšie dva. Keď som pochopil, že ti ich asi Philip nedonesie, vzdal som to. Zatiaľ som trávil celý môj čas s Cameron. Naši rodičia ma obliekali do tých odporných handier. Dusil som sa.  Vyústilo do až do zasnúbenia. Dohodli sa. RODIČIA sa dohodli!, že keď mi bude 20 ožením sa. Vtedy som ti napísal asi 95 dopisov. Poslal som ich všade. Raz som našiel, že si bola v hoteli Kankaras. No nestihli ťa. A predvčerom, keď nastal ten deň, som na teba myslel viac ako obvykle. Pýtal som sa sám seba, čo ak ťa stretnem? Nechcem byť ženatý. A tak som utiekol. Doslova ( iskričky mu pobehovali v očiach. Na tvári mal úšklabok).  Včera, keď si do mňa hodila ten kameň... Ja neviem. Bol som si istý, že  Cameron už nechcem vidieť. Neveril som tomu.. Ty si po celý ten čas mala môj kamienok“ vytiahol ho z vrecka.

„Tak čo veríš mi?“ nahol sa cez kmeň aby videl na Felu. Ona iba nebadateľne prikývla.

„ Yes I believe you, but it doesn’t  matter. It’s too late. It’s over, we had our chance.....“ Fela začala zvyšovať hlas. Z jej hlasom silnel aj dážď. Z jemného poprchania sa stal silný lejak. Prudké kvapky ju donútili prižmúriť oči.

„No It’s not! I wrote you! It must mean something“ Fela sa pozerala na zem. Nebola si istá, čo ďalej. Ak by povedala, že to s ním skúsi, išla by proti vlastnému presvedčeniu.

„Pozri sa! (kričal). Ak by si ku mne nič necítila, prečo by si mala tento kamienok?“

„Neviem! Teraz je to už jedno!“

„Nie je! Aj ja som ťa ľúbil. A stále ľúbim! Vidím ti na očiach, že ku mne cítiš niečo hlbšie. Pozri sa na mňa“ chytil jej tvár do dlaní a donútil ju pozrieť sa do jeho hlbokých očí, ktoré prekypovali citom k nej. Medzi kvapky padajúce na jej tvár a vykotúľala aj slza.

„Pozri sa na mňa a povedz mi, že nič ku mne necítiš“ túto vetu už zašepkal. Pkrútila hlavou a znova zapichla pohľad na trávu pod nimi.

„To nie je fér! Ja sa snažím nič k tebe necítiť! Prepáč ale je proste neskoro...“

„No, still isn‘t  over“ Ako dopovedal vetu, vrhol sa na jej pery. Bolo to akoby sa dotkli neba. Každý v tú chvíľu vedel, že sú na svete, kvôli tomuto pocitu. Fela sa zaprela o jeho hruď a odtiahla sa. Pokrútila hlavou.

„Nie“ takmer nebadateľne zašepkala do prázda. Derek úspešne odignoroval jej reakciu a spravil presný opak. Znova sa jej prisal perami na tie jej. Tentokrát istejšie, vášnivejšie, rozvážnejšie. Jeho bozk bol opätovaný. Zakvačila sa mu nohami o bedrá. Vtiahol ju do vody. Ich oblečenie na nich priliehalo, ale im to bolo jedno. Hlavné, že sa po toľkých rokoch našli. Kašlali na Derekovho otca, či na Cameron. Na mieste, kde sa to celé začalo, tam sa to vyjasnilo a konečne to nabralo správnu cestu. Cestu, na ktorej sa našli dvaja ľudia plný citu pre seba. Nech robíte čokoľvek, vás vyvolený si vás nájde. Nájde si cestu k vám. Tak buďte pripravený! J Chloe