36. Maybe One Day

Ahojte! :) Dnes pridám ešte jednu časť nech je to kompletné. Dúfam, že si niekto nájde aj cez prázdniny ešte čas na prečítanie našich príbehov. :) 
*Charlotte*

"Tak kam pôjdeme?"
"Ja neviem." zamrmlala si Abi a znovu si upravila už aj tak dokonalý vrkoč. "do nejakého...," zvraštila čelo. "Nie je to jedno?" rozhodila rukami. Narastajúca vráska na čele začínala vyzerať čím ďalej neprirodzenejšie. "Čo by si chcela robiť v Illinois?" Omylom som načala nepríjemnú tému. Abigail a Illinois, tieto dve veci k sebe nikdy nepasovali a nikdy ani nebudú. Abigail, vždy dokonalo upravená vôbec nezapadá medzi ošumelé domy, ktoré sú v Illinoas rozšírené ako mor.
"Máš pravdu. Je to jedno," povedala som dúfajúc, že ju upokojím, "s tebou sa budem baviť všade." Prišla som ku nej a silno ju objala. Objatie mi opätovala no mierne stuhnuto. "Chceš mi vybrať oblečenie?" Atmosféra v izbe sa okamžite zlepšila. Abigail rozvalila dvere mojej skrine a v druhej sekunde už v ruke držala šaty. Podozrivé krátke vyberanie šiat ma znepokojilo.
"Tieto," niečo šialené sa jej zableslo v oku no aj napriek tomu znela vážne. Metala mi s nimi pred tvárou kým som si ich nezobrala. Pretáčala som ich v ruke a snažila si zachovať kamennú tvár. "Tieto?" nevydržala som to a mykanie kútikmi bolo príliš očividné.


...


Stála som pred zrkadlom ako paralyzovaná. "Nie som si istá Abi," pery sa mi pomaly odlepili. Začala som sa pretáčať a prezerať si vlastný odraz. Okrem nedôvery v tvári som obzerala čo všetko tie šaty odhaľujú. V mysli som si začala vytvárať zoznam dôvodov prečo by som sa mala v tejto sekunde prezliecť. 
Nemajú ramienka, čiže dokonale zdôrazňujú moje široké ramená.
"Kde sú?" Abigailnin podráždený hlas a hlasné búchanie skriniek ma vytrhlo s myšlienok. 
"Nepreraz stenu," povedala som viac-menej pre seba. Abi pokračovala v starostlivom prehrabávaní sa každým šuplíkom. 
Kľudne by ma hneď prijali do plaveckého teamu, pokračovala som v kritike.
"Nemáš široké ramená!" zahundrala na mňa Abi. V odraze som uvidela ako na mňa zazerá.  "Jasne," zareagovala som bezmyšlienkovito. "Počkaj!" prudko som sa otočila. "Ako si vedela na čo myslím?" strach v mojich očiach bol viac než zrejmý. Čarodejnica! Je to čarodejnica, podporovala som svoju paranoju.
"Vidím," ukázala na mňa, prevrátila očami a znovu sa vrátila ku hľadaniu. Uprela som na seba pohľad. Celú dobu som si pevne stískala ramená. Okej, možno nie je čarodejnica.
"Čo to?" Umlčal ma letiaci budík, ktorý minul moju hlavu iba o necelý nanomilimeter. Namiesto prehrabávania teraz všetko hádzala okolo seba. "So normálna?" Cestou ku nej som sa úspešne vyhýbala všetkému letiacemu. "Čo hľadáš?" Chytila som ju pevne za ramená aby som jej znemožnila pohnúť sa.
"Tie blbé náušnice," vyprskla. Nadvihla som obočie a pre istotu som ponad jej plece nazrela na obsah šuplíka. "Samozrejme. Každý by hľadal náušnice v šuplíku so spinkami a lepiacou páskou," chcela som aby to znelo vážne. Nepodarilo sa, skorej mi to znelo akoby som potláčala smiech.
"Tak prepáč," osočila sa na mňa."Zabudla som, že máš všetko organizované a nedokážeš sa," treskla si po ústach aby sa umlčala. "Prepáč," snažila sa ovládnuť svoj hlas. "Tak som to vôbec nemyslela."
Viem, že si tým myslela, že sa neviem baviť, ale nepotrebujem to od teba počuť, vynadala som jej. Ako vždy iba v mysli, navonok som držala kamennú tvár. Počkala som kým skončí svoje tisíce prepáč a povedala, "Ideme už?" opýtala som sa s úsmevom na tvári. 


...


Len čo sme vyšli von Chris nacúval na príjazdovú cestu. Skôr ako stihol vypnúť motor, nastúpili sme dnu. 
"Tak fajn," pousmial sa. Na jeho tvári bola vidieť radosť. Nemusieť na nás čakať na jeho tvári vykúzlilo úsmev. Celú cestu sa autom rozlieval Abigailin smiech a komické snahy o vtip. "Ale bol to stôl." Dokončila ďalší vtip s novou dávkou hlasného smiechu. V spätnom zrkadielku sa stretol môj pohľad s Chrisovým. Ani jeden z nás sa nehrnul do falošného smiechu, ktorý by Abigail možno konečne umlčal. On mal však zámienku prečo sa nesmeje. Musí predsa dávať pozor na cestu no ja... "Stôl," zašklebila som sa. "Môžem si tento vtip požičať?" Najľahšia možná cesta. Odpoveďou mi bol jej úprimný úsmev ako keď malé dievča uvidí vo výklade hračkárstva najnovší model Barbie domčeku s výrivkou. "Ehm," narovnala som sa a snažila sa nájsť pohodlnú polohu. 
"Počuli ste ten vtip o ceduli pri ceste," s úst jej vyprskol smiech. "Umriete z toho," ubezpečovala nás. To ti verím, vypúlila som oči. 
"Kam ideme?" Prvý zúfali pokus o zmenu témy, ktorý však aspoň utíšil Abi. Zrak uprela dopredu a prekrížila  si ruky. "V Ciao Baby má byť nejaká akcia. Miestny DJ či niečo také," v jej hlase bolo počuť jedine odpor.
"To už neplatí," zapojil sa Chris. Svojou nevinnou poznámkou uvoľnil lavínu menom Abigail. "Hovor!" prikázala mu. Chris však držal jazyk za zubami a ticho si užíval prevahu, ktorú teraz nad Abigail mal. 
"Chris!" Po chvíli vyhrážania sa a po ďalšej prosenia sa ku nemu nahla a niečo mu pošepkala. V Chrisových očiach začali skákať iskričky vzrušenia. "Na party ku...," hrnulo sa z neho.
"Trevor?" opýtali sme sa s Abigail naraz. No narozdiel od jej nadšenia v hlase, v mojom bolo sklamanie. Party u Trevora. Trevor je jeden z Jasonových najlepších kamarátov. Na koľko percent tam bude aj Jason? Tak na milión?, sarkasticky som sa zamyslela.
"Ou." Vystúpila som z auta. Moje šaty sa začali okamžite pohybovať. "Skoro by som zabudla." Vrch šiat sa mi posúval dole a spodok zase vysúval snáď až na chrbát. Každý môj krok bol nasledovaný neustálym upravovaním ich na miesto.
"Party," hrnulo sa s každej strany. Party už bola v plnom prúde. Pár ľudí ležalo na zemi a pri lepšom pohľade na ostatných ste mohli vidieť, že za chvíľu tiež skončia na zemi. Malými krokmi som sa presúvala dopredu. Aj napriek svojmu odhodlaniu baviť sa som teraz chcela nájsť nejaký tichý kút. Mám ťa, v hlave som ticho zajásala. Rovno predomnou bol dokonalý plac presne pre mňa. Hej, ty ja ťa vidím. To miesto je moje, varovala som dievča prechádzajúce okolo. 
"Bezpečie," oprela som sa o stenu. 
"Och môj Bože. To je Nathalie." Pár krokov odomňa na mňa pozerala skupinka dievčat. "Toto bude zaujímavé," dodalo druhé dievča. Ich pohľad prilepený na mňa bol nesmierne nepríjemný preto som sa bez slov presunula okolo nich preč. Nadvihla som hlavu aby som vyzerala aspoň trochu sebavedomo. Čo by malo byť na moje prítomnosti také zaujímavé? Na svoju otázku som dostala rýchlu a jednoznačnú odpoveď. Nathan. Niekoľko metrov odomňa sa na gauči bozkával s nejakým dievčaťom. Už ani Kimberly ti nestačí? Stála som pred nimi ako stĺp. V srdci som znovu pocítila zradu. Pri pohľade na Nathana a to ryšavovlasé dievča prilepené na ňom, snáď sekundovým lepidlom, mi prišlo zle. Aj keď som tam stála ako obarená hlavou mi vírili najrôznejšie myšlienky. Oči som upierala na nich a aj kvôli tomu mi dlho trvalo kým som si všimla ako všetci okolo mňa stíchli, navzájom sa šťuchajú, zrak upierajú na mňa a netrpezlivo čakajú čo sa bude diať. 
Musím vás sklamať. Nič sa nebude diať. Teraz sa jednoducho otočím a odídem.
Môj dokonalý plán však narušil Nathan. Pozrel sa na mňa a kusol si do pery. "Nechceš sa pridať Nathalie?" opýtal sa to príliš vážne a slizko. Krv mi začala stúpať do hlavy. Chcete scénu? Tu ju máte. Svižne som vykročila . Čo spraviť? Bleskovo som preskúmala svoje možnosti. Rozbiť mi tvár stoličkou? Pridusiť ho vankúšom? Napchať mu vlasy dej baby do úst? Moja predstavivosť stihla v tej sekunde vytvoriť pár streštených nápadov. Schmatla som pohár plný piva a vrazila ho Nathanovi do tváre. Pohár som starostlivo položila na jeho hlavu. Klasika. "Ako som ťa mohla niekedy pobozkať?" povedala som nanajvýš znechutene. "A ty," otočila som sa na to dievča stále prilepené na Nathana, "dúfam, že si iba príliš opitá na to aby si si uvedomovala s kým tu teraz si." Prudko som sa otočila a bez pohľadu na ostatných som sa snažila zmiznúť čo najďalej. 
"So mnou sa takto nebude nikto rozprávať," zakričal na mňa zjavne zahanbený Nathan. "Stále ma chceš," pritlačil si ma ku sebe a chytil ma za zadok. Šaty sa mi stihli znovu vyhrnúť. "Pusti ma." Buchla som ho do hrude no nie dosť silno. Prilepil svoje pery na moje, no ja som tie svoje našťastie držala napnuté. 
"Pusti ju!" Jeydon ho odomňa odrhol a skôr ako sa Nathan stihol spamätať, Jeydon mu uštedril silnú päsťovku.
"Hej," zakričala som no za chvíľu ma už Jason a Trevor preniesli ku dverám. Všetci okolo Jeydona a Jasona vytvorili kruh, preto som na nich vôbec nevidela. Jedine som počula zvuky pästí a buchot.
"Stoj tu!" prikázal mi Jason. Predieral sa čo najrýchlejšie naspäť do kruhu, ktorým centrom bol Jeydon.
Na mieste som nevydržala ani sekundu. Vydala som sa za nimi. "Čo sa to deje," pribehol ku mne Chris. "Kto tam je?" 
"Jeydon," vyhrnul sa zo mňa zúfalí vzlyk. Jeydon, opakovala som pokým som sa lakťami neprebojovala cez dav.
"Prestaňte," zapišťala som no bez odozvi. "Prestaňte," zopakovala som hlasnejšie. Konečne ku nim priskočili Trevor a Jason. Chytili ich pevne za ruky až pokým sa trochu neukľudnili.
"Debil," prskal nezmyselne Nathan. "Takto s ňou hovoriť nebudeš!" reagoval až príliš mierne Jeydon. 
Jason odtiahol Jeydona na záhradu a Trevor s Chrisom našťastie Nathana vyhodili von. 
"Hej," zakričala Abigail. "Ak nechcete aby som každého z vás vlastnoručne "odprevadila" domov prestaňte tak zízať a starajte sa o seba." S vlastných skúseností ju všetci v okamihu počúvli. "Zlatko poď so mnou," objala ma okolo ramien. Zaviedla ma na druhé poschodie. Ticho na chodbe ma upokojovalo. "Abi."
"Pšššt," pritlačila mi ukazovák na ústa.