33. Maybe One Day

S plným bruchom syrových cestovín som ležala na posteli. Moja tvár nemala žiaden výraz a približne pätnásť minút som sa ani len nepohla, preto moja láva ruka pod ťažobou tela začala signalizovať bolesť. Opatrne som sa pretočila na chrbát a s brniacou rukou upierala zrak na strop. 
"Zlatíčko?" zašepkala mama medzi dverami. V tichu izby som jasne počula jej ľahkú no pri tom sebavedomú chôdzu. Pokým neprišla až k posteli a nesadla si ku mojim nohám ani som ju poriadne nevnímala.
"Čo sa deje?" chytila ma jemne za ruku a brnenie v nej okamžite nahradilo teplo maminej ruky. Otočila som ku nej hlavu. Jej krásne oči ma napĺňali láskou.
"Mami," zlomil sa mi hlas no slzy našťastie neboli tak silné aby prešli  cez mihalnice. Silno som ju objala a ona mi objatie opätovala ešte silnejšie. Ak by sa ma hocikto iný opýtal čo sa deje odpovedala by som iba otrepane  Nič, no pri mojej mame je to zbytočné- Vždy si je všetkým nad mieru istá a ako jedna zmála dokáže prekuknúť môj falošný úsmev.
"Som tu vždy pre teba," zapriadla mi do ucha presne to čo som teraz tak potrebovala počuť. Stále som sa držala pevne v jej náručí. Už len jej prítomnosť a dotyk ma upokojovali.
"Musíš sa niekomu vyrozprávať," povedala potichu a svojim no pošteklila ten môj.
"Ale keď...ja ani...neviem," zakoktávala som sa a mala som na srdci toľko vecí až som nevedela kde začať.
"Chlapec?" opýtala sa ma no z hlasu bolo jasné, že tuší o čo asi ide.
"Nathan," pretrela som si tvár, akoby mi to pomohlo zbaviť sa všetkého čo ma trápi.
"Zdalo sa mi, že sa ti veľmi páči," zvraštila čelo a na tvári sa jej medzi obočím objavila jediná vráska.
"A to bol ten problém mami," moju tvár neopúšťal utrápený výraz. "Nechala som sa uniesť jeho vzhľadom," pokrútila som hlavou, "No na začiatku sa ku mne správal úžasne."
"Ľudia sa nejakú dobu dokážu pretvarovať," chytila tenký prameň vlasov a upravila ho dozadu.
"Zdá sa, že hej." prudko zatvorím oči. "Dnes ráno sa ku mne správal akoby...," znovu sa mi zlomí hlas no spolu s ním sa objavia aj slané slzy stekajúce jedna za druhou po mojom líci. Každú jednu mama starostlivo utrie.
"Čo urobil?" vráska medzi obočím sa postupne prehlbuje.
Spomenula som si na ráno. Na jeho nenásytné dotyky na kapote auta, na jeho výhovorky, ktoré moju neistotu voči nemu len prehlbovali.
Správala by som sa inak ak by ma celú dobu Jason a Jeydon nevalcovali zlými poznámkami voči Nathanovi?, zamyslela som sa Ak by som sa zachovala inak, mala by som som im poďakovať. Preklepala som prudko hlavou a vrátila sa do prítomnosti.
"Keď som s ním ráno bola, bolo to akoby tam stál niekto úplne iný a nie ten Nathan, ktorého som mala tak rada," stručne som jej vysvetlila.
"Ver mi, že som si s takýmito chlapcami užila svoje," nadvihla obočie a zasmiala sa. "Chvíľu trvá kým nájdeš niekoho dokonalého," odmlčala sa. "Občas musíš spoznať viacerých "dokonalých" kým nájdeš toho perfektného," odrazu z nej začala takéto múdrosti padať ako chladné kvapky dažďa na suchú, letnú zem.
"Ďakujem," potichu som jej poďakovala. Ďakujem, že ma aj z tej najhoršej situácie dokážeš dostať bez zbytočných sĺz, ktorými by som kvôli nejakému chlapcovi nechcela plytvať, dokončila som svoje poďakovanie potichu v mysli. 
V sekunde som sa už zase ocitla v jej náručí.
"Ale," týmto najnenávidenejším slovom pokazila krásnu chvíľu. "Dnes si sa mi zdala celkom v poriadku a šťastná," chytila ma pevne za ruku naznak, že mi dobrú náladu nechce vyčítať,"Až na pár chvíľ si mi pripadala šťastnejšia ako inokedy. Myslela som si, že si taká šťastná vďaka Nathanovi," na dlho sa odmlčala a v dôsledku toho sa moje srdce nepríjemne rozbúchalo nervozitou. "Nechcem tým naznačovať, že by si podľa mňa nemala rada Nathana tak ako si hovorila alebo, že by ti bolo správanie ľahostajné, ale...," úmyselne nedokončila myšlienku a tým donútila mňa dokončiť ju sama.
Úplná pravda, bez slov som pokrútila hlavou. Jednu chvíľu ma jeho správanie doháňa k slzám a v zápätí sa cítim normálne ako predtým. 
"Asi som sa nechala strhnúť okamihom," zasmiala som sa a pri uvedomení si, že moja veta nedávala úplný význam sa môj smiech ešte zintenzívni.
"Vidíš? Zase sa smeješ," pohladila ma po líci. "A ja poznám tvoj pravý smiech," pod nátlakom úsmevu sa jej oči zúžili do tenkej čiary cez, ktorú nemohla poriadne vidieť. "Tento smiech," pošúcha mi nos letmým pohybom ukazováka.
"Si proste geniálna! Vieš to?" usmiala som sa na mamu a v zápätí ma v izbe nechala samú.
Pohodlne som sa oprela so čelo postele. V tú chvíľu som dostala nesmiernu chuť vidieť Nathana. Pri pomyslení na neho som pociťovala neurčitý pocit. Aj napriek nesmiernej snahe som tento pocit nedokázala zaradiť medzi pozitívny alebo negatívny.
Skočila som pred zrkadlo a rýchlym myknutím skontrolovala svoj výzor. Vyzerám ako človek čiže môžem ísť. O desať minút v parku, napísala som Nathanovi. Len dúfam, že si moju esemesku prečíta monotónnym hlasom a nie tak akoby som sa na naše stretnutie nevedela dočkať. Zámerne som napísala o desať minút aj keď len cesta tam mi väčšinou zaberie najmenej pätnásť. Naviac som plánovala ísť pomaly a vychutnávať si teplý vietor. Nech si chlapec len pekne počká.
Plná života som preskákala schody do haly.
"Som doma za pol hodinu," zakričala som. Pri jednoduchom matematickom výpočte som si uvedomila, že len cesta tam a naspäť mi potrvá štyridsať minút. "Alebo neskôr," ujasním. "Mám mobil keby niečo," ako posledné za mnou už počuť iba tresnutie dverí.
Tak ako som plánovala cestou som sa nikam neponáhľala. Ako blázon som sledovala voľné vtáky krúžiac nadomnou a zastaviť pred cestou a skontrolovať či sa na mňa nerúti nejaké auto, "môj potencionálny vrah", mi vtedy nič nehovorilo.
Pri poslednej odbočke k parku som uvidela Nathana. Asi som ho nechala naozaj dlho čakať a už sa mi vydal naproti. Pri pohľade na neho som našťastie nestratila dobrú náladu a ani svižný krok. Priam som sa k nemu rútila. V okamihu keď ma uvidel otvoril pre mňa svoju náruč . Vtedy som už jemne stuhla. A čo teraz Nathalie?, zúfalo som sa opýtala samej seba.
Bez toho aby som si to uvedomila som zastavila. Nathan ku mne prišiel a zovrel ma v náručí. "Som tak rád, že si odpísala," svoju radosť naozaj neskrýval. No keď ucítil čo skôr neucítil moje ruky okolo neho v náruživom objatí zneistel. "Niečo sa deje?" vypleštil na mňa oči a nahlas prehltol. "Zlatko?" povedal neisto a z môjho pohľadu až neúprimne.
V tej chvíli som stuhla ešte viac, až sa mi zastavil dych. Chcem sa s ním rozísť? Prečo som vlastne teraz tu? 
"Chcem sa porozprávať," vyhŕklo zo mňa, našťastie, nakoniec. Sadli sme si pod najbližší strom. Pozrela som sa na neho a na moje zdesenie som nič necítila, akoby medzi nami nikdy nič nebolo. Naozaj sa s ním chcem práve rozísť?, v mysli mi začali krúžiť pochybnosti.
"Vieš ja...," začala som no Nathan ma prerušil.