33. KORS

Troška kratšia, ale predsa... Po dlhom čase, ale užite si ju :) Chcela by som sa ešte poďakovať strašne strašne moc Caroline. Dievča nepoznám ťa, no vždy ma poteší, keď vidím, že si niečo okomentovala.. Chloe

„ehm. Odpisuješ mi na otázky?“ zasmiala som sa a zaklopala na cudzie rameno. Človek s čiernou kapucňou a sluchatkami v ušiach sa na mňa otočil.

„Cassie?“

„No to si robíš.... Toby?“

„To tebe odpisujem?“ prstom namieril na čerstvo napísané: Can we finally meet?

„Možno.... Je tu tá šanca“ zaspetkovala som. Možno nechcem aby to bol Toby. Možno je ešte šanca výjsť s klamstvom, že nemám najmenšie poňatie čo tu robí.

„Snažíš sa z tohto vykecať, však?“ zazubene sa na mňa pozeral.

„Nie“

„Klameš mi“ pobavene si prekrížil ruky cez plecia.

„Neklamem“

„A zase to robíš“ Pohladom som skenovala asfaltový chodník. Moje pery napadol neplánovaný úsmev. Chcela som si dať facku, za to. Ja sa predsa nechcem usmievať. Nie na neho. Pokrútila som hlavou.

„Prepáč, ale musím ísť ešte k Liamovi domov“Jeho pohlad spálil všetky moje obavy. Prečo som sa ho vlastne ešte pred sekundou bála?

„Môžem ťa aspoň odprevadiť. Chcem sa iba rozprávať“ zdvihol ruky do obranného postoja.

„Okej“ z kabelky som si vybrala žuvačku a hodila si ju do úst. Bola s papájovou príchuťou. Kráčal vedľa mňa a pýtal sa ma otázky.

„Chvíľku som si myslel, že si zo mňa niekto robí srandu“ ozval sa, keď sme vystúpili z autobusu.

„Vážne? Ja zas neverím, že si to písal ty“ odpovedala som s viditelnou dávkou ironie.

„Ako to myslíš?“

„Ty si bol vždy namyslený bohatý , s prepáčením, idiot, s ktorým sa nedalo rozprávať o ničom inom, iba ako ti to sluší“

„Hm, takže si myslíš, že mi to sluší?“ s úsmevom na perách si ma doberal. Kriticky som si ho premerala.

„Chceš počuť pravdu?“

„Radšej nie“ zasmial sa a nechcene som sa pridala. Nechcelo sa mi rozoberať tému ja a on.

„Čo ty a Melody?“

„Čo ja a melody?“ nechápavo hladel pred nás na cestu. Zatlačila som na jeho chrbát končekmi svojich prstou, aby som ho potlačila správnou cestou.

„Nehovor mi, že nevieš na čo narážam“ zastavili sme a pozrela som sa mu hypnoticky do očí.

„Ja som s ňou síce chodil, teda ak sa to tak dá nazvať, ale to bolo asi tak 27 hodinové. Povedzme, že nebola môjh typ“

„Čo ti nehovorila každú minútu aký si pekný, alebo čo?“ sarkasticky som odvrátila zrak a pokračovala v ceste. Po jej okrajoch boli kríky a po našej pravici sa rozprestierali rodinné domy. Po každom treťom kríku nasledovala lavička. Bolo to dosť symetriky navrhnuté.

„Takže už viem o tebe, že si o mne myslíš, že som pekný a že mi to vždy sekne“ prevrátila som očami a jemne ho sotila do ramena.

 „Ďalší dôkaz, že si namyslený“

„Možno som rád namyslený. Možno vďaka tomu mi nikto neublíži. Rozmýšlala si niekedy nad tým? Niektorý ľudia sa správajú divno, pre nejaký dôvod“

„Hm, to si si určite teraz vymyslel“ kútikom oka som sa na neho pozrela. Chystal sa mi protirečiť, no ja som prudko zastavila. Pukla som bublinu zo žuvačky a prehovorila som:

„Tak a som tu. Ďakujem za odprevadenie“ usmiala som sa na neho. Zahambene prešlapoval z jedenj nohy na druhú. Spravil krok bližšie.

„Čo to robíš?“

„No práve teraz sa ťa snažím pozvať niekedy von“

„Aha. Tak to nerob. Má Liama a lúbim ho“

„Ale ja som to myslel kamarátsky.“

„Uvidíme, pa“ postavila som sa na špičky a dala mu pusu na líce.

„Vieš o tom, že mi to moc nepomáha?“ ozval sa, keď som už otvárala dvere. Otočila som sa, zasmiala sa a zakývala mu. Zatvorila som dvere a vydýchla si prudkým výdychom.

„To bolo divné!“ vyhlásila som. Zhodila som žuvačku do koša a prudko otvorila dvere do obývačky.

„Hups, to je trapas. Ehh, ja vás tu nehám. Mala som iba dojsť pre Liamovu poštu do jeho izby“ povedala som, a hneď sa vyparila. Na ten obraz nikdy nezabudnem. Liamova mama ležiaca na poštákovi.... Aspoň som si bola istá, že poštu už dostal. Vyšla som po schodoch hlasným dupotom.  Na najvyššom schode ma striaslo. Obímula som sa rukami a v mysli som sa modlila, aby som ten obraz nemala vo snoch. Zaklopala som na dvere a čakal kým mi niekto otvor.. Počkať! Kto by mi mal otvoriť? Veď Liam je preč. Pichlo ma pri srdci, keď som si na ten fakt spomenula. Pometená myšlienkou, že mi pohľad na jeho mamu nerobí dobre som sa začala prehrabávať jeho vecami na stole. Zrazu som zbadala tri dopisy. Schmatla som ich, nahádzala ich do kabelky a priblížila sak jeho poličkám. Mala som sto chutí vziať mu jeho pokémonov!! Ovládla som sa a tak som sa uskromnila jeho svetrom. Bol nasiaknutý jeho vôňou. Fájn, už viem, pri čom budem zaspávať. So zatvorenými očami som vsiakla jeho vôňu a aj tú mikinu som hodila do kabelky. Poupravovala som si sukňu a vybrala sa dole. Cez medzierku na dverách do obývačky som videla, že si pošťák dáva a seba gate. Chvála bohu! Kráčala som po špičkách aby si ma nikto nevšimol. Keď som bola asi desať centimetrov od dverí, začala som šprintovať a treskla soom dverami. Ani som sa neotáčala, či niekto nenakúka cez závesy. Pohlad som zapichla do zemi a čo najrýchlejšie som sa snažila dostať na autobusovú zastávky.

Neskôr doma som si vybrala jeho mikinu z kabelky pripravená na spánok.O mikinu sa zachytila všetky dopisi a ako som ju vytiahla, rozsypali sa po zemi.

„Čo to... Fuck!“..... Pokračovaniee nabudúce *Chloe