Mala som chuť prísť za Nathanom a dať mu poriadnu facku za to, že my vstúpil do života a za jediný deň sa mi vryl tak hlboko do hlavy, že ho z nej asi nikdy nebudem schopná vyhodiť.
Zdá sa mi, že v mojej hlave úplne zatienil Calebovo miesto. Som rada, že na Caleba zabúdam, vždy budeme len kamaráti, ale vôbec sa mi nepáči to čo alebo skôr koho mám v hlave teraz.
"Musíš sa odreagovať," prikázala som svojmu odrazu v zrkadle so vztýčeným ukazovákom. Chytila som taštičku s malovátkami a hneď ju položila naspäť. Bude lepšie ak sa nebudem veľmi upravovať. Radšej vonku nebudem pútať veľa pozornosti, chcem byť sama a pre ostatných neviditeľná aspoň pre dnes. Jediné čo bolo potrebné som spravila: umyla som si zuby, opláchla tvár a prstami prečesala vlasy. Zo skrine som vytiahla úzke džínsy, voľné, dlhé tyrkysovo-biele tričko a obula som si biele tenisky.
Vstúpila som do otcovej izby, sadla som si na kraj postele a mierne ho chytila za rameno. "Oci?"
"Nath?" celý sa trhol. "Stalo sa niečo?"
"Nie," zasmiala som sa na neho. Bol prekvapený, že som už hore a určite si myslel, že sa stalo niečo zlé. "Idem sa na chvíľku prejsť do parku. Vonku je krásne. Nebudem vonku dlho," dala som mu pusu na čelo. A potichu vyšla z izby pretože znovu zaspal.
...
Sedela som na tráve a vychutnávala som si to, že som v parku skoro úplne sama. Všetko vyzeralo ako spomalené. Na lavičku vedľa mňa si sadol starší pár. Bolo vidno, že sa veľmi milujú. Nájdem aj ja niekedy niekoho koho budem milovať celý život? Viem, že mám iba šestnásť, ale ak som naozaj tak zlá ako povedal Nathan... Ach nie zase myslím na neho. Toto je už vážne trápne. Nenávidela som sa za to, že mi záleží na tom čo si o mne myslia ostatný a ešte viac, že myslím na Nathana. Správam sa akoby sa mi páčil a som si istá, že o neho záujem nemám! Ľahla som si do studenej trávy a pozorovala oblaky. Zatvorila som oči a snažila sa vyčistiť si hlavu od všetkého hlavne od chlapcov. Nathan a Caleb sú minulosť. Niežeby bol niekedy Nathan aj prítomnosť, ale teraz sa nechcem ničím zaoberať.
Usmievala som sa ako blbec, to ja dokážem veľmi dobre. Konečne som sa cítila v pohode, tak ako som sa cítila pred tým keď mama odišla, predtým než sa moje city ku Calebovi začali vymykať mojej kontrole a hlavne ako predvčerom, predtým než som znovu stretla Nathana!
Otvorila som oči stále celá vysmiata. Park sa začal pomaly zapĺňať ľudmi a psami. Pár z nich ku mne pribehlo no ich majitelia ich odtiahli skôr než som ich stihla pohladkať. Cítila som sa neuveriteľne šťastne, vôbec sa mi nechcelo odísť. No v tom som na druhej strane chodníka uvidela Nathana ako sa rozprával a smial so skupinkou chlapcov. Poznala som ich zo školy no ich mená som nevedela. Nathan vyzeral šťastne, trochu mi odľahlo, asi som ho včera tak veľmi nezranila keď som mu povedala, že ho neberiem ako kamaráta. Chcela som nenápadne vstať a odísť skôr než si mňa všimne, ak na neho mám naozaj prestať myslieť, musím sa mu vyhýbať. Ak si ma teraz všimne mohla by sa celá moja dobrá nálada vytratiť. Lenže ja nedokážem robiť nič nenápadne. Zo zeme som vstala príliš rýchlo a zatočila sa mi hlava. Spadla som naspäť na mäkkú trávu. Nič sa mi našťastie nestalo. Starý pán z lavičky ku mne pribehol a pomohol mi posadiť sa. "Mám zavolať pomoc?" spýtala sa jeho pravdepodobne manželka.
"Som v poriadku, ale ďakujem," pozrela som sa na nich. Fyzicky som bola v poriadku ale psychicky rozhodne nie. Videla ako sa ku mne Nathan blíži. Jeho zo života asi tak ľahko nezbavím.
"Si v pohode?" pristúpil ku mne. "Ďakujem, už sa o ňu postarám," chytil starého pána za plece a hneď na to si sadol na trávu rovno predo mňa. Nie pane neodchádzajte. Odvezte ma domov, do nemocnice hocikam len ma tu nenechávajte s ním! Pán asi nevedel čítať moje myšlienky pretože odišiel.
"Mám ťa odprevadiť domov?" chytil ma za obidve kolená a tváril sa veľmi súcitne. Prečo sa tvári akoby ma poznal celé roky. Pravda vie, že existujem ale nikdy predtým o mňa neprejavoval taký záujem.
"Ešte neplánujem ísť domov a neboj sa zvládnem to sama," odvrkla som mu a nenápadne sa posunula aby jeho ruky spadli z mojich kolien.
Posadil sa vedľa mňa, "Ani ja ešte neplánujem ísť domov.," pozrel sa na mňa no ja som si ho nevšímala. Pozerala som sa rovno pred seba a odpočítavala som čas ako dlho tu ešte budem musieť zostať. Budem tu sedieť tak tri minúty a potom odídem domov.
"Zase ma budeš ignorovať?" zazeral na mňa a aj keď som sa ja na neho nepozerala cítila som jeho pohľad na svojej tvári.
Sarkasticky sa usmial, "Ignorovať ma to ti ide naozaj dobre." Jeho oči boli na mne ako prikované. Po chvíľke sa znovu zasmial otočil hlavu do zeme, vstal a urazene odchádzal.
"Počkaj." zakričala som. Čo to robím? Veď už odchádzal, to si predsa chcela!
Otočil sa na mňa trošku prekvapene no zachoval si svoju kamennú tvár. Nerada to priznávam no vyzeral naozaj dobre. Vrátil sa späť ku mne no nesadol si. Stál predo mnou a čakal.
Otvorila som ústa rozhodnutá niečo povedať no nič ma nenapadalo. Prečo som ho zavolala naspäť keď ani neviem čo povedať? Som vážne blbá. Môj mozog proste pracuje pomalšie ako moje ústa.
"Chcela si mi niečo povedať?" nepozeral sa mi do očí čo ma ešte viac znervóznilo. "Nathalie nemám celý deň kým si Vaša drahá výsosť rozmyslí čo mi povie. Má to vôbec význam čakať tu? Alebo vieš čo? Radšej odídem a nechám ťa na pokoj ako doteraz, nebudem sa o nič snažiť. Chcel som aby sme boli kamaráti, ale ty už svojich kamarátov máš a ja sa ti nebudem vnucovať." Ešte hodnú chvíľu na mňa niečo kričal no ja som prestala vnímať. Keď to dopovedal nebola som schopná odpovedať mu. Bola som v šoku. Po tejto scéne som chcela aby odišiel a už sa na mňa ani nepozrel no cítila som, že to ako sa správa je moja vina. Chcela som sa mu ospravedlniť za to ako som sa k nemu očividne správala aj keď som si to neuvedomovala no hnev nad ľútosťou vo mne vyhral. Vstala som a naklonila hlavu dozadu aby som mu videla rovno do očí.
"Ako sa to ku mne správaš? Čo som ti spravila také odporné, že na mňa tak kričíš? Prepáč, že som ťa ignorovala no stále nemáš právo byť na mňa teraz takýto!" Po tom čo som dopovedala som sa na neho ešte chvíľku pozerala. Prudko som sa otočila a polobehom som odišla. Nechcela som ísť domov preto som zabočila ku Abigail. Pri jej dome som si uvedomila, že nie je doma. Naštvane som sa otočila a prebehla pár domov ďalej ku Sarah. Nie je to síce moja najlepšia kamarátka, ale potrebujem byť teraz s niekym a ona bude najlepšia.
Zastavila som pred jej domom a zazvonila. Dlho nikto neotváral tak som vytočila jej číslo. V tom niekto dvere otvoril. Otvorila som ústa a rýchlo potlačila slzy. Stál tam Caleb. Čo robí práve on u Sarah? Sarah mi pred pár mesiacmi hovorila, že sa jej Caleb páči, ale takým obdobím si prešlo každé dievča, ktoré Caleba uvidelo.
"Haló Nath? Si tam? Haló?" Sarah mi cez telefón kričala rovno do ucha. Rýchlo som jej zavesila.
"Ahoj Nath. Ideš ďalej?" usmial sa na mňa Caleb a pootvoril dvere aby som mohla prejsť dovnútra.
"Ahoj, Nathalie," Sarah pribehla ku dverám a objala Caleba okolo pása. Zovrelo sa mi krdlo a zase som stála len tak bez slov. Caleb a Sarah spolu chodia? Vyzerá to tak. Ako mi to mohli urobiť? V tú chvíľu som vôbec nemyslela na to, že ani jeden nevie o mojich citoch ku Calebovi alebo o tom čo sa práve stalo v parku. No aj tak som to brala ako zradu.
"Ideš ďalej alebo zostaneš pred dverami navždy?" obaja sa zasmiala a zamilovane sa na seba pozreli.
V mojej mysli sa začali formulovať najlepšie výhovorky prečo som za Sarah prišla. Nechcela som tam ostávať chcela som odísť a byť sama. Cítila som sa akoby ma všetko a všetci v mojom živote sklamali. Je to hlúpe, ale bola som veľmi zranená.
"Ja len.. Ehm... Abigail je preč a ja som ťa len chcela pozdraviť."
Najhlúpejšia veta na svete! Mala som radšej ostať ticho a utiecť.
Začali sa smiať a mne prišlo strašne zle. "To je od teba milé." Chceli mi ešte niečo povedať no ja som sa otočila a najrýchlejšie ako som vedela som šla domov. Celú cestu domov som zadržiavala slzy.
...
Zamkla som sa v izbe a hodila sa do kúta. Ako sa môže jeden deň tak pokaziť? Ráno bolo všetko dokonalé a teraz sa cítim horšie ako kedykoľvek predtým.
