1.Maybe One Day

Ahojte :) Toto je prvá časť môjho príbehu "Maybe One Day". V podstate je to príbeh o normálnom šestnásť ročnom dievčati, ktoré vyrastá v Illinois, jej rodine, kamarátoch možno láske, ale nebudem predbiehať. Dúfam, že sa s postavami zžijete, rovnako ako ja. Hope you gonna like it.

"Pí-pí-pí."

"ČO? Čo, to bolo?!" povedala som s hlavou zaborenou vo vankúši.

"Och, to nemyslíš vážne, že už zvoníš," zasyčala som na budík.

"Pí-pí-pí."

"Dobre, veď už vstávam!" buchla som do budíka a skoro spadla z postele. Znovu som len na sekundu zavrela oči a snažila sa dosnívať krásny sen z ktorého som bola tak nehorázne vytrhnutá.

"Pí-pí-pí," budík začal akoby naschvál zase vrešťať.

Od zlosti som sa na posteli prehadzovala z boka na bok. Nemohla som nájsť ideálnu polohu na spánok.

 Počkať, ja som ešte stále v posteli? Super, už teraz určite nič nestíham. Táto skutočnosť ma len viac utvrdila v tom, že by som dnes mala ostať v posteli aspoň tak do zajtra. Krásna predstava ale naozaj si nemôžem dovoliť zrealizovať ju.

Nath, prehovorila som si do mysle. Prosím otvor aspoň jedno oko, prosím, prosila som v duchu samú seba, aj keď som si bola istá, že to ani trošku nepomôže.

PRE VŠETKO DOBRÉ NA TOMTO SVETE VSTAŇ! tak som v duchu kričala až ma rozbolela hlava.

Zvuky z kuchyne nasvedčovali tomu, že sú už všetci hore, okrem mňa, hmm aké nečakané. Nie som veľmi lenivý človek, ale so vstávaním do školy má problém každý.

"Nathalie!" toto už neboli iba prosby v mojej mysli. Bol to môj otec, už si pravdepodobne všimol, že mu jedno dieťa chýba pri raňajkách. Posledný rok sa o mňa a bratov stará iba on. Mama pracuje pre marketingovú firmu a doma ju vídame zriedkavo. No musím otca pochváliť lebo úlohy matky sa zmocnil výborne.

"Vstávaj zlatíčko, raňajky."

Ach áno jedlo, jediná vec kvôli ktorej opustím moju postieľku.

"Ehm," pretierala som si oči a odhrnula závesy. Slnko mi zasvietilo rovno do tváre a skoro som oslepla, rozbehla som sa preto rovno do kúpeľne.

...

Ešte stále v polospánku som stála pred zrkadlom.

"Okej, kto si a prečo máš na sebe moje pyžamo?!" povedala som sarkasticky odrazu v zrkadle a vybuchla od smiechu.

"Ach Nathalie, môžeš byť tak vtipná?" mierna dávka sebavedomia na ráno nikdy neuškodí.

Usmiala som sa na svoj odraz v zrkadle."Rozhodne nie som najkrajšie dievča na svete, ale niekto by o mňa mohol zavadiť," zašepkala som tak aby to nikto okrem mňa nepočul. Mám dlhé, plavé, mierne kučeravé vlasy. Podľa mňa sú mojou najkrajšou súčasťou. Oči mám tmavo-hnedé, dalo by sa povedať čierne, obklopené dlhými mihalnicami siahajúcimi až po obočie. Moje pery sú síce plné ale nie sú krojené, čo mi vždy prekážalo. Mám plné líčka vďaka ktorím vyzerám tučnejšia. Na tvári mám aspoň desať materských znamienok. Ľudia mi vravia, že vyzerám neobyčajne, no nikdy som sa ich nespýtala, čím alebo či to myslia ako kompliment. Myslím, že sa trochu bojím ich odpovede.

"Nathalie, chcem ťa tu hneď vidieť," zakričal na mňa otec mierne podráždene.

"Môžeš mi dať aspoň 5 minút, som predsa dievča nie?!" zasyčala som.

"Nenúť ma dať tvoje lievance Jasonovi!"

"Na to ani nepomysli," kričala som cestou po schodoch.

Stihla som to! Otcove lievance na mňa čakali ešte nedotknuté. Bola som neuveriteľne hladná a pri predstave, že moju už aj tak malinkú porciu je tá nemenovaná osoba vedľa mňa by ma vážne zabila.
"Dobré ráno srdiečko," povedal otec a dal mi pusu čelo.

"Nathy," zakričal môj mladší brat Lucas. Jason, môj starší brat, ma jednoducho odignoroval.
"Krásne ráno zlatíčka," usmiala som sa na nich no úsmev bol smerovaný k lievancom. Milujem jedlo, a hladná som v podstate celý deň. Našťastie rada behám a preto som s váhou nikdy nemala väčšie problémy.

Sadla som si za stôl vedľa Lucasa. Akurát na notebooku púšťal nejaké video, spoločne s Jasonom sa na ňom dobre zabávali. Chcela som sa k nim pridať no lievance vyzerali tak smutne samé na tanieri, pustila som sa do nich akoby som týždeň nejedla.

Mala som už plné ústa keď som si všimla, že na hodinách svieti 8:23 .

Geniálne. pomyslela som si.

"Nestíham," povedala som a pritom sa snažila zhypnotizovať minútovú ručičku aby sa pohla aspoň trošku smerom dozadu.

"Nath mám ťa odviezť?" spýtal sa otec.

Prosím?! Nemôžem uveriť, že to naozaj povedal!

Jason sa začal smiať: "Skoro som zabudol, že doma máme bábovku, ktorá sa bojí šoférovať."

 Pozrela som sa na neho pohľadom ktorý vyjadroval niečo ako"zabijem ťa a ver mi, že to bude bolieť".

"Zadrhni sa, prosím," odvrkla som no môj hnev sa hneď preniesol na otca.

"Prečo ma nenávid..." chcela som aspoň dokončiť vetu, no videla som, že je mysľou niekde úplne inde. Hodila som preto do neho utierku aby sa spamätal.

Utierka pristála rovno na jeho hlave.

"Mladý pán," zamračil sa otec na Jasona.

 Veta teda nič moc ale jeho pohľad stál za to.

Jason na mňa iba žmurkol a šibalsky sa usmial.Vedel, že sa len tak ľahko neurazím.

Mám ho naozaj veľmi rada, ale je to trošku zložitejšie. Jason ma terorizuje už od mojich piatich rokov, kedy som sa pokúsila naučiť jeho milovanú rybičku Taru (nech odpočíva v pokoji) prežiť v extrémnych podmienkach, inak povedané na suchu. Myslím, že viac netreba hovoriť. Neskôr som to chcela zahrať na samovraždu no neúspešne.

"Počúvaš ma?" z prúdu spomienok ma vytrhol Jason.

"Zvoní ti telefón," metal mi s ním pred tvárou...

By: Charlotte