Po hodine v kaviarni sme odišli. Nebolo to tak hrozné ako som čakala, dokonca som sa občas aj usmiala. Nemohla som si pomôcť Abby bola naozaj vtipná, čo bolo neobvyklé. Prestala som myslieť na to čo sa stalo ráno a sústredila sa na to, že to nič vážne nebolo a nebudem si tým kaziť náladu. Dokonca som samú seba presvedčila o tom, že sa mi Caleb zas tak veľmi nepáči a za chvíľku ma to určite prejde. Neprešlo ma to síce za posledné tri roky, ale to je len malý detail, ktorý som sa rozhodla ignorovať. Ty to zvládneš, nič to není. Presviedčala som sa naďalej vduchu.
"Mám ťa odviezť?" Abby aj Caleb vyslovili túto otázku naraz. Zamračili sa na seba pohľadom "mňa to napadlo ako prvého", no vzápätí sa rozosmiali. Pozrela som sa na nich a neuveriteľne sa rozosmiala. Skoro celý deň som sa ani len neusmiala a táto vôbec nie vtipná veta mi teraz prišla ako ten najlepší vtip na svete.
"Ehm, naozaj to bolo až také vtipné," Caleb zdvihol obočie a nechápavo no pobavene na mňa pozeral.
Od smiechu som zo seba nedokázala dostať odpoveď. No tak Nath nesmej sa už, vyzeráš trápne. Nebolo to vôbec vtipné.
"Pfú," pomaly som vydýchla a dúfala, že sa nezačnem znovu bez príčiny smiať.
"Aká zmena. Pred hodinou by si sa ani neusmiala a teraz toto," Caleb sa na mňa spoločne s Abby milo usmievali. "Som rád, že si sa vrátila k sebe."
Aj ja som bola veľmi rada. Sľúbila som si, že nenechám svoje city aby zo mňa robili kôpku nešťastia a svoj sľub som už hodinu úspešne plnila. Utrela som si slzy smiechu a obzrela kam zmizla Abi.
"Tak si nastúp Parkstonová," Abigail na mňa kričala zo svojho auta cez otvorené okno a pri tom si nanášala približne šiestu vrstvu make-upu.
"Nevolaj ma priezviskom! Vieš, že to neznášam," podišla som bližšie ku autu a zašepkala, "Na pravom líci si kúsok vynechala," s úsmevom som čakala na jej reakciu.
Otvorila ústa ako najviac to šlo a prekvapene a trošku urazene na mňa pozerala.
"Sarkastická poznámka. Naozaj si to zase ty," pootočila zrkadielko aby líce skontrolovala a keď si všimla, že je na ňom dokonalá vrstva make-upu zamračila sa na mňa. Pokrčila som plecami a tvárilo som sa nevinne ako najviac som vedela.
"Pôjdem pešo. Je tak krásny deň na prechádzku," ukázala som okolo seba aby som vetu zdôraznila.
"Si divná. Ale stále lepšie ako keď si ráno chodila bez života. Deprimovala si ma!" Jej poznámku som ignorovala a vrátila sa späť ku Calebovi aby som ho objala na rozlúčku.
"Naozaj je krásne. Rád by som šiel s tebou, ale mám ešte nejaké povinnosti tak sa ponáhľam."
"Jasne, veď inokedy," objala som ho a odišla z parkoviska.
"Beriem ťa za slovo. Niekedy inokedy," zakričal na mňa. Zdalo sa mi, že na mňa žmurkol, ale to mu pravdepodobne iba zasvietilo slnko do očí. Samozrejme, že to tak bolo. Nebuď paranoidná.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára