2.Maybe One Day

Skôr než som stihla čokoľvek povedať, Jason zdvihol môj telefón.

"Haló, dovolali ste sa  Nathalie, práve nie som k dispozícií pretože si v kúpeľni holím "briadku“,“ povedal Jason a snažil sa pri tom napodobniť môj hlas.

 "Daj mi to, alebo ťa kusnem!" vyhrožovala som mu.

 "Nie ďakujem, o besnotu záujem nemám," odvrkol a hodil mi mobil.

 "Prosím?"

 "Nath, ty si holíš "briadku" bezo mňa?!" ozvalo sa z druhej strany mobilu. Abigail, moja najlepšia kamarátka. Kamarátime sa spolu už večnosť a vieme o sebe veci, za ktoré by sme mali asi chodiť po kanáloch. Abigail je dosť vysoká, má čierne, rovné a po pás dlhé vlasy. Oči ma čisto zelené. Vždy má na sebe aspoň pol kila make-up, čo ma neuveriteľne vytáča lebo bez neho je omnoho krajšia.

 "Abby, toto bude naše temné tajomstvo!“ obidve sme vybuchli od smiechu.

 "Dohoda, ale teraz k veci. Volala mi Sarah, odpadla nám angličtina, takže o 15 minút sa stretávame pred pizzeriou.“ podľa tónu hlasu som poznala, že sa práve upravuje pred zrkadlom. „Nath, volá mi Chris musím končiť, vidíme sa.“

Super, prvú hodinu by som aj tak nestihla. Vbehla som rýchlo do izby, zo skrine som vyhodila prvé veci, ktoré k sebe pomerne ladili. V kúpeľni som sa snažila, čo najrýchlejšie  scivilizovať sa. 

"Hmm tak toto je štýl,“ okomentovala som svoj odraz v zrkadle. Aj bez toho aby som sa pozrela na hodinky som vedela, že už teraz meškám najmenej päť minút.

"Ahoj oci, idem do pizzerie odpadla mi prvá hodina,“ rýchlo som jemu a Lucasovi dala pusu.
Otočila som sa smerom ku dverám a uvidela Jasonov blbý úškrn , som si istá, že mi chce povedať niečo kvôli čomu by som ho zase chcela poriadne zbiť. Tak som ho rýchlo predbehla a najsladšie ako som vedela som sa rozlúčila: "Mám ťa veľmi rada oci, aj teba Lucas milujem," poslala som im vzdušné pusinky.

"A ty, snaž sa nikomu nepovedať, že sme príbuzní!“ milujem takéto sarkastické poznámky na Jasona.

Jason sa len pousmial: "To nie je nič, čím by som sa chcel chváliť.“

Pri dverách som mu ešte nezabudla vyplaziť jazyk.

...

Už som bola v polke cesty k pizzerii. Celú cestu som počúvala MP3, tancovala ako keby som v nohaviciach mala veveričku a spievala na plné pľúca. Len dúfam, že ma veľa ľudí nevidelo, ak hej snáď to prežili bez ujmy na zdravý.

"Ááááá, toto je prepadnutie!“ niekto mi vytrhol slúchatko a zakričal rovno do ucha.

Srdce mi začalo biť ako o závod. Pozrela som sa za seba, čo za idiota si zo mňa robí srandu.

"Ou, ahoj Caleb,“ srdce sa mi rozbúchalo ešte rýchlejšie. Do Caleba som zamilovaná asi od deviatej triedy, keď sme spolu sedeli na hudobnej výchove. Neuveriteľne krásne spieva a ešte lepšie vyzerá. Má veľké, hnedé oči, dlhé vytočené mihalnice, ktoré mu aj ja závidím. Plné pery a no proste je celý úžasný. 
Vtedy som si všimla, že ma ešte stále drží za rameno, a len sa modlila aby si nevšimol že som červená ako paprika. Z víru myšlienok ma vytrhla skutočnosť, že mi niečo hovorí.

"Prepáč, hovoril si niečo?“ zahanbene som sa opýtala.

"Okej, vnímaj každé jedno slovo,“ zastavili sme sa.

"I-deš-aj-ty-do-pi-zze-rie?“ kým to dopovedal prešlo snáď aj niekoľko minút.

"Prestaň so mnou hovoriť ako s debilom,“ snažila som sa byť urazená ale pri ňom to nešlo.

"A-á-no-idem,“ obaja sme sa rozosmiali. Ďalej sme šli spolu, celú dobu niečo hovoril no ja som bola myšlienkami niekde úplne inde. Lepšie povedané rozmýšľala som nad tým aké by to bolo kebyže vie, že sa mi už niekoľko rokov páči. Páčim sa mu aj ja?

...

Stáli sme v dverách pizzerie "Ciao Baby" a hľadali sme ostatných.

"Tu smé.“ mával na nás Chris.

Boli tam už všetci Abigail, Chris, Sarah, chýbali sme iba ja a Caleb. Wow znie to dobre ja a Caleb, Nathalie a Caleb. V duchu som si za túto myšlienku dala poriadnu imaginárnu facku. 

 "Ehm, prečo sedíme tu?" v pizzerii sedíme vždy v rohu pri "našom stole". Všetci ho volajú Tara, na počesť bratovej rybičky. Samozrejme, že ho tak volajú len preto aby mi mohli neustále pripomínať moju temnú rybo-vražednú minulosť. 

"Aha, niekto tam sedí," zamrmlala som si.

"Ako si to môžu dovoliť, čo nevedia, že Tara patrí nám?" Abigail z toho bola celá nesvoja, myslím, že si ani nevedela poriadne vychutnať svoj kúsok pizze. Chcela som si objednať no ostatný to už stihli za mňa. 

"Abi, čo to prosím ťa robíš," smiala sa Sarah. Všetci sme sa na Abby pozreli, nahodila svoj vražedný výraz a zazerala na "okupiteľov" nášho stola. Naozaj jej to moc nešlo, tak sa jej ostatný snažili pomôcť. Chvíľku som ich s úsmevom na tvári pozorovala.

"Chcete aby som bola úprimná ľudia?" všetci sa na mňa pozreli. "Vaše  výrazy sú všetko len nie vražedné či strašidelné."

"Tak nám predveď svoj výraz, keď si vraždila rybičku Taru," podpichol ma Chris.

"Pre vašu vlastnú bezpečnosť radšej nie," uškrnula som sa.

"To vážne až tak?" 

"Choď už niekam Chris!" chcela som sa zatváriť naštvane ale cez smiech to nešlo, tak som po ňom hodila feferónku z mojej pizze. Minula som ho a feferónka pristála na Calebovom čele. No čo už neviem dobre mieriť.

Caleb sa na mňa pozrel a pousmial sa. Ach ten jeho dokonalý úsmev, celá som sa rozplývala a  zase som bola celá červená. Prosím len nech si to nikto nevšimne.

"Nath?" zavolala ma Sarah. „Si v pohode? Si úplne červená. Tu máš napi sa." podávala mi svoju Pepsi. Len som sa otočila na znak, že smädná nie som no každý sa na mňa stále pozeral.

 "No čo?! Je mi len trochu teplo." rýchlo som vstala a všetkým naznačila, že by sme mali už ísť do školy ak nechceme prísť neskoro. 

Z dverí som vybehla asi tak za dve sekundy a zhlboka dýchala aby som odčervenela. Môžeš byť tak blbá Nath? nadávala som si vduchu. Je to tvoj kamarát, POCHOP TO!