Tak a sme tu. V Londýne. Milióny a milióny ľudí na jednom mieste sa predbiehajú a sú ponorení do vlastných myšlienok. Každý autobus preplnený. Ľudia sa správajú ako včeli lietajúce smerom ku kvetom so zámerom zobrať si pre seba to najlepšie. A aha tu som aj ja. Cassie Donovan. Samozrejme nestíham do školy, a ako keby to nestačilo vysype sa mi celá taška na zem. Moje hnedé vlasy sú zopnuté v jednoduchom drdole a moje avokádové oči hypnotizujú rozhádzané učebnice. Slovo avokádové myslím vážne avokádové. Viem, že si poviete, že je to bláznivé, ale je to tak. Moje oči sú zelené na okrajoch, meniace sa na žltú smerom k zreničkám. Pery mám plné a súmerné s očami a nosom. Pleť je jemná bez najmenších chybičiek, no dokonalosť je odomňa na míle vzdialená. Po chvíli, kým som si uvedomila, že knihy nenaskočia do tašky samé od seba, som ich nahádzala späť a utekala smerom k autobusovej stanici. V ušiach mi hučala pesnička od Coldplay. Asi by som mala hneď na začiatok povedať, že ma málokedy ľudia vidia bez sluchadiel v ušiach. Hudba je niečo bez čoho nemôže prejsť ani len jeden deň. Potom by ste mali vedieť daľšie veci. Napríklad že rada spievam a fotím, a že každé ráno chodievam behať do parku menom Hyde Park. Milujem to. Nebyť možnosti behu asi by som vybuchla od nervou. Vždycky ma to rozptýli a ukludní. Dalšia vec, čo stojí za spomenutie je, že som adoptovaná dvomi mužmi. Áno Áno, gay-mi. Derek a Josh- mojí milovaní oteckovia. Žena mi ani moc v živote nechýbala. Oteckovia sú úžasný. Nikdy by som ich za nikoho nemenila. Hoci je pravda, že boli chvíľe, keď som potrebovala ženskú radu, no na to som mala svoju kamarátku Leu. Nate, Lea, Fay, Emily a Nicole, boli moji najlepší kamaráti, no po tom, ako Lea odišla do Ameriky študovať sa naša 5 rozpadla a zostala som iba ja a Nate. Nate bol somnou už od škôlky kamarát. Vždycky mi požičiaval farbičky a pozýval ma na kopček zmrzliny. Povedzme si pravdu, kto vtedy nemal za kamaráta každého kto mal veľa farbičiek? Lein odchod somnou poriadne otriasol, ale Nate mi pomohol dostať sa z toho. Už je to dobrých pár rokou čo odišla. Teraz mám 18 rokou a chodím do tretej triedy na Hampshire High School. Autobus samozrejme dorazil s "menším" oneskorením. Dnes je 1. Septembra, čož znamená prvý deň školy. S Natom sa máme stretnúť pred školou. Zabratá do úvah, či bude Nate meškať som nastúpila a nechala sa viesť cez polovičku Londýna. Po asi pól hodine som vystúpila a rozhliadla som sa. Natea nikde nebolo tak som si našla najbližšiu lavičku a čakala naňho. Bola rovno pod nádherne rozkvitnutou ružovou čerešňou. Zrazu som začula praskajúce vetvičky čož značilo cudzieho návštevníka, alebo Natea. Prosila som aby tom bol Nate. Niekoho ruky sa usadili pred mojím zorným polom. Keď sa ozval upokojujúci, veľmi dobre známy hlas, ukludnila som sa.
"Neuveríš, čo som ti doniesol"!
"Hmmm, esej z dejím romantizmu?"
"E-e, skús znova" šibalsky sa usmial, a už mal moju plnú pozornosť.
" Čo? Nenapínaj ma! Roserwood! No tááák" nahodila som úsmev alias smutná panda. Roserwood je Nateovo priezvisko. Nenávidí, keď ho tak niekto volá.
" Nie! nehovor! Už viem. Cítim to. Je to niečo vanilkové. OMG ty si my kúpil moje vanilkové latté? "
Na otázku mi odpovedal otázkou.
"Aký som?"
" Geniálny! Ja som vedela prečo som si vybrala práve teba medzi miliónmi detmi v škôlke!" vyplazil mi jazyk a podal mi latté.
" Tak pripravená na začiatok 365 dňového mučenia?"
"Poďme na to!" zvolala som odhodlane. To ma prešlo hneď pred vstupnými dverami. Nate si to všimol keď som mu stisla ruku. Len mi ju chytila a preplietol si somnou prsty. O niečo odvážnejšie som sa usmiala a nasadila neutrálnu tvár. Výdych, nádych. Otvorila som dvere a vstúpila som do miestosti, kde sa toho do 365 dňoch toľko stane, až neviem či to vôbec chcem vedieť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára