Tešila som sa domov a v tom mi zapípal mobil.
Dúfam, že si nezabudla na náš plán. Počkaj ma prosím pred školou musím ešte niečo vybaviť :* Samozrejme, ideme na kokteil. Hodila som mobil do tašky a začala nacvičovať falošný úsmev. Dnes ho budem ešte potrebovať.
...
Stála som pri schodoch pred školou, bola som tam úplne sama. Všetci študenti boli dávno doma alebo sedeli "po škole". Abigail musela ísť za profesorom fyziky a dohodnúť si termín opravnej skúšky. Čakala som ju tam dobrých pätnásť minút a čas si krátila nervóznym poklepkávaním nohou.
"Ahoj," pozdravil ma povedomý hlas. Bol to Nathan, môj kamarát no skôr len známy, poznáme sa od siedmej triedy no nikdy sme sa nebavili viac ako bolo potrebné. Nathan je naozaj veľmi pekný chlapec, trošku záhadný. Má veľké, modré oči, ktorými keď sa na vás pozrie cítite sa akoby pozeral skôr cez vás ako na vás. Tmavšie blond rozstrapatené vlasy. Je asi o dve hlavy vyšší ako ja a má vyšportovanú postavu ako sa na správneho futbalistu patrí. Páči sa väčšine dievčat na škole a prekvapuje ma, že ja som na neho nikdy nepomyslela inak ako na kamaráta, možno ani to nie.
"Ahoj Nathan, máš sa?" hneď ako som to dopovedala ľutovala som toho. Teraz sa aj on mňa bude musieť spýtať ako sa mám.
"Ako vždy," usmial sa a nasadil si slnečné okuliare. Prekvapilo ma, že ho nezaujíma ako sa mám, inokedy by som to brala ako nezdvorilosť, ale teraz som bola rada.
Jeho úsmev som odignorovala a otočila som hlavu dozadu naznak, že nemám náladu rozprávať sa.
"Uhm, vieš len som ťa chcel pozdraviť a pozvať ťa na zápas v utorok. Hráme proti East Sharks a ak vyhráme postúpime do ďalšej skupiny. Bol by som rád kebyže ťa vidím v hľadisku," zakoktával sa a celú domu sa škrabal na zátylku, dokonca mi to pripadalo akoby sa hanbil, ale nenapadal mi žiaden dôvod prečo by to tak malo byť.
"Jasné prídeme tam," okamžite som súhlasila.
"My?" zamračil sa na mňa.
"Áno my. Sarah, Abigail, Chris, Caleb a ja," vysvetlila som mu a dúfala, že sa niekde konečne zjaví Abby. Na chvíľku nastalo trápne ticho no v tom som začula Abigail.
"Som si istá, že som si to objednávala pred viac ako týždňom a balík mi ešte stále neprišiel!" kričala do mobilu pravdepodobne na nejakú nevinnú osobu, ktorá s tým, že jej balík na poštu ešte neprišiel nemala nič spoločné.
Mávla na mňa aby som išla za ňou k autu. Potom zamávala na Nathana a ďalej od zlosti všade rozhadzovala rukami. Vzala som si tašku a pomalým krokom som sa vybrala za ňou. Až pri aute som si uvedomila, že som sa s Nathanom nerozlúčila. Nevadí náš rozhovor netrval dlhšie ako dve minúty a aj tak som ho poriadne nevnímala.
...
"Nie, nenastúpim tam kým sa neupokojíš!" vysvetľovala som Abigail. Aj normálne sa bojím jazdiť s ňou v aute pretože dopravné značky, alebo červená na semafore jej toho moc nehovoria. A teraz keď jej naštvaná kvôli nejakej blúzke, s ňou do auta nenastúpim ani keby ma naháňal sériový vrah.
"Som úplne kľudná!" pozerala sa na mňa no ja som sa ani nepohla. "Pozri dýcham, pomaly dýcham. No a už som pokojná," usmiala sa na mňa, ale vyzeralo to skôr ako keby mala na tvári kŕč. Nastúpila som a rýchlo si zapla bezpečnostný pás. Pri najhoršom ma snáď zachráni.
Zabáčali sme na príjazdovú cestu ku kaviarni.
"Čo si riešila s Nathanom?" opýtala sa ma a odvrátila zrak z cesty na mňa.
"Pozeraj na cestu!" vypleštila som oči a otočila Abigail hlavu dopredu. Boli sme už skoro na parkovisku a nikde nikto nebol no nebudem nič riskovať.
Zaparkovala na poloprázdnom parkovisku a znovu otočila hlavu ku mne: "O čom ste sa rozprávali?"
Zaparkovala na poloprázdnom parkovisku a znovu otočila hlavu ku mne: "O čom ste sa rozprávali?"
"Všetkých nás pozval na zápas," odpovedala som jej a chystala sa vystúpiť z auta.
Abby mi chytila ruku a ja som uvidela iskričku v jej oku.
"Pozval nás všetkých alebo pozval teba?"
Prevrátila som očami. "Záleží na tom?"
"Myslím, že sa mu páčiš. Ani sa mu nečudujem, len sa pozri do zrkadla," netrpezlivo čakala na moju odpoveď.
"Ako to myslíš? Sme iba kamaráti, vlastne ani to nie," vystúpila som z auta a snažila som sa vojsť do kaviarne čo najrýchlejšie.
"No tak, veď je naozaj pekný," kričala na mňa cez celé parkovisko.
Nehodlala som na ňu kričať preto som zastala pred vchodom.
"Ak sa ti tak páči pozvi ho niekam ty!" zamračila som sa na ňu a vstúpila dovnútra.
"Ale on chce teba. Len počúvaj Nathan a Nathalie. Neznie to úchvatne?" povedala to príliš nahlas a tým upútala pozornosť celej kaviarne. Zrýchlila som krok a snažila sa schovať v kúte a v tom som si všimla Caleba na konci kaviarne. Zdalo sa, že čaká na nás.
"Čo tu robí on?" obzrela som sa k Abigail.
"Ako to myslíš veď to je Caleb, tvoj najlepší kamarát? Samozrejme až po mne! Spomínaš si na neho? Videla si ho dnes ráno," nechápavo sa na mňa pozrela no hneď na to ho bežala objať. Možno to naozaj vyznelo divne, ale dúfala som, že tu budeme len mi dve.
"Takže Nathan a Nathalie?" zasmial sa na nás Caleb.
"Hej. Poznáš Nathana, však? Ten futbalista. Má s nami dejepis," opisovala ho Abigail.
"Jasne viem. Dobrý chalan. Čo je medzi vami Nath?" vypytoval sa Caleb.
"Prestaňte! Nič, pochopte to. Nemôžem sa s niekým len tak rozprávať?" odvrkla som im. Čím viac sa ma na to pýtali, tým viac som začala uvažovať nad tým či sa Nathanovi naozaj páčim. Nikdy som nepoznala či so mnou niekto flirtuje. Tak či onak o Nathana záujem nemám.
"Čo ti je? Od rána si na všetkých veľmi odmeraná. Stalo sa niečo zlé?" Caleb ma chytil za ruku a pozeral sa na mňa so súcitným pohľadom.
"Som naozaj v pohode, len som sa zle vyspala," zaklamala som.
Zrazu som sa usmiala, keď som si uvedomila, že ma drží za ruku a ja sa vôbec nečervenám. Zdá sa , že svoje city začítam zase zvládať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára