Vír myšlienok ma pohltil tak, že som zabudla zabočiť ku svojmu domu a bola som na úplne inej ulici. Otočila som sa kolom dokola a snažila zistiť kde sa nachádzam. Uvidela som povedomé detské ihrisko. Otvorila som bránku a vstúpila na chodník posypaný pieskom. Pamätám si ako som sa tam hrávala keď som mala približne šesť rokov. Sadla som si na hojdačku a v hlave som sa vrátila do minulosti.
Hojdala som sa a smiala sa na rodičov. Mávali na mňa a ja som sa cítili tak dospelá keď sa dokážem hojdať sama. Otec držal mamku za brucho pretože práve čakala Lucasa. Vyzeralo to ako scéna z nejakého filmu. V tom som si spomenula na Jasona ako vyhrabával zo zeme suché dážďovky a hádzal ich na mňa vždy keď sa rodičia otočili. Ešte teraz po toľkých rokoch si pamätám tu odpornú chuť keď sa mu podarilo jednu mi nacpať do pusy.
"Fuj. Toto ti ešte musím vrátiť Jason," bola som na ihrisku sama preto som sa nesnažila byť ani potichu. Vyhŕkla mi slza. Spomenula som si na mamu. Odkedy sa vrátila do zamestnania nevídame ju aj niekoľko mesiacov. Neuveriteľne mi chýba, no práca ju baví a ja ju mám príliš rada na to aby som ju prosila o to aby si našla inú prácu. Utrela som si slzy a poriadne sa poobzerala okolo seba, či ma tu nikto nevidí plakať. Prečo tu vlastne nikto nie je? Pozrela som sa na hodinky, ktoré ukazovali 8:20 pm. A sakra, mala by som ísť domov. Síce si to tu pamätám no nemám poňatie kadiaľ domov. Snažila som sa spomenúť si kadiaľ som prišla. Riskla som to a vybrala som sa smerom k parku. V polke cesty som si to rozmyslela a radšej sa vydala druhým smerom. Musela som vyzerať zmätene a stratene lebo sa mi niekto prihovoril.
"Chceš pomôcť?" akýsi povedomý hlas. Otočila som sa a stál tam Nathan.
"Ahoj," Povedala som to možno až trochu veľmi nadšene, ale bola som rada, že vidím povedomú tvár.
"Nevieš kadiaľ sa dostanem domov?" Zbytočná otázka. Pomyslela som si. Veď sa s ním skoro vôbec nepoznám, nemôže vedieť kde bývam.
"Musíš ísť touto cestou," povedal to bez najmenšieho zaváhania. Začal mi podrobne vysvetľovať cestu. Pozrela som sa na neho s nechápavým výrazom. Ako to môže vedieť?
"Stalo sa niečo?" stále ukazoval cestu ktorou mám ísť no jeho oči boli namierené na mňa.
"Nie
nič," zaklamala som. Spravila som pár krkov smerom ktorý mi ukázal." Vlastne áno," otočila som sa na neho. Nepohol sa ani o centimeter. "Ako
vieš kde bývam?"
Zasmial sa a hlavu zaklonil dozadu. "Ako to myslíš?" povedal cez smiech. "Poznám ťa už dlho a sme kamaráti."
"Kamaráti?" zarazila som sa. Och Nath toto si si mohla odpustiť.
Pozeral sa na mňa svojim známym pohľadom ktorý prechádzal rovno cez vás. Cítila som sa neuveriteľne maličká. Naozaj sa už nauč rozmýšľať pred tým ako niečo povieš.
"Ty ma neberieš ako kamaráta?"
"Nie," vyhŕklo zo mňa. „Chcem povedať áno, teda nie. Neviem. Ty ma berieš ako kamarátku?"
"Samozrejme a myslel som, že aj ty mňa," stále sa na mňa pozeral a vyzeral zranene.
"Ja to naozaj nemyslím zle, ale nikdy sme sa nerozprávali," rýchlo som sa snažila ospravedlniť hlúpu poznámku.
"Nie,
vždy keď som sa s tebou chcel rozprávať nemala si čas a odbila si ma.
Vieš byť naozaj zlá," povedal a ja som dúfala, že odo mňa konečne odvráti
zrak.
„Prosím ? To nie je pravda!" chcela som to myslieť vážne, ale asi mal pravdu. Poznám ho už približne päť rokov a nič o ňom neviem. Čakala som na jeho reakciu.
Z vrecka si vytiahol kľúče. "Dúfam, že trafíš domov."
Stála som tam ako prikovaná.
Čo sa to práve stalo? Nemala som slov. Bolo to také divné ale divnejšie
bolo, že mi to bolo naozaj ľúto. Ale prečo? Nepoznám ho a pri tom sa mu
chcem ospravedlniť a chcem aby mi odpustil. Naozaj som bola na neho
zlá? Prečo mi tak záleží na tom čo si o mne myslí?
...
Nathan mi cestu vysvetlil dokonale. Prišla som domov a stále uvažovala nad tým čo mi povedal. Som zlá?
"Konečne doma," otec práve umýval riady. Vyzeral ako keby sa ani nepohol od kedy som ráno odišla.
"Hej, tak mierne som sa stratila," sadla som si na linku hneď vedľa neho. "Oci?"
"Áno miláčik?" ani sa na mňa nepozrel no ja som pokračovala.
"Som
zlá?" hneď ako som do dopovedala odložil tanier, ktorý mal v ruke
nabok, dal si dole rukavice a pritiahol si stoličku aby si mohol sadnúť
blízko ku mne.
Sadol si, pozrel sa mi rovno do očí a povedal: "Si to najmilšie dievča aké poznám," chytil ma za ruku a usmial sa.
Zhlboka som sa nadýchla. "To je len fráza, ktorú musí každý otec svojmu dieťaťu povedať. Chcem aby si bol úprimný!"
Vstal a zahľadel sa na mňa. "Úprimne? Si to najmilšie dievča aké poznám. Máš to po svojej maminke," usmial sa na mňa a ja som mu naozaj uverila. Nathan sa niekam môže
strčiť. Keď na mňa bude taký odporný on nech sa nediví, že ho neberiem ako kamaráta.
"Keď
sme pri tom volala, príde budúci utorok," od radosti som skočila na
zem. "Naozaj?" Otec len mierne prikývol. Vtedy som zabudla na všetko trápne a nepríjemne čo sa dnes stalo a bežala som do izby kde som
chcela naplánovať čo spoločne podnikneme. Pri mojej izbe ma zastavil
Jason. Chytil ma za ruku. "Počul som čo si sa pýtala otca."
"Neodpočúvaj cudzie rozhovory," chcela som vytrhnúť ruku z jeho zovretia no neúspešne.
"Nie
prestaň Nath. Vážne nie si zlá," povedal to najrýchlejšie a najtichšie ako len vedel no bola v tom cítiť láska. Pravá súrodenecká láska. Usmial sa na mňa a mne skoro vyhŕkli
slzy. Už dlho som od neho nepočula nič také milé. Silno som ho objala no
po piatich sekundách sa odstrčil.
"Prestaň! Niekto by nás mohol vidieť," usmial sa na mňa a zašiel do svojej izby.
V izbe som si ľahla na posteľ a premýšľala. Nie som zlá. Naozaj nie som. Nie je možné aby som bola zlá len na Nathana. To on je zlý na mňa. Otočila som sa na bok a mala zvláštny pocit.
"Prečo mi tak záleží na to čo si o mne Nathan myslí?"
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára