Tak a je tu prvá časť. Bolo to trošku narýchlo. Už mám napísanú aj druhú časť, ale ak ju chcete, tak to napíšte do komentáru. Začiatok je trošku nudný, ale keď sa to rozbehne bude to lepšie ... Chloe :*
„Chastity Rain
Shaw“ zvolal profesor Luke. Jeho hrubý hlas rezonoval aj v takejto
obrovskej hale. Ruky sa mi začali nenormálne triasť. Načo som sem vlastne prišla? Veď ja nie som taká dobrá! Trasúco som
sa pohla smerom k vyvýšenine. Luke zoskočil a nechal ma samú.
„Tak sa predveď“
povzbudzujúca povedal. Zbadala som Hakeema ako rukami naznačil „choď už“ Vďačne
som sa usmiala pripravená ukázať im niečo. Treba pripomenúť, že ešte sama
neviem čo! Nadýchla som sa a.. Počkať! Mala by som začať od začiatku! Bolo to
pred dvoma rokmi....
Mala som 15 rokov a išla som zo školy. Bola
sychravá zima. Prsty na rukách ma oziabali. Natiahla som si sveter cez prsty
a s pohľadom priklincovaným k zemi som kráčala známou cestou
opakujúc si učivo na písomku. V ušiach som mala slúchadlá s pesnčkou
You found me- od The Fray http://www.youtube.com/watch?v=xMlou7Q0GRE. Snehové vločky pristávali na čerstvo pokrytom
chodníku. Sneh bol nedotknutý. Ešte nikde žiadny znak toho, že tadiaľto niekto
prešil. Po okraji sa snažili cez sneh predrať posledné steblá trávy. Akoby
jeseň bojovala proti zime. Bolo to krásne. Všetko naokolo biele. Krása
nepotrebuje pestrosť, ale cit a jednoduchosť. Vločky na zemi sa trblietali
mnohými farbami. Vyzerali ako prášok. Vietor ich prenášal na všetky strany, no
teplo mi to neprinieslo. Pridala som do kroku. Ešte dva razy zabočím a som na zastávke. Už
iba raz. Náhle sa z rohu vynorila čierna
postava. Kontrastovali spolu so snehom. Spod kapucne vyčnievala hladká pokožka
no tvár bola napätá. Bola to žena
a mohla mať okolo 20 rokov. Prechádzala okolo mňa. Jej tenké pery sa
zvlnili do úsmevu, keď zbadala muža kráčajúceho za mnou. Pozerajúc sa do jej
očí som si nevšímala okolie. Menšia bublina asfaltu mi stála v ceste.
Členok sa mi vyvrtol a ja som padala. Inštinktívne som sa chytila ženinej
ruky.
Zahmlelo sa mi pred očami. Všade hmla. Necítila
som žiadny oporný bod. Bola som v traume. Doliehala na mňa až som nevedela
dýchať. Videla som svetlá. Prevažne červené. Videla som zafajčené prostredie,
opilecký smiech a spev. Bola tam žena vystupujúca na pódiu. Oblečená len
v korzete a čiernych silonkách. Čierne topánky na pätku ju zvyšovali
asi o 15 centimetrov. Vrtiac zadkom sa dostala k mikrofónu. Kabaret,
napadlo mi. Nechápala som o čo ide. Toto všetko prebehlo v pár
sekundách. Snažiac sa upokojiť som počúvala svoj dych. Jediná vec, ktorú som
brala ako pravdivú, samozrejmú. Ako sa mi to zjavilo, tak to aj zmizlo. Bol to
zrýchlený spätný chod. Dvere sa za mnou zatvárali. Jedny veľké červené dvere
buchli najviac a na nich bolo napísané: Burlesque.
Držiac sa za
hlavu som si uvedomila, že ležím na zemi. Konečne som niečo pocítila pod
nohami. Udržiavajúc závrate som sa snažila porozumieť, čo mi slečna hovorí, no
jediné, čo som počula, bol šum. Šum sa
zväčšoval až sa to nedalo vydržať. Od najjemnejšieho šumu sa to vygradovala do
nepríčetného revu. Chytila som si uši. V tú chvíľu som nemala kontrolu nad
ničím. Moje telo si robilo, čo chcelo. Niečo mi šepkalo, nech sa poddám.
Zmetená pocitmi som sa pozrela okolo seba. Hŕstka ludí sa zoskupila okolo mňa
a žena sa mi stále niečo snažila povedať. Nič! Akoby ste vybrali sluchadlá
od mp3 a čakali na pesničku. Chytila som si uši, schúlila som sa do klbka
a prenikavo pozerala na ženu stojacu predo mnou. Niekoho mi pripomínala.
Niekoho.. Vtedy som si uvedomila, kto to je. Len v mojej hlave bola
staršia. Tá žena, ktorá vyšla na pódiu. Ničomu som nechápala. Bolesť ma otupila
natoľko, až som nevedela pochopiť, ani prečo vlastne sedím. Šum náhle ustál.
Bolo to ako vyslobodenie. Akoby niekto prestal robiť niečo, čo vás neuveriteľne
irituje! Všetci okolo mňa očividne čakali na odpoveď na otázku o ktorej
som nemala poňatie aká bola. Môj chabý pokus o úsmev nevyšiel. Pritlačila
som.
„Som
v poriadku. To sa mi stáva. Veď viete, tekutiny“ Evidentne mi to
neuverili. Z ôsmich párov očí ma iba jeden pár pochopil. Snažila som sa
k tým očiam priradiť aj telo, ale všetci boli strane poprepletený. No
vrásky okolo očí mi napovedali, že to bude staršia paní. Jedna ruka mi ponúkla
pomoc. Bola to ona. Starena. Z ôsmich ľudí, kde bol priemer asi 30 rokov,
mi ruku podala starena? Super...Skupinka sa rozpustila smutná, že nikto
neumrel.
„C“ frflala som
si. Chytila som ruku, postavila sa a poďakovala. Jej ruka ma stále
nepustila a mne sa ten pocit vrátil. To nemala robiť. Závrať. Pevná pôda zmizla a všetko naokolo vybuchlo v prach.
Bolo to skôr ako dym zo zrniečok. Všetko bolo šedé a rozmazané
a zrniečka dymu leteli na všetky svetové strany. Vytvorili enormnú guču
a následne vyleteli dohora. Môj pohľad prenasledoval guču. Zrazu dym nabral
na rýchlosti. Šiel proti zeme. Bolo to proti všetkému, čo som sa kedy učila.
Proti môjmu presvedčeniu. Udusila som v sebe výkrik, ktorý sa mi dral cez
hrdlo. Dym s celou silou vrazil do zeme a vyšplechol do hora ako
gejzír. Nabral na farbe. Zrniečka sa ustálili a vytvorili ľudské bytosti.
Jedným z nich bol muž. Nie, bol to ešte chlapec. Počula som nariekanie.
Chlapec mi kazil výhľad na osobu za ním. Jediné, čo bolo počuť, bolo, ako
niekomu sľúbil, že bude všetko v poriadku. Chlapec niečo podal osobe
oproti nemu. Tretia osoba bola postaršia paní. Dirigovala ich kam ísť.
Naposledy dala chlapcovi pusu na temeno hlavy. So slzami sa odvrátila.
„Ja ťa tu
nenehám“ detský histerický plač bolestivo
zodieral steny.
„Nemáme čas.
Nezabudni, zostaň tam a potom odíď a postaraj sa o Máriu.“ Za chrbtom som počula hluk, tak som sa
otočila. Nikde nič. Keď som sa pozrela naspäť, chlapec a druhou osobou
boli preč. Bolo to divné, pretože to bolo obyčajná miestnosť bez okna
a iných dverí ako tie, čo sú vedľa mňa. No to mi robilo najmenšie
starosti. Najviac ma vykolajil fakt, že som bezfarebná priam čierno-biela.
Všetko naokolo bolo farebné, len ja nie. Prečo? Z myšlienok ma vytrhol
muž, ktorý násilím vykopol dvere. Bol v uniforme a cez chrbát mal
prehodenú zbraň. Bolo mi jasné, že je to minulosť, ale ako dofrasa môžem vidieť
minulosť? Sníva sa mi? Hystéria ma pohltila. Dych bol znova horší.
Z mojich očí sa dala čerpať nenávisť. Bezhlavo som sa rozbehla naprieč
jemu. Narazila som do neho, no nepocítila som nič. Ja som ho prešla!
S rozklepanými rukami som sa ho snažila dotknúť nešlo to... Päsťami som do
neho narážala a kričala som nech mi vysvetlí, čo sa deje. Nech ma nechá
ísť. Opakovane som nemala nič pod kontrolou. S vyvalenými očami som
pozerala na priebeh deja. Muž v uniforme bez štipky citu odrážajúceho sa
na tvári a s chladnými očami sa pozrel na ženu stojacu rovno cezo mňa.
Mávala som mu pred očami, dokonca som sa ich pokúsila vypichnúť... Bezúspešne!
Z jeho pohľadu mnou prešli zimomriavky. Oblial ma pot. Takto som sa ešte
nikdy nebála. Žena, matka chlapca, stála so zhrozeným výrazom v tvári. Bol
počuť veľký a hlučný TRESK a ženu otupil bolestivý výraz. Uprostred
hrude sa jej vyvtvorila červená bodky, ktorá sa každú chvíľu zväčšovala.
Presiakla jej cez nočnú košelu a červená tekutina kvapkala na podlahu.
Všade ticho, len kvap, ......kvap, ......
kvap. Žena už bez života ležala na zemi v kaluži krvi s otvorenými očami.
Otočila som sa späť. Muž bez akéhokoľvek citu zdvihol kútik úst a hneď na
to oplul ženu. Prešla mnou vlna odporu k tomuto mužovi. S vedomím, že
ma nemôže vidieť som sa aj tak čo najviac pritlačila k stene do rohu.
Začala som vzlykať. Vzlyk sa premenil na hysterický plač. Jednou nohou ho
prekročil a druhou do nej kopol. Naschvál. Pako! Povedala som si v hlave.
Hovoril si niečo sám pre seba. Musela som si ukludniť plač, aby som mu
rozumela. Nebola to angličtina. Bol to cudzí jazyk. Ešte som ho v živote nepočula,
vtedy. Muž so silným prízvukom ruštiny
začal prehladávať byt. Počas rozprávania prehrabával šuflíky, posteľ, kúpelňu.
Už bol na ceste von, keď sa prudko otočil a vystrelil do skrini. Ďalší
otupujúci zvuk. Rezonoval mi v ušiach, no mala som to viac pod kontrolou
ako minule. Započul zrýchlený dych a udusený výkrik. Usmial sa, čím
vyceril jeho žlté zuby. Svižne ťažkým krokom sa vydal v ústrety skrini.
Chytil úchyt a vytrhol ho aj s krídlami dvierok. Okamžite som sa
otočila, no nedalo mi to a otočila som sa späť. Jediné, čo som videla bol
mužov chrbát a jediné, čo som počula, bol detský piskot. Znova sa mi
všetko zahmlelo. Už som videla iba ako muž berie chlapca od dievčaťa. Oni po
sebe kričia aby sa nepustili. Ich priškrtený smiech ma pichol pri srdci. Už som
držali iba koncami prstov, keď ho vytrhol s jej stisku.
„Nájdem ťa“ boli posledné slová, ktoré počula od
chlapca, ktorého ľúbila. Potom sa mi
pred očami zjavovali niečo ako pohyblivé obrazy. Videla som to isté dievča asi
v mojom veku ako pracuje. Tvrdo pracuje. Je na poli a vytrhavá nejaké
obilie. Utrie si pot z čela a sadne si na zem. Jediná vec, ktorá ju
dokáže znova postaviť na nohy je, myšlienka naňho. Že ju nájde ako to povedal
pred 3 rokmi. Ak by sa nepostavila, tí, čo ju odkúpili ako sluhu, by ju zabili.
Veľa krát už mala na mále. Nechcela sa postaviť. Z trucu. Viem, že to nedáva
zmysel, ale pre ňu to bola samozrejmosť. Ľudia okolo nej rozprávali po francúzky.
Na všetkých obrázkoch bola vážna, vystresovaná. Oči plné sĺz už pomaly nemali
čo vypúšťať. V tých očiach sa jej
odzrkadlovala bolesť, akú som ešte nikdy nevidela. Ďalší obrázok bol, keď malo
dievča narodeniny. Jedinú vec, ktorú si priala bol on. Potom prišiel obrázok,
kde malo dievča už 30 rokov. Presťahovala sa do Anglicka a hladá známky
života chlapca. Začína ju premáhať pocit, že už ho neuvidí. Zmizol počas války.. Po tomto obrázku som sa ocitla späť v realite.
