5. časť

Ahojte.. Zase raz kratšia :P Chcem sa ospravedlniť, pretože tento týždeň píšeme asi tak 12 písomiek a som naučená na jednu.. :/ Tak ďalšia časť bude asi tak... NEVIEM! :/ Možno by som to stihla v stredu, ale iba možno. Vážne sorry. 

PS: Už som hovorila ako vás milujem? Ale ešte viac milujem vaše komenty, takže šup šup :P

Ale nie.. Som iba neuveriteľne šťastná, že to niekto číta.. Love ya! :* Chloe

Prešla som cez do kruhu idúce schody. Prach? Nikde! Všade čisto priam sterilne. Všade parkety z orechového dreva. Steny namaľované na krémovú farbu a každých 7 metrov jedny dvere. Boli to dlhokánske chodby, ktoré sa rozprestierali na piatich poschodiach. Dvere boli tiež z orechového dreva. Uprostred nich bolo privesené pozlátené železo. Na každom bolo číslo. Ja sa akurát nachádzam na treťom poschodí. Číslo dverí mám 011. Nechápem ako to je číslované, ale budiž... Postavila som sa pred moje dvere a celá doničená hlavne nevyspatá som si vytiahla z tašky kľúč. Vyzeral starodávne. Na jeho konci boli ryhy abstraktného tvaru.  Pripomenulo mi to moju dnešnú návštevu u riaditeľa. Správal sa nejako divne, či?

Dvere sa roztvorili bez najmenšieho zavŕzgania! Akonáhle som ich otvorila oslepilo ma slnko. Jeho lúče prechádzali cez obrovské okno. Vlastne to nebolo okno, ale dvere na balkon. Celé sklenené.. Ťažké závesy sa lemovali po rohoch. Boli modrastej farby. Podlaha bola celá pokrytá zeleným kobercom. Huňatým-strapcovým kobercom. Hrubý a teplý.. Naľavo odo dverí bola obyčajná biela posteľ s bielymi perina a plachtou. Stena bola namaľovaná na slabo-oranžovú farbu. Vedľa postele je prázdny priestor. Potom sú dvere ku skrini, tiež biela. Hneď vedľa nej je bledý-drevený stôl s vajcom (okruhlá stolička). Od konca stolíka sa začalo obrovské zrkadlo. Bolo vyššie ako ja a bolo asi meter a pol dlhé. Potom už je iba komoda na ktorej je sklenená váza plná rôznych druhou kvetín..Na jej konci sa začínajú sklenené dvere na balkon. Na pravej strane je prázdno, až na jedny dvere, ktoré vedú do kúpeľne. Dvere sú tiež tmavé z orecha. Kúpeľňa je taká akurát pre jednu až dve osoby. Hneď ako vojdem naľavo je zrkadlo a pod ním umývadlo. Ťahá sa po celej ľavej strane kúpeľni. Samozrejme, biele. Koberec je tentoraz žltej farby. Na stene sa vynímaj kachličky. V polovička vytvárajú nejaký abstraktný obraz a potom znova iba slabo-fialové kachličky. Vzadu v pravom kúte je sprchový kút a bližšie k dverám sa nachádza záchod. V kúpeľni voňalo po orchydeách, alebo ľaliách. Milujem tieto dva druhy kvetín... Je to tu šialené.. Ako ja! Všade farby. Síce sa obliekam do zemitých farieb, ale farebné veci mi vždy pridajú na dobrom pocite. Došuchotala som sa do stredu izby. Zhodila som kufre na zem a skočila na posteľ. Mäkká. Lahla som si na brucho, zastrčila som si do uší sluchátka, otvorila prázdny zošiť. Nohy som si skrčila a húpala som si s nimi sem a tam. Hlava sa mi hýbala do rytmu pesničky What if od Simple plan. No čo? Povedali mi, aby som tu bola ako doma... Do zošita som si kreslila hocijaké škrabance. Ani som neriešila, čo robím. Moja ruka si vybrala avokádovo zelenú farbu, moju oblúbenú, a vyfarbila oči. Potom prišla čierna, žltá, oranžová, modrá, hnedá.. Až keď som skončila som sa prekvapene pozrela na zošit. Musím uznať, že tento krát sa mi ten jednorožec podaril.. Spokojne som si hodila zošit do šuflíka v skrinke.

„Chce sa mi ísť prejsť.“ Zrazu celá čulá som skonštatovala. Mp3 mi prepla pesničku na- Run this town- Rihanna. Milujem ten text.  Zobrala som si len kľúče a šla. Snáď sa nejako dostanem na tú pláž, ktorú som videla. Ako som schádzala schody mala som divný pocit v bruchu. Ten pocit sa ma zmocňoval čím ďalej, tým viac a viac. Začula som smiech. Ten hlas vo mne vyvolal ten pocit. Cez medzeru, ktorá oddelovala poschodia som videla iba ruku držiacu sa zábradlia. Zvedavá som sa vyrútila z rohu. Stála tam skupinka ľudí, no ja som nevedela zistiť, koho bol ten smiech. Hlasy boli poprepletané ostatnými, no ten jeden ich prehlasoval. Aspoň ja to tak pociťujem.

„A on hovorí: Čo vám je tak smiešne. A ja na to:...“ nepokračovali, pretože si všimli, že stojím za nimi a pozerám na nich ako na vyprážané rezne.  Mňam.  Trapnejší prvý dojem som si na tejto škole nemohla spraviť! Super Chastity!

„Pardon, iba som nechcela rušiť, ale neviete, kde je tu  nejaký obchod?“ vážne?!

„Hneď za rohom začína mesto.“ Povedal niekto zo skupiny. Nevidela som kto to je. Tupo som prikývla a vyšla zo školy.

Pohľad Wyatt:

Keď som ju tam uvidel, spanikáril som. Čo ak nás počula a teraz vie, že to nebol riaditeľ? Očividne vymýšľala ako sa z toho vyzuť. A čo ak má jednu z tých schopností, ktoré by jej pomohli odhaliť nás?  Damn! Hneď ako odišla som sa otočil na Peytona.

„Niečo som si zabudol“ odvetil som neprítomne. Otočil som sa mu chrbtom a bežal von.

„To určite“ zasmial sa. Ja som to už nepočul. Nič som neriešil, iba som bežal von. Nenápadne som sa pozrel za roh. Akurát rozhadzovala rukami a kopala do zeme.

„Neviete, kde je tu nejaký obchod? Vážne?!“ ironicky gestikulovala. Premenil som sa na riaditeľa, znova ....Vybehol som z druhého rohu. Bežal som uličkami. Poznám to tu dobre. Viem väčšinu zátačiek, uličiek, proste všetko. Cik-cak som prebehol cez jednu, ktorá by mala viesť na ulicu, kde sa nachádza ona. Ešte pred zabočením na ňu som si upravil sako. Kludným krokom som vyšiel spoza rohu.

„Ó, dobrý deň, slečna“