6. časť

Ahojtéé :) Ani vy ste sa ešte nič neučili? Ja som totálne v riti!! Pardon za výraz :D Ešte pred časťou vám chcem povedať tri veci! :/
1. Niall má babu! :( Samozrejme, že mu to prajem....:)
2. V pesničke Little things má Harry tak sexy chrapláák! <3 span="span">
3. To som nedomyslela.. Ja tretiu vec nemám-- TRAPAS!..  
                     
                        ... Chloe :*  Ps: ďakujem za komentíky :**


 
"Friendship is born at that moment when one person says to another: "What! You too? I thought I was the only one.”
― C.S. Lewis

.Vybehol som z druhého rohu. Bežal som uličkami. Poznám to tu dobre. Viem väčšinu zátačiek, uličiek, proste všetko. Cik-cak som prebehol cez jednu, ktorá by mala viesť na ulicu, kde sa nachádza ona. Ešte pred zabočením na ňu som si upravil sako. Kludným krokom som vyšiel spoza rohu.

„Ó, dobrý deň, slečna“

________________________________________________________________

„Pán riaditeľ“ odzdravila, no nezastavovala.  Snažila sa mi vyhnúť... Len počkaj! Dobehol som ju. Prevrátila očami a neúprimne sa na mňa usmiala. Usudzujem, že som na ňu v riaditeľni neurobil zrovna dobrý dojem. Hups- irónia neopúšťaj ma!  Lenže čo teraz? Čo.. Jasné.. Nechám ju v tom, že je riaditeľ chrapúň. Kráčali sme spolu po klukatom chodníčku pokrytom štrkom. Po bokoch sa striedali kochlíky s farebnými kvetinami a tuje. Obaja sme pozerali pred seba.

„Slečna, akú....“

„Chastity“ Ó slečinka má aj zúbky..

„Tak Chastity..,“ precedil som cez zuby.

„..akú máš schopnosť?“ otočil som sa na ňu a venoval som jej ten najfalošnejší úsmev sveta, čo očividne neušlo jej ´bystrému´ mozočku. Krava!

„A nemáte to v tých vašich papierikoch, pán riaditeľ?“ zaklipkala očami.

„O čo ti ide?“ vyhŕklo zo mňa. Shit! Shit! Shit! Zaskočene na mňa pozrela.

„Ó, vy ste ale všímavý“ odpovedala so sarkazmom spojeným so smiechom.

„Okey, pardon. Zlý deň.“ Spravil som preslávený riaditeľov kamenný pohľad.

„Čo sa stalo takej peknej tváričke?“ napodobnil som hlas nejakého pedofila.

„Nič, len som došla a už mám trapasy..“ zasmiala sa sama na sebe. Povedz niečo múdre, povedz niečo múdre!

„Stačí si nájsť kamaráta“ vááu. Zostal som prekvapený mojou zmenou. Zrazu mi až tak nevadila jej prítomnosť. Dokonca mi jej bolo aj trošku ľúto.

„V tom bude problém“

„Mike je voľný, ak chcete“

„Vy sa ma snažíte dať s niekým do kopy?“

„Možno“ priznal som..

„Dóóbre, to je trošku nečakané od riaditeľa“ chutnučko sa usmiala. Ako? Si normálny Wyatt?

„No, a tá schopnosť?“

„Sama neviem.. Zo začiatku to bola len  jedna vec, a teraz je toho viac“ šiel som sa jej opýtať, čo to je, no zahliadol som riaditeľa. Skutočného riaditeľa.

„Shit... Musím ísť“

„Čo?“ opýtala som môjho chrbta, keď som utekal.

***

Pohľad Chastity:

No, to bolo divné, ZASE! Stiahla som si gumičku z vlasov. Tyrkysové konce mi dosť kontrastovali so šedým tričkom. Vydala som sa smerom k pláži, ktorú som zahliadla cestou sem. Bola to dlhá prechádzka. Prechádzala som cez mnoho budov. Potom to boli kríky, ktorých vetvy my skoro vždy vleteli do tváre. Keď som konečne prešla aj tie kríky, ako naschvál prišli lesy. Podobné džungli. Kokosové stromy, babánovníky, aloe vera, proste džungla. Všade bolo prítmie. 

 Až po dlhšom čase som zazrela svetlo, presvitajúce cez konáriky papradí. Pridala som do kroku. Odhrnula som posledný konár kríku a zbadala som veľa enormne veľkých kameňov. Postavila som sa na ten najväčší. Bolo to nádherné. Keď som stála na tom veľkom kameni, videla som to všetko z vysokej výšky. Na okolo iba kamenne a za nimi bol už príliv nejakého oceánu. Podľa našej trasy tipujem, že Atlantický. Voda bola priezračne čistá a keď som sa otočila, tak mi aj džungla pripadala krásna. Presne tá istá džungla, ktorú som ešte pred pár minútami chcela podpáliť. Malé kvapôčky dopadli na moju tvár. Sadla som si do tureckého sedu a zavrela oči. Vychutnávala som si ten pocit. Potom som roztiahla ruky, pozrela do neba. Obloha naberala na oranžovej farbe a oblaky boli do divných tvarov. Vždy ma obloha fascinovala. Postavila som sa a začala kričať. Proste kričať. Asi toho bolo pre mňa veľa, alebo.. ja neviem. Proste som začala kričať a tancovať si na mieste. Samozrejme po tom, ako som sa postavila. Okey, asi viacero z vás nechápu, ale treba si pripomenúť, že ešte pred necelými šiestimi hodinami som letela nad veľrybou!! Chápete to? Ja som iba obyčajné dievča z Londýna, ktoré nikdy nevykúkalo z radu. Ja som bola vždycky tá priehladná.. No, až do posledného ročníka, kedy som sa prefarbila. Väčšina našej školy si myslela, že som nová študentka.. Ani vám nepoviem, koľko mi zabralo vysvetliť im, kto som.  Hlavne riaditeľovi! Takéto veci sa proste nestávajú.. A hlavne nie niekomu ako som ja. Ale no táák! Mám superschopnosť! Há! To viacerý z vás povedať nemôžu, čo? Zostala som na tom kameni, do západu slnka. Obloha bola červeno fialová a uprostred žiarilo žlté slnko.. Krása.

Kráčala som naspäť premýšľajúc o logike človeka, ktorý tento ostrov stvoril. Už viem, že ju vytvoril človek a nie príroda, ale ako ho napadlo prepojiť mesto, hneď s džunglov?! Kým som sa dostala do školy, začalo mi škvrkať v brušku. Roztvorila som hlavné dvere a schody brala po štyroch.  Spomalila som po divných zvukoch, ktoré vychádzali z chodby, kde mám izbu. Boli to duté zvuky. Po špičkách som sa šla pozrieť za roh.  Zrazu som začula aj zvuky. Bol to mužský hlas. Cez to, že kričal som sa cítila v bezpečí. Verila som mu. Divné..

„Damn!“ Skríkla blonďavá hlava. Neprestajne kopal do dverí, pričom mu jeho dredy leteli na všetky strany. Mal na sebe trojštvťové  kaki gate. K tomu mal obyčajné biele voľné tričko s nejakých nápisom. Ani to voľné tričko nedokázalo schovať jeho vyplacovanú hruď. Typujem to na surfera z Californie. Mala som starosť, že už tie dvere rozkape. Vyšla som spoza rohu.

„Deje sa niečo?“

„Super, ďalší obetavý človek v tomu úžasne harmonickom svete“ Ironisky sa na mňa usmial a ruky si dal pod bradu ako slniečko. Zaklipkal očami.

„Héj! Nechoď na mňa z iróniou. Vieš, ono je to niečo ako moja rodná reč.“

„Ten hlúpy klúč sa mi zasekol a ja sa neviem dostať do mojej izby..Shit!“

„Tvojej? Snažíš sa ma okradnúť? Pretože tam mám iba bižutériu a..“

„Čo?“ Prstom som namierila na dvere.

„Toto je moja izba.. Prvý rok?“ zahambene prikývol

„Vidím, že si z toho viac mimo, ako ja! Poď, dáme si Pringlesky. Tie ma vždy ukludnia“

„Si divná“

„Ále čo! Nehovor..“

„Irónia?“ prikývla som.

„A prečo som vlastne divná?“ spýtala som sa so smiechom, keď už sedel na mojom koberci v tureckom sede. Ja som šla do kufra a vybrala jedny smotanovo-cibulové, kým on my vysvetľoval.

„Vieš, (začal vysvetľovať akoby som bola mentálne zaostalá) normálny ľudia pozývajú na čaj, kávu, alebo kolu proste na nejakú tekutinu. Kdežto ty, dievča s tyrkysovými vlasmi, ma pozývaš na čipsy!“

 Vrátila som sa späť a odpovedala mu.

„Ó, takže teraz je z teba Sherlock Holmes“

„Prosím ťa, on je pod moju úroveň“ imitoval nejakú bárbinu a rozhadzoval rukami. Obaja sme sa zasmiali. Sadla som si k nemu. Otvorila ich a ponúkla ho. Ja osobne nie som dievča, ktoré sa hanbí jesť pred ostatnými. Nabrala som si a vložila do pusy.

„Poď!“

„Kam?“ vyplašene na mňa pozrel.

„Nie kam! Povedz mi, čo si o mne zistil Sherlock!“

„Hmm, takže..

***

Po dlhých hodinách rozprávaniu historkách prevažne smiešnych, som sa opýtala.

„Ozaj, ako sa voláš?“ čo u mňa vyvolalo ďalší záchvat smiechu. Brucho ma bolelo všade! Viem, jeho celú životnú históriu, (bez použitia mojej schopnosti, musím dodať) ale neviem jeho meno. It’s just.. craZy  :D