8. časť

„Chastity Rain.. Shaw?“ prikývnem, keďže vidím, že je z ľahka vykolajená. V celej miestnosti sa objavý šum. Šuchot zmiešaný so šepkaním bol nezastaviteľný. Nechápala som, čo je na mojom priezvisku také zaujímavé.. Prosebne som sa pozrela na Hakeema. Zdvihol palce a vyceril na mňa jeho zuby. Jeden kútik sa mi vyšplhal hore. Hrdo som dokráčala na vyvýšený schodík. Nemám chuť trepať sa na podium. Načo by mi to bolo? Nepotrebujem zažiariť..Nadýchla som sa a čo najpokojnejších hlasom som prehovorila..

„Takže, ahojte, ja sa volám Chastity“  na líčkach sa mi vytvorili jemné jamky. Od stresu som si uzatvorila ruky v rukáve a kúsala do pery.  

„ a tvoja schopnosť?“

„Je tu menší háčik..“

„Aký háčik?“ nevrlo sa spýtala Zoey (ďalšia lektorka).

„Mohol by sem prísť váš kolega?“ drzo som je odpovedala. Vyvedená z mieri sa pozrela vedľa seba. Priam nebadateľne na neho prikývla. Luke sa postavil a štyrmi dlhými krokmi sa dostal ku mne. Podišla som k nemu a chytila ho za ruku. Viem, ako to asi tak mohlo vyzerať!  Prekvapene sa mi pozrel do očí. Ignorovala som ho. Len som zavrela oči a ocitla som sa vo víre.. Znova sa mi zahmlelo pred očami  a všetko sa zmenilo na prachové častice, no tento krát som na to bola pripravená. Musela som sa o neho zaprieť aby som sa nezosypala. Tento tu bol svedkom niečoho, čo mi nechce dovoliť uvidieť. Týmto to zvyšuje moju túžbu vedieť to..

„Hmm.. Jedináčik, otec umrel. Teda aspoň tak vám to povedali. A je tu niečo, čo mi silou mocou nechcete ukázať.. Čo to je?“ vytrhol si ruku z mojej a vystrašene sa na mňa pozrel.

„Hemsha“ nečujne zašepkal.

„Asi máte problém..“ pošepky som mu povedala. Otočila som sa k dverám. V sekundu ako som to dopovedala sa dvere rozleteli a v nich stál riaditeľ.

„Luke Grenn!“ Kým si šiel sadnúť vedľa Zoey,  opýtala som sa Luke-a.

„Hemsha, čo to je?“ až teraz som si uvedomovala, čo povedal.

„Ty“

„Čo?“ naklonil sa ku mne

„Okamžite im povedz, že jediné čo vieš je vidieť veľmi krátku minulosť, jasné?“ napäto mi to povedal a hneď na to sa otočil za riaditeľom s úsmevom.

„Áno pán riaditeľ?“

„Odlož si ten úsmev a poď so mnou do kancelárie!“ spod šedivého obočia na Luke-a pozerali prísne zelené oči. Palička, ktorá mu pomáhala nabrať rovnováhu mala na samom vrchu tvar sošky leva. Teraz z neho sálal rešpekt a nie výsmech, ako keď som sa s ním rozprávala. Bola som mierne vykolajená jeho správaním. Všetky oči boli na tých dvoch chrbátoch, len jedny oči sa na mňa pozerali. Nevedeli sa odo mňa odtrhnúť. Pozrela som sa na jeho vlastníka. Mal bledohnedé vlasy nakrátko ostrihané a po brade mu začalo rásť strnisko. Veľké a hlavne hlboké oči spod veľkých mihalníc na mňa pozerali. Nepozerali sa s obdivom, ale s poznaním a trošku s pohŕdaním. Pokrútil hlavou a otočil sa vedľa seba na spolu sediaceho. Bol to chalan, ktorý ma dnes ráno zobudil. Payton sa volal. Jeho veľmi biela pokožka (určite Brit) kontrastovala s havraními vlasmi. Boli čiernejšie ako uhoľ. A pery červenšie ako to najčervenejšie jablko. (Dobre, teraz to vyzerá, akoby som opisovala Snehulienku, ale on tak fakt vyzerá..) Mal modré oči, ako tie najbledšie plamienky modrého ohňa.

***

„Ehm, ehm..“ ozvala sa Zoey po neutíšiteľnom šumote. Až ta tretí raz všetci stíchli.

„Chastity, ako si si mohla všimnúť, nemali sme šancu zistiť tvoju schopnosť, môžeš nám ju len povedať?

„Ano! Všimla som si, a moja schopnosť je vidieť minulosť...“ už som išla povedať budúcnosť, lenže som si všimla, ako sa Zoey zväčšili zreničky. Kusla som si do jazyka. Luke mal predsa len pravdu.

„Ako dlho“ z zhrbeného sedenia sa vystrela a celé jej telo sa sústredilo na moju odpoveď.

„No vlastne iba jeden deň dozadu“

„Aha“ sklesnuto odpovedala a znova sa povýšenecky usmiala. Mala som sto chutí chrstnúť jej pravdu do tváre. Čo najfalošnejšie som sa na ňu usmiala, aby mala šancu povšimnúť si moju ironiu a zišla som z podia.

„Julian Turner!“ To som už nevnímala. Otočila som sa na Hakeema. Ten s otvorenými očami na mňa hľadel.

„Čo?“ naznačila som nechápavo perami.

„Ty si Shawnová? Prečo si mi to nepovedala?!“

„Poznáme sa necelých 15 hodín z toho sme asi 10 prespali.. Neprišlo mi to dôležité.  A čo je také na mojom priezvisku?“

„To nemyslíš vážne! Vieš ty vôbec, kto bola tvoja matka?“ Pri tom slove mi pichlo pri srdci. Popri spracovaní faktu, že snáď všetci v tejto budove vedia o mojej mame len ja nie, som počúvala zvuky naokolo. Chcelo sa mi zvracať. Nezaostrene som sa pozrela na budúceho spolužiaka. Julian sa tuším volal. Z ničoho nič sa vyparil a o stotinu bol späť aj s lístkom na London-Eye.

„Váu“ bolo jediné na čo som sa zmohla. To citoslovce patrilo pre obe fakty. Začala som sa triasť vzrušením. Možno sa tu dozviem niečo viac o mojej mame!

**

Pohľad Paytona:

„Kamoš, ona je Shawnová!“ s miernim strachom som na neho vybafol.

„Myslíš si, že nás odhalí?“

„Nié, povedala, že vidí minulosť iba 24 hodín do zadu..“

„Veľmi rád by som si vypočul, o čom sa rozprávala s Lukom.“

„Možno by si to mohol zistiť...“ pozrel som sa na neho s úškrnom.

„Nie! Nie nie nie nie! .. Och, dobre, ale naposledy!“

***

Pohľad Chastity:

Všetci už odišli z telocvične, len ja som ostala. S Hakeemom som sa dohodla, že sa zajtra pred vyučovaním stretnem. Pozerám na svoje nohy a nerozmýšľam nad ničím. Kam teraz? Ísť sa prejsť, alebo ležať na izbe? Mohla by som ísť na ten obrovský kameň. Cestu si predsa pamätám! Z premýšľania ma vytrhla noha zotrvávajúca pred mojím zorným polom.

„Môžeme sa prejsť?“ tentoraz odmerane na mňa vyhrkne riaditeľ. Začínam sa obávať, či nie je pedofil..

„Samozrejme“ postavila som sa a vedľa neho kráčala. Jeho kroky nás viedli do mesta. Super, to mám cestou na môj kamienok.

„Takže, všimol som si, že som vás vyrušil pri rozhovore s Lukom“ neodpovedala som. Keď to pochopil, pokračoval.

„Smiem vedieť obsah témy, ktorú ste preberali?“

„Bolo to o mojej schopnosti“

„Vskutku..“ prikývla som. Konečne pochopil, že odomňa sa nič nedozvie.

„A môžem ešte jednu otázočku?“ jeho úšklabok mi nahováral, že to bude niečo, na čom sa bude zabávať.

„Isteže“ precedila som cez zuby.

***

Po strasení sa riaditeľa, pričom som si z neho robila súkromné žarty som sa vybrala na kamienok. Nieje to divné? Volať ho kamienok, keď je minimálne 10 krát ťažší ako ja? Vyštverala som sa naňho a znova ma privítali studené kvapky z chladného oceánu. S úsmevom som ich odzdravila. Ľahla som si a privrela oči. Započúvala som sa do zvuku narážajúcich vln na kamene, škriekanie čajok a šušťanie palmových listov spoza mňa. Rozmýšlala som nad tým, či aj moja mama sedávala na týchto kameňoch, či aj ona milovala tie zvuky..

***

Zobudili ma zvuky okolo mňa.

„Myslíš si, že ešte žije?“ ozval sa ženský hlas.

„Bethany!“ okríkol ju šepotom druhý ženský hlas, keď so mňa jemno strčila nohou.

„Je mrtvá“ jednoducho sa ozvala Bethany.

„Nie je..“ tichučký a veľmi zaujímavý hlas mi pripadal známy.

„Ako to vieš?“

„Fytogánske mušky.. Nie sú tu“

„Kto?“

„fytogánske mušky!  Baktérie, ktoré sú malé a vždy svetielkujú, keď je navôkol mŕtve telo“

„Fúj..“

„Nie sú škaredé. V skutočnosti ich veľa ľudí nevidí. Sú neškodné“

„Prečo ich nevidím ja?“

„Umrel ti niekto, koho si milovala? Ale myslím vážne milovala?“

„Nie“

„No vidíš.. Aha už sa zobudila.“

„A to vieš ako slečna múdra?“

„Viečka sa jej pohybujú, hruď sa už nenadvihuje v rytme..“

„Dobre, stačí. Pochopila som!“ Roztvorila som pomaly oči...