7. časť

Ahojté :* aj vám sa zdá učenie nekonečné? Keď konečne skončí jeden týždeň, v ktorom je milion písomiek a ja si poviem: Ak prežijem toto som nesmrtelná.. A potom príde ďaľší týždeň a ešte horší ako ten minulý.. No comment :/ Jediné, čo ma teší je moja knížka Rezistencia. Och ako ja milujem Tobiasa :*  Dobre, nejdem zdržovať. Enjoy :*

Zobudila som sa na jemnejší kopanec do chrbta. Následne sa ozval mužský hlas:

„...amžite! Už ma to nebaví.. Haló! Zem volá postihov!“

„Čo?“ prehovorím prispatým hlasom. Náhle ma prepadnú ostne ostrého svetla.

„Hrabe ti?!“ skríknem. No pri rýchlom pohybe ma v hlave otupý bolesť a ja zase klesnem na zem.

„Ak máš podozrenie, že som upír, môžeme to v pohode prebrať pri čajíku“ lenivo som rozlepila oči. Chrbtom ruky som si po nich prešla. Prekvapil ma chalan asi v mojom veku. V tvári bol napätý, akoby chcel každú chvíľu utiecť. Uchechtla som sa. On to zobral fakticky vážne.

„Vááu, to všetci z tvojho rodného mesta sú taký tvrdý ateisti?“ ironicky sa opýtam. Z udiveného tonu som prešla do šepotu. Bez slova sa ku mne zohol. Až vtedy som si uvedomila, že som na zemi. Prečo nie som na posteli?

„Payton“

„Chastity“

„Okey, zobuď svojho kamoša, pretože o 5 minút sa stretávame v hale“

„Koho mám zobudiť? Kedy? Kam? Prečo? Za koľko?“

„Vááu, to všetci z tvojho rodného mesta pokladajú toľko otázok?“ Napodobnil môj hlas. Úprimne som sa usmiala. Trhlo mu kútikom. Prudko sa mi otočil chrbtom, čím ma ovalil jeho vôňou. Voňal po pomarančovej kôre s korením. Pripomenulo mi to čaj, ktorý mi robievala teta.

„Pre tentokrát si vyhral“ odlepila som si oči a pozrela pred seba. Payton nikde..Chytila som si vlasy, no zavadila som o niečo. Vytiahla som to z vlasov a pozrela sa na to. Pringlesky. Pomaly som si začala spomínať, čo sa dialo včera.

„Hakaam“ Zachrípnutým hlasov sa oprem o lakte. Popozerám sa po izbe s prižmúrenými očami kvôli tomu ateistovi. Musel odostreť tie sprosté závesy? Pohnem si nohou a narazím do niekoho mäkkého. Všade omrvinky a asi tri prázdne tuby Pringlesiek. Coca cola pohodená v rohu a ja rozvalená uprostred. Končatiny mám na miestach, kam som si myslela, že nedočiahnu ani gymnastky. Vlasy som mala doslovne všade. Moja oslabená ruka povolila a ja som si ľahla. Odhodlaná spať minimálne 12 hodín som zatvorila oči. 5 minút... Ozvalo sa mi niekde hlboko v mysli. Prudko som sa postavila.

„Shit!“ Hakaam sa konečne aspoň pohol.

„Hakaam, vstávaj!“ Utekala som do kúpeľni. Prečesala si vlasy, umyla zuby a nabrala vodu do pohárika. Podišla som k Hakaamovi a celý obsah som vyliala na neho. Prudko sa posadil a hlboko dýchal. Funel. S vypleštenými očami skúmal okolitý svet.

„Páni, vždy som to chcela vyskúšať, ale nečakala som, že to bude až taká sranda..“ smiala som sa na plné hrdlo. Potom som zbadala v odraze zrkadla hodiny.. Bežala som k môjmu kufru a vyberala prvé, čo som videla.

„Čo sa deje?“ pozrel na mňa nahnevaným pohľadom, čím si vytvoril čiarku v medzere medzi obočiami. Odula som spodnú peru a pozrela sa na neho štýlom: Ó ty moje cháďatko...

„Obliekaj sa, o necelé dve minúty máme byť dole..“

„Prečo?“

„Hakaam!“ 

„Som Hakeem!“

„Anyway..“ odfrkol si.

„Vidím, že po ráne ti nemôže ani len snehulienka konkurovať...“ odignoroval moju poznámku a posadil sa.

„Kde máš kúpelku?“ Bez slova som namierila prstom. Ja som si zatiaľ obliekla farebné body bez ramienok. Vyzeralo akoby po ňom hádzali balóniky s farbami. Na ne som si dala modré rifle a lososové polobotky. Hakeem sa vytrepal z kúpľni už prezlečený. Úplne bez make up-u alebo špiráli som si vzala mobil a chystala sa odísť.

„Musíš mi povedať, aké sú ingrediencie v tých chipsoch, nikdy som o nich nepočul, ale...“

„Prosím? Nikdy ako nikdy nikdy?“ pokrútil hlavou.

„Urobíme z toho výmenný obchod..“

„Platí“ žmurkol na mňa a šli sme. Rýchlo som schmatla pletený sveter béžovej farby, ktorý mi siahal až do polovičky stehien. Vlasy mi voľne padali do tváre. Chytili sme sa za ruky a bežali dole schodmi, pričom sa ozýval náš smiech. Nevedeli sme presne, kadiaľ ísť.

„Za týmito dverami by mali byť ďalšie a potom by sme mali byť tam.. aspoň myslím“ pri slovách aspoň myslím vybuchol do smiechu. Keďže sme predpokladali, že ešte budeme musieť prejsť cez viaceré dvere, tak sme sa neobťažovali ísť potichu. Dvere sme s rachotom otvorili a vpálili dnu. V jednej stotine sme stíchli. Pritlačili sme sa bližšie k sebe. Stovky očí sa upierali na nás. Prvotné prekvapenie z nás opadali. Snažili sme sa udusiť náš smiech, čo nám vôbec nešlo. Vydávali sme zvuky akoby sme boli nejaký kocúr, ktorý sa snaží vypluť chlpy.. Oči sa zrazu upriamili na naše ruky. Hneď som Hakeema pustila. Miniaturne otvoril ústa a zanôtil:

„Trapáás“ tak, aby som to počula iba ja. Samozrejme, že som sa začala smiať.

„Ehm, ehm“ vynútil si pozornosť chlapík na vyvýšenom schodíku.

„Pardon“ jednohlasne sme zvolali. S rukou pred ústami sme si sadli na najbližšiu lavičku a pozerali, čo sa bude diať. Boli sme v telocvični. Uprostred bol vyvýšený schodík, ktorý viedol na mini pódio. Malo asi 2 metre krát 2 metre.

„Takže, ako som hovoril, než prišli tuto oneskorenci, budete predvolaný sem ku mne. Poviete svoje meno, vašu schopnosť a po prípade ju predvediete, je to jasné?“ Hovoril divným priam chipmakovským hlasom. Nikto sa neodvážil zdvihnúť ruku. Hakeem sa ku mne nahol a pošepkal mi.

„A ževraj rok mutovania je od 12 do 15“ Kusla som si do pery a pozrela na zem. Ruku som si priložila na ústa a snažila sa nesmiať. Ku podivu to vyšlo...

„Autumn Hawkins“ hneď mi padol zrak na malé vyklepané dievča. Mala na sebe okuliare, v ruke držala knihu a sveter zrejme už tri generácie nosený. Do tváre bola milá. Položila knížku na stoličku a celá vystretá sa dostavila na stupienok. Vystrašene sa pozrela na všetkých okolo nej. Zatvorila oči a vydýchla si.

„Volám sa Autumn Hawkins“ takmer nebadaným hláskom prehovorila. Mala hlas, ktorý by mohol aj liečiť. Naháňal mi zimomriavky.

„Akú máš schopnosť Autumn?“ spýtala sa lektorka. Autumn si začala ťahať svetrom.

„Viem ovládať zvieratá a raz sa mi podarilo aj človeka.“

„Ohromujúce, vieš nám to ukázať?“ nebadateľne prikývla. Pozrela som sa jedného chalana v prvej rade. Udržala s ním oční kontakt. Autumn zdvihla prst a privolala ho ním k sebe. Chlapec sa postavil a prišiel k nej.

„Vieš urobiť aj nie čo iné?“

„Ja nechcem ublížiť“ znova zašepkala. Ona je ten druh, ktorý vie všetko, ale správa sa psychopaticky..

„To nemusíš, stačí ak ho donútiš urobiť niečo, čo by sám od seba neurobil“ S obrovskými očami sa pozrela chlapcovi do očí. Donútila ho kľaknúť si pred ňu. Keď zbadala na lektorkiných očiach, že dychtí po viac, otočila sa k nemu. Začal robiť pohyby z jógy. Urobil mačičku, pričom vytrčal riťou a vrťeľ ňou. Okamžite vybuchla celá miestnosť smiechom.

„Dobre, ďakujeme. Môže si sadnúť“ Po tej vete mi to došlo.. Čo ja ukážem? Ja nemám takú úžasnú schopnosť..Prešla si po bezchybnom cope. Bola sprevádzaná obdivohodným potleskom.

„Noah Lewis“ ozve sa mohutný hlas. Neviem si predstaviť, že by to hovoril ten chipmank. Zrazu sa ozve obrovský krik, piskot, baby šalejú, chalani si s ním snažia ťapnúť.

„Asi obľúbený.“ skonštatujem

„Nehovor“

„Nechaj si tú iróniu!“ buchla som ho jemne do ramena. Tento namyslený homo-habilis menom Noah sa dostavil na podium ako najväčší kráľ. Spravil ten otrepaný pohyb rukami, keď ukážete na niekoho ukazovákom a následne žmurknete. Dva rady predo mnou, úplne na ľavo sedel Payton z dnešného rána s nejakých chalan, ktorý očividne nemal rád Noaha, ako ja.. Pohľad na zem, prichytenie si čela a následné súkromné vtípky. Toto je krásny príklad odporu k niekomu.. Mala som chuť mu aj zatlieskať, ale mohli by to ľudia brať ako potlesk na oslavu tohto tu operenca.. Noah sa rozkročil a urobil si kolečko okolo podiu. Ukazoval na “obecenstvo“ aby skandovali. No môže byť niekto viac trapný?! Postavil sa do stredu. Spravil ten otrepaný pohyb rukou, ktorý už urobilo snáď každé dieťa, keď sa snažilo hýbať vecami. No teraz sa ničím nehýbalo, iba sa zrazu zdvihol vietor. Príjemne ma pohladil. Neskôr to vybucoval na dosť silný vietor. Jedným jednoduchým pohybom zastavil vietor.To musí byť geniálne, keď si privoláš vietor, nech ťa objíme v jeho hladkých ramenách... To mi pripomenulo včerajší deň, kedy som stála na tých obrovským kameňoch a vietor sa ma snažil odhodil dozadu, keď som rozprestrela ruky.. Noah  sa postavil do zvodného postoja (trapko) a prehovoril štýlom Elvisa Presleyho.

„Som Noah, ale to už všetci viete..“ vyceril zuby a z podia nemohl normálne zoskočiť, niéé. Tuto mladý pán musel zoskočil saltom.. No comment!

„Vidíš toho chalana dva rady za tou barbínou oproti tebe?“ prihovoril sa mi Hakeem. Nenápadne prikývnem.

„Jeho otec sa podielal na stavbe tejto školy. Zlatokopky u neho nemajú ale šancu.. smutné..“

„Gay?“ Pokrúti hlavou a pokračuje vo vysvetlovaní.

„Je uzavretý do seba.. Sedí sám a s nikým sa nerozpráva. Šušká sa, že tu raz bolo jedno dievča.. Wasim sa do nej zalúbil, ale zabili ju, skôr než jej to stihol povedať.. Klasické prevedenie Rómea a Júlii v prevedení fantasy knihy..“

„Ouch..“ bolo mi ho lúto. Ja som síce nebola v živote zaľúbená, ale keby som bola som si istá, že by som sa uzatvorila do seba a vživote neprehovorila. Ja nie som ten silný druh človeka..

„Alexis Dixon..“Prerušil môj chod myšlienkom ženský hlas. Blondína, ktorú sme spomínali sa postavila. Upravila si svoje mini latexové šatôčky a na opätkoch minimálne 3 krát väčších ako je jej IQ, sa dostavila na podium. Vytlačila si prsia až na Mount Everest a prehovorila precukríkovaným hlasom.

„Som Alexis, ale môte ma volať Kráska a som siréna“... Polovička hladiska mala otvorené ústa. Bola som vďačná, že Hakeem nie.

„No to snáď nie..“ vyletelo zo mňa.

„Čo? Odpudivé, čo?“

„Asi budem vracať..“ spolu sme tam začali simulovať grcanie. Tri rady v našom okolí sa na nás otočili. Niektorý sa zhrozene otočili naspäť za ich idolom v ružovom a iný sa smiali s nami. Naša barbínka sa postavila a pristúpila k prvému chalanovi, ktorého zbadala. Jednoduchým dotykom sa ho zmocnila. Chlapec zasnene pozeral po nej a vymýšľal jej tam rýmy. Bolo to odpudzivé.. Barbínke sa zjavne nechcelo ísť dole z podia.. Asi štyry krát ju o to požiadali, a stále nechápala. Aká trapná osôbka. Môj osobný výsmech prestal v sekundu, keď som započula svoje meno.

„Chastity Rain.. Shaw?“ prikývnem, keďže vidím, že je z ľahka vykolajená. V celej miestnosti sa objavý šum. Šuchot zmiešaný so šepkaním bol nezastaviteľný. Nechápala som, čo je na mojom priezvisku také zaujímavé.. Prosebne som sa pozrela na Hakeema. Zdvihol palce a vyceril na mňa jeho zuby. Jeden kútik sa mi vyšplhal hore. Hrdo som dokráčala na vyvýšený schodík. Nemám chuť trepať sa na podium. Načo by mi to bolo? Nepotrebujem zažiariť..Nadýchla som sa a čo najpokojnejších hlasom som prehovorila..