2. A Beautiful Lie

Ďakujem za krásne komentáre :) Neskutočne ste ma nimi potešili! Snáď sa vám aj táto časť bude páčiť :) Ďalšiu pridám až budúci týžden keďže som na nej ešte ani nezačala pracovať :)
*Charlotte* 

 

Pozorne sledujem čierny autobus a štyroch ľudí, ktorí z neho jeden po druhom vystupujú. Obzerajú sa okolo seba a ruky držia prekrížené cez hruď.

Predstavujem si vlastnú mamu ako sem sama pred rokmi prišla. Predstavujem si ako vystupuje z autobusu, ako jej Harway podáva pomocnú ruku ako podporu. Keď sem bola pred šestnástiny rokmi poslaná bola už v šiestom mesiaci tehotenstva. Tehotné ženy som zatiaľ videla len v knižkách, rovnako ako deti mladšie ako trinásť rokov. Všetci nový členovia Inštitútu prežili aspoň detstvo za bránami, ja som jediná, ktorá sa tu narodila a považujem to za najlepšiu vec aká sa mi mohla prihodiť. Nemám žiadnu maminu fotku, jedine spomienku, ktorú si každý deň dôsledne opakujem aby som nezabudli ani na najmenší detail. Kým sa vrátim zo svojich predstáv k autobusu  všetci už stihnú vystúpiť a pokračovať v ceste do Analytického centra. Harway ide prvý, pár krokov pred skupinou za ním. Nakláňam sa, lepím sa na sklo a zanechávam na ňom nebadateľný fľak vlastného dychu. O chvíľu mi však zmiznú za budovou. Usmejem sa a od nedočkavosti sa mi roztrasú ruky. Všetci v miestnosti si sadnú na stoličky uložené v rade. Keďže s týmto už narozdiel odo mňa majú skúsenosti napodobním ich a sadnem si na poslednú voľnú stoličku v prvom rade. Aby som zamaskovala trasúce sa ruky začnem stískať rohy stoličky.

Vzápätí už z chodby započujem Harwayov tichý hlas. Jeho slová sa v miestnosti menia na nezrozumiteľné mrmlanie. Stoličku stisnem  pevnejšie, až mi zbelejú hánky. Dvere sa otvoria dokorán a do miestnosti sa nahrnie, okrem čerstvého vzduchu aj, štvorica teenegerov, Harway kráča tesne za nimi a potichu zavrie dvere. Štvorica sa postaví vedľa seba pred bielu, holú stenu. Ich tmavé oblečenie teraz vyniká ešte viac. Všetci sa tvária skoro rovnako unudene a pod očami sa im rysujú bledé kruhy. Vysvetlím si to, dlhou cestou v autobuse. Harway pristúpi k Patrickovi, ktorý mu podá aspoň tucet papierov. Ja si počas toho poriadne prezerám štvoricu stojacu predo mnou a v mysli utváram pravdepodobné dôvody ich príchodu sem.

Prvý chlapec, ktorý ako jediný prejavuje aspoň štipku nadšenia, má na krátko ostrihané hnedé vlasy, okolo krku má uviazanú sýto červenú šálu a celkovo je oblečený veľmi dôkladne, akoby pred zrkadlom strávil aspoň niekoľko hodín. Prvým dojmom však pôsobí ako veľmi plachý chlapec keďže sa pri pohľade na mňa hneď začervenal a odvrátil. Vedľa neho stojí, vysoký chlapec zahalený v čiernom. Na nohách má obuté mohutné topánky s tvrdou špičkou. Podľa obrázkov, ktoré som videla, mi pripadajú ako tie čo nosia motorkáry. Hnedé, mierne mastné vlasy mu siahajú až po plecia a jeho uprený pohľad do mojich očí ma na chvíľu vydesí. Zo zvyku sa na neho okamžite usmejem aj keď úsmev je to posledné čo by som túžila urobiť. Jediné dievča zo skupiny stojí vedľa neho s rukami prekríženými cez prsia. Nahlas žuvá žuvačku a každú chvíľu praská bubliny. Oblečenú má krátku čiernu sukňu, biele tesné tričko a vysoké čižmy. Blond vlasý má rovnako dlhé ako chlapec vedľa nej, po plecia. Jej , podľa mňa pekná tvár sa utápa pod hromadou meka-upu. Mihalnice jej ťažknú pod vrstvou špirály, až sa divím, že dokáže oči udržať otvorené. Posledný chlapec sa pohotovo oprel o stenu za ním a pozorne si prezerá celú miestnosť, vždy však skončí pri pohľade na dievča vedľa neho. Lepšie povedané na jej zadok. Ona sa na neho taktiež párkrát otočí a sladko sa usmeje. Pobavene sa na nich zamračím, avšak len tak aby si to nikto nevšimol. Zo všetkých síl potlačím smiech, ktorý sa derie na povrch. Čierne vlasy má strapaté, no stále mi pripadajú upravené. Čierna farba jeho očí mi pripadá neprirodzená. Na hánkach ma chrasty a jazvy, rovnako ako na tvári, čo značí, že sa nie raz pobil. Obe ruky mu zdobia tetovania až po zápästia, čierny atrament zbadám aj nad líniou trička pri krku. V obočí sa mu zaleskne strieborný krúžok a ďalší,rovnaký, pod spodnou perou. Inak je oblečený od hlavy po päty v čiernom ako predchádzajúci chlapec.

 Toto všetko si všimnem zatiaľ čo Harway sústredene študuje spisy.

„Znovu vás tu vítam,“ vľúdne sa usmeje všade navôkol seba. „Prejdeme  k veci,“ usmeje sa na štvoricu, a ruky si spojí pred telom. Nám čo sedíme venuje len minimálnu pozornosť. „Každému z vás sme dôkladne vybrali jedného z Obyvateľov Inštitútu, ktorí vám neskôr zodpovedia na všetky vaše otázky,“ pozrie sa na nás, „A nebojte sa opýtať na čokoľvek,“ dodá výrazne zdvihnutým hlasom.

 Zhlboka sa nadýchne, Patrick vstane a s hromady papierov podá Harwayovi jediný vrchný.

„Dylan Parfitt.“ Chlapec s červenou šáľou spraví malý, nesmelý krok dopredu. Ruky sa mu výrazne trasú, aj keď sa ich snaží udržať v pokoju. V očiach mu ako jedinému skáču iskričky úprimnej radosti. V duchu si prajem aby ho pridelili mne, ale Harway ďalej prečíta iné meno. „Maya Misiano.“
Maya s úsmevom na perách vstane, prejde ku chlapcovi, slabo ho objíme a prejde s ním na koniec miestnosti. Sadnú si do posledného radu a vzápätí sa s ním začne rozprávať vľúdnym hlasom.

„Cole Mitchell.“ Chlapec vo veľkých motorkárskych topánkach spraví neochotne krok dopredu.

„Matt Becker,“ prečíta ďalej Harway. Spoluzakladateľ sa dlaňami zaprie o svoje kolená a s tichým vdychom ťažko vstane. Pristúpi k chlapcovi a jemným dotykom chlapcovho chrbta ho nasmeruje do rohu miestnosti. Cole prevráti očami a odtiahne sa od Beckerovej ruky, akoby ho popálila.

Pozrela som sa na zvyšných dvoch. Chlapec bol stále opretý o stenu a teraz z dievčaťa pred ňou ani len nespustil oči. Prosím prideľte mi to dievča, v duchu som žadonila Harwaya.

„Scarlett Larson.“ Keďže dievča už aj tak stálo pred chlapcov vedľa nej neunúvalo sa predstúpiť o krok vpred.

„Samantha Leighton.“ Keď Harway vyslovil moje meno mála som chuť ho pevne objať. Namiesto toho som  však len vstala a postavila sa pred dievča. Usmejem sa na ňu, ale jej odpoveďou je len opovrhujúce puknutie bubliny. Jej odmeranosť ma zasiahne hlbšie ako by som očakávala. Prehltnem hrču, ktorá sa mi práve vytvorila v hrdle a spoločne s ňou ustúpim o pár krokov doprava, hneď vedľa stolu kde sedí Patrick a bez slov sledujeme zvyšok miestnosti. Maya s Dylanom sa na niečom už dobre zabávajú a smejú. Pán Becker Coleovi niečo dôkladne vysvetľuje a nekontrolovateľne gestikuluje. Todd už vstáva zo svojej stoličky a pomaly prichádza k poslednému chlapcovi.

„Jess Cohen, ty si pridelený k Toddovi Lawrencovi.“ Harway sa ešte naposledy usmeje a otočí sa k Patrickovi. Potichu sa začnú zhovárať.

Jess, chlapec s tenkými jazvičkami okolo pravého oka, sa ešte doteraz pohodlne opiera o stenu za ním a o Todda alebo okolie nejaví ani štipku záujmu.

Ešte chvíľu ticho čakáme kým Harway dokončí databázu. „Môžeme?“ vysloví rečnícku otázku, no neslušná odpoveď na ňu zo mňa vyletí skôr ako by som ju mohla zastaviť. „Ano,“ poviem to príliš zúfalo a hneď si za to v duchu nadávam. Za trest si silno kusnem do vnútornej časti líca.

Harway pred nami otvorí dvere a letmým gestom ruky nás pustí pred seba.Keď okolo neho prejdem nenápadne sa zamračí. Tichou chodbou sa ozývajú naše nezosúladené kroky. V hlave mi znejú stokrát hlasnejšie a udierajú mi až hlboko do mozgu. Keď konečne zastaneme pred výťahom hlavu mi pre zmenu začne ťažiť nepríjemné ticho navôkol. Dvere výťahu sa s cinknutím pomaly otvoria a všetci spoločne nastúpime. Prekonám svoj strach z preplneného výťahu a myšlienok na to ako sa všetci zasekneme a kým nám niekto pomôže...

Silno potrasiem hlavou a donútim svoje nohy urobiť krok vpred a nastúpiť. Dole sme behom niekoľkých sekúnd, ktoré mne však pripadajú omnoho dlhšie. Poriadne sa nadýchnem až keď oboma nohami stojím von z výťahu. Cez presklené dvere vidím obrovský dav zhromaždený na námestí. Hluk, ktorý vydáva mi teraz príde tichý, ale len čo sa pred nami otvoria dvere započujem pravý hluk, ktorý vytvára. Všetci vyjdeme na malé drevené pódium pred Centálou. Harway okamžite zamieri k mikrofónu, štvorica Pacientov sa postaví vedľa neho a ja s ostatnými stojím za nimi. Dívam sa na dav ľudí predo mnou. Živo vidím samú seba ako sa strácam vo veľkom dave a pozorne sledujem pódium. Každý z predchádzajúcich rokov som si stihla zabrať miesto v prvých radoch aby som mala šancu niečo vidieť.Teraz však sama stojím na pódiu a srdce mi bije ako o závod.

Hank Harway predstúpi pred mikrofón, cestou si ešte naposledy odkašle. Stojí rovno a sebavedomo. Usmeje sa na dav, ktorý o obdarí bujarým potleskom. Rukami naznačí prosbu o utíšenie, „Ďakujem,“ povie hneď ako sa dav stíši.

„Polku života som prežil vo svete za bránami,“ povie pomerne sklesnuto. Jeho hlas sa rozlieha po námestí s mohutnou ozvenou. Takto začína svoju reč každý rok, každý rok hovorí tie isté slová, ale emócie, ktorými  zdôrazňuje každé slovo ma vždy uchvátia.

„Krutosť sveta ma ubíjala a jediné čo som nechcel bolo aby moje deti vyrastali vo svete ako som ho poznal. Nechcel som len nečinne prizerať a nakoniec zomrieť s vedomím, že som nič nezmenil. Rozhodol som sa preto vytvoriť dokonalé miesto pre život. Avšak Kongres, ktorého som bol kedysi členom ma nepodporil tak ako som očakával. Našťastie som bol odhodlaný nezahodiť svoj sen. Nakoniec som mal šťastie a stretol som muža, ktorý zdieľal rovnaký sen a nadšenie ako ja. Matta Beckera,“ Harway sa otočil na Beckera a dav znovu zatlieskal. Becker sa usmial a úplne nevýrazne zamával.

„Pracovali sme tvrdo a po rokoch práce sa náš sen splnil. Vytvorili sme toto miesto," povie s dávkou hrdosti na svoje dielo.

"Spoznali sme ochotných a dobrosrdečných ľudí, ktorí boli viac než nadšený opustiť svet a začať odznova v Inštitúte," odmlčal sa a znovu nechal priestor na potlesk. "Nápad posielať sem mladých dospelých a pomáhať im nájsť správnu cestu sa zrodil až po piatich rokoch dokonalého fungovania. Tento nápad sme s radosťou prijali. Výsledky, ktoré dosahujeme sú dokonalé a som si istý, že hovorím za všetkých keď poviem, že Inštitút je dokonalé miesto pre život.,“ otočil sa okolo seba.“ S radosťou vás tu vítam a verím, že tu budete šťastí."  Moje ruky automaticky udierajú o seba. Neuvedomovala som si ako silno tlieskam pokým ma nezačali páliť dlane.

„Miesto kde žiješ ťa ovplyvní...harmónia ťa zmení," povie a následne dav pred ním zopakuje rovnaké slová.

 Po poslednej vete som vedela, že príhovor Harwaya skončil. Pristúpila som ku Scarlett a položila svoju ruku na jej rameno. Prudko sa otočila, bolo na nej zjavné, že som ju vydesila.

„Prepáč,“ úprimne som sa ospravedlnila.

„Nemusíš sa mi ospravedlňovať,“ kútiky úst sa jej prirodzene tiahli smerom dole, čo naznačovala, že je zvyknutá neusmievať sa. Sklopila som zrak a usmiala som sa na ňu. Zrak mi však smeroval skôr vedľa nej.

Stisla som pevne päste a dodala si tým potrebnú odvahu. „Ukážem ti celý Inštitút.“ Na moje prekvapenie vôbec neprotestovala. Otočila sa a zišla dole z pódia, ja som sa ešte naposledy pozrela na dav oproti mne. Neviem prečo, ale pomyslenie, že tu stojím a všetci pozerajú na mňa a tlieskajú mi sa mi neskutočne páčil.  Tento pocit bol pre mňa príliš cudzí preto som rýchlo zoskočila z pódia a ponáhľala sa za Scarlett, ktorá stála pred Centrálou a hlavu zakláňala dozadu aby poriadne uvidela aj na najvyšší detail budovy.

„Toto je Analytické centrum,“ pristúpila som vedľa nej, „Alebo ako to my voláme, Centrála.“ Chvíľu som počkala kým som začala znovu hovoriť. Snažila som si predstaviť čo prežíva a uľahčiť jej to. Hovoriť pomaly a vrelo bolo prvé čo mi napadlo.

„Každý Obyvateľ Inštitútu sem raz sa mesiac príde a podstúpi výskum.“ Touto informáciou som si plne získala jej pozornosť. So skrývaným strachom, ktorý jej prenikal len cez oči na mňa pozrela, „Výskum?“ zopakovala.

„Neboj sa,“ zasmiala som sa. „Je to neškodné pozorovanie.“ Zhlboka som sa nadýchla. Nechcela som na ňu všetky informácie vybaliť na jedno nadýchnutie, ale teraz som sa na to aj tak chystala.„Jednoducho prídeš do Centrály, nahlásiš sa, prístroj skontroluje tvoju identitu. Vojdeš to jednej z určených miestností. Najskôr len odpovedáš na pár jednoduchých otázok, ktoré ti položí doktorka spoza skla,“ otočila som sa ku nej. „Zabudla som, v miestnosti si vždy sama. Doktorka ťa pozoruje iba cez sklo. Ona ťa vidí, ty ju nie,“ Scarlett zvraštila čelo, „Doktori zistili, že človek lepšie zvládne toto pozorovanie ak má pocit, že je v miestnosti sám.“ Znova som jej nechala čas aby všetky informácie spracovala. Ona len naďalej hľadela na Centrálu so zvrašteným čelom. „Keď zodpovieš na otázky uvedú ťa do stavu hypnózy. Cítiš sa akoby si spala, no tvoje podvedomie stále zreteľne počuje doktorku a všetko čo ti povie, alebo prikáže si v hlave živo predstavíš, ako sen. Napríklad ti prikáže aby si si predstavila, že na teba niekto mieri zbraň a spýta sa ťa čo spravíš. Tvoje podvedomie si vytvorí predstavu tejto situácie a samo na ňu zareaguje. Ona si len tvoju reakciu zapíšu. Týmto spôsobom skúmajú myslenie ľudí a dôvody prečo sa búria, konajú násilie, alebo podobné veci“ počas hovorenia som akosi zabudla dýchať a teraz som už len nešikovne bojovala s nedostatkom kyslíka v pľúcach. Lapala som po dychu. Scarlett nebola tak empatická ako ja a nedala mi čas na vydýchnutie a hneď ma začala zahŕňať otázkami. Jedna časť mojej osoby bola vďačná, že nie je ticho a pýta sa, druhá časť teraz považovala za prioritu dýchanie.

 „A povedia ti niečo o výsledkoch?“

„Nie,“ pokrútila som hlavou. „Ty si celé sedenie pamätáš. Pripadá ti ako sen, vieš, že sa to dialo len v tvojej mysli, ale zároveň si to všetko pamätáš akoby si pod vplyvom hypnózy ani nebola," zamyslela som sa ako vo vete pokračovať. „Ak by sa aj snažili vysvetliť nám výsledky pozorovania pochybujem, že by im niekto pochopil,“ so svojou odpoveďou som bola nadmieru spokojná, no Scareltt očividne nie.

Odvrátila sa od Centrály a pozrela na mňa so skriveným obočím, „Väčšiu blbosť som v živote nepočula. Nečudujem sa, že tu žijú len samí hlupáci.“

Jej slová sa mi zaryli hlboko v srdci. Každý kúsok môjho tela vrel od zlosti, no navonok som ostala dokonale pokojná a iba sa zasmiala. „Dúfam, že tvoj chybný názor zmením.“

Otočila sa, husté blonďaté vlasy ma ledva nešľahli do tváre. Po upravených chodníčkoch do tvaru puzzle prechádzala príliš rýchlo na to aby som jej stihla hovoriť o kráse tohto miesta. Bez slov prešla okolo budovy školy. Len o ňu zavadila pohľadom a už sa náhlila ďalej.

„Toto je škola,“ zakričala som na ňu.

Neotočila sa ku mne a pokračovala v chôdzi „Úžasné."

Bežala som ku nej, „Teba nezaujíma kde sa budeš vzdelávať?“ udychčane som sa jej opýtala.

Zastala a vypľula žuvačku na zem, „Počuj, ja som do školy chodila. Teda pokým ma z nej nevyhodili a sľúbila som si, že už do žiadnej ani len nevkročím!“ jej hlas naberal na intenzite.

Pohľadom som behala od jej tváre k žuvačke na zemi. Napokon strach z nej prehral bitvu s mojou výchovou a napomenula som ju, „Tú žuvačku by si mala vyhodiť do koša. Nemôže sa tu len tak povaľovať,“ povedala som tichým hláskom.

Znechutene skrivila peru , „Dievča, nepoznám ťa, ale už teraz mi neskutočne lezieš na nervy,“ svoj ukazovák mi zaryla hlboko do hrude. „Zostanem tu tak dlho ako budem musieť a hneď ako sa naskytne možnosť vypadnem odtiaľto.“ Očami mi prešla po tvári. Do ruky chytila jeden z mojich zafarbených prameňov. Pozorne si ho prezrela a nechala spadnúť naspäť.
Otlačok jej prsta ma ešte hodnú chvíľu ťažil na hrudi, pomasírovala som si ju v snahe odohnať bolesť no neúspešne. Ešte v živote ku mne nebol nikto taký zlý a odmeraný. Táto skúsenosť ma len utvrdzovalo v presvedčení, že okolitý svet je krutý.

„Prečo by si odtiaľto chcela odísť. Tebe sa snáď páči svet vonku?“

Pohodila vlasmi a prekrútila očami. „Nie je dokonalý, ale je miliónkrát lepší ako toto miesto. Cítim sa tu hrozne, mám chuť kričať a zbiť niekoho! Všetko je tu nechutne dokonalé.“

Ustúpila som o krok dozadu v snahe ubrániť sa pred možným úderom.

„Aj tak ti musím ukázať ako to tu funguje,“ povedala som porazenecky. "Je to moja povinnosť," môj zúfalý hlas ju očividne obmäkčil pretože neprotestovala.

...

Po nekonečných minútach ticha Scarlett konečne prehovorila. „Prečo ťa sem poslali. Vyzeráš dosť mlado,“ prezerala si ma od hlavy po päty.

„Mňa sem neposlali,“ odpovedala som bleskovo. „Narodila som sa tu,“ usmiala som sa, viac šťastná z toho, že hovorí, ako z otázky, ktorú mi položila. 

„Netušila som, že sa tu niekto narodil.“
„Hej, pár nás je,“ zaklamala som. Som jediná, ale teraz sa radšej falošne zaradím do väčšej skupiny, už len pre vlastný dobrý pocit.

Podrobne som je prerozprávala celý príbeh o tom ako sem moju mamu v osemnástich poslali. Ako som sa za tri mesiace narodila ja. Časť príbehu o jej úmrtí som len rýchlo preletela. Ďalej som pokračovala, rozprávaním o spomienke na ňu. Ako mi hovorila, že toto miesto je pre nás dokonalé. A ako nikdy nebudem dosť vďačná za to, že sa o mňa všetci postarali.

Keď som dorozprávala Scarlettina tvár zmäkla. Akoby vo mne konečne uvidela človeka s citmi. „Prečo ju sem poslali?"
Oči som sklopila do zeme. Túto túžbu, vedieť dôvod jej príchodu sem som už dávno zahrabala niekde hlboko do vnútra. Nie však dostatočne hlboko, aby sa občas nesnažila predrať na povrch.
"Neviem," pokrútila som hlavou. "Keď sa Pacienti stanú právoplatnými Občanmi Inštitútu prestanú hovoriť o svojej minulosti. Väčšina na ňu nie je pyšná a dúfajú, že ak o niečom prestanú hovoriť zmizne to, akoby to ani nikdy neexistovalo, alebo sa to nikdy nestalo."
Obzrela som sa navôkol seba, zhlboka som sa nadýchla čerstvého, dokonale čistého vzduchu.
„Mňa sem poslali rodičia,“ začala rozprávať sama od seba Scarlett. Z radosťou som sa započúvala do jej slov a uspokojovala svoju zvedavosť.

„Nepáčilo sa im ako sa správam a namiesto toho, aby sa ma sami spýtali čo mi je a prečo sa tak správam ma bez opýtania poslali sem. Radšej nechajú niekoho cudzieho aby sa o mňa staral," oblizla si vyschnuté pery, "Bola som pre nich len príťaž."

Jej slová ma zaboleli. Nedokázala som sa vcítiť do jej bolesti, keď som žiadnu vo svojom živote poriadne neprežila, ale inštinktívne som vedela čo mám spraviť. Jemne som jej položila ruku na plece a usmiala sa.

Vedela som, že toto miesto je dokonalé pre život. Dúfala som, že každý koho sem pošlú prežíva neopísateľnú radosť, no na skutočnosť, že doteraz žili za bránami a na vlastnú kožu prežívali bolesť som pozabudla. K jej rodičom som pocítila niečo zvláštne. Zmes strachu a opovrhnutia. Nič také nepríjemné som doposiaľ necítila a dúfam, že už nikdy ani neucítim.

„Takže, keď odtiaľto odídem, nemôžem sa vrátiť domov,“ na jej tvári sa objavila smútok meniaci sa v hnev.

Zadívala sa do diaľky. Až keď si všimla môj čím ďalej tým viac súcitný pohľad, ktorý som na ňu upierala, ľahostajne mykla plecom, „Hlavne sa mi tu nerozplač," poznamenala pravdepodobne hneď ako uvidela moje oči orámované slzami. 

Bez slov sme prešli okolo knižnice, zásobovacej budovy, parku aj jazera. Myseľ som mala plnú slov, ktoré mi povedala, Nemôžem sa vrátiť domov. No keď nechce ostať tu kam by potom šla? V tú chvíľu som bola viac než odhodlaná ukázať jej perfektný život v Inštitúte s vierou, že zostane tu. 

Pri každej budove v okolí som sa zhlboka nadýchla pripravená oboznámiť ju zo všetkými detailmi, no stíhanie za ňou a jej rýchlemu tempu mi pripadalo nemožné. Keď som konečne dokázala zrýchliť na jej tempo prudko zastala.

„Kto je tamten?“ ukázala na niekoho v diaľke. Potlačila som nutkanie oznámiť jej, že ukazovať prstom je neslušné, zakusla som si do jazyka a prehltla poznámku už pripravenú na vyslovenie. Radšej som len pohľadom nasledovala smer ktorý mi naznačovala. Niekoľko metrov od nás sa prechádzali Todd a chlapec, ktorý mu bol pridelený, Jess. Nevyzerali príliš nadšene, no aspoň sa rozprávali.

„To je Todd,“ povedala som mdlo. Odkašlala som si a zopakovala, „Volá sa Todd,“ povedala som tentoraz s úsmevom. „Prišiel sem pred piatimi rokmi a ...,“

„Nie,“ hlasne ma prerušila a rukou mi zastala pred tvárou. „Myslím toho druhého.“

Obzrela som sa na chlapca celého v čiernom. Ruky mal uložené vo vreckách a jemne kopal do kamienkov pred ním, ktoré prudko narážali na hladinu jazierka a zakaždým ju rozvírili.

„Netuším,“ pokrútila som hlavou. 

Scarlett ma nečakane schytila za ruku a ťahala ma ku nim.

„Zoznámiš ma,“ povedala panovačne.