Ahojté :* Tuto je jednodielovka, ale neviem prečo neplačem pri nej. :D snáď sa bude aspoň páčiť :) So Enjoy :* Chloe
Pohľad Lew:
„Dobre, tak sa
majte“ s úprimným úsmevom, ale cez to napätým som ich pozdravil. Moje 15
ročné telo zobralo kufre 4 krát ťažšie ako som ja. Leah obímula Adebay-a
a obaja s očami plnej nehy sa na mňa pozreli. Môj starší braček,
Adebay, pristúpil a ako vždy mi rozstrapatil vlasy.
„Drž sa krpec“
„Nie som krpec!
Veď počkaj, keď sa jedného sychravého dňa zobudíš a tvoja Leah, bude
moja.“ Pozrel som sa na ňu
a žmurkol som. Bratsky ma buchol do
ramena.
„Back off“ Pustil
som kufre, podišiel som k Leah a chytil ju za bok. Lišiacky sa na mňa
usmiala a žmurkla. Prehol som ju cez chrbát ako v spoločenských
tancoch a dal jej rýchlu pusu na líce, čo braček vidieť nemohol. Užíval
som si každý jeden kúsok jeho červenej tváre preplnenej žiarlivosťou. Môj
braček Adebay je 25 roční a s Leah sú spolu asi 3 roky. Sú zasnúbený!
Každý kto ich videl, povedal, že to medzi nimi vždy iskrelo a teraz každý
vidí, že to bude navždy. Keď som sa rozprával s Adebay-om povedal mi, že
keď ju vidí usmiať sa, všetko naokolo sa zastaví a naberie na farbe, vraj jej
úsmev ho ovládne. A že mu vždy zmizne zem pod nohami, keď sa ho jemne
chytí a keď spieva, s neuveriteľným pohľadom ju pozoruje
a pozerá sa na každý miniatúrny kúsok jej tela a každý tento kúsok
chce pobozkať! Oni priam horia láskou. O ruku ju požiadal pri večeri.
Kľakol si na koleno uprostred všetkých. Hovoril mi aj ako na nej nenávidí tie
nedostatky. Napríklad, že mu nikdy nedovolí kúpiť si maslový popcorn, vždy musí
byť iba sladký. Doma musí byť hora gumových macíkov, inak to nejde. Nikde
nemôže byť oranžová farba a vždy musí mať pravdu iba ona. Nenávidí jej
nutnosť, každú chvíľu robiť čaj, jej názory na filmy a na politiku.
Niekedy má pocit, že naschvál hlasuje pre iného kandidáta. No tieto veci, ktoré
na nej nenávidí ho nútia milovať ich. Keď som mu povedal, že nerozumiem,
odpovedal jednoducho:
„Raz pochopíš“
4.11. :
Tak a teraz
idem do Austrálie, Sydney na rok štúdia k svojej tete. Keď sa vrátim bude
to presne mesiac pred naplánovanou svadbou. Tajný dôvod prečo idem do Sydney je
tanečná súťaž. Tancujem od svojich 4 rokoch, veľmi ma to baví a tam vidím
príležitosť, ktoré mi Anglicko nevie poskytnúť.
***
4.11. poobede:
Cesta prebiehala
v pohode. Celý čas som počúval nové pesničky a vymýšľal choreografie.
Po pristáti ma teta čakala na letisku. Ukázala mi ich dom a ja som hneď na
druhý deň šiel na súťaž, kde boli veľmi dôležitý ľudia. Pozeral som si aj bratov
Face-book. Pri ich presladených fotkách som len prekrúcal očami. No čo? Som chlap!
Vzal som batoh, otvoril okno a zliezol som vďaka brečtanu plazúcom sa po
dome.
***
Deň odchodu:
Tento rok mi toho
dal veľa. Tú hip-hopovú súťaž som vyhral! Nakoniec sa sem vrátim, keď skončím
strednú v Anglicku! Mám tu zariadenú univerzitu tanca. Strašne sa teším na Adebay-a a Leah! Vždy
veselá Leah ako robí čaj a Adebay ju so smiechom pozoruje. Ako sa naháňajú
a šteklia. Musím povedať, že som skoro vždy vyhrával. Moja stratégia je
jednoduchá: Schovaj sa a keď budeš počuť krik utekaj k nim
a napadni ich! Naše hranie MONOPOLY, kde každý podvádza.. a to
nehovorím o hraní kariet! Väčšinou stačí, keď Leah ukáže svoj prosebný
pohľad a Adebay jej hneď ‚nenápadne‘ popod stôl podá kartu, ktorú
potrebuje. Pozriem sa na neho, a on jednoducho zdvihne ramená. Nikdy
nedôverujte zamilovanému bratovi! To je moja osobná rada..
Keď sme pristáli,
nikde nikto nebol. Môj úsmev mi zamrzol. Oni na mňa zabudli? Bolo prvé, čo ma
napadlo. S ponurenou náladou som sa vybral za nimi, aby som ich sem
priniesol. Čakajúc smiech som otvoril dvere.
„Ahojté!
Nezabudli ste na niečo? Napríklad na mňa?“ obviňujúco no cez to so smiechom som
zakričal do domu. Nikde sa nič neozvalo, iba môj hlas. Divné.... Až teraz som si uvedomil, jednu dosť divnú
vec. Cez všetko je prehodený alobal a dosť slušná hŕstka prachu. Smrad,
ktorý mi napovedal, že tu nikto už dosť dlho nebol. Žeby sa presťahovali?
Klasická vôňa mandariniek a škorice je fuč. Šiel som skúsiť dom Leahninej
mamy, keďže naša už nežije. Môj brat sa o mňa staral. Otvorila to jej
mamina. Jemne prikývla a odišla naspäť do úpetia domu. Okey, čo sa tu
dopekla deje? Popri jej nohe prešlo malinké dieťa. Nepoznal som ho. Asi bude
susedove, no ja som sa nemohol zbaviť pocitu, že je podobný mne. Kľakol som si
k nemu.
„Ahoj maličký,
ako sa voláš?“ odpoveď sa mi nedostala, iba mrmlal nezrozumiteľné slová.
„Adebay! Poď
sem“ takže môj braček je tu. Vydýchol
som si. Dieťatko sa vrátilo a do dverí vošla Leah. Jej úsmev bol preč. Pod
očami mala veľké kruhy a oči podliate krvou. Čo sa to tu dofrasa deje?
Povedal som si. Všetko mi v tú chvíľu nedávalo zmysel a jediné rozuzlenie
mi mohla poskytnúť Leah. Hneď sa mi hodila okolo krku. Silne sa ma držala akoby
som sa mal vypariť ako nejaký duch. Tričko mi chytila do ruky a ťahala ho
silou. Bolo dokrčené a zmáčané.
„Čo sa deje
Leah?“ tričko mi pustila a ja som si ho napravil. Urobila dva kroky dozadu.
Prečo sa neusmieva? Ukázala mi prstom aby som počkal. Prečo nerozpráva? Sníva
sa mi, alebo čo? Videl som, že má pripravené kufre vnútri. Vzala si kabát
a zavrela dvere. Chytila ma za ruku a ťahala k autu. Asi ideme
za bratom. Bolo by na čase.
„Sťahuješ sa?“
strpla v strede kroku. Zastavila a pozrela sa mi hlboko do očí.
Pokrútila ňou a pokračovala v chôdzi. S autom sme zaparkovali
pred nejakým barom.
„Len mi nehovor,
že Adebay je čašník“ pri mene Adebay a zľahka mykla. Znova sa odpoveď
nedostala z jej úst. Vošli sme dnu a postavili sa bokom k podiu,
kde nikto nebol. Všetci boli spredu. Poobzeral som sa po celom bare, ale Adebay
nikde. Zrazu ma Leah chytila za rukáv a jemne ho potiahla. Dala sa na
špičky a snáď po prvý raz na mňa prehovorila.
„Teraz veľmi
dobre počúvaj“ v okamihu ako to povedala, začala nejaký chlapík hovoriť do
mikrofonu.
„Teraz zahráme
pesničku od našej Leah“ ozval sa krik. Nevedel som, že Leah aj skladá.. Už prvé
noty ma ovládli a ja som vedel, že niečo nie je v poriadku a mal
by som počúvať:
Po skončení som
neuveriteľne pozrel na Leah. Slzy jej padali po líčkach v gigantických
veľkostiach.
„Nie“ nečujne som
zašepkal, ale ona to počula. Zaborila sa mi do hrude a začala vzhlykať.
Niečo mi hovorilo, že to robí už určitý čas.
„Nie nie, to nie
je pravda! To bol niekto iný!“ Zdvihla svoju hlávku a pozrela na mňa.
Smrkla do seba a potom ma zase niekam ťahala. V aute som sa teraz ani
ja nesnažil o konverzáciu. Prosto sme ticho sedeli vedľa seba. Ja som
stále veril, že žije. Došli sme na cintorín. Super! Začal som sa neuveriteľne
triasť. Mám len sedemnásť, ja sám nedokážem žiť a Adebay.. Prečo on? Ovládla
ma zúrivosť. Vytrhol som sa z Leahninho stisku, rozbehol sa a kopol
do stromu. Znova, znova a znova. Sila ma opúšťala a ja som sa bezmocne
spustil popri stromu na zem.
Neuveriteľne som začal plakať. Nemal som silu ani otvoriť viečka. Vedľa
mňa si sadla Leah a pozerala do blba. Po chvíli mi utrela slzy, ale nič
nepovedala. Po hodnej chvíľke nič nerobenia a zožierania sa zvnútra som sa
postavil, Leah tiež a vzala ma k hrobu. Bol pekne upravený, ale to
nič nemenilo na smútku. Ľudia si myslia, že keď okrášlia niekoho smrť, všetko
bude v pohode, ale nebude! Rukou som jemne prešiel som mramorovom kameni
a vyrývaných písmen na ňom. Ovládla ma nepoznaná bolesť pri každom kúsočku
môjho tela. Môj brat ma naučil ako milovať a to mi nikdy nikto nemôže
vyhovoriť a zmeniť fakt, že ma zmenil a že môj braček žil
a neprežíval stále nudný život.
„Strašne sa na
neho podobáš“ povedala do hrobového ticha Leah. To prídavné meno mi príde
adekvátne k tomu, čo sa práve stalo.
„Prečo ste mi to
nepovedali?!“
„Neved..“
„Nezavolali,
alebo nepísali?“
„Nevedela som
ako... Ako povieš niekomu, že jediný človek, ktorý mu ostal umrel?“ sadol som
si a rukami som si prikryl tvár. Podišla ku mne a pohladkala ma po
chrbte.
„Lenže ty máš aj
mňa“ usmiala som sa.
„Čo budeš robiť?“
„Presťahujem sa,
ešte neviem kde, ale presťahujem a potom možno po pár rokoch sa vrátim.
Chcem žiť, tam kde on, len teraz ešte nie som pripravená. On je všade, kde sa
pozriem, každý koho vidím. To nie je normálne.“
„Poď so mnou do
Sydney a keď doštudujem, vrátime sa“ ustarostene si vzdychla a obímula ma.
Až teraz som si uvedomil, aká je krehká, že ja som tu ten silnejší. To ona je
tá, ktorá stratila lásku svojho života, nie ja. Podoprel som ju a vzal do
auta. Zobral som jej kľúče a šiel k jej mame. Dvere sa otvorili a v nich
stál malý chlapec, ktorého som už videl predtým.
„Kto to je?“
opýtal som sa so záujmom.
„Prečo?“
„Pretože mi
pripomína mňa“ Leah sa slabo usmiala.
„Toto je Adebay
junior“ S otvoreným ústami som sa na ňu pozrel.
„Tak preto som..“
tak preto som počul Adebayove meno. To volali krpčeka. Tento malinký má
vyrastať bez otca? Nikdy!
„Ahoj drobec,
vieš o tom, že si úplná kopia tvojho otecka?“
***
10 rokov neskôr:
„Adebay, poď už!“
„Ale strýko..“
škaredo som sa na neho pozrel. Junior už vedel, čo príde. Rozbehol som sa a pošteklil
ho. Z jeho už 10 ročného telíčka unikal smiech a rozozvonil celý dom.
Už sme späť v Anglicku. Zo mňa je uznávaný tréner tanca a z Leah
sa stala lekárka. Vraj chce pomáhať ľuďom. Ešte stále má ten požičaný prsteň,
zo dňa, keď môj brat.. Chodievame
niekedy aj na hrob a rozprávame juniorovi všetky spomienky na jeho otca,
aby vedel aký bol jeho otec. Určite by si rozumeli. Je taká žiarlivý a hádavý
ako Adebay. Je mi len ľúto, že Adebay nestihol zistiť, že sa mu narodí syn.
„Hop sa na
hojdačky“ chytil som Juniora ako vrece zemiakov a ťahal na hojdačky.
„Strýko Lew.. Ja.
Ťa. Asi. Povra-ciam!“
„Na to ti
neskočím krpec“
„Nie som krpec,
však počkaj, keď ti raz niekoho preberiem“ usmial som sa nad tým, že presne tento
istý rozhovor som mal s jeho otcom pred 11 rokmi.
„To by som
najskôr niekoho musel mať“ vyplazil som mu jazyk a položil ho na zem. Zahanbene sa pozrel k detskám.
„Čo ak
nezapadnem?“ hral sa s rukávom na tričku, líčka mu očerveneli a pozeral
sa na zem. Kľakol som si k nemu,
„Tak počúvaj
šampion! Neexistuje jediný človek na tejto planéte, ktorý by ťa nemal rád“
„A čo slečna
Hurentová?“
„Tá strašidelná
slečna od vedľa? Ona sa nepočíta“ Adebay sa usmial a utekal ku deťom. V polovičke
sa zastavil, vrátil sa ku mne, obímul ma.
„Ďakujem strýko“
postavil sa a vrátil sa k deťm. Tak strašne moc mi pripomína môjho
brata. Bol by na mňa môj brat hrdý? Nemal som odísť. Doteraz sa za to
obviňujem. Možno, keby som tu zostal a riadil ja, tak by som umrel ja a nie on.. Prudko som sa otočil a narazil do
niekoho. Hneď som sa s tým nie kým vysypal na zem.
„Pardon,
ospravedlňujem sa, nič som nevidel..“ Junior sa na mne začal smiať. Postavil
som sa, oprášil a pomohol postaviť na nohy dievča. Bola krásna. Na čele sa
je začala rašiť modrina. Jemne som jej po nej prešiel bruškom prsta. Zasykala,
ale držala.
„Moc ma to mrzý,
ja.“
„To je v poriadku“
usmiala sa na mňa.
„Strýko Lew!“
otočil som sa na Juniora. So smiechom sa na mňa pozeral.
„Nezabudni! Už
nie som krpec“ varovne ukázal na dievča vedľa mňa. TRAPAS..
„Vášho brata syn?“
„Hej, ale vtípky
zdedil po mne ako vidím“ otočil som sa na ňu...
Tak a takto som
spoznal Shay! Je to baba, pri ktorej mi každým kúskom môjho tela prejde neznámy
prúd chvenia. Veď to poznáte. Bolo to klasické narazenie do niekoho. Všetky
veci popadajú, osobitne si uvedomia: váu, on/a je pekný/á. A tak to
pokračovalo. Mám ju naozaj rád, a už konečne rozumiem ako to Adebay myslel
s tým nenávidením..
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára