1. A Beautiful Lie

Konečne som dokázala niečo napísať! Prvá časť je tu :) Niekedy zajtra pridám aj druhú časť, aby ste mohli pochopiť o čo v príbehu ide :) Inak budem pridávať časti pravdepodobne jednu za týždeň :)Verím, že sa vám bude páčiť :P 
*Charlotte*

Územie Nebrasky rok 2050.

Bezhlavo som bežala naprieč celým Inštitútom. Miesto kde som bývala bolo príliš ďaleko od Analytického centra, kam som sa teraz chcela dostaviť čo najrýchlejšie, ešte pred príchodom ostatných. Cestou som preskakovala maliarske náčinie, voľne položené uprostred chodníčka poskladaného z kameňov vytesaných do tvaru puzzle. Prekročila som niekoľko nedokončených obrazov či ľudí, ktorí oddychovali na tráve, alebo sústredene čítali knihu. Vietor mi silno narážal do tváre, ktorá mi onedlho celá sčervenala.  Keď som už nevládala ani len dýchať, zastala som. Nešikovne som ešte prešla pár krokov, kým som nestála pri bočnej strane budovy školy. Zatiaľ čo som naberala dych, dôkladne som sa prezerala v odraze dokonale čistého okna. Dlhé, nevýrazne, plavé vlasy som si stiahla do voľného drdola, aby mi ich vietor už viac nestrapatil. Slnko zasvietilo priamo do okna predo mnou a odrazené lúče na mojich rukách a vlasoch odhalili stopy nezmytej farby. Ruky som si schovala za chrbát, ale vo vlasoch mi stále žiarili pramienky zafarbené farbou na maľovanie. Po rokoch nešikovného maľovania, kedy mi štetec neustále padal na zem, alebo som si rukami, či dlhými nezbednými prameňmi vlasov rozmazávala plátno, som vzdala boj so zaschnutou farbou. Ak už nič iné aspoň mi oživia nevýrazné vlasy, či bledú pokožku. Teplý letný vietor mi znovu udrel do boku a ladne zvlnil lem mojich kvetinkových šiat. Vietor bol jeden z dôvodov prečo som si na nohy navliekla žlté pančušky a cez plecia prehodila štrikovaný svetrík.  Pri pohľade na svoju tvár som si spomenula na mamu. Rovnaké ústa, oči, nos, každý kto ju poznal to tak vraví. Jedine vlasy mám pravdepodobne po otcovi. Znovu som sa zamotávala do myšlienok na veci, ktoré by som mala vypustiť z hlavy.

Pár metrov za mnou sa rozozvonel  starý, hrdzavý zvon. Tento prenikavý zvuk ma odtrhol od vlastného odrazu. Letmo som sa na seba usmiala, pozrela som si hlboko do svojich sýto zelených očí a obratne sa otočila smerom k Analytickému centru, ktorého strechu som už zreteľne videla. Namiesto rýchleho behu som si teraz pomalou chôdzou vychutnávala dokonalý pokoj, ktorý bol v Inštitúte na dennom poriadku.  Vôkol mňa znel smiech spoločne s kľudnými rozhovormi skupiniek sediacich na tráve. Pod nohami mi vŕzgala zelená tráva pokrytá rosou a nado mnou sýto žlté Slnko kontrastovalo s bledo modrým pozadím oblohy.  Ďalší jasný kontrast som už mala priamo pred sebou. Budova Analytického centra bola o poznanie väčšia ako všetky naokolo nej. Každá jedna budova v celom Inštitúte bola pestrofarebne namaľovaná, vlastnoručne a spoločne všetkými Obyvateľmi.  Všetky, okrem Centrály.  Tá bola sterilne biela , ak opomeniem obrovský čierny nápis ANALYTICKÉ CENTRUM na vrchu budovy, alebo heslo Inštitútu  ručne napísané len niekoľko desiatok centimetrov od hlavných sklenených dverí   

Miesto kde žiješ ťa ovplyvní...harmónia ťa zmení

Touto vetou začíname každý deň v škole a pomerná väčšina starších Obyvateľov ňou dokonca končí každý rozhovor.

Budova sa nachádzala najbližšie pri plote, ktorý nás oddeľuje a ochraňuje od okolitého sveta. Za všetky tie roky ho dokonale obrástol brečtan a zakryl všetky stopy po škaredom kove brány a plotu.

Onedlho ma od odrážajúceho sa svetla od bielych stien boleli neznesiteľne oči, preto som sa prinútila vstúpiť. Srdce mi každým krkom búchalo splašenejšie. Dvere sa predo mnou sami otvorili a za nimi sa na mňa usmievala žena v stredných rokoch za pultom s nápisom RECEPCIA.

„Môžem vám pomôcť?“ Žena za pultom s okuliarmi v čisto bielej blúzke a uhladenom vrkoči havraních vlasov na mňa neprestajne pozerala a usmievala sa. Keď som si v mysli utvorila dôvod mojej návštevy Centra strnula som. Zmes strachu a nadšenia ma úplne paralyzovala. „Prišla si na Analýzu?“ jej jemný hlas mi v hlave úplne zanikal. Pozerala som na ňu myšlienkami niekde ďaleko. Zohla sa pod stôl a onedlho mi už do rúk podávala tri papiere zopnuté spinkou. Dotyk papiera na mojej ruke ma priniesol naspäť do reality. Ruky som stiahla k bokom. 

„Nie,“ pokrútila som hlavou. „Prišla som na Oficiálne prijatie,“ povedala som to akoby mi na tom ani len nezáležalo, no vo vnútri som horela nadšením. Žena predo mnou sa naširoko usmiala a odhalila dva rady dokonalých zubov. „Si tu dosť skoro,“ zasmiala sa zatiaľ čo pilne ťukala do klávesnice. Obrazovka pred ňou sa po chvíli rozžiarila na modro. Žiara sa jej odrážala od sklíčok okuliarov. Letmo som sa oprela o pult a neúspešne okolo seba hľadala niečo inej farby ako bielej či nevýraznej sivej. Na sekundu ťukanie ustálo, čo okamžite upútalo moju pozornosť. Pozrela sa mi priamo do oči a opýtala sa „Meno?“

„Samantha Leighton,“ odpovedala som jej s pohľadom upriameným priamo do jej pod sklíčkami zväčšených očí.  Očný kontakt je v Inštitúte nesmierne dôležitý. Učia nás, že pohľadom do očí sa plne otvoríme a opätovný pohľad zase naznačí dôveru.

Bleskovo napísala moje meno, prsty mala po rokoch vycvičené a rýchlosť akou písali bola fascinujúca. Obrazovka sa ešte väčšmi zosvetlila. Žena sa narovnala a začala čítať „Samantha Leighton. Narodená dňa 27.3.2035. Vek, 15 rokov. Miesto narodenia, Inštitút. Matka, Blaire Leighton, bývalá Pacientka. Otec, neznámy,“ pootočila hlavu, no len tak aby na mňa dovidela a uistila sa, že informácie sedia.

Spomienka na mamu ma bodla hlboko v srdci, no len na sekundu. Vzápätí moju myseľ naplnila najkrajšia spomienka spred 13rokov. Videla som samú seba v drobných rúžových šatách. Stála som uprostred obývačky pred malým konferenčným stolíkom. Predo mnou kľačala mama. Naše oči boli v rovnakej výške. Keď som jej do nich hľadela bolo to akoby som pozerala do zrkadla. Držala ma pevne za ramená a pripomínala mi, že Inštitút je dokonalé miesto pre náš život. Tu spomienka končí. Je to moja jediná spomienka na ňu a preto ju v mysli strážim ako vzácny poklad, ktorý pre mňa aj je.

Nasilu som sa usmiala, „Všetko sedí.“ Ženu moja odpoveď uspokojila a pohľad znovu uprela na monitor. „Poprosím ťa,“ rukou namierila na obrazovku pred sebou natočenú monitorom ku mne. Ruku som položila na nakreslený obrys dlane na obrazovke a držala ju tam kým obrazovka nezozelenela. 

„Prijatá na Oficiálne prijatie,“ ozval sa automaticky systém, keď sám vyhľadal moju zložku.

Vo vnútri som vybuchla od nadšenia a radosti. Muselo sa to prejaviť aj navonok keďže žena poznamenala, „Tvoj prvý Pacient. Mám pravdu však?“ 

Odpovedala som jemným prikývnutím. Do rúk mi podala papier plne zapísaný čiernym atramentom. Nehlasne som jej poďakovala.

„Protajšie dvere Analytickej miestnosti číslo 44," stručne oznámila. „Miesto kde žiješ ťa ovplyvní...harmónia ťa zmení“ ženin hlas mi odrazu pripadal akoby nahradený hlasom stroja, no nevenovala som tomu pozornosť. Pravdepodobne ma už len mýlil zmätok, ktorý som mala v hlave. Obišla som výťahy, pretože na môj vkus sú príliš pomalé a nebezpečné. Schody som brala po dvoch, no prejsť na piate poschodie mi aj tak zabralo viac času ako som plánovala.  Na správnom poschodí som prudko zabočila doprava. Kebyže sa dvere predo mnou sami neotvoria rozhodne by som ich vyrazila, alebo by ma skorej náraz do nich omráčil. Chodba predo mnou mi ako vždy pripadala nekonečná. Nohy som pomaly kládla jednu pred druhú, ruku som ťahali po bielej, hladkej stene. Prešla som dvoje dvere. Uvidela som dvere číslo 44, dvere do ktorých chodím každý mesiac na Analýzu. Oproti nim na mňa už volali dvere číslo 45. Biele dvere so sivou kľučkou, rovnaké ako každé iné v Centrále, no pri týchto sa mi rozbúchalo srdce. Chytila som kľučku, ktorá mi vykĺzla zo spotenej ruky. Nechala som ju voľne spadnúť naspäť a následne som si ju utrela do šiat. Tentoraz som kľučku chytila pevne a otvorila dvere. Až keď som stála pred presvietenou miestnosťou uvedomila som si aká bola chodba tmavá. Z miestnosti 45 sa na mňa vrelo usmieval Hank Harway, hlavný zakladateľ Inštitútu. V jeho šedivých vlasoch by ste už darmo hľadali stopy po jeho kedysi ryšavých vlasoch. V tvári mal vpísané roky prežité za bránami, v krutom svete. Kedysi bol členom amerického kongresu, no pre vybudovanie tohto miesta musel odísť a dnes je v Inštitúte najváženejším človekom. V miestnosti spolu zo svojim synom a nástupcom Patrickom, približne tridsať ročným mužom s výrazne ryšavými vlasmi, zahĺbene prezerali databázy.

„Tušil som, že tu budeš prvá Samantha,“ usmial sa, no nevenoval mi ani najmenší pohľad. Nikdy nepochopím ako môže človek, ktorý zaviedol pravidlo očného kontaktu, byť jediný ktorý ho porušuje. No cítim voči nemu príliš veľkú úctu a obdiv za vybudovanie môjho domovu aby som na to vôbec niekedy upozornila.

Usmiala som sa a jedným rýchlym pohľadom som si prezrela celú miestnosť. Nebola príliš rozľahlá, no biele holé steny ju opticky zväčšovali. V prostriedku stáli tri rady stoličiek dokonale postavené jedna za druhú. V rohu miestnosti výrazne vyčnieval čierny stôl zaprataný hromadami papierov. Namierila som k najbližšej stoličke. V momente keď som si plánovala sadnúť presunul sa Harway k oknu. Posadila som sa, no zrak som mala akoby prilepený na ňom. Hľadel von oknom, tvár mal zvraštenú v silnom kŕči vrások.

Patrick neprestajne ťukal po klávesnici „Koľko ľudí očakávame pán Harway?“ slušne sa opýtal Patrick, akoby ani neboli príbuzný. Harway bol však príliš zaujatí výhľadom na to aby reagoval na otázku. Vstala som a oprela sa o parapet okna vedľa Harwaya.

„Pán Harway?“ dožadoval sa odpovede Patrick.

Ja som si už zatiaľ pozorne prezerala okolie. Po Inštitúte som len rýchlo prebehla očami aby som sa uistila, že aj z takejto výšky je rovnako dokonalý. Moju zvedavosť však upútalo okolie za plotom. Nikdy predtým som nevidela, čo sa tam nachádza a ak mám byť úprimná ani som po tom netúžila po tom všetkom zlom čo som prečítala z kníh alebo po tom, čo mi rozprávali ľudia, ktorý vonku žili. Zelené zábradlie vyzeralo viac ako rastlinná dekorácia, než prostriedok na našu ochranu. Za ňou sa nachádzala rozľahlá púšť, nepôsobila na mňa tak pochmúrne, skazene a šedo ako mi ju všetci opisovali. Skôr naopak, lákala ma predstava stúpiť na ňu, chytiť piesok do rúk.

Len čo sa mi v mysli zrodila myšlienka opustiť Inštitút, trhlo mnou a zotmelo sa mi pred očami. Keď som zavrela oči uvidela som pred sebou všetkých ľudí, ktorý mi kedy povedali, že Inštitút je to najlepšie miesto pre život. Všetkých ľudí, ktorí prišli z vonka a hovorili mi aké zlo tam vládne. Všetky tieto obrazy a spomienky mi mysľou prebehli tak rýchlo až som stratila rovnováhu. Pred pádom na zem ma zachránila stena o ktorú som sa stihla zaprieť. Chvíľu mi trvalo kým som našla stratenú rovnováhu. Lákavá myšlienka okúsiť svet za bránami sa mi v okamihu zhnusila.

„Očakávame štyroch Pacientov,“ Harwayovi trvalo naozaj dlho kým sa rozhodol odpovedať. Patrick začal písať tak rýchlo akoby ho Harway pripravil o príliš veľa času svojim mlčaním a teraz musel doháňať stratu.

Harway mierne zodvihol kútiky úst, no v okamihu sa už zase mračil.  V miestnosti vládlo nepríjemné ticho. Ja som si ho ani poriadne neuvedomovala. S prázdnou mysľou som sledovala bránu, odmietala som čo i len mrknúť aby som nepremeškala okamih kedy sa otvoria mreže a vojdú Pacienti. V priebehu nasledujúcich pätnástich minút som sa skoro ani nepohla. Do miestnosti zatiaľ stihli prísť všetci potrebný ľudia. Todd, chlapec s prenikavými modrými očami a vyholenými blond vlasmi, ktorý v Inštitúte žije už päť rokov. Sadol si na stoličku za mňa a nohou pohupoval do jednoduchého rytmu melódie, ktorú si potichu pospevoval. Vedľa neho sedela Maya, pamätám si na deň kedy prišla. V nose sa jej trblietal pearcing, po ktorom jej dnes ostala už iba malá jazvička. So svojou tmavou pokožkou, hnedými brčkavými vlasmi, a hnedými očami, niekomu môže pripadať obyčajná no spôsob akým hovorí a zreteľný francúzsky prízvuk ju robí neobyčajnou. Žmolí si ruky a neúmyselne tým zdôrazňuje tetovanie na pravom predlaktí. Už vyblednutý vtáčik s roztiahnutými krídlami jej kedysi pripomínal túžbu po slobode, no dnes vraví, že to bola len detská hlúposť. Každý deň si vedľa vtáčika perom dokreslí kotvu, na znak toho, že konečne našla miesto kde navždy zakotvila. Na opačnom konci miestnosti stojí Matt Becker, spoluzakladateľ Inštitútu o niečo mladší ako Hank. Stojí vedľa Patricka a usilovne mu pomáha s databázou. Hank stojí pár centimetrov odo mňa s jednou rukou rovnako zapretou o parapet a druhou pevne stisnutou v päsť, ako ja. Jedným okom sledujem jeho a druhým bránu. V diaľke, uprostred jednotvárnej púšte sa niečo nenápadne zaleskne. Toto nenápadné zalesknutie si okamžite získa všetkú moju pozornosť. Natočím hlavu do okna a už pozorne hľadám zdroj. Po chvíli stratený objekt konečne nájdem. Pomaly sa blíži k bráne, ale ja stále nedokážem rozoznať čo to je. Pri bráne ho opäť stratím za hustým brečtanom. Teraz však viem, že o pár sekúnd ho zase uvidím. Strážcovia pomaly otvoria bránou a vpustia čierny presklený autobus. 

V Inštitúte žiadne dopravné prostriedky nemáme, teda okrem bicyklov, no autobusy dobre poznám z učebnice Vynálezy sveta, ktorú si pravidelne prezerám v knižnici, kde otáčaním stránok strávim celé hodiny, pripadajúce mi ako obyčajné, zanedbateľné minúty.

Harway sa narovná rýchlo akoby ho niekto silno švihol bičom po chrbte, „Prichádzajú,“ s úsmevom oznámi a vyjde z miestnosti. Dvere sa za ním ešte po prudkom otvorení pohupujú. Po chvíli sa však sami zavrú. Maya a Todd vstanú a podídu ku mne.Ruky položia na parapet do diskrétnej vzdialenosti od tých mojich.

„Nervózna?“ opýta sa ma Maya so silným francúzsky prízvukom, ktorý sa mi rozozvučí v hlave. Pozrie sa na mňa rovnako uprene ako Todd. Rázne pokrútim hlavou a prižmúrim oči, „Nadšená,“ opravím ju.