2.časť

Takže, neberte to ako vydieranie, ale ďalšia časť nebude pokiaľ nebude komnetár :D Chcem iba vedieť, či sa mi to oplatí písať.. So Enjoy -Chloe :*

Zobudila som sa v bielej izbe. Žiara tej farby ma natoľko oslepila, až som musela privrieť oči. Hneď na to mi do nosa udrela odporná vôňa a ja som vedela, kde som. Nemocnica.

Do izby mi vošla starena so šálkou niečoho, čo prebilo vôňu nemocnice. Ihneď som sa načiahla po pohár čaju. S úsmevom mi ho podala.

„Tvoja teta je už na ceste. To o tvojich rodičoch ma mrzí. Aj moji umreli nie zrovna prirodzenou smrťou“ chrapľavý, vekmi označený hlas mi pripomenul, čo sa stalo. S bolesťou v očiach som sa pozrela von z okna. Starena si priložila ruku na moju.

„Nechcela som aby si bola smutná, prepáč“

„Váš hlas. Prečo nemáte ruský prízvuk?“ šeptom sa jej spýtala. Bola som vďačná, že mám nejaký hlas.

„Roky a roky nažívania v inej krajine ťa poznačia, dieťa. A teraz mi povedz, čo ma prezradilo?“ Pozrela som sa jej na hruď. Ukázala som na vynímajúci sa talizman. Ignorujúc jej otázku som pokračovala.

„Aj ja mám talizman, ale po mojich rodičoch“ žene sa v očiach zračila bolesť. So zvráskavenou rukou žmolila talizman.

„Ako si? ... Čo?..Ako?“

„Vašu mamu zastrelili. Moja havarovala. To je rozdiel“ zhrozene sa mi pozrela do očí. Bolo vidieť, že sa snaží v hlave sformulovať zmysluplnú otázku. Neskoro. Dvere sa rozleteli a moja teta ako hurikán prešla ku mne. Ignorovala všetkých ostatným. Vystrašene sa na mňa pozrela a zahrnula ma otázkami. Totižto moja teta Evelyn nedôveruje doktorom. Neviem prečo, nepýtajte sa.

„Chast, prosím povedz, že si v pohode. Hneď som sem šla, len nejaký blbý taxikár mal problém s mojou slovnou zásobou, ktorú som naňho sypala. Ale vážne, kto jazdí iba 20 ? Vyhodil ma a skoro na mňa zavolali políciu. Verila by si tomu? Veď ja sa vyjadrujem dobre, nie?“ To si viem predstaviť, napadlo ma v hlave.

„Som v pohode, iba sa mi točila hlava“ prosebne som sa pozrela na starenu. Síce stále vykolajená z toho, čo sa stalo pred pár minútami mi prikývla na znak pochopenia.

„Dobre, môžeme ísť? Toto miesto ma desí“ prikývla som.

„Aj mňa“ Evelyn sa otočila aby mi zobrala moje veci. Nahla som sa k starene a šepkala, aby ma Evelyn nepočula.

„Ja tomu tiež nerozumiem, ale musím niečo vedieť. Bolo všetko, čo som povedala pravda?“ Trhane prikývla trošku zahambená k čomu sa priznala.  

„Môžeme ísť Chest. Ďakujem vám“ náš očný kontakt prerušil hurikán Evelyn. Podali si ruky a vymenili si pár zdvorilých fráz. Usmiala som sa na starenu a vyšla z izby. Stáli sme pred výťahom, keď teta skonštatovala.

„Napodiv, milá paní to bola“ Tá veta ma akoby prebrala. Veci som upustila na zem a rozbehla sa do izby. Starena stála stále na tom istom mieste. Bola zapozeraná do kúta, žmolila svoj talizman a v očiach mala slzy. S touto ženou sa život nehral pekne- pomyslel som si. Chvíľu jej trvalo, kým ma zbadala. Chrbtom ruky si zotrela slzy.

„On žije“ s úsmevom som odvetila. Zjavne ma nepochopila.

„Hľadal vás...Skúste šťastie s menom Hektor Lynch! Žije v Rusku, presne ako ste si to slúbili. Vlastne sa každé ráno prechádza okolo tej fontány v nádeji, že tam budete.“ Zreničky sa jej zväčšili od pochopenia.

„On nezabudol“ nečujne zašepkala.

Tak a to bolo po prvý raz, čo som objavila svoju schopnosť a pomohla cudziemu človeku. Urobila som dobrý skutok. Zvyšok sveta proti mne: 0:1