39. Maybe One Day

"Pochopil si." Na tvári sa mi roztiahol úsmev. Jeydon sedel opretí o strom, nohy si chúlil k hrudi. Zodvihol hlavu ku mne. S čiernych vlasov mu kvapkala voda, tvár mal pokrytú malými kvapôčkami. Vyzeral skoro presne tak ako včera večer v kúpeľni na Trevorovej party. Vstal a usmial sa na mňa. Svetlo dopadajúce na jeho tvár odhalilo veľkú modrú podliatinu okolo jeho oka. "Pochopil." V jeho hlase som počula hlasné vydýchnutie. "Nebol som si istý, ale." Skôr ako stihol dopovedať, utíšil ho môj bozk. Naše vlhké pery sa nežne dotkli. Takto by som dokázala aj zomrieť. Po krátkom spojení som sa odtiahla, zahľadela som sa na neho a končekmi prstov jemne prešla po pokožke okolo oka. Nahlas som prehltla, "Mali by sme ísť niekam inam," navrhla som pri spomienke na Jasonove slová, Nespustím z teba oči. 
Jeydon ma chytil za ruku a preplietol si so mnou prsty. Pomaly sme sa prechádzali po mokrej tráve. Okolo nás nebolo živej bytosti, v takomto počasí sa tu nikdy nezdržiavalo veľa ľudí.
Celú dobu Jeydon rozprával, no ja som jeho slová nevnímala. Uprene som na neho hľadela, občas prikývla alebo sa usmiala. Nedokázala som od neho odtrhnúť zrak.
"Čo na to hovoríš?" zastavil a čakal na moju odpoveď.
"Super," vydrkotala som zo seba, nakoniec. Zodvihla som kútiky a pevne dúfala v to, že moja odpoveď dávala zmysel. Stisol mi ruku a prebehli sme cez cestu. Pár minút za cestou sa pred nami objavil les. V hlave mi búšila otázka, kam ideme?, no pocit, že mi to už povedal, len som ho nepočúvala, bol príliš silný.
Stromy okolo nás boli stále hustejšie a praskanie vetvičiek okolo nás čoraz častejšie.
"Au." Tráva pod mojimi nohami bola klzká a ja som sa ocitla na zemi. Na celom chrbte som cítila studené kvapky. Bleskovo som sa dlaňami  podoprela a snažila sa vstať. "Nesmej sa." Oprášila som si nohavice a špinavou rukou buchla Jeydona, ktorý potlačoval smiech až pokým nebol úplne červený. "Sústreď sa na cestu," buchla som ho do ramena. Očami som prešla po ceste pred nami a v hlave si označila každý možný, nebezpečný úsek. Po niekoľkých opatrných krokoch sme zastavili. "A sme tu." Odhrnul vetvu stromu, z ktorej okamžite opadalo lístie. Poobzerala som sa okolo seba a nepríjemný kŕč mi zovrel žalúdok. Stála som rovno pred jazierkom, ku ktorému ma kedysi zaviedol Nathan. Cítila som ako som zbledla.
"Si v poriadku?" So strachom v očiach mi tvár chytil do dlaní. Len čo som uvidela jeho hlboké zelené oči, hrdlo sa mi uvoľnilo. Nahlas som vzdychla a urobila pár krokov dopredu. "Bola som tu s Nathanom," povedala som potichu. Otočila som hlavu a predstavila si samú seba ako stojím vedľa Nathana. Rýchlo som potriasla hlavou.
"Chodievali sme sem celá partia," pristúpil ku mne. "Nathan si sem rád vodil svoje úlovky."
"Úlovky?"
"Nie Nathalie. Ja som to tak," chytil sa za čelo. "Prepáč."
Ústa som skrivila do úsmevu, prekrútila očami a stisla mu ruku. "To je jedno. Teraz som tu s tebou." Pomaly som sa približovala. Asi milimeter od jeho pier som zastavila a zvrtla sa. So šibalským úsmevom som opatrne našľapovala na klzké kamene a približovala sa k jazierku. Z jednej strany bol postavení mostík. Tmavé, mokré prkná, pár centimetrov nad hladinou. Jednou nohou som na neho stúpila, aby som sa uistila či sa podo mnou nezborí.
"Neboj sa." Prebehol okolo mňa. Bežal až na úplný koniec. Jedným rýchlym pohybom si dal dole mikinu a hodil ju na zem. Na ľavom rameni mal vytetovaný plameň, ktorý okamžite upútal moju pozornosť.  Po chvíli boli vedľa neho pohodené aj nohavice, tričko a topánky. Stála som bez pohybu. Jednu nohu som mala na mokrej tráve a druhú na mostíku. Svaly na Jeydonovom chrbte boli napnuté a zreteľne rýchlo a ťažko dýchal. 
"Jeydon!" Rozbehla som sa za ním. "Je najviac 15 stupňov. Obleč sa." Poslednú vetu som sa horko-ťažko prinútila povedať. 
V očiach mu skákali iskričky radosti, úsmev mal širší ako obvykle. Pokojne pozoroval hladinu. "Neboj sa," mrkol na mňa. "Nemôžeš za celý život nespraviť nič," zastavil a pozrel sa mi do tváre, "bláznivé." 
Ruky som prekrížila na prsiach, "Už som spravila veľa bláznivých vecí."
"Napríklad?"
Namiesto odpovede som na neho zazrela. Prestupovala som z nohy na nohu. Fajn, pomyslela som si a vzápätí nervózne povedala. Len čo som si vyzliekla veľký sveter, ovalil ma chlad, no neprestávala som. Nemôžem uveriť, že to naozaj robím. Vedľa mňa už ležala kôpka oblečenia. Vypleštila som na ňu oči a neskôr pozrela na vodu. Dobre, Nathalie. Vonku je zima a ty tu stojíš v spodnom prádle pred ľadovým jazierkom. To je už dosť bláznivé. Hlavne tam neskáč, dohovárala som si, ale zbytočne. Jeydon ma chytil pevne okolo pása a skočil so mnou do vody. V sekunde som po celom tele ucítila chladnú vodu. Zadržala som dych a ostala pod hladinou. Vlasy mi voľne plávali okolo tváre, ruky a nohy sa pomaly pohybovali do kruhov. Za pár sekúnd sa mi v hlave vytvoril nápad. Otočila som sa a plávala pod mostík. Až pokým sa mi nad hlavou nezatiahlo slnko, ostávala som pod hladinou. S hlbokým nádychom som sa vynorila. S posledných síl som doplávala za jeden z hrubých pilierov mostíka. Pod vodou som ho objala. Do pľúc som vdychovala studený vzduch. Pozorovala som Jeydona, ktorý sa už dávno vynoril asi dva metre odomňa. Obzeral sa okolo seba. "Nathalie." Točil sa do kruhu. "Nathalie?!" 
Zhlboka som sa nadýchla, zadržala dych a ponorila sa. Opatrne som plávala za jeho chrbát. Nad hladinou som stále počula výkriky svojho mena. Najtichšie ako som vedela, som vynorila hlavu."Áno?" zalapala som po dychu. Jeydon sa prudko otočil. "Ty!" Pritiahol si ma ku sebe a pritisol svoje čelo o moje. "Toto mi už nerob." 
Ruky som mu omotala okolo krku. Chytil ma za boky a položil ma na svoje bedrá. Pery som mala skrehnuté od zimy. "Neboj sa," zadrkotala som. Obidvaja sme sa triasli od zimy. "Je mi zima." Len čo som to dopovedala, začalo pršať. Ťažké kvapky rozvírili hladinu jazierka. Odplávali sme k mostíku. Jeydon ma otočil tvárou ku sebe, na krku som pocítila vlhké drevo. Chytil ma okolo pása a nadvihol ma. V okamihu som sedela na okraji a vzápätí sa vyšvihol vedľa mňa. Natiahol sa po svoju mikinu a prehodil mi ju cez hlavu. Nasadila som si kapucňu a končeky prstov schovala v dlhých rukávoch. Schúlila som sa. Rukáv som si pritisla k nosu. Vôňa kardamónu ma príjemne pošteklila v nose. Znovu som ucítila jeho ruku na mojom líci. "V poriadku?"
"Hej," potichu som zapriadla. Jeydonovu ruku som si ešte silnejšie pritisla k líci. Kvapky potichu dopadali okolo nás. Cez husté koruny stromov sa pomaly začalo predierať slnko. Kvapôčky vody sa na jeho hrudi leskli. Prisunula som sa ku nemu a jemne ho objala okolo pása. Hlavu som mu zaborila do hrude a zavrela oči. Jednou rukou ma objal okolo chrbta a druhou si ma pritúlil bližšie. Nežným dotykom ma stiahol kapucňu, vlasy mi prehodil na jednu stranu. Palcom mi začal prechádzať po spodnej pere, chytil ma za bradu a ja som ku nemu zodvihla hlavu. Pobozkal ma a hladil ma po líci. Kľakla som si na kolená a prsty zaplietla do jeho vlasov. Naše telá sa začali pohybovať do rovnakého rytmu. Odtiahla som sa a ešte chvíľu ho bozkávala na krku, zatiaľ čo on ma hladil po mokrých stehnách. Pevne som zavrela oči v snahe odpútať pozornosť od myšlienky, ktorá sa mi začala predierať mysľou. 
"Čo spravíš so školou?"
Jeydon stisol pery, hľadel priamo pred seba a zhlboka dýchal. Rozmýšľala som, či využíva túto chvíľu ticha, aby sa trochu upokojil. 
"Teraz nad tým nechcem uvažovať." Priklonil sa ku mne a pokúsil sa pobozkať ma. Rukami som ho jemne odtlačila. "Musíš." Cítila som sa hrozne, no teraz som nemohla prestať.  "Je to tvoj posledný ročník."
"Áno. A všetko zvládnem." Upravil mi tenký prameň za uši a sladko sa usmial.
"Zvládneš, ale...,"Nahol sa ku mne a dlaňou mi zakryl ústa. "Zvládneš," oblizla som si suché pery a potriasla hlavou. Hovorila som rozhodne no v očiach som mala neistotu.
"Nathalie, prestaň sa o mňa strachovať."
Usmiala som sa a rýchlo vstala. Navliekla som si legíny. Pomaly som si zavezovala šnúrky a sledovala Jeydona, otočeného chrbtom ku mne. Tričko sa mu lepilo na stále mokré telo.
Na rovných nohách som trochu stratila rovnováhu, no ustála som to. Cez hlavu som si pretiahla Jeydonovu mikinu. Znovu som pred ním stála iba v podprsenke, preto som sa bleskovo otočila a nešikovne na seba obliekla tielko. S mikinou v ruke som ju k nemu natiahla. 
"Nechaj si ju. Tebe sedí viac."
Pritisla som si ju ku sebe no vzápätí znovu odtiahla. "Nemôžem si domov doniesť tvoju mikinu. Jason by mohol..."
"Prestaň," skočil mi do reči. Zovrel ma v náručí a ja som zaborila nos do jeho ramena. "Keby som mohol zastaviť čas," zašepkal mi do ucha.