34.KORS

Hááá presne stý príspevok! Po dlhšej dobe, takže pardon. A ešte k tomu kratšia, ale pôjdem k babke a tak budem iba písať, takže doženieť všetko. ENJOY

Oprela som sa o posteľ a spustila najväčší plač. S očami plnou nenávisti som pozerala na dopisy.

„Neverím tomu!“ Skríkla som neplánovane nahlas. Rozthala som obálku a nakukla dnu. Bez najmenšej pointy som krútila hlavou. Náhle sa mi zahmlelo a ja som si potrebovala sadnúť. Rozčapila som sa na posteľ. Svoje ruky som naplno  zamestnala  utieraním sĺz. Asi po pól hodine, keď mi došli vreckovky, som sa posadila. Všade usmrkané vreckovky. Boli všade, len na zemy priam kričal čieny mobil. Neriešila som, čo robím, až pokiaľ som nezistila, že som vytočila číslo. Na druhé pípnutie mi to zodvihol.

„Ahoj Toby, ak to pozvanie stále platí, tak zajtra môžem“

„Cassie? Jasné.... Dojdem po teba o 16?“

„Jasné, zajtra nejdem do školy, tak sa nezlakni.. Ok, tak zajtra, pa“ zložila som a sprácúvala om, čo som práve spôsobila. Jedno je isté, Liam u mňa končíl!

„Prečo akurát on?“ pozerala som na strop a naivne som dúfala v odpoveď, ktorá neprišla. Ako inak? Teraz už iba vymyslieť výhovorku, že zajtra nejdem do školy... Čo bolesť hlavy? Alebo brucha? V rozhodovaní mi zabránil môj mobil. Nepríčetne vybroval. Našťastie som najskôr prečítala meno volajúceho. Liam. Hneď som to zrušila. Toto sa zopakovalo asi 6krát. Potom mi pípla správa, že mám hlasový odkaz. Zapla som ho. Neskutočne mi chýbal, ale toto nie...

„Prečo mi to nedvíhaš?“

„Pretože ťa ľúbim“ rýchlo som povedala s dávkou hnevom.

„ Stalo sa niečo? Počuj, ak mám prísť skôr, len mi to povedz...Okeey, tak mi zavolaj, pa láska“  Vypla som mobil a s uplakanými očami som si lahla.

 Spánok sa dostavil po dlhých hodinách pozerania sa na strop a počítanie spolu so sekundovou ručičkou. V izbe bolo také ticho, až sa zdal zvuk sekundovej ručičky nesmierne hlučný. Hlavu som si schovala pod vankúš a v najdivnejšej polohe som zaspala.

***

Ráno ma zobudil Derek. Mixoval so mnou.

„Čo to robíš?!“ okríkla som ho rozospatým hlasom.

„Budím ťa“

„Nehovor“ sarkasticky som sa zazubila. Opätoval mi úsmev a potiahol perinou. Tým, že som na nej ležala, ma vyhodil do vzduchu. Našťasie som pristála na to isté miesto. Na posteľ. Ale bolo to vážne iba o ďažďovský chlp. (pre zaujímavosť- dažďovka nemá chlpy... Vedela si to Charlotte?) Protestansky som sa posadila. Ruky som si prekrížila cez prsia.

„Čo?“

„Čo? Aké čo? Prečo ma budíš v túto nekresťanskú hodinu?“

„Zlatíčko je jedánsť hodín“

„Však hovorím“ s úškrnom pokrútil hlavou. Ten pohyb mi pripomenul včerajšom. Prepadli ma pazúri čerňavi. Popadla ma neuveritelne depresívna nálada. Položila som si na seba vankúš a rozplakala sa. Na mojom chrbáte na prechádzala Derekova ruka sem a tam.

„Zlatíčko neplač.. No, je tu Nate. Pošlem ho za tebou. On ti snaď pomôže“

„Nie“ uvzhlykane som prehovorila. No to už bol vedla mňa. Ani som nezdvihla hlavu, či to je on.

„Už je tu, že?“

„Správne“ pritakal Nate. Sadol si vedľa mňa a položil mi moju hlavu na jeho hruď. Upokojivo  mi prechádzal po chrbáte.

„Ďakujem, že tu si“  Dneska sa mi nejako menia nálady zo sekundy na sekundu.

„Nechcela by si mi niečo povedať?“ Zavrtila som sa mu na hrudi a bola ticho.

„Cassie...“ prehovoril starostlivo. Prstom mi prešiel po pere, čím mi zmazal posledné zvyšky červeného rúžu.

„Bratček, poviem ti hocičo, ale nie o tom čo odo mňa očakávaš..“

„Takže asi vieš, že mi volal Liam. Vieš, on má o teba strach. Prečo mu nevoláš? Rozhodol sa, že odíde skôr. Dnes o 19 ide na lietadlo“

„Nech si nemeria nadarmo takú dlhú cestu. Aj tak tu moc štastne nepochodí“

„Čo sa ti stalo? Nerozumiem. V jeden deň si Liam sem a na druhý deň nič. Ani ho vidieť nechceš“

„Chcem!“ protirečila som mu.

„Nerozumieš tomu Nate. Stále ho lúbim, ale je to lepšie takto. Proste mi ver“

„Okey, je toto jeden z tých ženských sprostých dní, kedy nechcú niečo povedať a preto zahadzujú lásku svojho života?“

„Také niečo“ Priznala som.

„Na toto sa pozerať nechcem“

„Tak odvráť zrak, pretože sa to práve teraz deje“

„Cassie, aj keby to malo byť to posledné, čo urobím, sptretneš sa s ním a vysvetlíš mu to.“

„Donúť ma“ zákerne som zakričala. Zbadal medzi všetkými vreckovkami dopis.

„Čo to je?“ Bleskovo som sa po ňom hodila a vytrhla mu ho z ruky.

„Dôvod, prečo sa s ním už nikdy neporozprávam“

„Cassie, mysli aj na neho. Onn ťa miluje. Len tak bez najmenšieho slova odídeš z jeho života, vážne?“

„Ano! Už o ňom nikdy predo mňou nehovor! Počuješ ma?“ skríkla som najviac ako mi hlasivky dali.

„Ako chceš“ nahnevane sa zohol po tašku.

„Nie, prepáč. S tebou nechcem byť pohádaná“ Uplakane som k nemu podišla.

„Cassie, ja neviem. Nechcem vidieť ako si ničíte životy. A ja som zasnúbený. Ako mám byť šťastný?“ silno som ho obímula..

„Nate, prosím, len mi ver. Takto je to lepšie.“ Silno som sa prichytila o jeho tričko a ťahala som mu ho. Ako bonus som ho celé oplakala. Zasmiala som sa nad mojím vývorom.

„Prepáč sa to tričko“ Chystla sa niečo povedať, no prerušilo nás trúbenie z príjazdovej cesty. Vypúlila som oči.

„Koľko je hodín?“

„16:10, prečo?“ Pleskla som sa po čele. Zbehla som do kúpelni a odmalovala si čierne stopy po slzách. Narýchlo som si dala make-up aby mi zakryl červené flaky. Vrátila som sa do izba akurát, keď sa zmetený Nate pozeral cez druhé okno.

„Kam ideš s Tobym? Cassie, nech sa stalo hocičo, toto nieje správna cesta.“ Pohoršene sa na mňa pozeral, zatiaľ čo ja som si vyberala oblečenie zo skrine.

„Tak to nie je Nate. Ideme ako kamaráti“

„Jasné Toby chodí zväčša s iba kamarátkami von“ Slovol kamarátkami dal do úvodzoviek. Prekrútila som očami a pristúpila k nemu. Dlane som mu dala na líca.

„Viem sa o seba postarať, neboj sa“ lenivo sa usmial a ja som ho obýmula.

„Stále s tým nesúhlasím. Síce si myslím, že to robíš z toho dôvodu, že nechceš byť sama, ale aj tak ťa mám rád. Len chcem vedieť, či si si istá, že robíš dobre“

„Niesom, ale potrebujem ísť s niekym neznámim von“ Prikývol.

„Dobre, ale nič viac“

„Nate, preboha niesi moja mama“ zasmiala som sa.

„Len sa bojím, že urobíš niečo, čo ťa bude neskôr bolieť. Bol som tam kde si ty. Viem ako to bolí“

„Neviem. Nemáš ani poňatia. Kebyže vieš pravdu (pokrútila som hlavou) ale nič“

„Tak mi ju povedz“

„Nepoviem, nechcem ti zničiť zásnuby“ pousmiala som sa a už oblečená som ho ťahala cez okno preč.

„Dobre už idem“zasmial sa a pramienok vlasov mi zapravil za ucho.

„Ešte ti volám“ zvolal už zo svojej izby. Zobrala som si telefon a zišla vn na záhradu. Tam ma už čakal vysmiaty Toby. Presne tototeraz potrebujem. Človeka s bezproblémovým životom. S miernym popudením som si zastrčila mamin náhrdelník pod košelu. Mala som sa sebe riflové kraťase pod rebrá a v nich zapravenú jemnú bielu košelu. Hnedé gladiátorky a vlasy v katastrofálnom stave, no čo už.....

„Ahoj“ pozdravila som ho s nasilu vytvoreným úsmevom.... Pokračovanie nabudúce Chloe