32. Maybe One Day

Tak po týždni konečne nová časť! :D Začínam mať síce nepríjemný pocit, že mením dej z vety na vetu no snažím sa to zmeniť!!
Teraz cez prázdniny budem pridávať najmenej jednu časť za týždeň, ale budem sa veľmi snažiť písať niečo čo sa vám bude páčiť alebo vás zaujme :)
*Charlotte*


Preletela som vchodovými dverami. Nathana som nechala stáť pred domom samého a ešte naposledy som sa na neho nenápadne pozrela spoza záclony. Pomaly sa presúval do auta a na svojom mobile húževnato vyťukával pravdepodobne niekoho číslo. Priložil si mobil k uchu a otočil sa k môjmu domu, so strachom, že by ma mohol vidieť som padla na kolená a hlavu som držala bezpečne pod líniou okna. Až po pár minútach som sa odvážila znovu vystrčiť hlavu a pohľad na prázdnu príjazdovú cestu ma upokojil. "Konečne v bezpečí," potichu som si vydýchla pri pomyslení na nepríjemné popoludnie. Namiesto toho aby som sa však cítila zle kvôli tomu čo všetko som prežívala, kvôli pochybnostiam, ktoré mi Nathan ani trochu nevyvrátil, sa mi na tvári uchytil úsmev. Nathanovo správanie mi prišlo vtipné. Niečo v hlave mi bilo, že sa úsmevom snažím zakryť to ako veľmi ma bolí pomyslenie na to, že o Nathanovi v skutočnosti nič neviem, ale aj tak som vcelku dobrú náladu privítala.
"Veľmi zaujímavé," pribehol ku mne Jason. Bleskovo som vyskočila na rovné nohy a bezvýznamne si upravila šaty. "Nejaký problém?" zakrútila som hlavou do kruhu. Jason mi venoval iba pobavený výraz a v okamihu ako sa mi otočil chrbtom som ja na neho vyskočila. Podarila sa mi zachytiť sa okolo neho pevne rukami aj nohami a aj napriek tomu, že je vyšší a silnejší ako ja nedarilo sa mu zhodiť ma dole. Začal sebou krútiť ako blázon no pre mňa to bolo zábavné. Keď započul môj prenikavý smiech sprevádzaní občasným zakrochkaním prestal. "Zlez!" prikázal mi.
"Donúť ma," naťahovala som ho. Cítila som sa znovu ako päťročná keď sme takto pobehovali po dome skoro každý deň. Jason stál na mieste ako socha a mojou povinnosťou bolo teraz znovu prinútiť ho k niečomu. Priložila som preto ruky pred jeho oči a pečlivo zakryla jeho výhľad okolo seba. "Toto myslíš vážne?" opýtal sa ma a aj napriek tomu, že som mu nevidela do tváre v hlase bolo zrejmé, že sa usmieva. "Tak fajn," zasmial sa a ja som pocítila, že ma pevne chytil za lýtka. Najskôr som nechápala prečo sa snaží udržať ma na sebe no keď sa rozbehol bezhlavo proti stene všetko som pochopila. Jason sa rýchlo rútiť naprieč tvrdej stene. Zmohla som sa iba na hlasné kričanie. Celý život sa mi začal premietať pred očami. Príliš mladá, kričala som na seba v mysli. Príliš mladá na smrť, dokončila som nakoniec vetu.V okamihu kedy sme mali spoločne naraziť do steny a asi aj vybiť si pár zubov som odstránila svoje ruky z pred jeho očí a Jason konečne zastavil. Doslovne sme zastavili len pár centimetrov pred stenou. Zoskočila som z neho a pomaly odstupovala od svojho potencionálneho vraha. "Kto ťa to vychoval?" krútila som hlavou a keď moje srdce zase začalo naberať stály tep rozosmiala som sa. 
"Ja teda nie," ozval sa spoza nás otcov hlas. Bez rozmýšľania som sa okamžite hodila mamke aj otcovi okolo krku. 
"Ako ste sa mali? Užili ste si to? Však už neodídete?..." Lucas, ktorého som si doteraz nevšimla začal rodičov kameňovať otázkami. 
"Chýbala som vám?" spýtala som sa nakoniec ja. Chodbou sa začal rozliehať smiech a ja som pri srdci ucítila ten skvelý pocit keď sa vám podarí rozosmiať niekoho. 
"Úžasne. Áno užili. Už budeme doma...." začal otec odpovedať na všetky otázky. "A áno chýbala si nám," obrátil sa ku mne otec s úsmevom a silno ma objal. "Všetci ste nám chýbali," povedal nakoniec.
"Ehm, jasné všetci," nenápadne som žmurkla na otca.
"Čo ste robili vy?" spýtala sa nás mamka. Pri tejto otázke sa ku mne vrátil nepríjemný pocit spojený s poslednými chvíľami s Nathanom.
"Ja nič," zaklamala som. Našťastie ma Jason podporil, "Nič zaujímavé. Pár hádok. Veľa chipsov.... Veď viete," zasmial sa a usmial sa na mňa. Aj keď Jason nemohol vedieť o tom čo sa dialo s Nathanom a s akými pocitmi teraz zápasím no aj tak vedel presne čo povedať, veď rodina. Úprimne som sa na neho usmiala.
"Dobre," zamračil sa otec a bolo jasné, že nám príliš neverí. Začal sa otáčal okolo vlastnej osi a hľadať náznak nejakého večierka. Spoločne s ním som sa obzerala aj ja. Kvôli Nathanovi som Lucasa, Jasona aj Jeydona nechala v dome samých a keď som odchádzala dom určite nevyzeral takto dobre. 
"Máme počítať s tým, že tu nájdeme nejaké jedlo alebo sa rovno nachystáme do nejakej reštaurácie," opýtala sa mamka s melodickým tónom. S rukami okolo Lucasa sa pohupovala do pomalej melódie. 


...


Vkročili sme do reštaurácie. Menšia, útulná reštaurácia plná staršieho personálu. Mama tu približne v mojom veku pracovala. Sadli sme za stôl a skoro okamžite otvorili jedálny lístok. 
"Samozrejme," pobavene som pokrútila hlavou. Vždy si všetci pečlivo prezerajú lístok no aj tak si objednáme to isté. 
"Kaytlinn, Jonathan," usmiala sa na mojich rodičov servírka. Vždy je tu iba ona. Štyridsaťročná milá pani, s vlasmi vždy v dokonalom drdole lemovanom pár šedivými prameňmi.  "Dlho som vás nevidela," na jej čele sa objavili prvé znaky vrások. 
"Morgan," mamka je úsmev krásne opätovala.
"Ako vidím, deti rastú do krásy," prehodila pohľad na nás. "Lucas už aký veľký," postrapatila   mu vlásky. "Jason," pristúpila k nemu. "Známy lámač srdcí?" zachichotala sa. Jason iba vypleštil oči a s nadutou spodnou perou pokrútil hlavou naznak súhlasu. "A Nathalie. Ešte krajšia ako naposledy," ako jedinú ma objala a ja som svoje líce pritisla ku nej. "Už má nejaký chlapec to šťastie byť tvojim priateľom?" zašepkala mi do ucha no kedže okrem nás bolo v reštaurácií iba jedno dievča, všetci jej otázku počuli. Dokonca aj to dievča na opačnom konci reštaurácie sa na mňa usmialo. Zámerne som sa snažila vyhnúť odpovedi. Pri spomienke na Nathana a to ako sa postupne začal prejavovať a to čo som dnes ráno zažila sa mi vôbec nepáčila myšlienka povedať niekomu, že by mal byť mojim priateľom. Postupom času som o tom aj začínala pochybovať. Výrazne som potriasla hlavou a snažila sa striasť zo seba všetky myslienky. 
"Myslím, že sa volá Nathan," usmiala sa mama no v zápätí mi venovala nechápavý pohľad, prečo mi tak dlho trvá odpovedať. Jediné čo som v tejto situácií dokázala zo seba dostať bol priblblý úškrn. Všetci za stolom čakali kedy konečne potvrdím maminu myšlienku. Začala som preto trhavo krútiť hlavou hore a dole, ale na slová som sa už nezmohla.
Konečne sme si objednali, nečakane všetci to isté ako už niekoľko rokov. Pokým sme vyčkávali na taniere našich najobľúbenejších jedál rozprávali sme sa o...vlastne ani neviem o čom bola reč. Myšlienkami som blúdila novo vytvoreným svetom v ktorom bol ako jediný obyvateľ Nathan. Čo asi robí? A s kým? Aký je v skutočnosti? Na všetky tieto otázky som si vytvárala vlastné odpovede a aj keď som sa snažila nemyslieť na neho, pretože mi to neprinášalo najpríjemnejšie pocity, nešlo to.
"Tak kedy nám už konečne predstavíš Nathana?" usmiala sa na mňa sladko mama. "Radi by sme ho spoznali," pridal sa otec. Ach keby ste len vedeli..., pomyslela som si. Bola som zmätená. V tú chvíľu som ani nevedela kedy ho najbližšie uvidím ja. Ani so nevedela či ho chcem v najbližšom čase vidieť. Spomenula som si na ráno, ako ma bozkával na kapote auta, ako zneistel pri otázke čo po večierku robil, ako si starostlivo strážil mobil alebo ako mi jeho prítomnosť začínala byť nepríjemná. Absolútne som netušila ako sa mám cítiť preto som vyskúšala hnev. Bola som na seba naštvaná, keby že najskôr Nathana viac spoznám predtým ako mu dovolím vtrhnúť do môjho sveta. Odrazu ma zapichalo pri srdci. Všetky myšlienky a emócie, ktoré som si o ňom nechávala ako tajomstvo ma zastihli v jednu sekundu. Ešte viac som znervóznela keď sa mi do očí nahrnuli slzy. Pochopila som, že doterajšia dobrá nálada bolo len maskovanie mojich skutočným pocitov.
"Ospravedlňte ma," odskočila som od stola. Pohľad som namierila na opačnú stranu. 
"Niečo sa deje miláčik?" opýtal sa ma otec a ja som započula ako vstáva zo stoličky. 
"Som v poriadku," falošne som sa zasmiala, "Len som na niečo zabudla." Klamanie mi naozaj nikdy nešlo, preto som čo najrýchlejšie no pritom nenápadne odišla od stola. Vďaka skoro úplne prázdnej reštaurácií som už slzy nemusela ďalej potláčať. Preletela som cez dvere a začala nahlas vzlykať. Nával emócií bol príliš veľký. Každú novú slzu som sa snažila zachytiť čo najskôr aby som sa k stolu nemusela vracať s rozmazaným make-upom, ktorý by ma prezradil. Rovnako rýchlo ako na mňa všetky pocity skočili tak rýchlo začali aj miznúť. Nemala som v pláne kvôli niekomu plakať a po chvíli som dokázala presvedčiť samú seba, že sa všetko vyrieši. Možno nakoniec zistím, že som iba totálne paranoidná a všetko zveličujem! naďalej som sa upokojovala.
"Všetko v pohode?" Jeydon ma pevne stisol za rameno a stlačil ho. Trhla som sebou a uprene sa na neho zadívala s kamennou tvárou. Čo ten tu robí? 
"Samozrejme," ani som sa neposnažila o úsmev. 
"Nie, nie si," pokrútil hlavou a druhou rukou mi stisol aj druhé rameno. "Čo sa deje?" opýtal sa ma s ustarosteným pohľadom. 
Nemala som v úmysle vybafnúť na neho a vynadať mu za tie veci čo mi o Nathanovi hovoril no moje ústa plánovali niečo iné. Ani som si to poriadne neuvedomila a už som na neho kričala, "Všetko je to tvoja chyba!" začala som. "Keby že si ticho a necháš mňa aj Nathana napokoj, bola by som v pohode! Kvôli tebe som stratila skoro všetku dôveru v Nathana a všetko čo spraví mi príde akoby mi klamal alebo chcel ublížiť!" bez prestania som na neho kričala.
"Obviňuješ mňa, že Nathanovi neveríš?" zamračil sa. 
"Je to tvoja chyba," odvrkla som.
"Znova sa mýliš Nathalie," jeho hlas bol jemný akoby som na neho práve vôbec nekričala. "Všetko čo som ti o Nathanovi povedal bola pravda. Nezaslúži si ťa. A vlastne som ti ani nepovedal všetko a rozhodne som ti nepovadal nič prečo by som ťa mam donútiť neveriť mu. To ti sama si mu prestala veriť. Ja s tým nemám nič spoločné," celú dobu upieral zrak do mojich očí. "Nemôžeš na mňa hodiť vinu za to, že Nathan je blbec a ty si s ním niečo začala predtým ako si na to prišla sama," dokončil vetu a bez toho aby počkal na moju ďalšiu reakciu odišiel. Vošiel do reštaurácie.
Prečo je ku mne zase tak milý? Chcela som byť na Jeydona nahnevaná. Potrebovala som na niekoho zhodiť vinu a aj keď som na neho kričala a obviňovala ho za najväčšie blbosti za, ktoré vôbec nemohol, on sa ku mne stále správal milo. 
"Tak precitlivená," štvala som sa na samú seba a hlavne na svoju povahu. "A to zo sebou budem musieť žiť až do konca života," mrmlala som si sama pre seba zatiaľ čo som vchádzala do reštaurácie. Nechcela som si to pripustiť no to, že som na Jeydona nakričala a konečne sa niekomu aspoň trochu zverila so svojimi pocitmi mi neskutočne pomohla. Sadla som si na svoje miesto a uprene pozerala pred seba. 
"Oh, ahoj Nathalie," usmial sa na mňa Jeydon, ktorý teraz sedel vedľa Jasona. Tváril sa, že ma dnes vidí poprvý krát a ja som to s radosťou hrala s ním.
"Ahoj."
"Vybavila si čo si potrebovala?" opýtal sa otec.
V tej chvíli som pocítila skvelú príležitosť ospravedlniť sa Jeydonovi. Svoje správanie som totiž oľutovala už sekundu po tom čo sa za Jeydonom zabuchli dvere.  
"Áno. Musela som zavolať Abigail a ospravedlniť sa jej," pozrela som sa na Jeydon aby som upútala jeho pozornosť. 
"Ospravedlniť," opýtal sa Jeydon, ktorý pravdepodobne pochopil, že sa chcem ospravedlniť jemu.
"Áno, za to, že som na ňu bola bezdôvodne nahnevaná a aj keď mi chcela len pomôcť."
Jeydon začal krútiť hlavou,"Možno by si mala jej pomoc prijať."
"Možno, ale ja všetko zvládnem sama." Jeydon sa na mňa usmial a ak bol na mňa čo i len trochu nahnevaný už je všetko v poriadku.
Obzrela som sa okolo seba a nedočkavo hľadala servírku s našou objednávkou. "Počkaj," otočila som sa znovu na Jeydona. "Čo tu robíš?"
"Jason ma pozval," posmešne sa usmial.
"Ou, naozaj? A prečo mi nikto nepovedal aby som pozvala Abigail?" zamračila som sa no voňavý tanier, ktorý Morgan práve položila predomňa ma umlčal.
Celú dobu som cítila Jeydonov pohľad na mojej tvári. Občas som sa nenápadne pozrela no on len uhol pohľadom a húževnato skúmal roh stolu. 
Už som skoro dojedla no zrak som zastavila na Jeydonovi. Skúmala som jeho tvár. Husté, čierne, nezbedne rozstrapatené vlasy, ktoré krásne kontrastovali s jeho bledou pokožkou. Sýto zelené a hlboké oči. Stredne veľké tunely v ušiach, piercing na spodnej pere a ďalší v obočí. Vyzeral ako presný opak Nathana a to sa mi v tú chvíľu nesmierne páčilo. Pozerala som sa na neho asi príliš dlho pretože som si od Jasona vyslúžila silné šťuchnutie. 
"Au, mami," posťažovala som si. "Jason ma bije."
"To nie je pravda. Chcel som len aby prestala tak zízať na Jeydona," obhajoval sa.
"Zízať?" vypleštila som oči.
"To mi lichotí," ozval sa pobavene Jeydona.
"Neozívať sa!" s úsmevom som ho utíšila.
"Prestaňte a hneď. Berte si príklad s Lucasa. Ten nikomu nič nerobí a správa sa dospelejšie ako vy," krútiac hlavou nám povedala mama.
"Fajn," povedali sme obaja naraz.
Konečne som všetko z môjho taniera chcela zjesť no vyrušil ma mobil. Keď som ho nakoniec vyhrabala s kabelky prestal zvoniť a na displeji svietil neprijatý hovor. Neprijatý hovor od Nathana. S kamennou tvárou som sa pozerala na mobil. On bol teraz ten posledný človek s ktorým by som chcela hovoriť. Zatiaľ čo som pohľadom hypnotizovala jeho číslo mobil sa znovu rozzvonil. "I'm gonna pick up the pieces. And build a Lego house. If things go wrong we can knock it down. My three words have two meanings...," mobil nechcel prestať zvoniť.
"Ty to nezdvihneš," povedal mierne podráždene otec. V okamihu som Nathanovom prichádzajúci hovor zrušila a mobil strčila pod stôl. 
"Nič dôležité," oznámila som všetkým skôr než sa ma niekto stihol spýtať kto volal.

"Pip-pip-pip," mobil mi za necelú sekundu zase oznámil novú esemesku. "Hah," zachichotala som sa.

S nevôľou som si prečítala čo mi Nathan píše. Prečo mi nedvíhaš zlatko? O siedmej v parku? :P

Na esemesku som zízala s zvrašteným čelom. Zlatko? 

Neodpísala som mu a mobil hodila naspäť do kabelky. Dnes na teba ešte náladu nemám. Prepáč Nathan.