30. Maybe One Day

Tak, konečne ďalšia časť :) Plánovala som ju napísať inak no nakoniec sa bude môj príbeh odvíjať inak ako som si myslela :D Snáď sa vám bude časť páčiť :)
*Charlotte*

"Ty si taký idiot," osočila som sa na Jeydona a odvrátila od neho tvár. Vrkočom som mu "neúmyselne" švacla po tvári. "Au," posledné čo som od Jeydona započula zatiaľ čo som bežala do izby.

Kimberly, Kimberly, Kimberly, jej meno by behalo po mysli celú cestu po schodoch. Zavrela som sa v izbe a s mobilom v ruke sa hodila o posteľ. Žalúdok mi zvierala žiarlivosť a ešte jeden neurčitý pocit. Z nejakého dôvodu som Kimberly priam nenávidela. Samozrejme, vždy som mala svoj vlastný názor na dievčatá, ktoré sa snažili vyzerať ako kópia Barbie, ale taktiež som sa vždy snažila nájsť pre nich pochopenie. U Kimberly to bolo niečo iné.
Nathonovo číslo som vyťukávala tak prudko, že som si skoro vykĺbila malíček. Sedela som na posteli v tureckom sede a mobil som si pritláčala k uchu čo najsilnejšie som vedela. Mala som v pláne žiarlivostnú  scénu v ktorej by boli hlavné postavy Nathan a Kimberly no môj hnev pomaly vyprchával. Nathan s ňou niečo možno mal!, v hlave som si slovo mal poriadne zdôraznila. V tú chvíľu som mu do telefónu chcela len poďakovať za uloženie do postele a normálne sa porozprávať, možno naplánovať dnešný deň.

"Volajúci sa nehlási. Zavolajte neskôr prosím," pri započutí monotónneho hlasu z druhého konca telefónu som zostala sedieť na posteli s dokorán otvorenými ústami. Mobil som pomaly položila vedľa seba na vankúš  a pozerala sa priamo pred seba. Jeydon mi do hlavy votrel predstavu o Nathanovy a Kimberly. Predstava ich dvoch mi pripadala absurdná a rýchlo som hľadala nejaké rozptýlenie. Jemne som zobrala mobil a napísala Nathanovi. Chcem ťa vidieť :) zavolaj mi keď sa zobudíš. Tak som si aspoň vysvetlila to, že mi práve nedvíha. Určite spí. Spí, určite! uisťovala som samú seba stálym opakovaním si týchto slov. Pohodlne som sa oprela o čelo postele. Rovne sedieť som vydržala iba jednu milisekundu. Začala som sa mrviť a prehadzovať. "Toto nepôjde!" zamrmlala som si a rýchlo vstala na rovné nohy. Z mojej izby do kuchyne som prešla rýchlejšie ako psychopat na autíčkách. Aj napriek rýchlemu behu som sa dokázala pyšne pokochať uprataním bytom. Preletela som cez dvere do kuchyne a skoro zaútočila na podlahu. Rukami som hľadala stratenú rovnováhu. V momente ako som uvidela Jasonov a Jeydonov pobavený pohľad na mňa, narovnala som sa, upravila vlasy a a nahodila povýšenecký pohľad. Rovná ako pravítko som sa presunula ku chladničke. Bezmyšlienkovito som do nej hľadela. Po hodnej chvíli nezmyselného pozerania na džús som zavrela chladničku. Pobavené pohľady tamtých dvoch som stále cítila na svojom chrbte. Otočila som sa a čo najškaredšie ako som vedela som na nich zasyčala, "Máte nejaký problém? Čo takto si ma odfotiť, fotka vydrží dlhšie," oprela som sa o linku za mnou pretože sa mi začala točiť hlava. Aj keď som si to nepriznávala, myšlienka na Nathana a Kimberly ma neopúšťala. Vpadla som do víru myšlienok. Čo ak má Jeydon pravdu. Kimberly vyzerá síce ako zlá napodobenina barbie no jej povoľnosť určite láka všetkých chlapcov. A čo ak na to idem s Nathanom prirýchlo. Skoro nič o ňom neviem! znovu som pocítila zvláštny pocit. Musíš Nathanovi veriť! začala som rýchlo prikazovať sama sebe. Musíš, opakovala som si to stále dookola no z nejakého dôvodu som odrazu dôveru v Nathana stratila. Tento pocit sa mi ani z ďaleka nepáčil a preto som Jeydonove vyrušenie privítala. Zvuk jeho mobilu, ktorým si ma práve fotil ma vytrhol z práve novo vytvoreného sveta. "Vymaž to!" zakričala som na neho hneď ako som si uvedomila, že sa spoločne s Jasonom na novej fotke mňa poriadne smejú. Nahla som sa ponad stôl a snažila sa vytrhnúť mu mobil. Jeydon okamžite vstal a ruku s mobilom nadvihol nad seba najvyššie ako vedel. Už aj tak bol odomňa o dosť vyšší a dočiahnuť na mobil v jeho ruke bolo teraz úplne nemožné.
"Nezačínaj si s psychopatom!" povedala som mu a vetu som vyslovila pomaly a so zaťatými zubami. Vďaka tomu som znela ako ozajstný psychopat.
"Len to pošlem všetkým v mojich kontaktoch a...," šibalsky sa usmial a tým mi naznačil, že tú fotku práve asi naozaj všetkým poslal. Skočila som na stôl a len tak-tak nestúpila na tanier s toastami. Jeydon so svojimi dlhými nohami prebehol do haly rýchlejšie ako som ja stihla zoskočiť zo stola.
Opieral sa o stôl a na tvári mal víťazoslávny úsmev. "Daj mi ten mobil," povedala som mu so otvorenou dlaňou keď som sa ku nemu konečne dostala dostatočne blízko.
"Ja ho nemám," mykol plecami a otvoril prázdne dlane tak aby som ich videla. Zvraštila som čelo a v okamihu sa otočila naspäť do kuchyne. Jason stál medzi dverami a kľudne sa hral s Jeydonovým mobilom. Zaťala som päste a presviedčala samú seba o tom, že mi je jedno čo títo dvaja blbci robia. S posledným výdychom som uvolnila plecia a pokojne sa usmiala. Zadržiavanie toľkého hnevu mi nemôže robiť dobre, zamyslela som sa.
"Takže už nič?" zase ma vyrušil Jeydon. Otočila som na neho iba hlavu, zvyšok tela ostal natočený na Jasona. "Kedysi s tebou bola väčšia zábava," uškrnul sa.
Otočila som sa na neho aj zvyškom tela a zodvihla jeden kútik úst, "Nevedela som, že poznáš toľko slov." Snažila som sa vychutnávať si Jeydonov zaskočený výraz no kvôli hlučnému zvoneniu pri vchodových dverách som od neho musela odtrhnúť zrak. Hlasný zvuk zvončeka znovu vyvolal neznesiteľnú bolesť hlavy. Pomaly som otvorila dvere no oči som mala pevne zatvorené. Aspoň to mi trochu pomáhalo a navyše slnko vonku bolo nehorázne silné.
"Ahoj," pozdravil ma Nathan, ktorý sa ladne opieral o zárubňu dverí. Rýchlo som otvorila oči a na chvíľu zostala v šoku. Automaticky som sa mu hodila okolo krku, "Ahoj," zašepkala som hneď potom ako som ho letmo pobozkala na líce. Pochybnosti, ktoré som pred sekundou prežívala zmizli.
"Chcela si ma vidieť?" sladko sa usmial a stále ma objímal okolo pása. "Na nábreží je dnes krásne," povedal jemne a naznačil mi tým, že ma tam dnes plánuje zobrať. Mala som chuť rovno za sebou zavrieť dvere no tak ako som vyzerala by som sa nemohla ukázať ani v cirkuse "omylov prírody".
"Hneď sa prichystám. Nebude to trvať dlho," usmiala som sa na neho. Cez silné slnečné lúče som na neho nevidela zreteľne no ospalé a opuchnuté oči by si všimol aj slepý. "Ťažká noc?" zasmiala som sa. Nathan mi venoval iba nervózny pohľad, "Ehm, ako to myslíš?" začal sa škrabať na zátylku. "Veď...," chcela som mu vysvetliť,  že myslím večierok no Jeydon nám vstúpil do konverzácie. "Nathalie...,"zakričal na mňa skorej ako prišiel ku dverám. Keď predomnou uvidel stáť Nathana zarazil sa. Stály oproti sebe a obdarovávali sa škaredými pohľadmi. Táto situácia pre mňa bola viac ako nepríjemná preto som zakročila. "Hneď sa prichystám," usmiala som sa na Nathana a zatvorila ho za dverami. Ak by som ho pustila dnu asi by to nedopadlo najlepšie. Za dverami bude aspoň trochu v bezpečí. Pustila som kľučku a otočila sa na Jeydona. "Nemusí sa ti pozdávať no ignorovať ho by bolo najlepšie. Veľmi by som to ocenila," prerušila som oční kontakt a rozbehla sa na schody. Cestou som ho ešte ramenom udrela, kvôli čomu sebou otočil dozadu. "Skús ma počúvať. Nezaslúžiš si aby...,"
"Aby čo Jeydon?" vyskočila som na neho. Stála som na poslednom schode a ruky som mala roztiahnuté medzi stenami.  Skôr ako mal Jeydon šancu niečo povedať zašila som sa v izbe...