31. Maybe One Day

 Veľmi ma potešili komentáre od niektorých, ktorí môj príbeh iba začínajú čítať :) Nemyslela som si, že niekto nový začne čítať príbeh, ktorý už má 31 častí :) Ďakujem!!!
*Charlotte*

Naštvaná som otvorila skriňu. Vybrala som z nej krátke šaty. Neúmyselne som ich krátkou dĺžkou chcela Jeydona naštvať. V sekunde som už v nich pobehovala s kúpeľne do izby. Maľovanie aj vlasy som stihla pomerne dosť rýchlo. Sadla som si na posteľ a snažila sa ukľudniť. Prečo sa vždy tak jednoducho naštvem? ešte viac som sa rozčurovala nad svojou povahou. Jeydon ma vždy štval už len svojou prítomnosťou no to bolo skôr len také doťahovanie. Teraz to bolo iné, všetkým tým čo hovoril o Nathanovi ma úplne dožieral. "Aaah," buchla som do vankúša. Ležala som na na chrbte a snažila sa pravidelne dýchať. Hnev ma rýchlo opúšťal a ja som prestala medzi prstami zvierať paplón. 

"Už si sa upokojila," vošiel potichu Jeydon. Podvedome som znovu pevne stisla paplón. Pristúpil k posteli a sadol si vedľa mňa. Hruď sa mi pod nátlakom prudkého dýchania nekontrolovateľne zdvíhala. V izbe bolo hrobové ticho. Modlila som sa aby Jeydon konečne niečo povedal ale aby odišiel pretože ticho v izbe ma zožieralo. 

"Prepáč," povedal nakoniec s nevôľou. Uprene som sa pozerala na strop. Správala som sa ako päťročné urazené dieťa no v tú chvíľu som sa tak cítila. "Neospravedlňujem sa ti kvôli tomu čo som povedal o Nathanovi," prestal hovoriť a pozrel sa na mňa. Jeho pohľad som mu okamžite opätovala. Hneď ako uvidel, že ho stopercentne počúvam pokračoval. "Prepáč za to, že...," znovu prestal, pokrútil hlavou a kútiky úst mierne nadvihol. S posledným pokrútením zastavil zrak na mne. "Nemám sa ti za čo ospravedlňovať," zahľadel sa mi do očí. Ja som sa tiež v jeho očiach strácala. Veľké, tmavé hlboké zelené oči. V momente keď sa mi rozbúchalo srdce som vstala na pevnú zem. "Nathan," povedala som omylom nahlas. Jeydon nenápadne prevrátil očami. Vzala som kabelku a preletela dverami, zastavila som na chodbe a začala cúvať smerom dozadu. Vo dverách som sa zastavila. Jeydon sa zatiaľ nepohol ani o centimeter. "Nemusel si sa mi ospravedlňovať, ale tým, že si to spravil si u mňa stúpol o päť bodov," usmiala som. 

"Naozaj?" zaiskrilo sa mu v oku. "Koľko bodov už teda mám?" naklonil hlavu.

"Päť," povedala som bez mihnutia. Jeydon sa rozosmial a hodil sa na moju posteľ. Prudko som vykročila ku nemu. "Nerozvaľuj sa na mojej posteli!" prikázala som mu s pobaveným hlasom. Pevne som ho chytila za zápästia a prinútila ho vstať. Stála som kúsok pred ním a neunikol mi jeho pohľad uprení na šaty a hlavne na moje nohy. Nadvihla som obočie,"Problém?" 

Jeydonov pohľad rýchlo prebehol na moju tvár. Pozrel sa na mňa jemne červený a pokrútil hlavou. Všetko nakoniec zakončil sladkým úsmevom. 

S neurčitým možno trochu zamračeným pohľadom som zo skrine vybrala biele pančuchy. Vybehla som z izby a ešte cestou dole po schodoch som s nimi zápasila. Až pred vchodovými dverami som ich konečne dostala na seba. "Nathalie?" zakričal na mňa Jason z kuchyne.

"Nemám čas," odvrkla som mu. 

"Rodičia prídu za najviac dve hodiny," vošiel medzi dvere. "Niekam sa chystáš?" oprel sa o dvere.

"Prídem skorej ako rodičia," zamávala som mu a rýchlo vyšla von. Dvere za mnou leteli a hlasno sebou pleskli. "Ideme," chytila som Nathana za ruku a náhlila sa k autu. Až pri aute som dala Nathanovi vydýchnuť. Prešli sme za auto tak aby na nás z domu nevideli. Nathan ma pritlačil k autu a svoje prsty si preplietol s mojimi. "Ahoj," usmial sa na mňa a kusol si do spodnej peri. Srdce sa mi rozbúchalo no nie tým príjemným spôsobom ako vždy keď som bola s Nathanom no tým zlým spôsobom akoby som sa niečoho bála. Súrne som potrebovala zmeniť myšlienky preto som Nathana napäto pobozkala. Oči som mala celú dobu otvorené a jedine čo som robila bolo tlačenie svojich pier na Nathanove. V tom ma Nathan ešte viac pritlačil k autu a jeho bozk bol stále viac a viac naliehavý. Podvolila som sa mu a otvorila ústa. Vtedy som už oči zatvorila a vychutnávala si krásny okamih. Nathanove ruky nezbedne pobehovali po mojom bruchu. Ja som sa zase dlaňami prilepila na jeho líca. Pokračovala som až pokým som neskočila medzi jeho vlasmi. Začala sa mi krútiť hlava preto som ho od seba odtlačila. "Prečo?" priložil svoje čelo na moje. Hneď ako sa jeho peri oddelili od tých mojich znovu som pocítila ten nepríjemný pocit. "Poďme," kŕčovito som sa usmiala. 
Zatiaľ čo som si zapínala bezpečnostný pás "nadávala" som na Jeydona, Ďakujem Jeydon. Fakt ďakujem, prevracala som očami. Kvôli Jeydonovi som sa cítila vedľa Nathana neisto. Všetkým tým čo mi hovoril ma znepokojil a ja som sa Nathana na žiadnu z tých vecí nedokázala no ani nechcela spýtať.
Išli sme na nábrežie. Celú cestu tam som mala na tvári stále rovnaký falošný úsmev. Prestala som sa usmievať iba vtedy keď moje ústa zachvátil kŕč. Úsmevom som chcela docieliť to aby si myslel, že som úplne v pohode a tým aby sa ma nepýtal nič typu Deje sa niečo? Riadila som sa slovami Toho kto sa usmieva sa nikdy, nikto nepýta či sa niečo zlé deje.
Úsmev moju tvár neopustil ani keď sme dorazili na miesto. Prechádzali sme pomedzi dav ľudí občas sme zastavili pri nejakom stánku no ak mám pravdu povedať bola som úplne mimo a nič nevnímala. "Je ti moc ľudí," zakričala som Nathanovi do ucha. "Poďme niekam inam," naliehavo som pokračovala. Nathan sa na mňa ani nepozrel. Poobzeral sa okolo seba a hľadal najlepšiu cestu preč. Keď sme konečne prešli na miesto kde bolo už len pár ľudí cítila som sa lepšie. Chcela som zastaviť no Nathan vo chôdzi stále pokračoval. Ku konci cesty som vedľa neho už iba bežala. Zašli sme na vyľudnené parkovisko. Nathan ma ťahal až na koniec parkoviska kde stáli tesne vedľa seba tri autá. Boli to jediné autá na celom parkovisku, dokonca aj Nathanovo auto bolo na inom. Oprel sa o kapotu prvého auta a usmial sa na mňa. Poobzerala som sa okolo seba a intenzívne si šúchala lakeť na ľavej ruke. Neďaleký les a tlmené zvuky z nábrežia pôsobili desivo. Dokonca ani to, že som tu bola s Nathanom ma neupokojovalo ba priam naopak, jeho prítomnosť ma znervózňovala. Ešteže nie je tma, nájdeným jedného pozitíva som sa snažila upokojiť. Nathan ma až sem ťahal na mňa až príliš rýchlo preto som si sadla vedľa neho na kapotu a snažila sa nabrať stratený dych. Nathan nezaváhal ani na sekundu a už stál predomnou. Stál tak blízko mňa a mne sa zdalo, že mi berie všetok vzduch, ktorý som vtedy tak potrebovala. Jedným svižným pohybom som sa od neho zase vzdialila. Nerada no musela som si pripustiť, že Jeydon moju dôveru k Nathanovi poriadne oslabil, možno aj úplne zakopal. Nemohla som však vidniť Jeydona. Ak by som k Nathanovi mala dostatočnú dôveru nič by ju nezlomilo, rozhodne nie pár viet.
Nathan ignoroval moje uhýbanie a stále sa posúval ku mne. Odrazu ma začal bozkávať. Jeho ústa som cítila všade. Na krku, ústach lícach. Ruky som mala stiahnuté za chrbtom a bola som úplne stuhnutá. Kašli na to! prikázala som si a rukami pevne chytila Nathana okolo krku. Pod nátlakom jeho tela som sa oprela o kapotu auta. Stále trochu nepríjemný pocit sa mi darilo potláčať a postupne som začala získavať dôveru v to, že tento pocit čoskoro zmizne.
Len čo som sa zase začala cítiť o niečo lepšie pocítila som Nathanovu ruku ako smeruje pod moje šaty. V momente ako ňou prešiel po mojom stehne prudko som ho odsunula. Takto by som sa určite zachovala aj keby mi Jeydon alebo Jason nič nehovorili. "Čo to robíš?" spýtala som sa ho a telom som sa od neho ešte viac odtiahla. 
"Ako čo to vyzerá?" nadvihol obočie. Nastalo ticho a ja som zase ucítila jeho ruku na mojej. Svoju ruku som si prisunula k hrudi a objala ju druhou.
"Prestaň Nathan," povedala som mu a znela som ako malé uprosené dievčatko.
Nathan ostal zarazený. Akoby niečo takéto ešte nikdy nepočul. "Mám prestať?" pokrútil hlavou. "Ako dlho chceš preboha čakať?" vybafol na mňa. 
Vypleštila som oči a začala ho skenovať pohľadom. "Ty máš na sebe stále to isté čo včera?" povedala som potichu hneď ako som si uvedomila, že od včera sa jeho oblečenie vôbec nezmenilo. Doteraz som si to vôbec nevšimla keďže som bola myšlienkami niekde úplne inde."Prečo máš na sebe stále to isté oblečenie?" spýtala som sa ho hlasnejšie.
Nathan sa narovnal a prezrel sa. "Nemám to isté," snažil sa oklamať ma.
"Máš," pozrela som sa mu do očí. "Nadvihla som spodok jeho trička a ukázala mu malú škvrnu, ktorú som mu omylom spravila keď som na neho vyliala trochu pitia. Táto vec bola jedna s posledných, ktoré si pamätám. "Pamätám si, že som na teba včera niečo vyliala," pozerala som uprene na neho a jeho oči striedavo pozerali na mňa a na malý fľak.
"To je hlúposť Nathalie," frajersky sa usmial a sadol si vedľa mňa. Odrazu už nemal náladu na "obťažovanie ma". Hlavou mi plávali rôzne myšlienky. To isté oblečenie. Och, taká blbosť, hovorila som samej sebe. Môže mi byť jedno čo má na sebe. Už zase začínam byť paranoidná! Za toto môže Jeydon! hodila som vinu na prvého kto mi napadol. 
"Musím ísť domov," skočila som na zem a falošne som sa usmiala na Nathana. Jeho môj úsmev veľmi potešil a zdá sa, že aj ukľudnil. Išli sme vedľa seba celú cestu naspäť k autu. Boli sme úplne ticho a ja som sa celú dobu hrabal v kabelke len aby som mala výhovorku prečo nič nehovorím, nemôžem ho chytiť za ruku a idem jeden krok za ním. Až keď sme prišli k autu vylovila som tak dlho "hľadaný" mobil. Tvárila som sa, že niekomu volám a ten niekto mi nezdvíha. Kedysi som sa aj tvárila, že s niekym hovorím no takéto herecké výkony som si šetrila na dôležitejšie chvíle.
"Komu voláš," prehovoril nakoniec Nathan až v polke cesty ku mne domov. So svojou odpoveďou  som sa nikam neponáhľala. Najskôr som niečo ťukala do mobilu potom som ho pomaly uložila do kabelky a až potom upriamila pozornosť na Nathana. "Hovoril si niečo?" drzo som sa ho opýtala. Zasmial sa a svoju otázku zopakoval,"Komu voláš?" 
"Mame," usmiala som sa no skorej to vyzeralo len akoby som dostala kŕč. 
Touto krátkou konverzáciou sme rozprávanie skončili. Zvyšok cesty bolo úplné ticho a mne hlavou stále behala myšlienka na Kimberly. V podstate som na nič zaujímavé nemyslela len som mala pred sebou jej portrét. 

"You had a lot of crooks tryna steal your heart," zaznelo zo zadného sedadla. Zvonenie Nathanovho mobilu ma trochu vystrašilo. Mykla som sebou a kedže Nathan šoféroval chcela som mu mobil podať. Len čo som sa otočila dozadu Nathan prudko zastavil a mobil schmatol do ruky. Ani sa poriadne nepozrel na displej a už hovor ukončil. 

"Kľud," povedala som pomaly. Znovu som otvorila ústa s plánom spýtať sa ho kto volal no pri spomienke na jeho reakciu keď som mu mobil chcela iba podať som si radšej zakusla do jazyka. Konečne sme zaparkovali pred domom. Vyskočila som z auta a čo najrýchlejšie sa snažila prejsť okolo auta až k domu. Nathan však vyšiel z auta rovnako rýchlo ako ja a cestu domov mi zablokoval. Objal ma okolo pása a prilepil svoje peri na moje. Na sekundu som mu "bozk" opätovala no v druhej sekunde som už stála pred ním. "Ahoj," zazubila som sa...