28.KORS

 Ahojte, dneska nemám o čom písať, tak vás nechám prečítať si ďalšiu časť. Koniec už mám premyslený. Teraz to už nejako zhmotniť do slov... Tá najťažšia časť :/ 
I hope you'll like it :) Chloe :*

„Tak zajtra vo Wore-landu“ usmial sa a otočil sa na odchod. Postavila som sa a pricupkala k dverám do domu. Prudko som ich otvorila a následovne som vybuchla do obrovského smiechu. Naskytol sa mi úžasný pohlad na oteckov. Tak som tušila, že budú odpočúvať. Ležali na zemi na sebe s pohármi pri uchu. Keď som prechádzala okolo, zakopla som o nich.

„Why?“ bolestivo sa schúlali na zemi. Otočila som sa a dramaticky som zodvihla ukazovák na nich.

„You know why“ vážne som zakričala. Otočila som sa, zo stola som si zobrala jablko s mojou poštou a vybehla do izby.

Prvé, čo som urobila, bolo zapnutie hudby, ako inak? Prelistovala som trištvrte playlistu, kým som zastavila pri albume Simple Plan- Get your heart on! S poštou v ruke som sa pohodlne zhodila na posteľ. Boli to tri obálky. Málo na pracovitého človeka, no pre mňa až až. Nuda ma natoľko pohltila, až som  ich zoradila najskôr podľa abecedy a neskôr podľa odtieňu bielej. Zobrala som prvý, čo mi padol pod ruku. Bol to mierne recyklovaný papier A5. Úhľadným písaným písmom napísaný. Hneď v prvom riadku bolo napísané: Pozvánka. Dychtivo som sa začítala. Po dočítaní poslednej vety si úsmev skysol a vymenil ho ironický. Dokrčila som ho do guličky.
"To určite. Už len tam by som išla" ťahom najlepších basketbalových hráčov som ho hodila do koša. Vytvoril jemný oblúk a letel ďalej. Letel bližšie a bližšie až.....Success! Trefa! Ten teraz už dokrčeý papier bola kedysi pozvánka na prom od Nicka. Druhý dopis. Prosím, nesklam ma! Odtrhla som vrch obálky a vytiahla z neho štyri A4. Moje oči lyžovali po papieroch vyplnené čiernym atramentom. Išli takou rýchlosťou, že som prečítala iba každé druhé slovíčko v každom druhom riadku.
...Škoda, že ťa nemôžem vidieť v taký dôležitý deň ako sú tvoje  osemnáste narodeniny, že ťa nemžem obímuť,......
...Asi ma nepoznáš, ale...
To, že máš môj dopis značí, že ťa nejaká rodina predsa len adoptovala..
..... ,Tvoja mama

Zapišťala som do ničím nerušeného ticha, a papier som hodina na zem. S vypleštenými očami som si sadla do tureckého sedu. Nie, to nieje pravda! Ten dopis neexistuje! To nieje možné. Veď jej na mne nezáležalo.... Neveriacky som sa priblížila k okraju postele. Cassie, kľud! Máš iba pestrú fantáziu. Dúfajúc, že je to iba halucinácia som sa nahla cez posteľ. Ležal tam! Čo teraz? Pesničky sa vymenili. Steny mojej izby oblizovali ľubozvučné tóny jednej balady. Samozrejme, že som zvedavá aká bola, ako vyzerala. No otázky, ktoré ma zožierali zvnútra ako paraziti, boli: Podobám sa na ňu? Mám jej oči? Ľúbila ma? Ktorú vlastnosť mám po nej? Moji oteckovia sú bezpodmienečne nenahraditeľní, no mama je mama. Moja krv. Nakoniec ma premohla zvedavosť, no čo? Som slabý človek. Zohla som sa pre papier a čítala ďalej. Slza sa mi lenivo skotúľala po líci, ako som prechádzala po vyrytom mene do papiera. Čierny atrament úspešne zahladil aj tie najjemnejšie ryhy. Jemne som sa zasmiala. Aspoň už viem, že perfekcionistka som po mame. Papier už bol poznačený rokmi v obálke. Priložila som si prsty k perám, pobozkala ich, a priložila na vyryté meno.  Naposledy som sa pozrela na dátum. Už teraz som vedela, že ten dátum nezabudnem aj keby som veľmi chcela.  16. Apríla.1996. Boli to dva roky aj pár dní po mojom narodení. Takže ma vychovala ona! Rozrušená som sa rozbehla dole. Toto sama neunesiem. Je toto príliš. Toto chce niekoho vážneho.... Josh! bliklo mi  hlave ako kontrolka. Stál pod schodmi s telom natočeným ku mne. Bezhlavo som sa rozbehla za ním a nabúrala na jeho hruď.Následne som si ruky obmotala okolo neho. Rukou mi jemne prechádzal po vlasoch a hral sa mi z pramienkami jemne zatočenými do vĺn. Šepkal mi upokojujúce slová do uška. Cítila som sa ako troj ročné dieťa. Až keď som bola v jeho náručí, som pochopila, že plačem. Prirovnala by som to k pocitu, ako keď vidíte umierať milovanú osobu a potom sa vás snaží ukludniť, že to raz muselo prísť. Začnete plakať ešte viac. Neubránite sa tomu. Cit je niečo, čo pochopí iba hŕstka ľudí. Väčšinou to nie sú vyštudovaný fyzici ani chemici, ale prostý ľudia. Taký, čo vedia, čo je to chudoba. Ja sa to nepokúšam pochopiť. Môj názor je, že všetko je lepšie, kým je to obalené tajomstvom. Ľudí to potom viac láka. Joshovi stačilo povedať jedno slovo, a pochopil. Cítila som v hrdle jednu obrovskú hrču. Prichrípnuto som vydala neurčitý zvuk:
"Mama" Veľmi opatrne sa ma spýtal:
"Prišiel ti dopis, však?" prišlo mi to ako keby si myslel, že som porcelánová bábika. Môj výraz sa zmenil. Bol kamenný, bezvýrazný. No predsa sa mi nepodarilo skryť štipku citu.
***
Po dlhom rozhovore s Joshom som sa opäť vyštverala do izby. Mám tri hodiny, kým ma Liam vyzdvihne. S Joshom som sa rozprávala o mame. Zevraj mu ju pripomínam. Bola pekná, dôvtipná, smelá a perfekcionistka. Môjho otca videl iba raz. Vraj v ňom vzbudzoval strach, no v Joshovi vzbudzuje strach aj veverička, či panda. Dal mi jemnú retiazku na ktorej bol oválny kru ktorý sa dal otvárať. Bol nádherný, no keď som ho otvorila mal pre mňa väčšiu cenu. Vnútri bola fotka mojich rodičov a v druhom výklenku bola moja fotka. Mohla som mať okolo prvého roku. Prepadla ma bezmocnosť, že si na nič z toho nespomínam. Plná istoty som si dočítala dopis. Písalo sa ta, že pred mojím otcom mala iného, a že s ním mala syna. Takže ja mám niekde vo svete nevlastného brata! A ak sa nepresťahoval, tak žije niekde v okruhu tritisíc kilometrov. Jeho otca opustila, lebo im ubližoval. Z toho usudzujem, že moja mama bola silná. Kiež by som mala jej vlastnosť! No napokon našla svoju cestu. Našla môjho otca. Ľúbili sa, a môjho nevlastného brata si zobrala k sebe na opateru. Vraj sme sa nemali radi. Vždy sme sa škriepili, ťahali za vlasy a kradli si hračky. Opísala tam aj jednu príhodu, kde mi vyhodil moju obľúbenú hračku cez okno. ( jednorožca, ako inak?). Ukončila to vetou, že ma ľúbi a nech na to nikdy nezabudnem. Trošku ma pobúrilo, že nenapísala, prečo ma dala k Derekovi a Joshovi. No to ma hneď prešlo, ako som prečítala:
Ps: Pozdravuj Dereka  a Josha. Dúfam, že ostali stále takými bláznivými. Nezabudni, neobyčajné veci robia ľudí neobyčajnými. Každý deň máš šancu vidieť živý príklad. To nemá každý.. I love you, my unicorn! Takže som mala aj prezývku.. Unicorn!  Mimovoľne som sa usmiala nad tou predstavou. List som si schovala so šuflíka a s oblečením vybraným na dnešný deň som sa vybrala do kúpelky. Spravila som pár krokov späť a znova si prezrela ten náhrdeľník. Chytila som ho do ruky a žmolila ho.
"Toľko mi ju pripomínaš" v odraze sa na mňa pozeral Derek. Usmiala som sa na neho.
"Chýba mi. Je to šialené, ani ju nepoznám a chýba mi"
"Nie je to šialené" jemne pokrútil hlavou a podišiel ku mne.
"Povedz mi niečo o nej" obímul ma a hompálal so mnou sem a tam. Pri tom mi hovoril príhodu s mojou mamou. Povedal mi, že ju mal strašne rád. Ja som sa bez slova od neho odtiahla a pozrela na neho. Niekedy nechápem, ako rýchlo sa vie zmeniť zo šialeného na ochranárskeho, či normálneho.
"ľúbim ťa" postavila som sa na špičky a dala mu pusu na líčko.
"Počkaj tu" so vztýčeným ukazovákom som ho nechala v kúpeľni. Pozeral na mňa so zmeteným pohľadom. Späť som sa vrátila aj s dopismi v ruke.
"Prečítaj si to" vyzvala som ho. Zobral si ich a nechal ma samú. Prezliekla som sa, prichystala sa. Vždy keď som mala čo i len chvíľku voľna ohmatávala som náhrdelník.

Presne v chvíľu keď som si vyčerpane ľahla na posteľ zazvonil zvonček. Vyšla som z izby a ako som míňala Derekovu izbu, bolo počuť vzhlyky. Nenápadne som sa premiestnila ku dverám a nakukla som. Derek ležal rozvalený na posteli s dopismi v ruke. Na tvári sa mu rozlieval úsmev a pri tom mu tiekli slzy. Mal ju rád. Je to vidno. Nechcela som ho ručiť a tak som sa vydala v ústrety dverám. Otvorila som ich a omámila ma krása jedného chalana. Liama...... Pokračovanie nabudúce Chloe