26. Maybe One Day

 Dnešný deň sa ani nedá poriadne okomentovať :/ Najskôr nečakaná písomka z mojej "milovanej"  informatiky (samozrejme to bude pekná 5), potom písomka z matematiky (tiež nič moc), neskôr ešte ďalšie dve písomky a potom oznámenie, že celý týždeň píšeme približne tri alebo štyri písomky za deň.

No proste úžas :D Tak prosím nehnevajte sa ak sem niektorý deň nič nepridám alebo len nejakú krátku možno odveci časť, budem robiť všetko čo najlepšie budem vedieť :)

*Charlotte*

Nathan naozaj vybral miesto v triede s tým najlepším výhľadom rovno na neho. Videla som na neho počas celej hodiny no profesor si určite myslel, že sa pozerám na tabuľu, pretože ma ani raz nenapomenul. Buď to alebo je už naozaj slepý.

"Cŕŕŕŕn," zvonček ma prekvapil. Väčšinou cez hodiny hypnotizujem sekundovú ručičku aby trošku zrýchlila no túto hodinu som trávila hypnotizovaním Nathana. No aj napriek tomu, že som z neho nespustila pohľad cítila som pohľady celého zvyšku triedy. Moja "vášnivá" pusa s Nathanom ich poriadne zaskočila no ak ju prežil Jason prežijú ju aj oni.

"Ideš?" vyrušil ma z víru myšlienok Nathan.

Pretrepala som hlavou a snažila sa zorientovať, "Jasné," sladko som sa usmiala a vložila svoju ruku do otvorenej Nathanovej dlane. Vstala som a Nathan v okamihu prehodil svoju ruku okolo mojich ramien. Jeho dotyk my stále spôsoboval niečo medzi mrazením a horúčavou. Z triedy sme vyšli ako posledný a momente ako sme vkročili na chodbu, všetky pohľady padli priamo na nás.

Nahlas som prehltla. Moje prehltnutie sa rozliehalo po tichej chodbe. Na takúto pozornosť si nikdy nezvyknem, snáď to všetkým po chvíli prestane baviť.

Prechádzali sme ku skrinke. Nathan celú dobu niečo vravel no jediné na čo som sa ja sústredila boli oči nalepené rovno na mňa.

Niečia ruka ma silno udrela po chrbte. Celá som sa mykla a s miernym strachom v očiach sa otočila spoločne s Nathanom, "Parkstonová, už sa teším na dnešnú party," na chodbe už zavládol zvyčajný hluk preto mi dotyčný, ktorého som v živote nevidela musel kričať rovno do ucha. Jeho výzor ma trochu desil. Dohola vyholená hlava, zlatá náušnica v uchu a zavalitejšia postava, ktorá bola ozdobená snáď tuctom tetovaní na, ktoré som radšej príliš nepozerala, perfektne ladila z jeho menom alebo skôr prezývkou, ktorú som náhodou započula, Gush.

Bola som poriadne mimo preto som sa len divne zaškerila, pôvodne to mal byť pohotový úsmev no nejako to nevyšlo, a zodvihla som obidva palce nahor. Musela som vyzerať smiešne pretože Gush aj celá jeho parta za ním sa začali smiať. Pomaly prechádzali okolo nás ďalej chodbou a každý z nich my silno stisol rameno.

Nenápadne som ich sledovala rútiť sa chodbou, všetci pred nimi cúvali dozadu. Ešteže som ich tu nikdy nevidela, pomyslela som si. Dúfam, že ich už ani nikdy neuvidím. Hlavne nie bez Nathana, dodala som sa začala sa kochať Nathanovou tvárou a krásnym pohľadom akým na mňa hľadel. Teraz chápem ten zamilovaný pohľad Abigail a Chrisa vždy keď sa na seba pozrú.

"Takže aj Gush tam príde," prekvapene no s uznaným povedal Nathan a pri tom pokyvoval hlavou.

"Ty ho poznáš?" vyhŕkla zo mňa dosť zbytočná otázka. Nathana pozná snáď všetkých rovnako ako každý pozná Nathana. Sekundu po vyslovený tejto otázky som na Nathana hodila neurčitý pohľad, ktorým som mu naznačila, že odpovedať vôbec nemusí.

Ladne som sa oprela o svoju skrinku a Nathan sa o ňu v okamihu dlaňami tiež oprel. Opieral sa nimi asi centimeter od mojej tváre. Hlavou aj zvyškom tela sa pomaly približoval a v momente keď sa už moje natešené pery mali stretnúť s tými jeho zazvonilo.

"Cŕŕŕŕn," zvonček zvonil otravnejšie ako kedykoľvek predtým. Nathan sa nad touto skazenou, romantickou chvíľou len pousmial no odomňa si zvonček vyslúžil smršku urážok. Preklínam každú jednu tvoju súčiastku blbý zvonček!  naštvane som si pomyslela zatiaľ čo som si zo skrinky vyťahovala učebnice.

"Tak za štyridsaťpäť minút," po dopovedaní sa mierne zamračil.

"Čo je?"

Jeho tvár zostala stále v rovnakom zamračenom kŕči až pokým ma letmo nepobozkal, "Rozmýšľam ako ti budem hovoriť," šibalsky sa na mňa usmial.

Prešla som si prstom po brade, "Aj ja by som niečo mohla vymyslieť," tvárila som sa, že premýšľam a pri pomyslení ako volám Nathana napríklad medvedík som vybuchla do hlasného smiechu.

Rýchlo som dala Nathanovi pusu na líce a rozbehla sa do triedy. Tak osemdesiaty neskorý príchod na hodinu za posledné tri dni. Hmmm však prečo nie? ironicky som sa zamyslela.

Zvyšné hodiny a prestávky som sa venovala jedine Nathanovi. Snažila som sa nájsť Abigail no na moju esemesku, Kde si? mi iba rýchlo odpísala, Šla som domov. Zahrala som to na nevoľnosť :D Musím sa predsa ešte pripraviť na večierok. Hneď po škole ťa čakám u teba doma.

Mobil som zastrčila do zadného vrecka a spoločne s Nathanom som bez slova prechádzala na hodinu. Celá Abigail, aj keď odišla zo školy skôr nebude nič stíhať. Sekunde ako som vchádzala do triedy a objímala Nathana mi hlavou začali víriť myšlienky o dnešnom večierku. Lepšie povedané len to čo si oblečiem. Vyzerať dobre bola moja jediná úloha. A Lucas! v hlave som poriadne zakričala a bolesť hlavy na seba nenechala dlho čakať.

...

"K pani Reedovej," oznámila som povýšenecky Nathanovi akoby som bola bohatá dáma a on môj osobný šofér. Po tejto vete som si od Nathana vyslúžila urazenú no pobavenú grimasu na, ktorú som okamžite reagovala smiechom.

"Tak prepáč," povedala som keď som svoj smiech dostala pod kontrolu. "K pani Reedovej, prosím," klipkala som dlhými mihalnicami a tvárila som sa ako roztomilé mačiatko. Nathan sa naklonil a jeho pery sa jemne dotkli môjho čela. Prudko naštartoval kvôli čomu som sa udrela o sedadlo. 

"Ou, prepáč," zaškeril sa a tentokrát a mohol si s chuťou vychutnávať môj zabijácky pohľad, ktorý ma tvári bohužiaľ dlho nevydržal. Zvyšok cesty šlo auto bez najmenšieho nadskočenia akoby bola cesta dokonalé rovná čo v skutočnosti nebola ani náhodou.

Ešte predtým ako auto úplne zastavilo som stála nohami na zemi. Napravila som si nohavice, ktoré mi celý deň padali a rýchlo som sa ponáhľala ku dverám pani Reedovej. 

Lucasa som v polke chodníčka uvidela v okne. Bol prilepený na okno a v momente ako ma uvidel som aj cez špinavé sklo uvidela iskričky v jeho očiach. Nestihla som ku dverám ani prísť a už ma skoro zhodil na zem. O moje nohy sa zachytil ako kliešť a za žiadnu cenu ma nechcel pustiť. Vyhodila som si ho preto okolo pása a ďalej bol už každý môj krok nesmierne ťažký.

"Lucas," zadychčala som. "Nieže by si nebol ľahký ale..." zastavila som pred dverami a s hlasným výdychom som Lucasa položila na zem. Narovnala som sa a snažila sa prepočuť nepríjemné pukanie mojej chrbtice.

Cez dokorán otvorené dvere som hľadela do vnútra domu pani Reedovej. Všetko vo vnútri bolo rovnako staré ako vonku. Mala upratané no všetok nábytok už stratil svoj lesk novoty a celkovo to vyzeralo veľmi pochmúrne. Tak som sa zapozerala na fotografie zavesené nad stolíkom až som si vôbec nevšimla prítomnosť pani Reedovej.

"Ach, dobrý deň," zajachala som sa. Pani Reedová pomaly zatvorila vchodové dvere a kŕčovito sa na mňa usmiala.

Prehltla som a nervózne povedala, "Ďakujem, že ste postrážili Lucasa," pozrela som sa na neho a rozstrapatila som mu vlasy. V jeho sýto hnedých očiach som uvidela strach. Rýchlo, skorej ako si toho všimne pani Reedová som sa k  nemu naklonila. "Choď do auta sa Nathanom," zašepkala som mu rovno do ucha a on sa hneď rozbehol preč.

"Dúfam, že Vás poslúchal," cítila som sa ako jeho mama. Všetky možné vety, ktoré som jej plánovala povedať by zneli presne ako od nejakej štyridsaťročnej mamičky a to som vážne nechcela, preto som sa len naširoko no neúprimne usmievala.

"Je to zlatý chlapec," v tú chvíľu som si na jej tvári všimla výrazné jazvy. Zvláštne, pomyslela som si. Poznám ju už veľa rokov no nikdy som si ich nevšimla. Tento nový objav som pripočítala tomu, že teraz na ňu svieti ostré svetlo a vidno pod ním každú chybičku. Rozhodne som si nechcela pripustiť, že by som si ju doteraz nevšímala alebo niečo podobné.

Po chvíli ticha ma s trasúcou sa rukou pohladila po líci a tým naznačila, že môžem odísť. Pomaly som sa otočila a až pokým som nezašla za bránu pani Reedová ani len neotvorila dvere. Žeby niečo skrývala? zamyslela som sa keď som sa naposledy pri Nathanovom aute otočila a pani Reedová ma priam ubíjala svojim pohľadom. Nastúpila som do auta a ešte stále som ju pozorovala cez spätné zrkadlo. Keď som si uvedomila, že zo mňa ani na sekundu nezišla očami prešiel po mne nepríjemný a strašidelný mráz. Rýchlo som uhla pohľadom dozadu a usmiala sa na Lucasa. 

"Takže," žmurkla som na Lucasa a v zápätí aj na Nathana.

Jedinej odpovedi, ktorej som sa dočkala boli dva široké úsmevy.

Cesta od domu pani Reedovej k môjmu domu trvala približne tri minúty preto ticho v aute nebolo až tak zlé.

Rýchlo som vystúpila z auta a ešte rýchlejšie pomohla vystúpiť Lucasovi. 

"Bež dovnútra a povedz Jasonovi aby ti niečo prichystal," jemne som mu prešla po líci a ďalej pozerala ako beží domov. Lucas otvoril dvere a prvé čo som ja a so mnou aj všetci susedia počuli bol Abigailin krik.

"Ty si taký debil," ziapala. Určite na Jasona.

"No lebo ty si nesmierne inteligentná," Jason nekričal preto som ho počula už iba ja a Nathan, našťastie nie celá štvrť.

Prevrátila som očami a pozrela sa na Nathana. Sladko sa na mňa usmial, "V pohode choď ich ukľudniť. Pred tým ako začne večierok musím aj tak ešte niečo stihnúť," rukami ma objal okolo pása a pritiahol si ma ku sebe. Dlaňami som mu v momente objala líca. Nathan sa stále krásne usmieval a pomaly začal svojimi perami ochutnávať tie moje. Tvár som mu stisla pevnejšie a to isté spravil aj on na mojom páse svojimi rukami.

"Nathalie! Ukľudni si tú vec!" kričala na mňa Abigail spomedzi dverí a úplne ignorovala to, že ma práve pri niečom vyrušila. 

"Vec?" vyhŕklo zo mňa hneď potom ako som stihla Abigail venovať jeden s mojich vražedných pohľadov.

"No neviem ako mám nazvať to čudo, ktorému niektorý ľudia hovoria Jason!" začala jej navierať žila na čele a niekto nepozorný by si mohol myslieť, že jej tam rastie tretie oko. Rýchlo som ešte objala Nathana a bežala domov. Rivalita, ktorú majú medzi sebou Jason a Abigail je naozajstná. Nie ako ja a Jason, to je len súrodenecké vyjadrovanie Mám ťa rád. 

Vbehla som dnu a musela začal zadržiavať smiech. Jason sedel za barom a schuti sa smial, Abigail pred ním funela a jej "tretie oko" rapídne rástlo zatiaľ čo Lucas ich ukážkovo ignoroval. Pobehoval medzi nimi a pripravoval si cereálie. Zlaté, pomyslela som si a hlavu naklonila jemne nabok.

Namiesto toho aby som Jasona a Abigail zbytočne nútila ospravedlniť sa jeden druhému ale niečo podobné schmatla som jej ruku a ťahala ju za sebou do izby. 

"Zostaň tu," prikázala som jej so zdvihnutým prstom potom čo som ju položila na posteľ.

Abigail zhlboka dýchla a vyzerala akoby meditovala. Pravidelné a pokojné dýchanie rýchlo zaberalo a jej "tretie oko" už bolo menšie ako zrnko ryže. Vybehla som z izby a zatvorila ju tam.

Kým som stihla prísť dole uvidela som Jasona rozprávať sa s niekym. Prišla som bližšie a uvidela som ho. Rozprával sa s telefónom a pri tom obdivoval samého seba v zrkadle.

"Okej tak čo najskôr," usmial sa do zrkadla a keď si všimol môj odraz za tým jeho venoval mi čudnú grimasu. Myslím, že sa chcel zasmiať ale nakoniec si to rozmyslel a chcel sa zamračiť no vyšlo z toho tamto čudo na jeho tvári.

Keď som uvidela, že dole je všetko v pohode a nikto si netrieska hlavu o stenu, vybrala som sa naspäť do izby.

"Tak zatiaľ Jeydon," zakončil rozhovor Jason a silno položil svoj mobil na stolík. Zastavila som a srdce mi slabo poskočilo. Jeydon sa mi kedysi strašne páčil no bola som malá a ona tu bol každý jeden deň, navyše bol starší a jedno z druhým. Posledné dva mesiace bol s rodičmi na "dovolenke" no jeho najbližší, čo je aj Jason a ja občas Jasonove rozhovori započujem, vedia, že na chvíľu odišli kvôli tomu, že sa Jeydon zamiešal s nesprávnymi ľudmi a myslím, že spomínali niečo aj s drogami alebo skôr len marihuana no nie som si úplne istá. No už keď sa na Jeydona pozriete napadne vám, že to nie je práve najslušnejší chlapec. Má naozaj peknú tvár, ktorú lemujú trochu dlhšie, husté, tmavo-hnedé vlasy. V ušiach má nie najväčšie tunely a tvár mu ešte zdobí piercing v spodnej pere. Vždy chodí štýlovo oblečený a nikdy v živote som ho nevidela bez jeho skateboardu v ruke. Kedysi som ho pozorovala no to len kvôli tomu, že bolo vtipné vidieť všetky baby, ktoré okolo neho prešli. Vždy sa začali chychotať a ak sa na ne nedajbože pozrel skoro tam na chodníku poodpadávali no to už bolo dávno a hlavne teraz jediný chlapec v mojom srdci je Nathan. Pri spomenutí si na neho mi srdce začalo biť omnoho rýchlejšie a neupokojila sa pokým som nevošla do izby.

"Niéé," povedala som cez smiech. Abigail bola stále na tom istom mieste kam som ju položila no teraz sedela v tureckom sede, palec a ukazovák na oboch rukách mala spojený a nahlas si hmkala.

Opierala som sa o zárubňu dverí a len vďaka nej sa neváľala po zemi. Abigail vyzerala naozaj neskutočne smiešne. A keď k tomu ešte pridala zvraštené čelo úplne ma to položilo.

"Len sa smej. No keď sa za chvíľu začnem vznášať neviem kto sa bude smiať potom," stále mala zavreté oči.

"Stále ja drahá," pomaly som sa ukľudňovala a smiech mizol.

Ako blesk sa Abigail objavila pred mojou skriňou. Ani som si nevšimla kedy stihla vstať z postele no snažila som sa ignorovať to.

Dokorán otvorila dvere skrine, jednou rukou sa zavesila o dvere a druhú si dala v bok. Zase začala hmkať no tento raz to bolo zamyslené hmmm.

"Čo by tak mohlo byť," hovorila potichu akoby len sama pre seba no počula som to aj ja. Sadla som si na posteľ a skoro som mohla vidieť paru na Abigailinov hlavou, až tak tuho a intenzívne premýšľala.

Aj ja som začala premýšľať a skočila som vedľa Abigail. Stáli sme pred skriňou plnou oblečenia no ani za všetko na svete sme si na večierok nevedeli nič vybrať.