27.KORS

Ahojte, mrkvičky! Rozhodla som sa dávať časty nie každý deň ale po niekoľkatich dňoch. Pretože, ak mám pridávať každý deň jednu, neboli by dobré, ale ak budem mať viac času, budú lepšie. Aspoň myslím :D Takže tu je ďalšia časť, pardon, že mi to tak trvalo. *Chloe I'll hope u enjoy it

Sedela som na húpacej sedačke, ktorá nepríjemne vŕzgala vždy keď som bola najvyššie. Vyberala som zrniečka z papay-i s pravým, nefalšovaným úsmevom. Bola som šťastná! Slastne som si zahrizla do oranžového božstva. Tá chuť ma natoľko ovládla, až som začala rozmýšlať, koľko by trvalo, kým by tu vyklíčil krík s papayami. 1 rok? 7? Možno viac, no to riziko by som podstúpila ak by tu bolo pole plné papay-í a máng. To sú proste najlepšie ovocia na svete. Keď som začala myšlienku zväčšovať tým, že som rozmýšlala nad polom mandlí potriasla som hlavou. Nad čím tu rozmýšlam? Musela som sa zasmiať. Môj úprimný smiech sa rozlieval po celej záhrade. Sedela som v tureckom sede a na sebe som mala iba spodné prádla na ktorom bol veľký bavlnený sveter. Potiahla som si rukávy tak, že som si v nich uveznila ruky. Z ničoho nič som si začala pohmkávať zalúbenú pesničku. Z pohmkávania vznikol spev. Spievala som jemne ako slnečné lúče opierajúce sa o pokojné more. Nežne ako jesenné listy vo vánku. Prestala som hneď ako som započula zvonček. Môj spev sa zasekol v hrdle a ja som sa načiahla po hrnček čaju. Ešte stále z neho stúpala para tepla. Vial z neho čerstvý harmanček. Na ráno po opice je najlepší. Napodiv ma vôbec nebolela hlava.

„Je vzadu“ počula som Dereka. Potom som videla cez sklenené dvere, ako uteká k Joshovi a niečo mu šepká. Josh spozornel a hneď sa postavil.

„Kde?“ Derekova odpoveď bol ukazovák namierený na mňa. Prižmúrila som oči snažiac sa uhádnuť, o čo im ide. Spoza rohu sa vynoril Liam. Mal na sebe supermanove tričko a čierne gate. S jeho červenými converskami sa približoval ku mne. Môj úsmev sa zväčšil, až sa mi zdalo, že to nieje možné. Jeho rozstrapatené vlasy sa podobali labutiemu hniezdu. Netrpezlivo sa ku mne náhlil. Náhlil sa nesmiernov rýchlosťou, prirovnala by som to k psychopatickým luďom jazdiacim na kolotočových autíčkach. Bez najmenšieho slovíčka sa nahol a vlepil mi bozk. Bolo to rýchle no aj to mi stačilo na pocit zdvíhajúcich sa motýlikov v mojom bruchu. Ich jemné zamatové krídla sa obtierali o moju kožu.

„Hmm, to bolo začo?“

„Chcel som to urobiť už od kedy som sa zobudil“ sadol si vedla mňa a zahltilo nás ticho. Nám to moc nevadilo, keďže sme mali svoj vlastný svet. Čerstvo vyrobený, takže sme nechceli riskovať napadnutie ale absolutné zničenie, toho krehkého prepojenia. Rekapitulovala som si včerajší večer. Môj úsmev ani omylom nezmizol z tváre. Hlavu som si položila na jeho hruď a jeho ruky si ma ovinuli. Jednou rukou mi škrabkal chrbát....

Niekoľko hodín dozadu:

Líšiacky sa na mňa usmial a pristúpil ešte o krok bližšie. 
Neverila som, že je medzi nami toľko miesta aby dokázal spraviť krok. Dotýkali sme sa nosmi. Jediný zdroj svetla bola kúpelňa. Svetlo doliehalo na nás a vytváralo tieň dvoch splívajúcich tiel. Vrhalo to jemné svetlo aj na jeho brucho. Neodolala som a pozrela som sa. Môj pohľad trval asi dlhšie ako som plánovala, pretože sa súhlasne a hlavne namyslene usmial.

„Už si konečne priznáš, že ma chceš?“

„A ty?“ spýtala som sa so zrakom zaklincovaným na jeho vypracovanom bruchu.

„Ja sa netajím tým, že po tebe túžim (zdvihol mi tvár na jeho úroveň svojou rukou) a ešte k tomu..“ nestihol mi nič vysvetliť. Vrhla som sa na jeho pery ako keby to bolo mango či papáya. Vášnivo som mu prešla jazykom po perách a moje ruky putovali do jeho vlasov. Do tejto chvíľe som si neuvedomila, koľko krát som rozmýšlala, fantazírovala nad touto chvíľou. Moje nohy vyskočili, vzlietli.. Ovinula som si ich o jeho boky. Hneď sa ujal vedenia a premiestnil na k posteli. Cestou asi nevládala a oprel ma o stenu nenarúšajúc náš náruživý bozk. V tú chvíľu mi bolo všetko jedno. Dokonca aj to, že majú zbúrať mangové pole! (Pôvodne som mala v pláne tam prísť a priviazať sa k nemu, no nevyšlo to. ) Zrejme mu alkohol zmenšil silu, pretože ma z posledných síl položil na posteľ. Jeho pery sa odpojili od mojich. Putovali všade! Najskôr krk, ramená bruško. Vrátil sa späť na pery. V tú sekundu nejaký ožratá pár vošiel do mojej izby. Zasvietili svetlo a odlepili sa na stotinu od seba. Hneď som sa posadila a vymýšlala únikový východ alebo aspoň výhovorku, prečo som bez trička a Liam tiež. On zostal pokojne na posteli sedieť. Podoprel si hlavu a zapozeral sa mi do očí. Prestala som riešiť všetko na čo som sa sústredila. Pohľad som mu opetovala.

„Ehm, pardon, nechceli sme rušiť“ neznámi pár sa uchcechtol a vyšli von z izby. Ani sme sa na nich nepozreli. Stále sme sa venovali naším očiam. Hypnotizovali sme sa navzájom, no musím priznať, že vyhrával. Kusla som si do pery, čím som spôsobila zkrat. Jeho oči sa odlepili os mojich a pozrel sa mi na pery. S ľahkou ironiou a vyčerpanosťou zakrútil hlavou. Posunul sa bližšie a dal mi pusu. Prisal sa mi na pery a čakal, či budem pokračovať. Ako som už raz hovorila nemám silu odolať veciam. Dokonca ani čipsom nie. Kamarátky sú mi svedkom! Bozkávali sme vášnivo, no jemne zároveň. Dravo, aj z dávkou neistoty. Neistota hneď opadala. Kusla som ho do pery, čo ho odštartovala. Pootvorla som ústa aby som mu ukázala, ako ho chcem. Ako ho lúbim. Áno, lúbim ho. Asi. Niesom z tých, čo si hneď myslia, že niekoho lúbia. Ja si počkám a uvidím, či to zo mňa opadne.  Odtiahla som sa a zapozerala sa na neho.

„Dobre, to bolo divné! Do riti! Čo teraz?“ Bolo dosť vidieť, že sa bojím toho, že by sme boli spolu. Zúfalo som sa snažila vymyslieť nejakú výhovorku, dôvod prečo by som ho odbila. Neúspešne. Sladko sa usmial.

„Vieš, čo je tvoj problém?“

„Že som ťa pobozkala, alebo že si  namyslený a ‚všemúdry‘?“ Zapol sa môj obranný mechanizmus.

„Nie.... To, že sa bojíš“

„Ja sa nebojím“

„Ale bojíš.“

„A koho? Nebodaj teba...“

„ Mňa nie, ale pocitu, ktorý by si mohla cítiť.“

„Ha, nejaký múdry zrazu si. Nesnaž sa vypotiť tu nejakú trapnú metaforu mysliac si, že sa tu rozlejem. Vidíš, tu je ten rozdiel. Ja z teba niesom na vetvy ako ostatné“

„Ale ty sa bojíš aj blizkosti“

„Nebojím“ ohradila som sa.

„Dokáž to“ vyzývavo sa usmial. Priblížila som sa k nemu tak, že sme dýchali ten istý vzduch. Nosy sa nám dotýkali. Telá sa nám prelínali. Nohy som mala rozkročené a medzi nimi bolo jeho telo.

„Stačí?“  pokrútil hlavou. Podopretá nohami som sa priblížila, až sme sa jemno dotýkali perami. Vlasy som mala všade.

„Teraz?“ môj hlas stratil všetku istotu. Pomaly som strácala istotu v hoci čom. Môj pohlad sa zmenil na neistý a hamblivý.

„Vidíš to? Bojíš sa. A to nehovorím o tom, keby som napríklad.... Položil ruky tvoj chrbát“ Tak ako povedal, tak aj urobil. Mierne vylakaná som sa odtiahla. Podoprel sa rukami a čakal. Potom mi to doplo. Zas? Vážne Cassie? Odsunula om sa od neho. V tom bolo počuť dupot nôh na schodoch. Opitý Nate sa rozkričal.

„Kde je môj pracovný partner? Jednorožec môj, kde si?“ V zmetku som sa zvrtla s úmyslom postaviť sa na zem. Nohy sa mi zamotala v prikrývke a vysypala sa na zem. V rýchlosti som sa postavila na nohy.

„Som v pohode“ rozhodne som povedala.

„To vidím“ nenápadne ironicky mi protirečil. Zasmial sa, no to ho prešlo, keď jeho tričko pristálo na jeho tvári. Schmatol si ho s rýchlo ho pretiahol cez hlavu. Podobne som spravila aj ja. Dvere sa rozleteli. Stál v nich Nate.

„Prosím, povedzte mi, že to nieje ďalšia súdna sieň!“ jeho oči sa rozžiarili, keď ma zbada.

„Vďaka bohu, mám ťa“ zatackal sa. Pribehla som k nemu a podoprela ho. Rukou ma jemne odtlači.

„Som v pohode“ pustila som ho a v tú chvíľu letel k zemi. So smiechom som sa nahla s nemu na zem.

„Očividne si.“ Čakal kým mu pomôžem.

„Prepáč, hovoríš mi niečo?“ Vec sa má tak, že náš Nate povedal iba zo pár krát slovo prosím.

Oduto odvrátil zrak. Prosebne sa pozrel na Liama. Zaostril zrak a spoznal ho.

„Liam, ty ma nezradíš. Zdvihni ma“ pery spojil v jednu čiaru a pokrútil hlavou. V tú chvíľu som si myslela, že sa na neho vrtnem.

„Prosím“ rezignovane pošepkal.

„Prosím? Prepáč, ale ja nič nepočujem. Liam ty niečo počuješ?“ pozrela som sa na neho.

„Nie“

„Prosím“ zavrčal Nate. Nechcelo sa mi ho týrať,tak som ho zdvihla. Posadila na sedačku oproti postele. Sadla som si na postel vedľa Liama a čakala čo vypotí Nate.

„Viete, čo sa stalo?“ Ani nečakal na našu odpoveď a pokračoval.

„Toby a nejaká iná baba...“ spravil dlhú tajomnú odmlku. Spôsobilo to napetie.

„Spolu robili osté veci“

„Aké?“ s neskrývaním nezáujmom som sa opýtala. To posledné, čo chcem teraz vedieť, je že čo robí chalan ktorý sa mi kedysi dávno lúbil. Dobre, dobre. Ešte včera sa mi lúbil, no to som ešte nebola s Liamom sama v izbe.

„Ukáž nám to“

„Bolo to trošku romantické a trošku dráždivé. Ona ležala takto (položil ma na posteľ a jednu nohu mi skrčil) a on bol takto. Poď sem Liam“ dotiahol ho ku mne a nastavil ho, ako to videl u Tobyho a tej druhej. Nate položil Liamovi ruku na moje boky a druhú mu dal za moje temeno. Hlavu mu dal tesne nad moju. Pozerali sme sa a čakali, ako nám ešte dodekoruje Nate. Zase ten pohlad! Tentokrát sa nenehám vyviesť z mieri. Opetovala som mu ešte urputnejší pohlad. Asi to zabralo, pretože sa nezbedne usmial a priblížil sa ešte bližšie bez Nateovho rozkazu.

„Nate, Liam podvádza“ zachichotala som sa. Nate prestal posúvať moju nohu do smerou a podišiel k nám z boku. Nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Liam, tvoja hlava má byť tu“ Posunul ju vyššie a o trošku ďalej“ Výťazoslávne som sa usmiala. Nate už asi skončil, pretože som necítila jeho ruky na nijakej časti môjho tela. Urobil pár krokov od posteli. Nahol hlavu do boku a zamýšlajúc pohmkával. Hodnotil situáciu.

„No ale vy vizerát lepšie ako oni“ nebadane som sa usmiala a vyviazla som z Liamovej blízkosti.

***

Nate odišiel a Liam za ním zatvoril dvere. Oprel sa o ne a zahladel sa na mňa. Po štvor nožky som sa doplazila na zem. Doplo mi, že tu asi ešte stále vládne gravitácia. Zavrhla som myšlienku o lietaní a postavila sa. Podišla som ku nemu. Chytil ma za boky a zvrtol si ma tak, že sme sa vymenili. Ja som bola opretá o stenu a Liam ma uväznil. Perami mi prešiel po pleciach. Len ten letmý dotyk mi stačil na zahmlenie mozgu. Prešiel ku krku, polka môjho mozgu už nepracovala ako by mala. Prešiel po brade, trištvrťka. Pery, celá! Zatvorila som oči a zaklonila hlavu. Vychutnávala som si jeho pery na mojich.

„Tak ako to bude ďalej? Budeme spolu, alebo budeme predstierať, že sanič nestalo?“ Zašepkal jeho chraplavým hlasom. Moja hlava nevedela vyprodukovať ani len jednu zmysluplnú vetu. Jediné na čo som sa zmohla bolo pokrútenie hlavou na súhlas.

„Takže sme spolu?“ mojou odpoveďou bol bozk.

„To mi úplne stačí“ povedal medzi bozkami, ktorými sme sa zahrňali. Ešte hodinu po tom sme len sedeli a rozprávali sa ako ďalej.

***

Prítomnosť:

„Nad čím rozmýšlaš?“ bezmyšlienkovite som zo seba vyhrkla.

„Nad veľa vecami, ty?“

„Nad včerajškom a nad mamou“

„Mamou? Myslíš tvojou pravou mamou?“ prkývla som a zamrvila som sa v jeho objatí. Položil si ma na nohy a otočil k sebe.

„Nemusím eo tom hovoriť. Povieš mi to keď budeš chcieť“ dal mi pusu na noštek.

„Čo máš s mojím nosom?“ neodpovedal iba mi naň dal ďalší bozk.

„Takže tajomstvo?“ prikývol a slastne sa naposledy prisal na moje pery.

„Už udem musieť ísť, bol som iba na skok, či si si niečo nerozmyslela“

„Ani za svet“ usmiala som sa. Začínam pochybovať, či mi niekedy zmizne o pier. Od včerajška sa usmiavam najúprimnejšie z môjho života.

„Tak zajtra vo Wore-landu“ usmial sa a otočil sa na odchod. Postavila som sa a pricupkala k dverám do domu. Prudko som ich otvorila a následovne som vybuchla do obrovského smiechu. Naskytol sa mi úžasný pohlad na oteckov. Tak som tušila, že budú odpočúvať. Ležali na zemi na sebe s pohármi pri uchu. Keď som prechádzala okolo, zakopla som o nich.

„Why?“ bolestivo sa schúlali na zemi. Otočila som sa a dramaticky som zodvihla ukazovák na nich.

„You know why“ vážne som zakričala. Otočila som sa, zo stola som si zobrala jablko s mojou poštou a vybehla do izby.