27. Maybe One Day

 Túto časť som už nedokázala druhýkrát prečítať a skontrolovať ju takže ak narazíte na nejakú nezmyselnú vetu alebo niečo podobné, proste to ignorujte :D Plánovala som, že túto časť napíšem spoločne s priebehom večierku no to si nechám na zajtra (snáď) ;)
*Charlotte*


"Okej, okej, okej," hovorila Abigail v sekundových intervaloch, zatiaľ čo na mňa hádzala oblečenie. Na moje prekvapenie teraz nevyhádzala polku skrine ako mala v obľube, ale iba pár rôznych kúskov. 

Po jednom som všetko poriadne obzerala. "Toto je moje," vykríkla som a krátke tyrkysové šaty si pritisla pevne k telu. Abigail odvrátila pohľad na mňa a po necelej minúte mračenia na mňa, pokývala hlavou. "Dobrý výber," zazubila sa a nenápadne pochválila samú seba. 

"Pfúúú," nahlas som si vydýchla. Síce je to všetko moje oblečenie no kúpila som si ho len vďaka Abigail preto si na neho robí rovnaké nároky ako ja.

Neobťažovala som sa zavretím sa v kúpeľni a šaty som si na seba v momente navliekla. Posledný centimeter zipsu na chrbte mi Abigail s ľahkosťou  zapla. Obzrela som sa do zrkadla a zatiaľ čo si Abigail obliekala kratučké čierne koktejlky, ktoré som ja na sebe v živote nemala. 

Postavila sa za mňa a s mojimi vlasmi mi húževnato mávala kade-tade. Skúšala každý možný účes no ja som už iba netrpezlivo čakala kedy povie svoju obľúbenú vet Necháme ich takto, len ich trochu viac natočím. Čakať som vôbec nemusela dlho, "Hmmm. Len ich mierne natočím a budú dokonalé," usmiala sa a naše pohľady sa stretli v zrkadle. Až vtedy som si všimla ako úchvatne jej tie šaty sedeli. Prudko som sa otočila a ústa som mala dokorán otvorené. "Abigail," viac som zo seba nedostala.

Pozorovala som ju ako sa ladne prechádza po izba a sýto čierne šaty, ktoré jej siahali iba do polku stehien, dolaďuje rovnako sýto-čiernymi topánkami na približne desať centimetrovom opätku. Vždy som obdivovala dievčatá, ktoré aj na takýchto opätkoch dokážu chodiť bez najmenšieho zakopnutia, narozdiel od nich ja zakopnem aj bez topánok o vec, ktorá tam ani nie je. Pred rokom som si zlomila ruku keď som spadla v prostriedku prázdnej obývačky.

Vysoké opätky jej ešte viac zdokonalili postavu, pri pohľade na ňu som sa cítila ako tá škaredšia kamarátka. Túto myšlienku som však hneď vyhodila z hlavy.

"Tieto k tomu budú dokonalé," pribehla ku mne Abigail a topánkami mi začala metať rovno pred nosom.

Bez pozretia som si ich obula a hneď ako som sa postavila som zabalancovala a spadla naspäť do postele.

"Ou," Abigail zo seba vydala neurčitý zvuk. Niečo medzi zľaknutím sa a zadržiavaním smiechu, no a presne tak nejak vyzeral aj jej pohľad na mňa,

Celou silou mi pomohla na nohy a keď som uvidela, že som rovnako vysoká ako ona s hrôzou som sa pozrela na nohy.

"Ty nie si kompletná," krútila som hlavou a vypliešťala oči. Na nohách som mala možno ešte vyššie topánky ako ona.

"Som zlatíčko. Len sa pozri ako vyzeráš," pomalým krokom sme sa presúvali ku zrkadlu. Abigail ma celú cestu pridržiavala, niežeby som to až tak nutne potrebovala no oprela som sa o ňu celou váhou a užívala si, že do chôdze nemusím zapojiť snáď ani jeden sval.

"Okej. Si génius. Spokojná?" zasmiala som sa a ešte stále s jej podporou som si obzerala svoj odraz v zrkadle.

Tyrkysové šaty s naberanou sukňou. Moje najobľúbenejšie, vždy som sa v nich cítila o niečo krajšia. Vďaka topánkam som síce nedokázala normálne stáť nato ešte chodiť bez cudzej pomoci no nohy vďaka nim vyzerali priam dokonalo. Otáčala som sa okolo svojej osi a pomaly si začala zvykať na výšku.

"Hmm, tu hore je akýsi viac koncentrovaný vzduch," tvárila som sa ako vedec a snažila sa znieť čo najserióznejšie. Abigailina reakcia bola iba, ruky v bok a zdvihnuté obočie až k línii vlasov.
"Lucas!" vykríkla som. Odhodila som topánky na zem a zbehla dole. Nikto som ho nenašla preto som prešla ku Jasonovi.
"Nestratili sme brata?" opatrne som sa opýtala zatiaľ čo Jason odsúval sedačku dozadu pre vytvorenie miesta.
Nevenoval mi ani najmenší pohľad," Ako správny starší brat," zastavil aby zdôzaznil význam vety. "Som Lucasa už dávno uložil." Po tejto informácií som sa rýchlo rozbehla naspäť za Abigail. Pred Lucasovi dverami som radšej zastavila a pohybovala sa ticho ako myška.

"Kolko je hodín," prvá vec, ktorú sa ma spýtala Abigail po tom čo som vtrhla dnu,  no plnú pozornosť venovala dokonalému nanášaniu make-upu.

"Za pol hodinu desať," povedala som bez jedinej emócií v hlase no v zápätí trhla späť pohľadom na oči. "Máme už iba pol hodinu?" srdce mi rýchlo bilo. Zrýchlilo ešte viac keď som uvidela, že táto informácia Abigail vôbec nezaujala.
Dlho nereagovala. No keď ucítila môj pohľad otočila sa a prekrútila očami. "Neboj sa zlato. Nikto normálny nepríde skôr ako o jedenástej," venovala mi iba krátky, sekundový pohľad.
"Každý kto žije to vie a som si istá, že ja aj tá vec v obývačke," ironicky spomenula Jasona, "sme pozvali iba správnych ľudí a nikto sa tu ešte hodinu a pol neobjaví."
Moje srdce sa v okamihu upokojilo a začala som sa sústrediť na maľovanie.
"Posledná kontrola," povedala Abigail zatiaľ čo sme spoločne robili pózy pred zrkadlom.
Ako posledné si Abigail stiahla dlhé, havranie vlasy no vysokého copu. Vyzerala naozaj nádherne. Ja som sa síce nalíčila ako obyčajne a vlasy neboli tiež nijakým prekvapením no aj tak som pôsobila inak. Tak, staršie.
"Stačí," zasmiala sa Abigail keď sa moje pózy začala vymykať kontrole. Pevne ma chytila za ruku a spoločne sme zišli dole.
Celý dom bol na nepoznanie. Nad nami sa vznášali héliom naplnené balóniky, všade kam ste sa pozreli boli fľaše s alkohol, rodinné fotky boli bezpečne schované spoločne so všetkým čo by sa akoukoľvek náhodou mohlo rozbiť a hlavne svetlá boli stlmené na najmenší stupeň.
"Tak to už hej," smial sa Jason. A jeho smiech dokonale ladil s hudbou, ktorú práve púšťal.
"Ja viem," buchol ho Jeydon. "Wow," Jeydon otvoril ústa dokorán a pozoroval nás celou cestou až ku nim. "To je moja sestra," buchol mu po hlave a tým zhodil čiapku, ktorá mu dokonale podtrhávala image. "A tamto druhé je len ešte neobjavený živočíšny druh," zaškeril sa na Abigail.
"Ehm," nasilu si odkašlala Abigail. "Idem do kuchyne. Neviem či je zdravé dýchať ten istý vzduch ako táto vec a v kuchyni budem vo väčšom bezpečí," povedala Abigail a jej zhnusená grimasa dokonale dokončila vetu.
"Vyzeráš úžasne Nathalie," povedal Jeydon a usmial sa na mňa. Mierne som ho ignorovala a pomalým a hlavne opatrným krokom som sa snažila dobehnúť Abigail.
"Moja sestra ty blbec," posledné čo Jason povedal predtým ako sa začali "biť".
Cestou do kuchyne som sa vďaka Jeydonovmu komplimentu naširoko usmievala. Lichotila mi to no nechcela som to. Nathan, Nathalie, hovorila som si do mysle. Tvoj dokonalý Nathan. 
Už som sa chystala zabočiť do kuchyne no v tom momente zazvonil zvonček.
"Cŕŕŕn," už ani tento prenikavý zvuk, obyčajne veľmi hlučného zvončeka tentokrát nedokázal prehlušiť hlasnú hudbu.
Začala som sa pohupovať do rytmu Keyna Westa a keď som medzi dverami uvidela Nathana hodila som sa mu okolo krku.
"Ahoj," povedala som potichu a letmo ho pobozkala.
"Môj balón," zamračil sa a prstom ukázal nad seba. Smerom k oblohe sa rútil zeleno-modrý balón.
"To som nebola ja," zasmiala som sa a pritiahla Nathana dnu.
"Pekné," zhodnotil okolie a v okamihu namieril zrak na mňa. "Dokonalé," objal ma okolo pása a privinul si ma ku sebe. Svoje pery silno pritisol k mojim.
"Nathalie," povedal nahlas Jason, ktorý stál rovno vedľa nás. "Jeydon ťa volá," dodal a ruky mal prekrížené.
"Mňa?" hlúpo som sa spýtala aj keď som vedela, že ma chce iba dostať preč od Nathana.
"Fajn," zodvihla som ruky a rýchlo sa ešte usmiala na Nathana. Odchádzala som od nich pomaly, z dôvodu, že som ich nechcela nechávať osamote a aj z preto lebo rýchlejšie to na týchto topánkach proste nešlo.
Keď som konečne vošla do obývačky rozvalila som sa na veľkú sedačku. Z haly som nepočula ani hlások a keď som naklonila hlavu uvidela som ako Jason stojí sám vedľa stolíka s telefónom. Divné, pomyslela som si. Myslela som, že sa zahĺbia do vážneho rozhovoru.
Z myšlienok ma vytrhol Jeydon, ktorý sa prudko hodil na sedačku vedľa mňa.
"Priateľ?" spýtal sa ma no pohľad venoval lampe pred sebou.
"Áno," usmiala som sa a ešte viac sa uvelebila do kresla.
"Dávaj si na Nathana pozor," povedal, venoval mi rýchli pohľad a potom bez ďalšieho slova rýchlo vyšiel von. Kým som na jeho vetu zareagovala bola som v izbe už sama. Čo proti nemu Jason a teraz očividne aj Jeydon majú? pýtala som sa samej seba. Sú divný.