10. časť

"Peyton! mali by sme zmiznúť!" Všetko mi dávalo zmysel. Ten úsmev, ktorý sa už viackrát snažil ukryť predo mnou. Bola som mu na smiech..
"You've got to be kiddin' me!" skríkla som. Chalan zamrzol pri kroku a otočil sa ku mne. V očiach v jednu sekundu zmizlo odhodlanie. Tento chlapec za chvíľu umrie, ak ma niekto nezastaví!! 

S plamienkami nenávisti v očiach som sa načiahla po tom debilovi.
"Héj, čo sa tu deje?" vošiel do deja Paytonov brat, keď som schmatla toho idiota...
"Nič (odsekla som), iba sa idem tuto s riaditeľom von porozprávať" Pozrel sa na mňa ako na úplného psychopata. Pri slove 'riaditeľ' som sa na neho nenávistne pozrela. Posotila som ho dopredu. Chlapec pekne pokračoval.
"Poslušný" skonštatovala som. Za sebou sme nechávali žiakov s otvorenými ústami a prilepenými očami na našich chrbtoch. Keďže som tu bola iba tri dni a netušila som, kde je východ, poslušne som kráčala za ním so snahou nepovedať niečo sarkastické. Vážne som si musela zakusnúť do jazyka.. Keď som už aj chcela niečo povedať, prehrala som si v hlave scénku ako by to dopadlo a poviem vám, ja si nikdy nepriznám porážku. Ak by sa ma spýtal, kde je východ, bola by som ticho a hrala sa na nadradenú. Kráčali sme dlhšiu dobu, až som začala uvažovať, či si zo mňa nerobí znova srandu. Zrazu sa pred nami objavili dvere. Strčil kľúč do dierky, pootočil ňou a my sme vošli dnu.
"Ehm, nevieš definíciu slova VON? Keď chceš, moja malá sesternica, mimochodom má 6 rokov, má taký malinký detský slovníček. Hodil by sa ti. Je vyrobený pre ľudí ako ty. Ľudí s mínusovým IQ!" jedovato som vypúšťala z úst urážky. Ja som ešte nevošla do jeho izby, zatiaľ čo on stál pred oknom, chrbtom ku mne a pozeral sa von. Pomaly sa triasol od zlosti. Ale čo..
"Kto ťa vychovával? Nevieš, že sa sluší vpustiť slečnu do izby pozvaním?" vôbec mi nešlo o pozvanie, len som sa chcela vykričať. Odrazil sa od parapety pri okne, prudko so otočil tvárou ku mne a troma prudkými krokmi ku mne podišiel. Bol asi tak meter odo mňa. Aký odvážny zrazu. 
"Čo máš za problém?" podišla som k nemu o pol metra bližšie.
"To sa ma vážne pýtaš?"chladne a hlavne šeptom som mu odpovedala. Hnevalo ma, že bol o hlavu vyšší ako ja. Pripadala som si ako nejaký Leprikon, ktorý sa snaží vyvyšovať pred jednorožcom.
"Chceš robiť scény na celú chodbu, alebo zavreš dvere? Ja som totižto vychovaný, že by sa nemalo kričať na spoločenských miestach, a ty? Si vychovaná?" pri tej otázke si odfrkol. Moja rovina očí bola na úrovni jeho pier, čo ma rozptylovalo. Nemo sa som na ne pozerala, na čo sa sebavedomo usmial. Zdvihla som pohľad do jeho očí. O nič lepšie. Boli úplne hnedé a také obrovské. Úšklabok mu nie a nie odísť z pier. Musím sa nejako zachrániť, ale o čom bola reč? Hlavu posunul nižšie, čiže sme sa dotýkali nosmi. Och idiot!
"Dobre, idem ale zatiaľ by si si mal očistiť so špáratkom zuby." zvraštila som čelo. Hrane somsa znechutene otočila a zavrela dvere.

"Už môžem kričať?"
"Preferoval by som aby si to nerobila, ale ženským mozgom nerozumiem ani po 18 rokoch"
"Ha, ha, ha.. Však teba omrzí usmievať sa" Oprela som sa o dvere a prepichovala ho pohľadom, kým on stál v strede izby.
"Pochybujem"
"Kto ti dal vlastne právo meniť sa na  riaditeľa a zosmieštňovať okolitých ludí?"
"Váu, netušil som, že Shawnové sú také," vyzdvihla do mu ukazovák tesno pred tvár.
"Nesnaž sa to dopovedať... Neodpovedal si mi!"
"Nehuč po mne! Proste som potreboval vedieť nejaké veci a ty si sa mi priplietla do cesty.."
"Ja som čo? Počúvaj ma sem, krpec.."
"Krpec?" skočil mi do reči. Od ignorovala som jeho poznámku a pokračovala.
"..povedz mi jeden dôvod, prečo si mi dal stupidný rozvrh inej triedy? Bolo to tak ťažké načiahnuť sa po správnom?"
"Riadite sa mal vrátiť každú chvíľu a ty si bola neuveriteľne otravná. Nejako som sa ťa musel zbaviť! Ale čo sa snažím vysvetliť to niekomu ako si ty? Prepáč, že nemám pre teba nejakú prezývku, ale nevedomých ľudí ako si ty je na svete tak málo, až pre ne ešte neexistuje pomenovanie." Každým jedným slovom urobil pidi krôčik smerom ku mne.
"Ty primitív, vsadím sa, že si mi dal aj zlú izbu.." Boli sme v štádiu, kedy sme so sebou chceôi tresknúť o stenu. Aspoň mu už zmizol ten prituplý úsmev.Boli sme pri sebe dosť blízko, keď niekto vtrhol do izby.
"Wyatt!" Bolo to dievča. Stále sa pozerajúc do mojich očí odpovedal.
"Áno Melanie?"
"Ups, nechcela som rušiť, ale už je asi 20 minút hodina" Stále sa na mňa pozeral. Ja teda prvá pohľadom neuhnem! Aj keby ma to oddialilo o 1000 rokov od smrti, neuhnem sa! Hneď ako som to dopovedala, dievča so zlým skrývaním smiechu stála pri dverách a Wyatt uhol pohľadom a pozrel sa na ňu. Ako môže niekto tak sprostý a primitívny mať také krásne meno? A potom na mňa zvýši len meno ako Chastity! Pfúú.
"Nerušíš, akurát som chcela utiecť od tohto primitíva" s vražedným úsmevom som do neho zúrivo strčila. Samozrejme, že moja zúrivosť sa rovná červíkovym svalom. (čiže mizivá) Posunul sa do zadu asi iba o milimeter. Otočila som sa mu chrbtom a so zodvihnutou hlavou a celá vystretá som prekročila prah izby toho idividua. Za sebou som len počula smiech a následne:
"Au, tak tam budem mať modrinu, silák." Prevrátila som očami a šla do riaditeľne spýtať sa, kde mám mať hodinu.

O 20 minút:

Jemne som zaklopala dvere, ktoré boli označované D202. Vážne tu nerozumiem číslovaniu. Chytila som kľúčku a pomaly otvorila dvere. Luke stál pred tabulou a pozeral na mňa.
"Slečne Chastity, už som si myslel, že neprídete.
"Pardon, bola som s riaditeľom." Jemne pokývol a mykol hlavou do zadu aby som si sadla. Postupne som prechádzala lavice, až som sa prepracovala až úplne dozadu. Zbadala som Hakeema, ktorému som hneď zakývala a pokračovala zaňho. V rade na pravo a na ľavo bolo . Sadla som si teda do strednej rady, vybrala si notes s perom a spokojne sa pozrela na strany aby som spoznala mojich susedov. Z jednej strany bolo dievča, ktoré som tu ešte nevidela a z druhej strany bol Paytom. Spoznala som ho vďaka havraním vlasom. Keď zachytil môj pohľad, jemne pozdvihol kútikmi a následne plecami. Celú hodinu som neho pozerala na tabuľu, kde sa každou chvíľkou objavovali nové a nové slová.

Keď zazvonilo, jemne ma myklo. Keď som zaostrila všimla som si stojaceho Luka vedľa mňa. Až po chvíľke som si uvedomila, že som v triede už iba ja.
"Ahoj, tak ako sa ti tu páči?"
"Zatiaľ sa to dá" s úsmevom som odpovedala.
"Vieš, kde je strecha?" jednoducho povedal. Čo má strecha spoločné s mojim pobytom na univerzite?
"Nie" na viac som sa nezmohla. Pero som si prehadzovala z ruky do ruky.
"Tak o 15 nájdi Hakeema a povedz, že nevieš kde je strecha on ťa tam zobere."
"Na čo by som mala chcieť ísť na strechu?"
"Aj tie najlepšie veci sa stanú, len ak podstúpiš riziko. A teraz sa pýtaj sama seba. Podstúpim to riziko?" po týchto slovách odišiel. Myslím si, že je to jasné. Keď sa môj život zmenil na šialený, prečo z neho neurobil ešte šialenejší?

 Po riadnom oddychu v mojej izbe som si iba zobrala sveter a šla zaklopať Hakeemovi na dvere. Síce som mala na sebe kraťase, ale aj ten sveter mi pomôže. Moja ruka sa už išla dotknúť studeného dreva, no Hakeem, akoby ho ovládla intuícia, otvorila dvere. Ruku som bezvládne pustila vedľa tela.
"Ahoj"
"Ahoj, chcela som sa ťa iba opýtať.. Nevieš ako sa dostanem na strechu?"
"Ty tiež?" jemno som prikývla. Ešte stále neviem o čo tu ide.
"Super! (úprimne sa usmial, až mu svietili jeho biele zúbky), ale prečo mám dojem, že nemáš poňatia o čo tu ide?"
"Dostal si ma" u úsmevom sa na neho pozrela. Ruky som si schovala do svetra a čakala, kým začne vysvetlovať. Z jeho izby, keďže ešte stále ich nezatvoril, sa šírili lúče svetla, ktoré osvetlovali jeho chrbát a blond hrivu uviazanú v dredoch.
"Takže, ide o to, že nás profesor Luke potrebuje. Vraj sa deje niečo divné, čím nás nechce zaťažovať, ale vraj máme schopnosti dosť výnimočného druhu, ktoré treba tajiť, ak nechceš aby si skončil niekde pohodený s prázdnymi otvorenými očami."
"Dobre, ale ja nemám nejakú špeciálnu schopnosť."
"Stavím sa, že si na prezentačne neukázala všetko, čo v tebe je. Mám pravdu?" prikývla som.
"Takže ani ty si neukázal všetko, čo vieš?"
"Presne tak."
"Ehm, ehm.."
"No?"
"Hakéém! To je všetko, čo mi povie? Aká je tvoja skutočná moc?" dychtivo som sa na neho pozrela, zatiaľ, čo som si robila drdol. Tyrkysové kúsky vlasov mi trčali na všetky strany.
"Už vieš, že viem narábať s ohňom. Lenže nevieš, že ja nie som jediný, koho viem podpáliť. Stačí mi ukázať fotku miesta, človeka, hocičoho. Dajme tomu, že mi ukážeš fotku domu v ktorom si bývala. Ak by som chcel, predstavím si ten objekt v hlave a donútim ho horieť.."
"Váu.." Po chvíľke ticha som sa znova ozvala.
"Hakeem?"
"Hm?" akurát sme kráčali po schodoch na to najvyššie poschodie.
"Keď na prezentačke spomínali moje priezvisko, povedal si mi.."
"Chast.. Ak chceš toto rozoberať,"
"Chcem!"
"..musíme si na to vyhradiť omnoho viac času. Tvoji rodičia zaplňujú asi tak 5 najdôležitejšiu udalosť aká sa kedy odohrala v okolí nášho sveta. Jediné, čo ti môžem povedať teraz je, že tvoja mama bola veľmi výnimočná."
 "Hakeem! (zvýskla som) Nemôžeš mi toto povedať a potom byť ticho!"
"Ja viem, a preto si to tak užívam" zasmial sa. Prstom som ho pichla do hrude. Otvoril jedny hnilé dvere, ktoré sa otvorili s vŕzganím. Hneď za nimi nasledovali nepriezvučné dvere. Usmiala som sa nad dômyselnosťou Luka.. Stáli tam dve baby a jeden chalan a za nimi stál Luke. Tie dve baby som už niekde videla.
"Čaute"
"Ahoj Hakeem" veselo ho odzdravili dievčatá.
"Toto je Chastity, Luke ju zobral k nám. Netuším, čo dokáže, ale musí byť dobrá, keď Luce nezobral.." Ruku, ktorú mal položenu na mojom chrbte mu teraz slúžilo ako poháňadlo. Jemne ma potlačil smerom k skupinke.
" Ahojte"
"Ahoj, som Autumn. Ako sa ti spalo?" Jasné! To sú tie dievčatá, ktoré ma zobudili na kamienku!
"Dobre a ďakujem za budíček.."
"Vy dve sa už očividne poznáte.. Ja som Julian"
"Chastity" opätovala som mu úsmev.
"Bethany" po zoznámení sa ozvala Bethany.
 "Hakeem, kedy dôjdu naši krásavci?"
 "Krásavci?" nedalo mi to.
"No jasné (zachichotala sa),  aha, už idú" Pomaly som sa otočila. Z dverí vychádzali dvaja chalani, ktorý sa o dušu na niečom smiali.


"Čo tu ten robí?" skríkla som docela hystericky. Wyatt a Peyton k nám dokráčali.
"Ešte si si neostrihala drápky?" ironicky sa opýtal, čím ma vytočil väčšmi.
"Neboj sa, tiež som nebol nadchnutý tým, že ťa chcú k nám pridať. Osobne si myslím, že na to nemáš"
"Lebo ja sa chystám oslavovať, že?" ironicky som sa na neho pozrela. Zrazu sa ozval Hakeem.
"Ták a kráľovná ironie je späť.." obaja sme ho odignorovali a pokračovali v hašterení.
"V pohode, ja nikoho neodcudzujem. Ak chceš oslavu, tak si ju sprav. Ver mi, nečudujem sa ti."
Neveriacky som sa na neho pozrela. Prekrížila som si ruky ma prsiach a otočila sa mu chrbtom.
"Toto nemôže výjsť." ticho som skonštatovala. Toto bude ešte zaujímavé...