40. Maybe One Day

 Ahojte :) Tak máme tu ďalšiu časť :D Snáď sa vám bude páčiť a sľubujem, že sa pokúsim pridávať nové časti častejšie :) A tak odveci... videli ste film Nedoktnuteľní? Odporúčam, už veľmi dlho som sa takto úžasne na filme nenasmiala ;)
*Charlotte*

Celou ulicou sa rozlieval nepretržitý zvuk klaksóna. "Pohni si!" hystericky kričal Jason.

"Bežím." Bezstarostne som zavrela dvere. Jason stiahol okienko a párkrát ešte zatrúbil. "Pomalšie to nejde?"

Nenápadne som sa usmiala, tak aby si to Jason nevšimol. Nohy som začala klásť tesne pred seba, občas som zastavila aby som si zaviazala už aj tak zaviazané šnúrky, alebo sa bezdôvodne poprehrabovala v taške. Jasne som počula ako sa Jason za volantom mrví a škrípe zubami."Ou, asi som si niečo zabudla v izbe."

"Stačí," vyletel z auta, pribehol ku mne a z ľahkosťou si ma prehodil cez plece. Hodil ma na miesto spolujazdca a sám rýchlo nastúpil. Bleskovo si cez seba upevnil bezpečnostný pás. Volantom začal prudko krútiť smerom doprava. Len čo vycúval z príjazdovej cesty, nohu nespustil z plynového pedálu.

"Spomaľ!" Srdce sa mi rozbúchalo, nechty som zarývala do sedadla.

"Ani náhodou. Zdržovala si, tak si teraz uži jazdu smrti." Samovražedné iskričky v jeho očiach mi poriadne zvyšovali tep.

"Nie si normálny."

"Prestaň, radšej mi podaj tú esej," hlavou naznačil smer na zadné sedadlo.

"Nič ti nepodám. Sústreď sa na cestu," prikázala som mu.

"Fajn." Jednou rukou začal hmatať po zadných sedadlách. V sekunde som mu ju stisla pevne za zápästie, "Ruky na volant!" Otočila som sa, odhodila na zem pár učebníc a zobrala esej.

"Prvú hodinu musím..."

"Chápem. Musíš to odprezentovať a ako ťa poznám, radšej si niekomu zaplatiť aby ju spravil za teba, a teraz po mne chceš aby som ti ju prečítala a..."

"Máš pravdu," skočil mi do reči.

"Ja viem," mykla som plecom.

"Prosím." Konečne trochu spomalil a smutne zaklipkal očami. Nahlas som vzdychla. Nalistovala som prvú stranu a začala, "Ehm...ehm...," prešla som pár riadkov, občas preskočila nejaký odstavec, no po čase začal môj hlas naberať, kvôli upchanému nosu, veľmi komické zafarbenie. "Kde sú tie kapesníky?" Veci v taške som neľútostne prehadzovala zo strany na stranu.

"Chrípka?"

"Nie vieš, tvoja esej ma iba tak veľmi dojala."

Zvyšok cesty som strávila smrkaním, kašlaním a nezrozumiteľným mrmlaním.

"Ďakujem za pomoc," ironicky poznamenal Jason. Zaparkoval na parkovisku pred školou a s kyslým úsmevom zodvihol obočie. "Takto chceš ísť do školy?"

"Obyčajná chrípka. Na to sa neumiera," prevrátila som očami. Bolo mi síce zle a najradšej by som sa schovala do postele so šálkou malinového čaju (♥), no potrebujem vedieť ako dnes Jeydon dopadne.

"Myslel som, či tam chceš ísť takto," ukázal na moju tvár. S tašky som vybrala zrkadielko a precízne prezerala každý detail svojej tváre. "Veď vyzerám úplne rovnako ako inokedy."

"Ja viem."

Zovrela som pery, pomaly odložila zrkadielko do malej kapsičky a pomaly ju zapla. Tvár som natočila ku slnku. Aj bez pohľadu na Jasona som vedela, že sa radostne uškŕňa.

"Si idiot," zrak som upriamila do jeho očí. "Si idiot, ktorý za dvadsať minút prezentuje...," skôr ako som stihla dopovedať, Jason vyletel z auta a esej si tlačil k hrudi.

"Som úžasná," uspokojivo som zodvihla kútiky úst.

...

"Z dovolením. Prepáčte. Uhni!" horko-ťažko som sa predierala ku svojej skrinke, ktorú blokovalo stádo dievčat. "Óóó," zborovo niekoho obdivovali.

"Prišla si ma poľutovať?" Nathan sa opieral o moju skrinku, na tvári mal okrem výrazného monoklu aj slizký, no stále smutný úsmev. Svoj zúbožený výraz podtrhol mierne rozstrapatenými vlasmi a pohľadom malého, strateného šteniatka.

V ruke som pevne zovrela kľúče, "Rada by som sa dostala ku svojej skrinke," povedala som s tichou zúrivosťou v hlase.

"Aj ja by som rád," chytil jedno z obdivujúcich dievčat za zadok a pobozkal ju. Počas bozku otvoril oči a pozrel sa mi priamo do očí.

Mala som chuť otočiť sa a odísť, no tým by som nechala Nathana vyhrať. Vykročila som ku skrinke a prudko ju otvorila. S kamennou tvárou som vybrala učebnice a zabuchla som dvierka. Ten rachot bolo počuť na celej chodbe. Otočila som sa na Nathana, ktorého nepríjemný pohľad ma sledoval každú sekundu. Snažila som sa rýchlo vymyslieť dobrú uštipačnú poznámku, no hlavu som mala úplne prázdnu. Tašku som si prehodila cez rameno a pevne zovierala popruh. Jediné na čo som myslela bolo držať hlavu pekne vysoko.

"Aspoň mi popraj šťastie." Jeho veta ma zastavila, ale neotočila som sa. Keď si bol istý, že ho počúvam, pokračoval. "O desiatej mám menšie stretnutie s riaditeľom a tým tvojim kamarátom." V okamihu sa mi do očí nahrnuli slzy, preto som rýchlo pokračovala v ceste.

Vkĺzla som do triedy a sadla si do lavice v rohu.

Celú hodinu som pozerala von oknom a okolie vôbec nevnímala. Dokonca ani zvonenie na koniec hodiny som nepočula.

"Nathalie?" Späť na zem ma priviedol až hlas profesorky Donowanovej. "Potrebuješ s niečím pomôcť?"

Odsunula som sa od lavice tak prudko až som stoličku zhodila na zem. Zhlboka som sa nadýchla, zasunula stoličku namiesto, ospravedlňujúco som sa usmiala na profesorku a vybehla s triedy.

Na ďalšiu hodinu som stihla pribehnúť až po profesorke Heistingsovej, ktorá ma ako zvyčajne obdarovala vražedným pohľadom. Sadla som si na obvyklé miesto a sústredene sledovala hodiny. Za desať minút bude v riaditeľne Jeydon a ja proste potrebujem hneď vedieť ako dopadne!

Zamrvila som sa na mieste, jednou rukou som si podoprela hlavu a započúvala sa do monológu profesorky. "Celá populárna kultúra je vulgárna a priam urážlivá." Jej rozhorčovanie mi okrem zvyčajného pobavenie, vnuklo skvelý nápad.

"Nechcem aby to vyznelo zle, no...," pod lavicou som si stisla kolená aby som si dodala odvahu,"...každý vo vašom veku je s dnešnou hudbou, alebo aj celou kultúrou nespokojný a nevie ju pochopiť." Nasilu som sa usmiala no žalúdok som mala úplne scvrknutý.  Nikdy som sa takto so žiadnym profesorom nerozprávala a už rozhodne nie s psychopatickou Heistingsovou. Ak ju ale niečim urazím, pošle ma do riaditeľne, tam kde bude za päť minút Jeydon. 

"Prepáčte slečna Parkstonová, asi som vás nepochopila správne."

"To ma vôbec neprekvapuje. Vo vašom veku sa znižuje počet aj výkonnosť mozgových buniek."

Na čele jej začala navierať žila. "Prepáčte?" v hlase bolo znieť zjavné zaskočenie.

"Odpúšťa sa." usmiala som sa najnevinnejšie ako som len vedela. Všetci okolo mňa mohli vybuchnúť od potláčania smiechu, rovnako ako profesorka Heistingsová , ktorá od potlačeného hnevu celá ofialovela. Okej Nathalie, Teraz to už iba správne zakončiť.

"Máte, dúfam nejakých príbuzných, ktorí sa o vás starajú. Nerada by som vás budúci rok videla v domove dôchodcov."

"A dosť!" Oboma rukami tresla do stolu. Okolo mňa sa rozlieval hlasný smiech mojich spolužiakov.

"Ticho!" Očami prešla po celej triede, no vzápätí pohľadom prebodla mňa. "Slečna Parkstonová, myslím, že vás pán Wayne s radosťou uvidí."

Otvorila som ústa, aby som vyzerala aspoň trochu prekvapene. Navonok som sa snažila pôsobiť naštvane, no presne tohto som chcela docieliť.

Do riaditeľne som doslova bežala. Papierik od profesorky som hodila sekretárke, pani McColeovej a ďalej sa náhlila ku dverám.

"Riaditeľ, pán Wayne je momentálne zaneprázdnený. Prosím sadnite si a počkajte," strojene sa usmiala. Sekretárka, pani McColeová, žena v stredných rokoch, s mliečnou pleťou, vlasmi vždy v dokonalom drdole preplietanom pramienkami šedín, hovorí na verejnú strednú školu až príliš uhladene. 

Sadla som si do veľkého kresla, rovná ako pravítko. "Viete s kým sa teraz riaditeľ Wayne rozpráva?"

"V kancelárií je práve s dvoma chlapcami. S jedným prišli aj rodičia," rýchlo odpovedala, urovnala pár papierov do úhľadnej kôpky a spojila ich spinkou.

"Viete koho rodičia?"

"Myslím, že táto informácia spadá pod osobné údaje."

Prekrútila som očami a ďalej sa radšej nepýtala. Čas som si krátila nervóznym hojdaním, ktoré privádzalo pani McColeovú do šialenstva, ale ja som neprestala pokým sa konečne neotvorili dvere. Po nekonečných desiatich minútach z dverí vyšiel Nathan, hneď po ňom Jeydon a nakoniec úspešne pôsobiaci pár. Pán Wayne ostal stáť medzi dverami zatiaľ čo rozoberal pár posledných vecí s určite Nathanovými rodičmi. Jeydon s Nathanom si medzi sebou vymieňali pohľady plné nenáviste.  Nakoniec si všetci nútene potriasli rukami.

"Tak ďakujem za váš čas," rozlúčil sa.

"Pane," zastavila ho sekretárka, skôr ako stihol zavrieť dvere. "Máte tu slečnu...," pozrela sa do papiera,"...Parkstonovú."

Až vtedy si všetci všimli, že stojím v rohu miestnosti.

"Nathalie?" Riaditeľ spoločne s Jeydonom a Nathanom vyzerali viac ako prekvapene. Opatrne som zodvihla oči na Jeydona, no len natoľko aby si to nikto nevšimol.

"Ty máš problém?" zasmial sa Nathan. "To sa mi páči."

"Ty poď s nami." otec ho buchol do ramena a odstrkal až ku schodom.

"Poď so mnou," pán Wayne otvoril dvere do svojej kancelárie, jednou rukou ma jemne chytil za chrbát. Jeydon na mňa po celú dobu nechápavo hľadel.

Dvere sa za mnou zavreli. Pár minút som počúvala zdesenie a prekvapenie riaditeľa ako ani vo sne nečakal, že ma tu uvidí a v zápätí som ja ľutovala všetko čo som profesorke Heistingsovej povedala a keď som po stí krát sľúbila, že sa to nebude opakovať, dovolil mi odísť. 

Riaditeľňa sa nachádzala na prízemí, blízko telocvične. Celá chodba bola vlhká, čo mi spôsobilo bolesť hlavy. "Super," zamrmlala som si potichu. Zbytočne som si znepriatelila najprísnejšiu profesorku a nemala som ani šancu porozprávať sa s Jeydonom.

Do konca hodiny zostávala najviac sedem minút, no ja som nemala v úmysle vrátiť sa naspäť na hodinu. Nohami som šúchala po dlážke, akoby som ani nezdvíhala nohy. Zabočila som do dievčenských šatní, postavila sa pred úmyvadlo a ľadovou vodou si opláchla tvár. Zodvihla som hlavu a pozrela do zrkadla. "Čo si tam robila?" v odraze zrkadla som uvidela Jeydona, stáť presne za mnou. Jeho náhle zjavenie ma poriadne vyľakalo. "Toto sú dievčenské šatne," Jeydon iba prevrátil očami a prešiel bližšie ku mne. Pohladil ma po líci a nežne pobozkal. "Čo si robila v riaditeľne?"

Na chvíľu som sa zamyslela, "Nič," usmiala som sa. "Nepýtaj sa prosím."

"Počul som čo si povedala profesorke Heistingsovej."

"Ako to vieš?" Zaskočilo ma, že vie, čo som pred necelou pol hodinou povedala profesorke.

"Dostal som esemesku. Nechcem ťa v takomto správaní podporovať," pousmial sa, "Ale si geniálna."

"Som mŕtva," pokrútila som hlavou. "Tak ako si dopadol?"

Jeydon sa krásne usmial a tuho ma zovrel v náručí. "Naozaj dobre. Nathanovi rodičia už mali dosť...," zastavil sa,"...celého Nathana, takže si všetko zlízne on a mne dal pán Wayne poslednú šancu. Takže teraz už iba zmaturovať a...,"

Dvere za nami sa otvorili a smerom k nám smerovali niekoho hlasné kroky. Schmatla som Jeydona za tričko a rýchlo ho vtiahla do jednej z kabínok za nami. Keď som za sebou zavrela dvere, kroky na chvíľu stíchli.

"Pššt," dlaňou som mu prikryla ústa.

Pootvorila som dvere a snažila sa zazrieť dievča no bola mimo môjho zorného pola.

Už aj tak v tesnom priestore kabínky, zaberala menšia stolička skoro polku miesta a spoločne s Jeydonom sme boli od seba vzdialený len zopár milimetrov. Snažili sme sa byť ticho a hlavne sa nesmiať, no dievča nám to svojim falošným a hlasným spevom vôbec neuľahčovalo. Keď sme konečne započuli prúd tečúcej vody, začali sme znovu pravidelne dýchať. Spustila som plecia a cez malú medzierku medzi dverami skontrolovala okolie. "Dobre, najskôr vyjdi ty a za pár minút pôjdem von ja," potichu som mu vysvetľovala plán.

"Mne sa, ale nikam ísť nechce," pritiahol si ma tesne ku sebe.

"Toto nesmieme," zašepkala som, no keďže som mu rukami prechádzala po hrudi, slová stratili všetok význam. Po pár bozkoch sa mi podarilo odtiahnuť sa, "Musím ísť."

"Nie."

"Musím," kusla som si do pery. "A idem ako prvá," ruku som položila na dvere, "Prosím nezabudni prísť načas na hodinu a skús aj počúvať," usmiala som sa, "Posledná šanca." Rýchlo som ho ešte pobozkala.

Vybehla som po chodoch a nenápadne prešla ku skrinke.

"Toto si jej naozaj povedala?" pribehla ku mne Abby s iskričkami nádeje, ligotajúcimi sa jej v očiach. "Prosím, prosím, povedz, že si jej to naozaj povedala. Prosím."

"Čo presne myslíš," nadvihla som obočie a zasmiala sa.

"Ááá, nemôžem uveriť, že som to nevidela," smutne odula spodnú peru.

"Hmmm," pokrútila som hlavou. Abigail ma ešte ďalej obdivovala a smiala, no jej slová v mojej hlave úplne strácali logiku. Polovica môjho mozgu sa snažila vnímať, čo Abby hovorí, ale tá druhá blúdila niekde ďaleko, niekde ďaleko s Jeydonom.