44. Maybe One Day

Tak máme tu posledné  dni prázdnin a aj ďalšiu časť :) snáď sa vám bude páčiť, ja si ju tu nejdem kritizovať, no...:D
*Charlotte*

Ráno som opatrne rozlepila unavené oči a bosými nohami stúpila na chladnú dlážku. Telom mi v okamihu prebehli zimomriavky. Cez okno prefukoval studený vietor a izbu každou sekundou viac a viac ochladzoval. Rýchlo som ho zavrela a cez Lucasa, ktorý za noc obsadil celú moju posteľ som prehodila ešte jednu deku. Dnes som vstala skoro o hodinu skorej ako obyčajne, preto som sa nikam nemusela náhliť. Zamkla som sa do kúpeľne a pol hodinu po sebe nechala stekať prúd horúcej vody. Zabalila som sa do uteráku a stúpila pred zrkadlo. Na tvári som mala okrem kvapôčok vody aj slzy. Červené oči som mala olemované výraznými kruhmi pod očami. Len jedna prebdená noc a takto ma zničí, pomyslela som si. Vošla som naspäť do izby kde Lucas ešte pravidelne vydychoval. Na mokrom tele ma zamrazil studený vzduch. Na nohy som si rýchlo natiahla úzke, krémové nohavice, cez hlavu prehodila tielko a naň ešte veľkú  tmavomodrú mikinu.

Cestou dolu po schodoch ma na srdci ťažilo ticho okolo mňa. V takúto chvíľu by sa mal celým domom rozliehať Jasonov smiech alebo podobne, teraz však len sedí za stolom, chrbát má až príliš ohnutý a s kamennou tvárou prehadzuje cereálie z jednej strany misky na druhú.

Bez slov som jemne objala mamu aj otca a sadla si vedľa Jasona. V momente si svoju stoličku odsunul ďalej odo mňa. Síce sa odsunul iba o necelý centimeter, no aj to stačilo na to aby sa mi do očí nahrnuli slzy. Mala som chuť pustiť sa do neho a vykričať si na neho hlas za to ako sa ku mne správa, ale našťastie som si do úst stihla natlačiť veľký kus manga. Všetky pocity som v sebe potlačila. Nemohla som sa na Jasona hnevať, na takéto správanie ma absolútny nárok. Radšej som teda iba potichu sedela vedľa neho a pre istotu sa ani moc nehýbala.

"Mám vás dnes odviesť do školy?“ Otec si sadol oproti nám so šálkou horúcej kávy. V jeho očiach som voči mne uvidela výčitky, za tajenie môjho vzťahu, no bola som si viac ako istá, že to nikdy nepovie nahlas. Ak by totiž dal najavo, že súhlasí s Jasonom, všetko by sa iba zhoršilo. Ja som mu za to bola v duchu nesmierne vďačná.

Jason si otázku nevšímal a do úst si dal ďalšiu plnú lyžicu cereálií. Mama sa oprela o linku a spolu z otcom si vymenili veľa vravné pohľady.

Rozhodla som sa, že budem prvá kto preruší ticho. "Ja sa radšej prejdem,“ strojene som sa usmiala. "Dnes  je na prechádzku vhodné počasie,“ nasilu som sa zasmiala. Pozrela som sa von oknom, tam kam smerovali pohľady ostatných. Obloha mala neprirodzenú tmavomodrú farbu, vetvy stromov sa pod prudkým vetrom ohýbali a vzduchom leteli vrecúška, letáky či podobné veci.

Predstavila som si ako toto počasie bude pokračovať. Najneskôr do desiatich minút sa určite spustí silná búrka. Hlboko v duši som dúfala, že sa nado mnou Jason uľútostní a sám navrhne aby nás oboch otec do školy zviezol. Keď odložil lyžičku a pozrel sa na mňa verila som, že tak aj spraví, "Máš pravdu. Dnes je pre teba dokonalé počasie aby si šla pešo,“ kútiky úst na sekundu skrútil nahor no vzápätí jeho tvár znovu skamenela.  

Kruté..., zakričala som si v hlave. Usmiala som sa, skrčila nos a prižmúrila oči. ...ak mu, ale vidieť ma trpieť, pomôže prijať môj vzťah s Jeydonom a možno aj odpustiť mi..., znovu som pozrela do okna. Výzva prijatá.

Zvyšné jedlo som nechala na tanieri a bežala do izby. Make-up by bol teraz viac než nepotrebný preto som si len cez plece prehodila tašku, na nohy si obula gumáky a odhodlane zbehla ku vchodovým dverám. V ruke som už držala kľučku, keď ma zastavil otec. "Naozaj sa nechystáš ísť do školy pešo, však?“ nadvihol obočie a zasmial sa.

Kľučku som chytila pevnejšie a otvorila dvere. V momente ma ovalil prudký a chladný vietor a všetky vlasy mi šľahli do tváre. Vietor zasiahol aj moje oči, ktoré sa okamžite zaplnili štipľavými slzami. Otočila som hlavu, "Bez problémov.“ Zavrela som dvere.

Na hlavu som si nasadila kapucňu, ktorú však vietor neustále zhadzoval. Vietor mi celú dobu fúkal do tváre a chôdza bola čím ďalej tým komplikovanejšie. Keď som si už ani nemyslela, že by to mohlo byť horšie, z neba začali padať prvé kvapky. Jedna mi zasiahla nos, hlavu som zaklonila nahor a vtedy sa spustil lejak. Tvár som mala v sekunde mokrú, rovnako ako zvyšok tela. Chcela som sa rozbehnúť no vietor ma vždy zastavil.  Bez problémov, opakovala som si v hlave.

Po dvadsiatich minútach utrpenia som konečne vošla do školy. Cestou ku skrinke som za sebou nechávala mokrú stopu. Hlavu som držala vzpriamenú  a ignorovala dusivý smiech všetkých okolo mňa. Otvorila som skrinku a vyhla sa pohľadu do zrkadla.

"Robíš si zo mňa srandu?“  Abigail sa mi zasmiala rovno do ucha. Prehodil som si jeden mokrý prameň vlasov dozadu a otočila sa na ňu.

"Zdá sa ti, že sa smejem?!“ zasyčala som na ňu. Tašku som hodila do skrinky, a zamkla ju.

Abigailin smiech neutíchol ani na sekundu.

"Pomôž mi,“ povedala som s odutou spodnou perou. Abby ma chytila pevne za zápästie a bežala so mnou na záchody.

"Všetci von!“ Jej krik bolo počuť ešte aj na chodbu. Všetky dievčatá si nahádzali svoje lesky na pery, púdre a podobne, do taštičiek a s pohľadom sklopeným do zeme vošli na chodbu.

Len čo vyšlo aj posledné dievča, Abby  pred dvere postavila veľký kôš. Do rúk si nabrala čo najviac papierových  vreckoviek a začala mi nimi utierať tvár. Na oči mi naniesla trochu špirály a viac som jej už nedovolila. Vlasy mi už pomaly uschli, spojila som pery aby som rovnomerne rozotrela lesk na pery a strčila ho do zadného vačku.

"Ďakujem,“ usmiala som sa na ňu, zatiaľ čo si sama upravovala make-up.

Úsmev opätovala môjmu odrazu v zrkadle. "V pohode. Musíš predsa kvôli Jeydonovi vyzerať dobre,“ jemne ma buchla lakťom.

Očividne si to náramne užívala. Prehrabla si vlasy a vážne sa na mňa pozrela. "Kedy to chceš povedať Jasonovi?“

Kusla som si do spodnej pery, "Včera mu to Jeydon povedal.“

"A čo Jason?“ vypleštila na mňa oči.

"No...,“ prižmúrila som oči. „Nezabil Jeydona ani seba a ráno dokonca jedol. To je všetko čo si zatiaľ môžem priať,“ nútene som sa zasmiala.

"Hej, po chvíli to bude v pohode,“ Abigail to povedala naozaj rozhodne. A vďaka tónu jej hlasu mi spadol ďalší kameň zo srdca.

...

"Takto verejne?“ zasmial sa Jeydon. Len čo som ho cez štvrtú prestávku uvidela na chodbe, a hneď po tom ako som si uvedomila, že to už nemusím tajiť, hodila som sa mu okolo krku. Pobozkala som ho možno až príliš vášnivo, no v tú chvíľu som to nevnímala.

Kusla som si do vnútornej strany líca. "Fajn.“ Dala som mu ešte jednu malú pusu na ústa a hneď sa odtiahla. Chytil ma za ruku a spoločne sme si preplietli prsty. Užívala som si každý jeden krok, a nenávidela sa za to, že sa túto chvíľu práve chystám pokaziť. "Hovoril si s Jasonom?“

"Nie,“ okamžite odpovedal. "Musím mu dať aspoň jeden deň na ukľudnenie,“ pozrel sa na mňa a venoval mi vrúcny úsmev. "Neboj sa. Ak prežil tvoj vzťah s Nathanom z tohto bude mať ešte radosť.“
Len čo to dopovedal vytrhla som svoju ruku z tej jeho. "To už v živote nespomínaj,“ snažila som sa tváriť urazene no cez smiech mi to nešlo.

"Stále nechápem ako si s ním mohla...,“ ďalej podpichoval.

"Prestaň!“ pichla som mu do hrude. "Táto časť mojej temnej minulosti je už za mnou,“ zašepkala som s vražedným tónom.

"To som rád,“ chytil ma okolo pása a pritiahol si ma ku sebe. Chystal sa mi dať pusu a aj ja som sa ku nemu pomaly približovala, no za trest som milimeter pred ním zastavila a urobila krok dozadu. "Nie takto verejne,“ pokrútila som hlavou.

...

Cestou domov som šla takisto pešo, no počasie so mnou tentoraz spolupracovalo. Zamračené,  no na dážď to už nevyzeralo, občas zafúkalo a ak by ma jeden idiot v aute, ktorý okolo mňa prechádzal príliš rýchlo neoblial vodou z kaluže, bolo by to dokonalé.

S jednou stranou tela mokrou, som nahnevane buchla dverami.

"A on jej to nakoniec povedal.“ S obývačky sa niesol smiech a Jasonove vtipné historky z dňa. V mokrých gumákoch som prebehla do obývačky a úsmevom som zastavila medzi dverami.  Úprimný úsmev mi zmizol z tváre rovnako rýchlo ako sa na nej objavil. Len čo si ma Jason všimol stíchol, vstal a bez pohľadu na mňa odišiel z izby. Po celú dobu som ho pozorovala so zvraštenou tvárou. Pochopenie, ktoré som pre jeho správanie mala bolo v sekunde preč a hnev, ktorý som potláčala sa začal znásobovať. "Ako dlho ma chceš takto ignorovať?“ zakričala som na neho. Jason zastavil v polke schodoch no neotočil sa. Stála som na prvom schode a opierala sa o stenu aby som zamaskovala trasúce sa ruky. Len čo stúpil na ďalší schod, zakričala som znovu. "Nemôžeme sa proste porozprávať?“

Videla som ako Jason stisol päste a vzápätí zase uvoľnil. "A o čom?“ povedal potichu.

Pri počutí jeho hlasu som získala potrebnú odvahu. Prišla som až ku nemu, "Si môj starší brat a to, že sa so mnou nerozprávaš mi trhá srdce.“
Čakala som, že niečo povie no priestor znovu prenechal mne. "Ty vieš, že Jeydon je skvelý chlapec, poznáš ho lepšie ako ktokoľvek z nás a ja ho mám naozaj veľmi rada, no teba mám rada tiež,“ v očiach ma začali páliť slzy, no ani jednej som nedovolila aby pretiekla cez okraj. "Mrzí ma, že som ti to tajila. Ver mi, že toho nesmierne ľutujem.“

Jasonove plecia očividne klesli nižšie, už nebol v takom kŕči. Pozrel sa na mňa, "Si moja malá sestrička,“ nahlas prehltol. "Jeydon je môj najlepší kamarát. Neviem ako by som reagoval keby ste mi to povedali hneď na začiatku, no viem to, že potrebujem čas.“
V jeho očiach som konečne nevidela len chlad ale aj niečo vrúcnejšie. Objal ma. Ja som sa ho chytila tak pevne až nemohol dýchať. Hlavu som mu zaborila do ramena a slzy nechala pomaly stekať po lícach.

"Nehovorím, že sa na teba alebo na neho už neskutočne nehnevám a ešte nejaký čas potrvá kým túto situáciu pochopím no mám ťa rád Nathalie, si moja malá sestra,“ pozrel sa mi do očí. "Malá,“ dôrazne zopakoval.

"Ak ti s tým chápaním...,“zasmiala som sa."...môžem nejako pomôcť.“

"Nejakú dobu vás nemusím vidieť spolu, teda hlavne držať sa za ruky alebo,“ silno zavrel oči, "niečo podobné.“

"Myslíš, bozkávať sa.“

"Nathalie!“ vypleštil oči a dokorán otvoril ústa.

"Prepáč,“ úprimne som zasmiala a znovu ho silno objala.

Dlaňou si utrel čelo a pokrútil hlavou, "Ty si proste...“

"Nemusíš to dopovedať,“ prerušila som ho.

"Dobre,“ pousmial sa. "Musím ísť do,“ ukázal na dvere do svojej izby.

"Samozrejme,“ okamžite som ho pustila a dokonca mierne postrčila smerom k dverám.

Dlhými krokmi prešiel ku dverám kde sa ešte naposledy otočil, "Mám ťa rád.“
Z očí mi vyplávali posledné slzy. "Ja viem,“ výrazne som zodvihla kútiky úst. "Ja teba viac.“ Zavrela som oči a keď som ich znovu otvorila na chodbe som stála sama.

Na schody som našľapovala tak jemne akoby som na ne ani nestúpala. Vo dverách do kuchyne stáli v objatí otec s mamkou. Obidvaja mali na tvári ten istý výraz, hrdý výraz. "Výborne,“ pristúpila ku mne mama, tvár mi chytila do svojich dlaní a pobozkala ma na čelo.

"Postavila si sa k tomu dobre,“ povedal sekavo otec a potľapkal ma po pleci.Viac som však od neho nemohla chcieť. Vedela som, že on sám sa cez túto situáciu nepreniesol a robí čo môže. Oboch som objala okolo pása a zozadu ucítila Lucasove ruky objímajúce ma okolo chrbta.