42. Maybe One Day

 Ľudia! Ja sa neskutočne zamotávam do vlastného príbehu. Nikdy nerozmýšľam čo sa bude diať v ďalšej časti a potom to dopadá takto :D Rovnako som na tom teraz, vôbec neviem ako napíšem budúcu časť a začínam mať z toho už trošku nervy :D No sľubujem, že za pár častí keď sa už vymotám z terajšej situácie v príbehu, budú moje časti lepšie a zmysluplnejšie :)

*Charlotte*

Celým domov sa vznášala podmanivá vôňa levandúľ♥. Ja som ležala rozvalená na bruchu v mäkkej sedačke. Hlavu som mala zaborenú vo vankúši, ktorú som každých tridsať sekúnd zdvíhala aby som doplnila unikajúci kyslík s pľúc. Okolo mňa vládlo hrobové ticho, ktoré by ma normálne k smrti vydesilo no teraz som mala na tvári roztiahnutý široký úsmev. V mysli som si dookola prehrávala nedávny okamih. List, kamene, Jeydon vychádzajúci spoza auta. Od radosti som vždy začala kopať nohami do vzduchu. V zápätí sa ma však zmocnil nepríjemný pocit. Náš vzťah sme mesiac pred všetkými tajili. Ako sa mám radostne zdôveriť mame a Abigail o pozvaní na ples keď im predtým musím oznámiť, že už mesiac s niekým chodím a ten niekto je Jeydon? Ale hlavne čo Jason a otec? Zošalejú z toho? Spáchajú samovraždu? Nie. Určite najskôr zabijú mňa a čo sa bude diať potom už nezistím. 

Len čo som konečne vyprostila túto myšlienku z hlavy, domom sa začali ozývať hlasy. Hrobové ticho v sekunde zmizlo a nahradil ho hlasný, úprimný smiech. Pohodlne som sa oprela o vankúš za mnou a s nohami pritisnutými k hrudi som počúvala hlasy stále bližšie a bližšie pri mne. Ako im môžem tak dlho klamať?, hnevala som sa sama na seba. V srdci sa mi zmiešaval pocit hnevu samej na seba a zrady.

"Zlatko priniesli sme ti čínu.“ Otec vbehol do obývačky a krúžil mi malou krabičkou pred tvárou.  Okolo očí mal malé nepatrné vrásky, ktoré sa objavia vždy keď sa dlho usmieva. "Je ti už lepšie?“

Skôr ako som stihla odpovedať vošla mama. Sadla si vedľa mňa a jemným dotykom mi odhrnula vlasy s čela. "Spravím ti čaj?“ starostlivo sa mi zahľadela do očí.

"Ja...,“ Poviem im to! Hneď teraz. Musím! "Stále sa necítim dobre.“ Zvraštila som čelo a posnažila sa vyzerať unavene. Mama ma pobozkala na čelo a zašla do kuchyne. Po chvíli som už počula prúd vody narážajúci na spodok kanvice. Som zbabelá!

"Zmeškala si fakt super film,“ zahučal mi do ucha Jason. Zodvihol Lucasa zo zeme a s ľahkosťou ho hodil vedľa mňa. Lucas ma v momente silno objal. "Stále ti nie je lepšie?“ Srdce sa mi pokúšalo vyskočiť z hrude. Prudko som zavrela oči, objala Lucasa a vstala. Dlhými krokmi som kráčala ku schodom. V očiach ma pálili slzy. Ako naschvál ku mne práve teraz boli všetci nesmierne milý a starostlivý, dokonca aj Jason si odpustil všetky uštipačné poznámky na moju osobu, presne teká poznámka by mi teraz pomohla najviac. Zabuchla som za sebou dvere a hodila sa o posteľ, slzy z očí mi zmizli no nahradil ich hnev. Nedokážem im to povedať. Na to som príliš zbabelá.

V izbe som nebola ešte ani minútu a už medzi dverami stála mama. Na tvári mala pokojný výraz a potichu, akoby ani nekládla nohy na zem, prišla ku mne.  Jej prítomnosť ma neskutočne potešila, ani som si neuvedomila ako som dúfala, že za mnou príde, pokým neprišla. Oprela som si hlavu o stenu a zahľadela sa jej do očí. "Niečo tušíš však?“ začala som si kúsať vnútornú časť líca.

"Mala by som?“

Mykla som kútikmi smerom nahor.

"Kto to je?“ položila mi ruku na koleno.

"Kto je kto?“ zbytočná otázka, no radšej chcem aby hovorila ona.

"Ten niekto vďaka komu sa tu už...,“ zamyslela sa, "mesiac  skoro vznášaš.“

Hruď sa mi uvoľnila. Len ten pocit, že aspoň pred niekým to nemusím tajiť bol nesmierne upokojujúci.

Oprela som sa jej o rameno, "Sľubuješ, že to nikomu nepovieš? Ver mi, že im to poviem sama len...,“

"Sľubujem,“ jej hlas bol jemný, rovnako ako spôsob akým ma pohladila po líci.

Párkrát som sa zhlboka nadýchla, zavrela oči a pokúsila sa ustáliť si tep. "Jeydon,“ zašepkala som.

Na sekundu sa jej na tvári zjavilo prekvapenie, no hneď ho nahradil úsmev. "Vždy som ho mala rada,“ kútiky úst jemne zodvihla.

"Prepáč, že som ti to nepovedala skôr,“ hrdlo sa mi zovrelo a všetky ďalšie slová som dokázala len zašepkať, "Naozaj prepáč.“
"Nevadí,“ zodvihla mi hlavu a pozrela sa mi priamo do očí. "Vedela som, že keď budeš pripravená a rozhodnutá povieš mi to sama.“  Silno ma objala a ja som jej objatie ešte väčšmi opätovala. Takto, v pevnom objatí sme zostali niekoľko minút, kým nás obidve nevydesil buchot dverí.

"Myslíš, že keď mi nebudeš odpovedať na hovory tak sa ma zbavíš?“ Tvár mala červenú od behu a slová hovorila s posledných síl.

"Ahoj, Abigail,“ zasmiala sa mama.

Abby sa oprela o zárubňu dverí a ťažko dýchala, "Ahoj Kaytlinn.“

Mama ma ešte raz objala a pošepkala, "Myslím, že sa nemusíš báť reakcie ostatných.“ Nič lepšie a upokojivejšie mi ani len nemohla povedať. Ústami som naznačila slovo ďakujem.

Abigail zamkla dvere a docupitala ku mne. Sadla si na miesto kde predtým sedela mama, chytila ma za obe ruky a hľadela na mňa s vycerenými zubami. Myslím, že to mal byť milý a nadšený úsmev no mňa skôr poriadne vydesila.

"Áno Abby?“ zodvihla som obočie. Abigail sa vôbec nepohla, na chvíľu dokonca zabudla mrkať aj dýchať. "Môžem ti nejako pomôc?“

"Len povedz, že sa nemýlim,“ úsmev, teda jej zvláštny úškrn sa jej ešte viac roztiahol po tvári. Kútiky úst som stiahla dole a vypúlila na ňu oči. Vzápätí som pokrútila hlavou, "Neviem o čom hovoríš.“
"Je to Jeydon však?“ jeho mena našťastie iba potichu zašepkala.

"Čo tým...,“ Nebudem zbytočne plytvať časom, "Ako si to zistila?“

Abigail vyskočila s postele a začala skákať. Pokúsila sa so sebou stiahnuť aj mňa, no s využitím všetkých síl som zostala bezpečne sedieť namieste. "O môj Bože,“ jej hlas sa zmenil na piskľavý behom sekundy.  Nemohla som si pomôcť , začala som sa hlasno smiať.

"Ako si to zistila?“ povedala som cez smiech. "Neber ma zle, ale nie si práve naj...,“ len tak-tak som nepovedala najmúdrejšia, "...najvšímavejšie,“ vytrkotala som zo seba napokon.

Abby si cez prsia prekrížila ruky, jednu nohu mierne zohla a zodvihla smerom ku mne obočie. Snažila sa zodvihnúť iba jedno, no na to bola príliš rozrušená. "Kľudne to povedz. Najmúdrejšie,“ prevrátila očami.

"To si povedala ty! Zapamätaj si to!“

Sadla si na kolená rovno predo mňa. Ruky mi priložila na kolená a položila si na ne bradu.

"Keď si okolo mňa v škole prebehla a hovorila si, že ťa ples už nezaujíma, vedela som, že ide o nejakého chlapca, no nemala som tušenie ani šancu zistiť kto to je.“ Slová jej z úst leteli príliš rýchlo a nestíhala sa nadychovať. "Lenže asi necelú minútu po tebe okolo mňa prebehol Jeydon. Vyzeral ešte viac zdrvene ako ty a aj keď som na neho asi päťkrát zakričala Ahoj, vôbec si ma nevšímal,“ pohoršene krútila hlavou. "Mňa si ľudia musia všímať!“ ukazovák si zaborila do hrude. "A navyše som mu ani nestihla pripomenúť za koho má hlasovať, tak som sa za ním rozbehla.“
Predstava ako Abigail niekoho naháňa po preplnenej chodbe s jej vysokými podpätkami ma znovu rozosmiala.

"Nesmej sa.“ Znovu sa zhlboka nadýchla. "A potom som si to uvedomila. Správal sa úplne rovnako ako ty, takže...,“ našpúlila pery. "Trvalo mi to možno trochu dlhšie, ale nie som zas až tak blbá.“

Dlaňou som si prešla po čele. 

"Ako dlho to už trvá?“ prižmúrila oči.

 Prešla som si po zátylku a rýchlo povedala:"Mesiac,“ do hlasu som sa snažila dať čo najviac odvahy no aj tak bol roztrasený.

"Prosím?“ skočila na rovné nohy. Psychicky som sa rýchlo začala pripravovať na výčitky ako som jej mohla tak dlho tajiť niečo takéto, že to najlepšie kamarátky nerobia, no Abigail ma svojou reakciou prekvapila. "Som na teba tak pyšná,“ hodila sa mi okolo krku. "Začínaš sa mi podobať čím ďalej tým viac,“ vyplazila na mňa jazyk. Okamžite som jej aj ja vyplazila svoj. Hodili sme sa vedľa seba na posteľ a spustili sme hlasný smiech. So srdca mi spadol ďalší veľký kameň to ďalších osem ho ťažilo.

Keď už smiech pomaly ochaboval spýtala sa ma: "Z čoho si vlastne bola tak rozhodená?“

Hlasno som prehltla. "Trochu sme sa pohádali, kvôli plesu,“ rýchlo som zamrmlala. "No dnes večer ma naň pozval,“ kusla som si do spodnej pery.

Namiesto slovnej reakcie sa na mňa Abigail hodila a prerušila mi tak prívod kyslíku. „Vzduch,“ povedala som po chvíli no slová nezneli dosť jasne, preto som ju zo seba nohami odhodila.

"Ako?“ mrvila sa vedľa mňa. Vôbec nedokázala zostať nehybne sedieť.

Len čo ma prestali páliť pľúca, povedala som jej celý priebeh. Všetko som hovorila do najmenších detailov a Abigail sa celú dobu rozplývala. Len čo som celú situáciu dorozprávala zmocnil sa ma už známi pocit neistoty. Mama aj Abigail zareagovali síce úžasne, no som si istá, že otec ani Jason okolo mňa nebudú skákať od radosti. V okamihu mi úsmev zišiel 

z tváre.

Abby nahla hlavu nabok, „Po nejakom čase to pochopia,“ usmeje sa na mňa a pevne mi stisne ruku.  „Sľubujem. Teraz na nich, ale nemysli. „ v hlase mala rovnaký náznak nádeje a pochopenia ako mama. „Musíme spoločne vymyslieť čo si oblečieme. Ples je už za týždeň a som si istá, že si ani len nerozmýšľala nad farbou svojich šiat,“ štuchla ma do pleca a smiešne sa zaškerila.

Zaklonila som hlavu dozadu a zasmiala sa. "Ako dobre ma ty len poznáš.“

Mykla plecami, "Dnes zostanem spať tu. Dávam si za úlohu nedovoliť ty myslieť na to ako zareaguje otec s Jasonom. Zbytočne sa nad tým budeš zamýšľať. Vždy ťa budú mať radi, nie je to predsa ako by si im povedala, že si zabila Jasonovu rybičku Taru,“ afektovane sa chytila za ústa. „Ou, prepáč zabudla som na tvoju temnú minulosť.“

Zúžila som pery do tenkej čiary,  „A ja som si myslela, že z teba konečne vylezie niečo múdre.“ podpichla som ju.

 Mala pravdu. Viem, že ma otec aj Jason milujú a Jeydon je v našej rodine skoro ako doma. Možno to nepôjde hneď, no keď im to poviem, časom to rozhodne pochopia.