41. Maybe One Day

 Ahojte :) "Menšiu" inšpiráciu na kúsok tejto časti som čerpala s filmu, myslím že Prom. Videla som z neho len malý asi päťminútový kúsok, no aj ten sa mi páčil :D Snáď sa vám bude časť páčiť :)

*Charlotte*

Nasledujúce dva týždne si boli až príliš podobné. Škola, učenie, občasné hádky s Jasonom, nezmyselné konverzácie s Abigail, krásne rodinné večeri, ale hlavne nenápadné pohľady mňa a Jeydona či neustále skrývanie sa pred ostatnými. Večné schovávanie ma privádzalo do šialenstva, no môj strach z reakcie ostatným, hlavne Jasona, bol silnejší. Vždy keď som Jeydona videla na chodbe mala som chuť hodiť sa mu okolo krku no radšej som sa zhlboka nadýchla a otočila iným smerom. Je to tak lepšie, pravidelne som ukľudňovala samú seba, Do konca školského roka zostávajú necelé dva mesiace a to je jediné na čo by sa mal Jeydon sústrediť. 

"Takže s vami môžem počítať?" Abigail sa vedľa mňa nútene smiala na skupinku asi piatich chlapcov. Zamračila som sa na ňu, no len tak aby si toho nevšimla a snažila sa vymyslieť rozumný dôvod prečo by s nimi mala flirtovať, no na nič som neprišla.

"To bolo ľahšie ako som si myslela." Pohodlne sa oprela o svoju skrinku a precízne pilníkovala nechty.

"Aj s tebou môžem počítať však?" Nemala som tušenie o čom hovorí no ako vždy som radšej iba rýchlo prikývla a ďalej sa nestarala.

"Musíš si niekoho nájsť."

"P-prosím?" zakoktala som. Bol potrebný dlhý nechápavý pohľad, kým som si vyslúžila vysvetlenie.

Nahlas vzdychla, prevrátila očami, pilník odhodila do skrinky, ktorú následne prudko zavrela. "Celé tri týždne chodíš ako duch. Cez väčšinu prestávok niekam zmizneš a všetko čo ti hovorím musím najmenej dvakrát zopakovať. Toto je jasný prípad osamelosti." 

Učebnice som si pevne pritisla k hrudi. Bez slov sa otočila a pomaly prechádzala chodbou. "Nie som osamelá," potichu som si zamrmlala. 

"Neber to zle," dobehla ma. "Napríklad taký Matt by bol fajn," strojene sa usmiala.

Zazrela som na ňu znechuteným pohľadom. Abby našpúlila pery a zamyslela sa, "Máš pravdu. Ten jeho piskľavý hlások ma vytáča...Tak ale Sam..." Neprestajne menovala mená, podľa nej mojich budúcich, vhodných, potenciálnych partnerov. Ja som len po celú dobu bezmyšlienkovito všetky návrhy zamietala.

"Dobre, ver mi si krásna a milá, no nikto nemôže byť tak vyberavý." Keď sa jej z úst vydralo konečne niečo iné ako chlapčenské mená, znovu som začala vnímať.

"Nie som vyberavá, len proste nikto z nich nie je...," Jeydon, Jeydon, hlava mi mohla vybuchnúť,"...môj typ."

"Samozrejme," zagúľala očami. "Tak tam chceš ísť potom sama?"

"Kam?" rozhodila som rukami.

"Ty si naozaj mimo," prebodla ma pohľadom. Rukou mi zodvihla hlavu a otočila ju smerom hore. Nad hlavou mi viseli povystrihované srdiečka, malé korunky či iné podobné drobnosti. Celá chodba včetne skoro všetkých skriniek, bola polepená plagátmi kandidátov na kráľa a kráľovnú plesu. Z väčšiny plagátov sa na mňa až príliš umelo usmievala Abigail, vedľa ktorej stál očividne znudený Chris. 

"Rátam s tvojim hlasom," drgla do mňa. 

"Jasne," odvrkla som a ďalej sa otáčala okolo vlastnej osi. Nemôžem uveriť, že som to dokázala prehliadnuť.

"Hej, ty," buchla do okuliarnatého dievčaťa prechádzajúceho okolo nás so sklonenou hlavou. "Hlasuj za mňa a Chrisa ako kráľovský pár plesu." Ani sa nesnažila byť milá či sa aspoň usmiať, povedala to skorej ako príkaz. Dievča si nervózne napravilo okuliare a rýchlo súhlasne pokývalo hlavou. "Dobre a teraz už bež," potlačila ju do plného ruksaku. Rýchlo som sa na ňu stihla ešte ospravedlňujúco usmiať a všimnúť si červené oči plné sĺz.

"Nezabilo by ťa kebyže si milšia."
"Ani s tým nezačínaj Nath. Ak chcem vyhrať musím sa postarať o dosť hlasov a to len s úsmevom nedokážem."

Bola som pripravená pohádať sa s ňou o tom, že kráľovná plesu by mala byť predovšetkým milá no zvonenie ma zastavilo.

...

Celú hodinu som premýšľala o plese. Vždy som naň chodila sama, lepšie povedané s Abigail, ktorá tento rok však samozrejme pôjde s Chrisom.  

Prečo ma Jeydon nepozval? Dobre, nikto nevie, že spolu chodí, no mal sa ma opýtať a ja by som mu vysvetlila, že spolu ísť nemôžme. On by bol síce smutný, no aspoň by som vedela, že ani jeho už nebaví schovávať sa.

Len čo zazvonilo vybehla som z triedy ako bláznivá. Prilepila som sa ku svojej skrinke a dobrých päť minút neprestajne hľadala imaginárnu knihu. Občas som si nahlas vzdychla,  aby som skutočne vyzerala zdrvene, že ju neviem nájsť.  Aj napriek neustálemu pohľadu do skrinky som nemohla prehliadnuť  Jeydona stáť len kúsok odo mňa. Rozprával sa s riaditeľom Waynom, no viac pozornosti venoval mne. Naschvál som sa na neho ani len nepozrela. Vedela som, že je to kruté byť na neho nahnevaná za takú malichernosť, no svoju povahu už len ťažko zmením.

“Jason musel zostať v triede.“ Jeydon stál nenápadne o tri skrinky ďalej a pri rozprávaní ledva hýbal  ústami. Presne som vedela čo by teraz malo nasledovať. Schovali by sme sa v nejakej malej opustenej miestnosti, či podobne, a celú prestávku si užívali spoločnosť jeden druhého. No ja som mu dala radšej jasne najavo, že som nahnevaná.

Vzdala som hľadanie neexistujúcej knihy a tresla dvierkami skrinky. Odvrátila som sa od neho a dlhými krokmi  postupovala na koniec chodby.

“Pomalšie,“ dobehol ma, no stále kráčal najmenej dva kroky za mnou. Všetky tieto drobnosti ma v tú chvíľu nesmierne zožierali.

“Čo sa deje?“ potichu sa opýtal.  Ani na ďalšie podobné otázky som mu neodpovedala. Ďalších niekoľko metrov som počúvala jeho kroky priamo za mnou. Odrazu ma vtiahol do dverí. Rýchlo zavrel a ocitli sme sa v tmavom sklade športových pomôcok. Potiahol za šnúrku a sklad pomaly naplnilo tlmené svetlo.

“Čo sa stalo?“ pozeral na mňa starostlivým pohľadom.

Skrčila som nos a úprimne sa zasmiala. Jediný pohľad do jeho očí mi stačil na to aby ma všetok hnev, či skôr úzkosť opustila.

“Neodsudzuj ma,“ prevrátila som očami. “Ples sa stal.“ Oprela som sa o skriňu za mnou. Pod váhou môjho tela sa mierne zakolísala.

“Abigail mi ho dnes pripomenula a ja som si hneď predstavila nás dvoch spolu. Toto je tvoj posledný ročník, a ja viem, že sa musíš sústrediť na učenie no dúfala som, že ma pozveš,“ hovorila som pomerne rýchlo, no na každé slovo som kládla špecifický dôraz. Potom nastalo ticho. Ticho, ktoré som dúfala, že Jeydon premení na pozvanie, no dúfala som márne. Celú večnosť som musela znášať nepríjemné a skľučujúce ticho.

“Ja by som naozaj...,“ Konečne, vduchu som si vydýchla. “...rád by som tam išiel s tebou , no...“

Pocítila som pálenie v očiach, a len čo som žmurkla z oka sa mi vyšmykla slza. Pevne som zovrela pery aby som potlačila vzlyk.

“Dúfam, že to chápeš.“

“Čo mám chápať? Jeydon mňa už nebaví toto schovávanie,“ rýchlo som krútila hlavou. “Viem, že to ja som navrhla aby sme to pred Jasonom tajili, no trvá to už mesiac.“
“Vo vhodný čas mu to poviem, sľubujem,“ pristúpil ku mne a nežne ma chytil za ruky. Okamžite som si ich vyprostila a pritlačila k hrudi. “Nebaví ma to schovávanie a všetko okolo toho a nemyslím si, že zvládnem ešte čakať kedy ty uznáš za vhodné priznať, že spolu chodíme,“ nasadila som kamenný výraz a vošla na preplnenú chodbu.

...

“Zabudni na to Abby. Kašlem na ples,“ oznámila som jej no vôbec som nespomalila.

“Kto to je?“ kričala aby prehlušila hluk na chodbe. Ostala som stáť. Nebola som príliš prekvapená, tým, že presne vie kvôli čomu sa teraz takto správam. Pootočila som hlavu a povedala, “Nikto.“

“Fajn, odkáž tomu nikto aby si ma radšej obchádzal veľkým oblúkom, inak...“ jej vražedný tón hlasu sa rozliehal po celej chodbe. Pár najbližších ľudí sa zastavilo a s vypúlenými očami  na ňu zdesene pozerali. “Máte problém?“ Všetci sa radšej vrátili k svojej pôvodnej činnosti. “A nezabudnite hlasovať za mňa a Chrisa,“ falošne sa usmiala. Pribehla som ku nej, rýchlo ju pobozkala na líce a stratila sa za rohom.

...

Bol večer. Doma som bola sama. Rodičia na dnešný večer naplánovali nezdravú večeru a neskôr kino, no vďaka mojim dokonalým hereckým schopnostiam (!), falošnej bolesti hlavy som mohla ostať doma. Vlasy v nepodarenom drdole, veľké, vyťahané tričko, čierne legíny, huňaté papučky nad kotníky a v ruke extra veľké balenie gumových medvedíkov. V mojich očiach dokonalý, pochmúrny večer. Na mobile mi svietilo dvadsať neprijatých hovorov.  Jeydon a Abigail sa v telefonovaní perfektne striedali.

Pohodlne som sa usadila vo veľkom kresle, v dokonalej vzdialenosti od televízora a po pamäti prepínala programy. Gumové medvedíky som si nešikovne hádzala do úst a neskôr tajne zjedla aj tie, ktoré som musela zodvihnúť s koberca.

Odrazu celý dom zalialo hlasné zvonenie. Zvonček zazvonil iba raz no mne otravná melódia naďalej znela v mysli. Pribehla som ku dverám a najskôr len cez malú štrbinu pozrela von. Pred dverami nikto nestál. Dvere som pomaly otvorila dokorán, chytila sa zárubni a poobzerala sa zo strany na stranu. Až keď som vchádzala dnu a chystala sa zavrieť, všimla som si obálku pri svojich nohách. Moje meno na nej žiarilo napísané hrubou fixkou. Zohla som sa a ústupčivo ju otvorila. Ples? pery mi okamžite skrivil náznak úsmevu. Prines mi odpoveď, dočítala som. Zrak som odlepila od listu a nechápavo sa zahľadela pred seba. Asi meter a pol odo mňa ležali dva kamene. Na pravo, malý kamienok s nápisom Áno, na opačnej strane obrovský balvan, ktorý by som v živote nedokázala nezodvihnúť s nápisom Nie. Očami som behala od jedného k druhému. Na tvári sa mi objavoval stále väčší a väčší úsmev. V zapätí sa spoza auta, zaparkovaného pred mojim domom, vynoril Jeydon. V jednej ruke držal menší zväzok levandulí. Spravil pár krokov smerom ku mne no v polke chodníka zastavil. Dlhú dobu sme sa na seba nemo pozerali. Ani jeden z nás sa nepohol.

Prekrížila som ruky a ako prvá prerušila ticho,“A čo Jason?“

Kusol si do pery, zrak zabodol na chodník a spravil pár posledných krokov ku mne. Čím bližšie bol tým intenzívnejšie som cítila pôvabnú vôňu levandúľ.  “Chcem aby každý vedel, že práve ja mám to šťastie byť s tebou...“ naklonil sa ku mne, “...kľudne nech aj Jason,“ zašepkal mi priamo do ucha a mňa obliali zimomriavky.

V oku sa mi zaleskla slza. Zobrala som si zväzok do rúk a pevne stisla stopky. Ustúpila som dozadu, zodvihla malý kamienok so slovom Áno a hodila ho po Jeydonovi. Predklonil sa, pevne ho chytil do oboch rúk a stisol v dlani. Naspäť do domu som sa priam vznášala. Sladko som sa usmiala a zavrela za sebou dvere. Oprela som sa o stenu za mnou a zhlboka si privoňala k vôni levandúľ.