11. Maybe One Day

Ďakujem Chris, reakcia v mojej mysli na svoj odraz v zrkadle. Chris vybral naozaj pekné kúsky, ktoré by som si ja dokopy nikdy neobliekla. V zrkadle som sa pozorovala z každej strany, niežeby som sa tak veľmi obdivovala, ale musím uznať, že som vyzerala pekne. Mala som oblečené šortky a do nich zastrčenú voľnú, bielu blúzku. Dlhé nohy mi v šortkách vynikali a ešte viac som ich zdôraznila topánkami na podpätku, na ktorých som ešte stále občas zabalancovala. Vlasy som mala voľne spustené okolo ramien. Dobre stačilo by. Pred zrkadlom stojíš už aspoň desať minút. Otoč sa! rozkázala som si v hlave a na opätku som sa odvrátila od zrkadla.

Dnes ráno som do školy vstala ešte pred zazvonením budíka čiže som mala ešte pol hodinu k dobru. Zvláštny pocit, väčšinou po dome pobehujem a všetko robím na poslednú chvíľu, potom aj tak vyzerám, ale dnes nie. Moje nové Ja nie! Pomaly som zostupovala zo schodov a na konci schodiska som si predstavovala svojho vysnívaného chlapca. Až na to, že namiesto tváre mal veľký otáznik. 

"Neviem či ťa takto niekam pustím," vyrušil ma otec.

"Pre koho si sa tak upravila? Nenapadá mi naozaj nikto v tvojom živote o koho by si mohla mať záujem alebo naopak," podpichol ma Jason, no dnes mi náladu nepokazí nič!

"To len a len pre teba zlatíčko," priskočila som k nemu a objala ho, teda aspoň to tak vyzeralo v skutočnosti som ho poriadne pridusila. Neprestala som pokým nezdvihol ruky nad hlavu naznak, že sa vzdáva.

"Woow," zaznel nežný hlások spoza môjho chrbta. Otočila som sa a Lucas ešte v pyžamku  na mňa pozeral s otvorenými ústami.

"Ale no tak chlapci, robíte akoby som nevyzerala takto každý deň ," zasmiala som sa a otočila som sa okolo svojej osi s rukami vo vzduchu. Keď som sa dotočila dala som si ruky v bok a spravila tú najhoršiu grimasu akú kedy svet videl. Pre vašu vlastnú bezpečnosť ju nebudem opisovať.

Chytila som Lucasa za ruku a priskackala som ku stolu, sadla som si a netrpezlivo čakala na svoje raňajky. 

"Kráľovské raňajky pre moju princeznú," pristúpil ku mne otec so syrovým toastom. Naozaj neviem čo je na tom kráľovské, ale páči sa mi to. 

"Oci?" vybuchla som od smiechu keď som si všimla, že  má na sebe maminu starú zásteru. "To čo máš na sebe. Čistý štýl," podotkla som.

"Nemusíš byť jediná kto sa chce zapáčiť ostatným," stúpol si pred sporák a spravil modelkovskú pózu.Od kedy zistil, že mama príde je omnoho šťastnejší a je s ním väčšia sranda.
Zvyšok raňajok sme už neprehovorili ani slovo a môže za to Jason ktorý zapol televízor. Vždy nás všetkých úplne zhypnotizuje. No ja som stále jedným okom kontrolovala či mi s toastu nekvapká syr na moju blúzku. Odrazu mnou myklo. "Koľko je hodín ľudia?" vyskočila som a ešte viac spanikárila keď som uvidela, že na hodinkách svieti 8:47. Vstanem o hodinu skôr a aj tak nakoniec nestíham, ani nechcem veriť, že som si myslela, že dnešné ráno zvládnem bez stresu. Všetci sme sa rozutekali ako mravce. Ja som bola už prichystaná, ale musím čakať na ostatných aby nás mohol otec odviezť do školy. Nervózne som stála pri otvorených vchodových dverách a pri každej ďalšej sekunde som prežívala mini infarkt. Za necelé tri minúty sme už sedeli v aute. Ešteže žijem v dome s tromi chlapmi, kebyže mám miesto nich sestry stihli by sme prinajlepšom tretiu hodinu, takto to v pohode stíhame na prvú a možno ani nebudem musieť veľmi bežať.

...

Vbehla som rovno na zazvonenie tesne pred profesorom, ktorého som ešte rýchlo predbehla na chodbe. Rýchlo som si sadla do svojej lavice a tvárila som sa, že  tu sedím už aspoň desať minút. Profesor vstúpil len sekundu za mnou a bolo očividné ako ho štve to, že mi nemôže zapísať neskorý príchod. Oprela som sa o stoličku a potichu lapala po dychu. Zozadu ku mne priletel papierik. Nemyslela som, že bol smerovaný mne preto som sa otočila dozadu na jediného človeka, ktorý tam sedel a výrazom tváre som naznačila "komu patrí?". Chlapec za mnou pošepkal, "Pre teba". Hneď som sa otočila a pomaly otvorila guličku do ktorej bol papier zmuchlaný. "Dnes ti to naozaj veľmi pristane, viac ako inokedy," papierik som si pre istotu prečítala ešte päťkrát či som každému slovu správne porozumela, no stále som si nebola istá. Chlapca za mnou som si nikdy nevšimla a to tam sedí pravdepodobne celý rok. Ach jaj, naozaj som tak nevšímavá? Papierik som zastrčila pod zošit a venovala som sa príkladom ktoré profesor písal na tabuľu. Všetky som si rýchlo prebehla očami a skonštatovala, že by som vedela vypočítať každý.

"Takže vypočítajte tieto príklady a udržujte úplné ticho prosím," zamumlal si profesor a bolo vidno, že polka študentov mu cez hustú bradu nerozumela ani slovo. Celá trieda sme sa rozosmiali a profesor Moriston sčervenel od zlosti. 

"Nesmejte sa ako stádo hyen. Uvidíme či aj pri tabuli vám bude do smiechu," prezrel si triedu a vyberal najvhodnejšieho adepta na vypočítanie príkladu. Jeho oči zastavili na mne, veľmi nečakané, "Slečna Parkstonová, príďte sem a úsmev si nechajte v lavici," vstala som a sebavedomo som zvala kriedu do ruky. Celý príklad som vypočítala bez najmenšieho problému. "Výsledok je 37,5 centimetra," víťazoslávne som sa na neho usmiala. "Súhlasíte trieda?" otočil sa na triedu a všetci zborovo súhlasili, bolo jasné, že nikto to nevypočítal no súhlasiť bola ich jediná možnosť. Ešte viac podráždene musel uznať, že som pri počítaní neurobila ani najmenšiu chybičku, "Sadnite si, prosím a pán Greys nahraďte Nathalie."

Cestou naspäť do lavice na mne viseli všetky oči spolužiakov. Cítila som sa akoby som bola nahá, rýchlo som sa skontrolovala no nič zvláštne som sa sebe nezbadala. Posadila som sa naspäť a pohľady spolužiakov som na sebe stále cítila. Zvyšok hodiny som radšej  od zošita alebo tabule neodtrhla zrak. Po zazvonení som vybehla s triedy ako prvá a čo najrýchlejšie ako mi opätky dovoľovali som prebehla chodbou ku skrinke, kde som uvidela Abigail.

"Abby," objala som ju zozadu a tým jej spôsobila menšiu zástavu srdca. "Konečne ťa vidím," stískala som ju stále silnejšie.

"Ehm. Ja, ehm," nerozumela som jej ani slovo. "Vzduch," dostala zo seba nakoniec. Rýchlo som ju pustila aby mohla aspoň nejaký kyslík dostať do svojich pľúc. 

"Toto už nikdy nerob Nathalie," vyhrožovala mi so zdvihnutým ukazovákom. Zadívala sa na mňa, dvakrát si ma obišla a dodala, "Pekná," žmurkla na mňa akoby ma chcela zbaliť. "Chcela som sa ti páčiš," pokračovala som vo "flirtovaní".  

Prvú polku prestávky mi Abigail rozprávala zážitky s víkendu, ktoré zahrňovali iba množstvo pekných chlapcov ktorých stretla. Bola som neskutočne rada, že zabudla na moju zúfalú SMS-ku ako veľmi mi tu chýba. Nechcem jej teraz všetko vysvetľovať.  Najskôr si to vyriešime ja a Nathan a potom príde na rad Abby. Do rozprávania sa tak vžila až si nevšimla ako sa ku nej približuje Chris. Rýchlo som do nej drgla a ústami naznačila "tvoj priateľ," spamätala sa a bleskovou rýchlosťou prešla na úplne inú tému.

Celú prestávku som sa k slovu ani nedostala a Abigailino rozprávanie začalo strácať logiku. Obzrela som sa okolo seba a uvidela Nathana ako na mňa hľadí priam zazerá. Hodnú dobu som na neho aj ja zízala no jeho pohľad som nevydržala. Choď sa mu ospravedlniť, prikázala som si no ani som sa nepohla. Zalial ma studený pot a celá som sa striasla. Snáď prijme moje ospravedlnenie, teda ak na nejaké získam odvahu. 

...

Až do posledného  zazvonenia som Nathana ani len nezazrela. Možno sa mi vyhýba, napadlo mi. Ak hej som rada, ešte stále nemám poňatia čo mu poviem. Hneď ako prídem domov musím si nacvičiť perfektné ospravedlnenie. Veľa šťastia Nathalie, zaželala som si.