Zvyšok víkendu som sa rozhodla stráviť doma, v kruhu milovanej rodiny. Nechcela som riskovať, že niekde stretnem Caleba a Sarah, ale hlavne Nathana. Ešte stále som si poriadne nepremyslela čo mu poviem. Nechcem o tom priveľmi premýšľať, nepotrebujem sa znervózňovať keď som zase šťastná.
"Au," vykríkla som. "Neštuchaj do mňa Lucas," zasyčala som na neho keď som zistila, že som na rade a musím vyložiť nejakú kartu.
"Ja som to nebol prisahám," zodvihol ruky na znak svojej neviny a pri tom mi ukázal všetky svoje karty. "Bol to Jason!" vyhŕklo z neho.
"Ty!" zamračila som sa na Jasona, zhodila svoje karty na zem a chystala sa zadusiť ho, no on môj plán asi predvídal vstal a rozbehol sa preč z obývačky. Naháňala som ho po celom dome no Jason bol omnoho rýchlejší a po chvíľke už on naháňal mňa.
"Nechytíš ma!" zakričala som a pri tom omylom spomalila. Chytil ma okolo pásu, prehodil si ma cez plece ako rybu a prechádzal so mnou po byte ako keby som bola nejaká trofej. Lucas okolo nás pobehoval a snažila sa o moju záchranu. Takéto večeri mi veľmi chýbali. Ani si nepamätám kedy sme nejakú spoločenskú hru dohrali dokonca. Musíme si niečo zahrať aj keď príde mama. Potom to bude ešte lepšie.
"Jason!" zakričal otec, "Opatrne a pomaly polož svoju sestru na zem a poď si zobrať tento koláčik," otec na Jasona rozprával ako na nejaké zviera a všetci sme sa od smiechu začali váľať po zemi.
Jason, Lucas a ja sme sa naraz posadili keď sme zachytili vôňu koláčikov. Rýchlo sme sa na seba pozreli potom do kuchyne a potom zase na seba. Všetci sme vedeli, že prvý kto sa dostane ku koláčom ich bude mať najviac. Rozbehli sme sa preto do kuchyne, cestou sme sa strkali a podkopávali. Proste typické správanie v rodine Parkstonových. Prvý do kuchyne vbehol Lucas, našťastie má ešte malinké ruky a dokázal si ich nabrať iba päť. Horšie to bolo s Jasonom ten si ich zobral aspoň dvanásť. Na mňa ostali len úbohučké tri kúsky no otec zachránil celú situáciu keď z rúry vytiahol ďalší plech s koláčikmi. Všetci sme ich do seba len tak tlačili. Sadol si vedľa nás a krútil hlavou. Všetci sme vedeli na čo myslí.
"No čo tak ste si nás s mamou vychovali," podpichla som ho.
"Tým si nie som tak istý," zasmial sa na mňa a začal fúkať na koláč aby si ho trošku ochladil. Celá izba stíchla a bolo počuť iba mľaskanie.
Po chvíľke som sa rozhodla prerušiť ticho. "Inak hovorila som vám už, že sa chcem naučiť šoférovať?" všetci otvorili ústa a nehybne na mňa pozerali.
"Čo?" tvárila som sa prekvapene no presne takéto výrazy som čakali.
"Ľutujem toho úbožiaka, ktorý s tebou bude musieť nastúpiť do auta a snažiť sa ťa niečo naučiť! Si beznádejný prípad," uškrnul sa na mňa.
"Keď je Nathalie taký beznádejný prípad, bude potrebovať toho najlepšieho učiteľa. Však Jason?" otec nenápadne naznačil, že on bude ten "úbožiak" ktorý ma to bude musieť naučiť. Všetci sme otcovu narážku pochopili teda samozrejme okrem Jasona. S úsmevmi sme čakali na jeho reakciu keď mu to dôjde, ak mu to dôjde! Za pár sekúnd sme sa dočkali.
"Veľmi vtipné. Teda nie to nie je vtipné! Oci! Toto nemôžem myslieť vážne. Chceš aby tvojho prvorodeného, milovaného syna zabila?"
"Hah, ver mi. Ak by som ťa chcela zabiť už by som to dávno spravila," užívala som si to, že Jason ma bude učiť šoférovať.
Ešte pár chvíľ krútil hlavou na znak nesúhlasu no po nakoniec súhlasil.
"Fajn! Naučím ju to, som predsa najlepší. Ale budem ju to učiť na tvojom aute milovaný otče," povedal Jason. Šach-mat pomyslela som si.
Otec prehltol a s nevôľou prikývol.
"Jejda. Nebojte sa! Nikoho nezabijem ani nič nepoškodím sľubujem!" kým som to hovorila držala som si ruku na srdci.
Všetci sa nervózne zasmiala a pozreli sa na seba. Dokonca aj Lucas, ktorý tomu ani poriadne nechápal.
Prevrátila som očami a už teraz sa nevedela dočkať na ich tváre keď spavým vodičák.
Vitaj nová Nath, privítala som v duchu samú seba.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára