19. Maybe One Day

 Prepáčte, že až tak neskoro no dnes som nejako stratila svoju predstavivosť. :) Aj preto je to napísané tak menej zaujímavo, ale snáď sa aj takáto časť bude páčiť. Ešte chcem aj za Chloe aj za seba poďakovať za pekné komentáre, kebyže vidíte ako sa tešíme čo i len z jedného.

http://www.youtube.com/watch?v=8BdyI8Uwmus

*Charlotte*

Moju otázku suverénne odignoroval, no ja sa len tak nevzdám. 

"Kam ideme?" chvíľku som počkala, ale od Nathana som sa dočkala iba neurčitého úsmevu.

"Nathan, ak mi neodpovieš začnem kričať!" pohrozila som mu a myslela som to smrteľne vážne, už ani neviem koľko krát som na ulici kričala Úchylák, na svojich kamarátov.

Zasmial sa a oči mal stále prilepené na ceste. Upokojilo ma, že konečne sedím v aute s človekom, ktorý rozpozná dopravné značky alebo rozdiel medzi červenou a zelenou na semafore.

Okej keď nefunguje vyhrážanie prejdem na druhú ženskú zbraň, vytvorila som v hlave geniálny plán.

Podvedome a bez toho aby som si to uvedomila som si jemne prehĺbila výstrih na blúzke.

"Prosím," jemným a prosebným hláskom som prosila. K dokonalému proseniu som pridala aj psie oči, ktoré si však Nathan pravdepodobne nevšimol.

Boli sme na diaľnici a okolo nás nešlo ani jedno auto, spomalil a pozrel sa na mňa. Ako pravý gentleman sa snažil nadväzovať oční kontakt, ktorý bohužiaľ môj výstrih kazil.

"Chcel som aby to bolo prekvapenie no pre krásne dievčatá mám slabosť," snažil sa aby som sa celá začervenala a naozaj sa mu to darilo.

"Takže," postrčila som ho k dopovedaniu.

"Takže," so smiechom zopakoval. "Ťa vezmem na moje obľúbené miesta," sladko sa usmial a znovu pridal na rýchlosti.

Na chvíľu ma jeho odpoveď uspokojila no vzápätí, "Miesta? Aké? Buď konkrétny," povedala som mu. "Prosím," rýchlo som dodala tým istým prosebným hlasom.

"Nathalie! Má to byť prekvapenie," nenápadne ma poprosil aby som s otázkami skončila. 

"Ale..." nestihla som sa ani poriadne nadýchnuť a on ma už zastavil.

"Mám ti význam slova prekvapenie vyhľadať v slovníku?" zahriakol ma.

Akože nazlostene som otočila hlavu na druhú stranu smerom k oknu a plánovala som zvyšok cesty neprehovoriť ani slovo. Môj plán mi veľmi nevyšiel pretože o necelú minútu sme boli na mieste.

Nathan doslova vyletel z auta aby mi stihol otvoriť dvere. Poriadne som sa okolo seba poobzerala a snažila sa zachytiť každý detail. V tejto časti mesta som v živote nebola, všade naokolo bol hustý les za ktorým som počula prítomnosť jazera. V prostriedku ničoho stála malá reštaurácia, ale nie taká akú by každý v takomto "zapadákove" očakával. Bola postavené v starom štýle no bolo vidno, že nedávno prešla celkovou rekonštrukciou.

Chytil ma za ruku a pomaly ma ťahal ku dverám, v tú chvíľu som ocenila odľahlú polohu a veľmi mizivú šancu, že stretneme niekoho známeho. Vďaka týmto skutočnostiam sa nebudem musieť celú dobu obzerať a kontrolovať kto všetko nás vidí, viem, že by mi to nemalo prekážať no bohužiaľ som už raz taká.

Pri vstupe do reštaurácie mi do nosa udrela prenikavá vôňa levandule, tú vôňu naozaj zbožňujem no teraz mi znej prišlo pomerne nevoľno.

Vnútrajšok perfektne ladil s prostredím aj fasádou budovy. Všetko bolo drevené ako v typickým írskych puboch. Očami som sledovala všetko okolo seba. Nedávala som pozor čo robím a aj kvôli tomu som skoro spadla zo stoličky, našťastie okolo nás sedelo len pár ľudí. Okrem nás za barom ešte sedeli dvaja motorkári, ktorí mi jemne naháňali strach, za stolom na druhom konci sedel postarší a očividne veľmi zamilovaný manželský pár. 

"Je to tu naozaj nádherne," po dlhej chvíli ticha som konečne prehovorila.

"Viem," usmial sa Nathan a poobzeral sa okolo seba. V očiach mu skákali iskričky radosti, bolo vidno, že tu už nejaké tie pekné chvíle zažil.

"Prečo je práve toto miesto jedno s tvojich najobľúbenejších?" vyzvedala som.

Zahľadel sa na mňa a venoval mi nádherný pohľad. "Táto reštaurácia patrí mojej tete a strýkovi. Nechodí sem veľa ľudí a vôbec nič im to nevynáša, skôr naopak musia každý mesiac veľa doplácať no nikdy neuvažovali nad tým, že by to tu zavreli a to len kvôli pár stálym zákazníkom," obzrel sa poza plece a jemným kývnutím ruky odzdravil motorkárov aj starší pár. 

"Takže ty ich poznáš?" zaleskli sa mi oči. Celý príbeh znel veľmi pekne.

"No hej dá sa to tak povedať," mykol plecami. "Ale radšej by som ešte viac spoznal teba," jeho hlas zjemnel a po mojom chrbte prebehli zimomriavky.

"Nápodobne," zašepkala som. "Ehm, tak mi o sebe niečo povedz," povedala som to akoby som s ním robila interview alebo prijímací pohovor.

"Nie ty začni," žmurkol na mňa. 

"Dobre takže čo o mne už vieš?" zasmiala som sa.

"Voláš sa Nathalie," pyšne povedal. Ďalej hovoril informácie, ktoré o mne vie aj školník.

"Nevieš šoférovať," povedal ako posledné.

"Ty si si to všimol?" vypúlila som na neho oči.

"Vieš ja ťa každý deň špehujem," priblížil sa ku mne. "Mimochodom si veľmi zlatá keď spíš," rozosmial sa a mne sa znovu objavili motýle v bruchu. Vedela som, že si robí srandu no už len tá predstava, že by niekedy v budúcnosti mohol byť v mojej izbe ma prinášala do rozpakov.

"Ďakujem," nervózne som sa zasmiala. "Ale začnime hovoriť o tebe," rýchlo som zmenila tému.

"Dobre, čo o mne teda vieš?" zodvihol obočie a dychtivo čakal čo odpoviem.

Oprela som sa o stôl, "Takže okrem tvojho mena, toho, že hráš futbal a rád ma špehuješ," zauvažovala som, "Nič," slovo špehuješ som zdôraznila. 

Zaklonil hlavu dozadu a od srdca sa zasmial. Jeho smiech sa rozliehal po celej miestnosti.

Ďalšiu hodinu a pol sme sa rozprávali a vymieňali si  krásne pohľady. Už som sa necítila nervózne, skôr som na seba bola nahnevaná, že sme sa na rande nedostali už skôr.

Vyšli sme na parkovisko a pri Nathanovom aute sme zastali. Vonku už bola tma a poriadne sa ochladilo. Nathan ani na sekundu nezaváhal a už mi okolo ramien prehadzoval svoju bundu. Oprela som sa o kapotu auta a pozorovala jeho tvár. Srdce mi búšilo a pravdepodobne chcelo vyskočiť z hrude.

Určite by sme tam len tak bez slov stáli ešte hodnú chvíľu no začínajúci dážď nás donútil vojsť do auta.

"Kam si ma chcel ešte zaviesť?" nemusela som hovoriť nahlas pretože v celom aute vládlo úplne ticho.

"Chcel som ísť k jazeru. Je tam nádherne,"  bol smutný z toho, že jeho plány nevyšli na sto percent,

Usmiala som sa a dlaňou otočila jeho tvár na seba. "Ja dážď milujem," ešte viac som sa usmiala, keď som uvidela jeho krásny úsmev ktorý som práve vykúzlila ja.

Vystúpili sme z auta a nechali sme kvapky aby nás za pár sekúnd premočili na kosť. Nikam sme sa neponáhľali, chytil ma za ruku a pomaly ma viedol medzi stromy. Stále zreteľnejšie som počula kvapky dopadať na hladinu jazera.

"Nádhera," povedala som s úžasom pri pohľade na dokonale modré jazero. Kvapky dažďa jemne rozvlnili hladinu a cez priezračnú vodu som videla ryby rýchlo plávajúce z miesta na miesto.

"Nikdy som tu ešte nebol keď prší. Je to tu ešte krajšie," otočil sa ku mne. "Ale možno je to tu krajšie aj vďaka tebe. Vlastne nie," na chvíľu sa odmlčal a z tváre mi odhrnul prameň mokrých vlasov. "Určite to je kvôli tebe," začal sa ku mne nakláňať a  nebyť toho poondiateho blesku mohla som konečne dostať svoju prvú pusu v daždi od dokonalého chlapca.

Preklínam ťa, zasyčala som v duchu na blesk a ešte väčšmi na hrob ktorý nasledoval.

Pousmial sa a povedal, "Odveziem ťa domov. Je už dosť neskoro a neviem či by ma tvoj otec nezabil ak by som ťa priviezol až cez hlbokú noc," môjho otca ešte nikdy nestretol no odhadol ho  dokonale. Táto charakteristika však sedela aj na Jasona.

V aute sme sa obaja triasli od zimy. Nathan z kufru auta rýchlo vytiahol deku a prehodil ju cezo mňa. Chystal sa naštartovať no svojou trasúcou sa  rukou som ho zastavila. Prehodila som deku aj cez neho.

"Nebudeš šoférovať keď si celý zmrznutý," rozkázala som mu a celú dobu klepala zubami. 

V aute nastalo ticho, no nie to trápne ticho. Toto ticho by som nazvala skôr mierne romantickým. Márne som sa snažila zapnúť rádio, preto mi pomohol. V rádiu hrala pesnička od Leona Lewis- I Got You, smutná no neuveriteľne krásna pesnička. Ešte pred jej koncom Nathan naštartoval a vydal sa na cestu. Pesničky dokonale vyplnili ticho, ktoré vládlo celú cestu. Veľa sme toho naozaj nenahovorili no nebolo treba, rande bolo dokonalé. Keď som už začala spoznávať domy okolo seba zakričala som, "Zastav," zakričala som možno až priveľmi hystericky. Zastavili sme jeden blok od môjho domu.
Zatvorila som oči a začala prehovárať samú seba k vysloveniu svojich myšlienok nahlas.

Zhlboka som sa nadýchla, "Ak ma chceš pobozkať sprav to radšej teraz," nepozerala som sa na neho no jeho pohľad som cítila na svojej tvári. Odrazu som ucítila jeho teplú dlaň na mojom líci, pohladil ma a zahľadel sa mi do očí. Hral sa mi s kučerami a pomaly sa približoval. Srdce sa mi rozbúchalo. Počula som tlkot aj jeho srdca, tĺkli v rovnakom dokonale zladenom rytme. Jeho pery boli nesmierne mäkké,  mojich sa iba jemne dotkli no mojim telom prebehlo niečo ako elektrický prúd.

Usmiala som sa a odtiahla hlavu, pár sekúnd sme sa na seba ešte pozerali. 

"Ďakujem ti za najkrajší večer v mojom živote," hrala som sa s jeho rukou a hľadela som mu do jeho nádherných očí.

"Prídu ešte lepšie," usmial sa a znovu ma letmo pobozkal.

"Trúfaš si?" povedala som ešte so zavretými očami. Usmiali sme sa na seba a ja som si odopla pás.

"Nemám ťa odviezť bližšie?" potichu sa opýtal.

"Tu je to dokonalé," bez ďalších slov som vystúpila z auta.

Chladné kvapky dažďa ma konečne poriadne schladili. Pribehla som k domu, zavrela vchodové dvere a celá premočená a so širokým úsmevom na tvári som skĺzla v podlahe.
Dokonalé. Proste dokonalé, jediné myšlienky, ktoré mi prelietavali hlavou.